u.n.k.l.e. a tak okolo

Polnoc nekompromisne odpráskla nedeľu a tá sa odporúčala do podsvetia ríše času. Moje pôžitkárstvom sprznené telo i bankový účet si plne zaslúžia rekonvalescenciu. Sláva hedonizmu!
Tretí víkend po sebe som si naozaj užil. Každý na iný spôsob, ale hlavné je, že som po ich skončení nemal pocit premárneného času. Či už turisticko-chlastaco-bowlingový víkend s tajomnou Z a ešte tajomnejším spolubývajúcim Tomášom R., športovo-chlastaco-pracovný víkend nasledujúci alebo žúrovaco-huličsko-chlastaco-pracovný koniec týždňa čerstvo minulého. Vyzerá to, že spoločným menovateľom je vždy alkohol, čo je hádam aj trochu smutné, ale kto by sa tým zaoberal v tom dobrom rozmare.
Vzácna návšteva poctila Prahu i mňa osobne. Galgan a Silvia, s ktorými som nejaký ten rôčik zdieľal jeden byt v jednom nemenovanom hlavnom meste Slovenska si prišli na víkend vyhodiť z kopýtka. Kopytem sem, kopytem tam. Vrchol programu bol hneď v piatok večer v „kulturáku“ na Vltavskej. Pokiaľ sa nemýlim, tak vôbec prvý krát sa v Čechách predstavili britskí U.N.K.L.E. Všetci sme ich už síce videli kedysi na Pohode, ale možno aj práve preto sme si túto príležitosť nemohli nechať ujsť.
Start-up U Sadů v podobe zopár pivečiek, mastnej žranice a jedného frťana, po ceste na metro mastný špek pre štyroch, ktorý sme nakoniec obetavo spráskli dvaja a šup ho na kultúru. To už s nami bol aj Peťo alias Moták a hneď pri prestupe na metre nezostal nič dlžný svojej prezývke, ale to hádam len preto, aby bola zábava.
Pôvodný plán stihnúť ešte predkapelu Ohm Squere, ktorá sa špeciálne kvôli tomuto koncertu dala znovu dokopy akosi nevyšiel, ale myslím, že nikto si z toho ťažkú hlavu nerobil. Aspoň sme si mohli vychytiť relatívne dobré miesto na parkete, hoci časom sa mi až také dobré nezdalo. Ale tak už to na preplnených koncertoch býva.
Strýcovia začali poriadne od podlahy. Hneď druhú skladbu zadelili našlapanú Burn My Shadow a my sme na seba len udivene pozerali, že teda chlapíci začali pekne z ostra. Aj ma napadlo, že čo preboha budú hrať neskôr, keď bude koncert gradovať, ale obavy boli zbytočné. U.N.K.L.E. majú parádnych trackov viac než dosť. To už sme zinhalovali aj druhého Jonatána na zostrenie zmyslového vnímania.
A keďže to vnímanie bolo tak ostré, nemohol som si nevšimnúť kolísajúcej kvality zvuku. „Á, už je to tu,“ poviete si možno, „ten aby niekde chybu nenašiel...“. Veď hej, nehádam sa, som už raz taký, ale to neznamená, že nie je čo kritizovať. Podobne ako to, že som paranoik neznamená, že ma nikto neprenasleduje. No ale späť k meritu veci.
Ja som sa vlastne nevyjadril veľmi presne. Samotné ozvučenie ani nebolo zlé vzhľadom na priestor. Skôr bol cítiť značný rozdiel medzi naživo spievanými vokálmi a tými samplovanými. Jednoducho, ten ujo alebo ujovia (mená si kľudne vygúgoľte), ktorí spievali, sa akosi strácali v pozadí. Ono to vyznievalo tak, že skrátka nie sú schopní vytiahnuť to do polôh, na ktoré sme zvyknutí zo štúdiových nahrávok. Niektoré tracky preto vyznievali dosť plocho. Ale kľudne to môžeme hodiť na zvukára...
Tieto malé nedostatky však ani zďaleka nemajú na to, aby zničili celkový výborný dojem z koncertu. Chvíľami bolo dokonca dosť miesta na jemné tanečné kreácie a výbuchy nadšenia.
Niet divu, že po koncerte sme ešte hodnú chvíľu nadšene obliehali bar. Sám sa čudujem, že som tie kruté kombinácie s prehľadom ustál. Akože pivo , vodka, jäggermeister, či ako sa to lepidlo píše, zlatá tequila a to všetko prekladané hulením hrozilo čistým kolapsom. Veď som aj sväto sväte prisahal pri každom poldeci, že to je moje posledné. Ale prežil som, ba čo viac, bolo mi výborne a to sa nezmenilo ani na druhý deň.
Škoda len, že sobotňajšie počasie ako na potvoru vôbec nevyšlo. Takže žiaden park, frisbee ani váľanie si šuniek na teplej trávičke. Dobrá zámienka na shopping a návštevu kina. Pozreli sme si teda Všemocného, inak celkom fajn film. Určite najlepší, ktorý som v Prahe zatiaľ videl, keďže bol jediný.
Krátky oddych na byte, niečo pojesť, popiť, pofajčiť a hor sa do Crossu. Tento klub je dizajnovo nanajvýš zaujímavý, ak nepoznáte, čeknite si na nete. Faktom však zostáva, že som tu nikdy nezažil fakt dobrú žúrku. Cross má takú svojskú industriálno-zádumčivú atmosféru a keď to skombinujete s dubstepom, tak nejakú horúcu latino fiestu čakať skutočne nemôžete. A to som bol stále v tom dobrom rozmare, len tak vrtieť zadkom a akože náhodou sa obtierať o prdelaté chiccas. Potom si to rozdať s nejakým žiarlivým Pedrom a nakoniec dať spolu pár panákov tequily a páva a boli by z nás najlepší priatelia aspoň do konca noci. Takže takto nejak to nebolo. Ale aj tak to bol príjemný večer, hoci iba taký sedaco-postávací. Keď už som sa nemohol obtierať, aspoň som sa mohol pozerať a rozprávať. Veď čo viac môže človek od života chcieť.
No a to bol v skratke príbeh tohto víkendu. Silvia s Galganom ma v nedeľu hneď z rána opustili a ja som musel taký rozbitý ešte frčať do práce, čo už z dovolením obídem veľavravným mlčaním. Každopádne im veľmi ďakujem za návštevu, bolo to fakt super a dúfam, že si čoskoro zase nájdu čas na návštevu stovežatej. Howg!




Chlapík vo veku, v ktorom mu už aj na párty hrozí, že ho devy zhovievavo nazvú ujom nechlastá preto, aby otupil svoje prísne estetické vnímanie. Chlastá preto, aby mu to bolo jedno. Osobný kánon krásy už dávno doznal prudkých zmien aj bez alkoholu. Ešte stále pátra po charizme a osobitosti, ale už ani zďaleka nie je taký prieberčivý, čo sa biodizajnu opačného pohlavia týka.

restart now!

Niekedy prináša život prazvláštne náhody, ktoré náhodami hádam ani nie sú. Ja aspoň na ne príliš neverím, hoci pre jednoduchosť tento termín relatívne často používam. Všetko sa totiž deje z nejakého dôvodu. Ibaže by sa nedialo.
A tak sa mi náhodou prihodilo, že po niekoľkých mesiacoch absolútnej tvorivej impotencie a týždňovej návšteve Slovenska so skvostným podnázvom dovolenka – po dlhých predlhých rokoch taká tá skutočná, platená – som sa pustil do spisby prežitkov tam absolvovaných. Nie, že by tá dovča bola neviem ako preplnená zážitkami hodnými záznamu pre ďalšie generácie. Bola „len“ príjemným osviežením v stereotypnom a teda poväčšine fádnom prežívaní mojich dní pražských bez dostatočného zázemia v podobe podkritického množstva kamarátov a známych, s ktorými mám čo-to odžité a ktorí by si na mňa našli čas. Ich skutočnú hodnotu si človek uvedomí, až keď o nich príde (aj keď nie tak doslova), ale tak je to vlastne so všetkým v živote.
Napríklad aj s počítačom, ktorý podľa súčasných kritérií už istý čas prežíval jeseň svojho technologického života, ktorú som ja, ako jeho výhradný užívateľ síce spozoroval, ale akosi odmietal brať na vedomie, až pokým nepozorovane prišla zima a on mi jednoducho zamrzol. A to práve vo chvíli, keď som sa reálne odhodlal čosi bezvýznamné napísať o spomínanom pobyte v krajine svojho pôvodu. Celkom slušne som sa rozpísal, hoci prvé vety museli von cisárskym rezom. A tu zrazu hups! - urbánnymi legendami opradená modrá obrazovka a následný reštart. Text samozrejme neuložený, ale to už je vlastne úplne fuk. Chudák môj partner na kremíkovej báze stvorený chytil dáku pliagu chorobnú.
Áno, som za to plne zodpovedný, to je nepopierateľné. Už dlhé mesiace som zanedbával preventívne opatrenia proti potenciálnym nákazám a ešte k tomu som svojho kremíkového partnera nútil žiť adrenalínovým štýlom návštevami pofidérnych webových stránok – fejsbúku, spravodajských serverov a podobne. Toto sa ukázalo ako extrémna záťaž na jeho vekom opotrebované obvody a systémy. Zrejme ani moje čírou nešikovnosťou podnietené rozhodnotie naučiť ho piť alkoholické nápoje – konkrétne červené víno – neprispelo k jeho dobrej kondícii. Tento obludný pokus síce ešte po niekoľkodňovej kocovine dokázal takpovediac rozdýchať a po rekonvalescencii sa aj väčšina fyzických následkov v podobe zasekávajúcich sa kláves a zblbnutého touchpadu podarilo odstániť, ale už to mal byť pre mňa varovne vztýčený prst, aby som bol obozretnejší. Lenže nebol som, preto bol po čase vztýčený v obscénnom geste prst iný.
Všetko zlé je však na niečo dobré. Zrazu som si uvedomil (po koľký krát už?!), že som svoj voľný čas doslova zabíjal zväčša bezcieľnym vysedávaním pred monitorom a presviedčaním samého seba o nemožnosti tráviť ho inak. Už iba fakt, že som od toho osudného osobného technologického kolapsu prečítal viac kníh ako za posledné tri roky dohromady a ďalšie na mňa koketne žmurkajú z poličky je v podstate nesmierne povzbudzujúci. Okrem toho som absolvoval kopec outdoorových aktivít, ktoré som doteraz odkladal či zanedbával – zväčša s primitívnym odôvodnením nie práve ideálneho počasia. Aj do upratovania som sa pustil. Takého toho poriadneho, do klávesnice sa mi tisne pomenovanie „ženského“, ktoré sa vyznačuje napríklad utieraním prachu na menej viditeľných miestach, vydrhnutím kúpeľne či záchodovej misy s použitím čistiacich prostriedkov na to určených a podobne. Dokonca sa chystám vytepovať si koberec v izbe, ježiškove husličky!
Každopádne, cítim sa v dôsledku tohto všetkého akosi lepšie tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke. Vedome odkladám riešenie svojho problému s počítačom, aby som znova neupadol do tej sebadeštruktívnej, nebojím sa to nazvať závislosti na rôznych zábavkách, ktoré mi počítač a vysokorýchlostné pripojenie na internet vnukáva.
Toto nútené precitnutie mi vlialo do žíl nové inšpirácie. Znovu mám chuť písať hoci aj o absolútnych banalitách. Paradoxne na to potrebujem počítač, pretože pri oldskúlovom písaní rukou by som zrejme pre zmenu skolaboval ja a predovšetkým to prináša zásadný problém s editáciou textu. Preto som si zohnal Ubuntu, ktoré mi umožňuje písať napríklad aj toto. Okná sú rozbité a neviem, či ich vôbec chcem nechať zaskliť. Hardware síce urazene odmieta spoluprácu wifi karty (alebo čo to je) s linuxáckym operačným systémom, ale aspoň ma to neodlákava od toho podstatného. Sú aj iné spôsoby, ako sa vysporiadať s prístupom na internet.
….