Londýn v sobotu ráno je úžasný. Hlavne keď celé doobedie človek prespí. To nám však nebráni zájsť si na pravé anglické raňajky. Ach áno, všetko bolo. Párečky, slaninka, fazuľka, toast, jajko tóže. Akurát ten čaj som radšej nahradil slabou kávou.
Pri následnej takmer romantickej prechádzke parkom mi Will prezradil tajný plán, ktorý kvôli počasiu bohužiaľ nevyšiel. Mali sme sa zúčastniť behu Santa Clausov, samozrejme v tematických „dresoch“. No veru veľká škoda, že to o týždeň posunuli. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok a poriadna prča, chá. Už som sa videl, ako bežím v červeno-bielom mundúre, po šedivej brade mi stekajú potoky potu a moje prefajčené pľúca sa tlačia cez upchaté uši von. Hlavne po tej predchádzajúcej noci by to bol fest podarený džouk.
Takto sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením a ukľudniť pľúca vydesené už len tou predstavou športového výkonu ďalším z precízne zmotnutých Willových kingsajzov. Už fakt ani neviem, kade všade sme sa motali. Proste takí dvaja urban rideri. Viem len, že sme sa pohybovali viac menej po East Ende, nie práve najlepšej londýnskej štvrti, ale my sme riadni drsňáci, takže no problem dude.
Super bol hlavne jeden klub, kaviareň, chillout a fastfood v jednom, na ktorého názov si neviem ani náhodou spomenúť. Celkovo mám tuším problém s krátkodobou pamäťou po tomto víkende. To je však vedľajšie. Hmm, čo som to chcel?
Aha, takže v tom nemenovanom priestore sme strávili nakoniec s prestávkami dosť času. Hral snáď nejaký hip hop a my sme ako takí dvaja nezávislí pozorovatelia okolia sedeli a boli hádam aj trochu mimo. Aj by sme sa hádam vykecávali viacej, než sme sa, ale ako keby bola medzi nami nejaká nepísaná dohoda, že všetky problémy a starosti sa radšej nebudú pretriasať, lebo by tým získali na dôležitosti, ktorú si ani náhodou nezaslúžia.
V ten sobotný večer som mal chuť sa celkom priopiť, len tak decentne. Ibaže opiť sa v londýnskom klube by pre mňa asi znamenalo odovzdať barmanovi celú výplatu a obličku k tomu. A to ešte takmer všetko platil Will, daj mu Boh večného šťastia:). Akože nie je to sranda dávať frťany (rozumej tie úplne malinké štamperlíky) za cenu solídnej večere na Slovensku či v Čechách. Ale nie všetko je len o peniazoch, že áno. Niečo je aj o ženách. Ako dvaja kocúri, ktorí už majú čo to za sebou nenápadne, aspoň sme si tak mysleli, pozorujeme prítomné devy najrôznejších rás a výzorov. K ničomu akčnejšiemu sme sa však neodhodlali. Osobne som si to zdôvodnil tak, že už také srandičky nemám zapotreby, ale v skutočnosti sme boli proste asi len mäkkýši.
Radšej sme sa išli najesť do „číny“. Malinký tréning s paličkami, čínske, resp. singapurské pivo a môžeme to v tom nemenovanom podniku skúsiť znova. To už frčal aj klub. A tak sme svoju samčiu neistotu mohli skryť za niečo, čo by sa dalo nazvať tancom v počiatočnom štádiu a popritom chlapácky hodnotiť pozadia i popredia prítomných dám a neotesané spôsoby tokania niektorých pánov. Že sme sa my nezmohli ani na tú neotesanosť je vedľajšie. Totižto keby sme naozaj chceli, tak... no veď viete.
Relatívne skorý koniec nás poslal do upršaných ulíc (ako inak) s neukojeným libidom. Behať po londýnskom East Ende s tak otravným cudzím slovom je vrcholne nepraktické až otravné a preto radšej šup ho spať.
Nedeľa mala byť v znamení príchodu Dana z B´hamu, ale dáke komunikačné šumy tomu zabránili. Preto nám neostalo nič iné, ako pokračovať v improvizovanom sightseeingu. Ale to už si vážne nepamätám kade všade sme sa ondeli. Akurát to viem, že sme zase skončili v nemenovanom podniku. Prečo nie, keď to tam bolo fakt príjemné. Bohužiaľ, celému dňu dominoval môj zápal stredného ucha, ktorý sa pridal k zaľahnutiu. Dúfam, že som preto nebol príliš ufňukaný. Každopádne, veľmi príjemné to nebolo.
Na letisko bolo treba vyraziť niekedy o tretej ráno. Priskoro na spánok a neskoro na nejaké ďalšie mulatovanie v meste. Posledné hodiny sme teda strávili na byte, neskorá večera a Willove nenápadné predvádzanie dídžejského umenia. A ide mu to, prisámvačku!
Môj sponzor a dobrodinec bol ešte taký dobrý, že ma išiel vykopnúť až na Victoriu. Slzy sme iba horko ťažko zatláčali späť do kanálikov, také dojímavé lúčenie to bolo:). Aj som z toho dojatia zabudol Willovi vrátiť traffic card. Aspoň som si doniesol nejaký malý suvenír.
A to je asi tak všetko. Na záver ešte jedno obrovské verejné poďakovanie Willovi. Fakt veľké díky kámo a nabudúce v Prahe. Už teraz vravím, že to bude iné rošambo.
sobota 11. decembra 2010
utorok 7. decembra 2010
London I. (príchod, Leftfield a tak)
Unavený a polohluchý, ale späť. Londýn, ten multikulti megapolis ma nevycucol, nevstrebal a nenechal po mne iba spomienku. Som živý a zdra... no, zdravý celkom nie, ale to sa poddá.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)