Londýn v sobotu ráno je úžasný. Hlavne keď celé doobedie človek prespí. To nám však nebráni zájsť si na pravé anglické raňajky. Ach áno, všetko bolo. Párečky, slaninka, fazuľka, toast, jajko tóže. Akurát ten čaj som radšej nahradil slabou kávou.
Pri následnej takmer romantickej prechádzke parkom mi Will prezradil tajný plán, ktorý kvôli počasiu bohužiaľ nevyšiel. Mali sme sa zúčastniť behu Santa Clausov, samozrejme v tematických „dresoch“. No veru veľká škoda, že to o týždeň posunuli. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok a poriadna prča, chá. Už som sa videl, ako bežím v červeno-bielom mundúre, po šedivej brade mi stekajú potoky potu a moje prefajčené pľúca sa tlačia cez upchaté uši von. Hlavne po tej predchádzajúcej noci by to bol fest podarený džouk.
Takto sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením a ukľudniť pľúca vydesené už len tou predstavou športového výkonu ďalším z precízne zmotnutých Willových kingsajzov. Už fakt ani neviem, kade všade sme sa motali. Proste takí dvaja urban rideri. Viem len, že sme sa pohybovali viac menej po East Ende, nie práve najlepšej londýnskej štvrti, ale my sme riadni drsňáci, takže no problem dude.
Super bol hlavne jeden klub, kaviareň, chillout a fastfood v jednom, na ktorého názov si neviem ani náhodou spomenúť. Celkovo mám tuším problém s krátkodobou pamäťou po tomto víkende. To je však vedľajšie. Hmm, čo som to chcel?
Aha, takže v tom nemenovanom priestore sme strávili nakoniec s prestávkami dosť času. Hral snáď nejaký hip hop a my sme ako takí dvaja nezávislí pozorovatelia okolia sedeli a boli hádam aj trochu mimo. Aj by sme sa hádam vykecávali viacej, než sme sa, ale ako keby bola medzi nami nejaká nepísaná dohoda, že všetky problémy a starosti sa radšej nebudú pretriasať, lebo by tým získali na dôležitosti, ktorú si ani náhodou nezaslúžia.
V ten sobotný večer som mal chuť sa celkom priopiť, len tak decentne. Ibaže opiť sa v londýnskom klube by pre mňa asi znamenalo odovzdať barmanovi celú výplatu a obličku k tomu. A to ešte takmer všetko platil Will, daj mu Boh večného šťastia:). Akože nie je to sranda dávať frťany (rozumej tie úplne malinké štamperlíky) za cenu solídnej večere na Slovensku či v Čechách. Ale nie všetko je len o peniazoch, že áno. Niečo je aj o ženách. Ako dvaja kocúri, ktorí už majú čo to za sebou nenápadne, aspoň sme si tak mysleli, pozorujeme prítomné devy najrôznejších rás a výzorov. K ničomu akčnejšiemu sme sa však neodhodlali. Osobne som si to zdôvodnil tak, že už také srandičky nemám zapotreby, ale v skutočnosti sme boli proste asi len mäkkýši.
Radšej sme sa išli najesť do „číny“. Malinký tréning s paličkami, čínske, resp. singapurské pivo a môžeme to v tom nemenovanom podniku skúsiť znova. To už frčal aj klub. A tak sme svoju samčiu neistotu mohli skryť za niečo, čo by sa dalo nazvať tancom v počiatočnom štádiu a popritom chlapácky hodnotiť pozadia i popredia prítomných dám a neotesané spôsoby tokania niektorých pánov. Že sme sa my nezmohli ani na tú neotesanosť je vedľajšie. Totižto keby sme naozaj chceli, tak... no veď viete.
Relatívne skorý koniec nás poslal do upršaných ulíc (ako inak) s neukojeným libidom. Behať po londýnskom East Ende s tak otravným cudzím slovom je vrcholne nepraktické až otravné a preto radšej šup ho spať.
Nedeľa mala byť v znamení príchodu Dana z B´hamu, ale dáke komunikačné šumy tomu zabránili. Preto nám neostalo nič iné, ako pokračovať v improvizovanom sightseeingu. Ale to už si vážne nepamätám kade všade sme sa ondeli. Akurát to viem, že sme zase skončili v nemenovanom podniku. Prečo nie, keď to tam bolo fakt príjemné. Bohužiaľ, celému dňu dominoval môj zápal stredného ucha, ktorý sa pridal k zaľahnutiu. Dúfam, že som preto nebol príliš ufňukaný. Každopádne, veľmi príjemné to nebolo.
Na letisko bolo treba vyraziť niekedy o tretej ráno. Priskoro na spánok a neskoro na nejaké ďalšie mulatovanie v meste. Posledné hodiny sme teda strávili na byte, neskorá večera a Willove nenápadné predvádzanie dídžejského umenia. A ide mu to, prisámvačku!
Môj sponzor a dobrodinec bol ešte taký dobrý, že ma išiel vykopnúť až na Victoriu. Slzy sme iba horko ťažko zatláčali späť do kanálikov, také dojímavé lúčenie to bolo:). Aj som z toho dojatia zabudol Willovi vrátiť traffic card. Aspoň som si doniesol nejaký malý suvenír.
A to je asi tak všetko. Na záver ešte jedno obrovské verejné poďakovanie Willovi. Fakt veľké díky kámo a nabudúce v Prahe. Už teraz vravím, že to bude iné rošambo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára