Ako som už informoval v rámci výhovoriek prečo nič nepíšem, dokašľal sa mi notebook. Ujovia z Microsoftu boli takí dobrí a iniciatívne mi updatovali Vistu. „Wow!“ Odpálili mi tým síce drivery, ale koho by to trápilo. Nešiel mi zvuk a po pár dňoch už ani wi-fi. Môj osobný IT špecialista Galgan problém čiastočne odstránil, takže po pár dňoch som mohol konečne pozerať porno aj s dialógmi. Bohužiaľ, žiadne som si nemohol stále stiahnuť. Drivery boli v poriadku, ale wi-fi sa vôbec nedá zapnúť, čiže jediné rozumné riešenie vidím v reklamácii v rámci záruky u predajcu. Ibaže týpek v predajni mi odmietol po objasnení pravdepodobných príčin skonania wi-finy nielen že prijať počítač do servisu, ale neunúval sa ani naňho mrknúť očkom. To ma poriadne nasralo. Uznávam, že na softvérovú chybu sa záruka nevzťahuje, ale aspoň sa na to mohol pozrieť a stopercentne tak vylúčiť hardvérové zlyhanie. Až po príchode ďalších potenciálnych zákazníkov, pred ktorými som začal robiť mierny cirkus sa ma pokúsil zbaviť s tým, že mám prísť v sobotu, kedy je menej ľudí a on si na mňa láskavo nájde čas. Hups! A čo sa nestalo v sobotu... „Jéj, to ste mi mal povedať, že vám to nejde ani zapnúť. Asi tam bude vážne nejaký iný problém...“ Ešte mi trvalo nejaký ten deň, kým som sa dokázal s compom rozlúčiť a odovzdať ho na liečenie. A teraz už len čakám a čakám. Zákonná lehota na záručnú opravu vyprší za niečo vyše týždňa, tak snáď budem mať na chvíľu od počítačových problémov kľud. Našťastie sú tu aj iné srandy komplikujúce život.
Pri jednej akcii v centre mesta mi odtiahli auto. Robil som na tom mieste už x-krát. Doteraz som šiel vždy služobným autom a parkoval som aj v ten osudný deň na tradičnom mieste, tentoraz so súkromným. A hneď ma kreténi odtiahli. Aj toto však malo relatívne šťastný koniec. Zaťahal som za šnúrky a namiesto zákonných 4800,- kačiek ma to stálo „len“ 1800. Ja som totiž hrozne dôležitý man a mám správne koneky, že áno. Proste mi pomohla kamoška, ktorej som pred časom pomohol ja a tým sa mi potvrdilo, že pomáhať občas nezištne má predsa len zmysel. To však znie príliš optimisticky a to treba zvrátiť, že áno.
Po pár dňoch som bol žúrovať dakde na okraji mesta. Keďže som sa nadýchal alkoholových výparov nechal som automobil na mieste a volal taxi. Volal som volal, ale nedočkal sa. Začína pršať, práve píšem sms svojej drahej, že ako som v pohode, plný lásky a samozrejme, že som o žiadnu ženu na party ani len okom nezavadil. Vidím prichádzať taxík, tak to len tak skúsim. Viem, že to bude drahšie, ale nechce sa mi tu stáť a moknúť. Zastavil. Vraj už končí, ale zoberie ma. Dokonca sme sa dohodli na dobrej cene a po ceste celkom dobre pokecali. Ja som taký trochu komunikatívnejší, keď som nadýchaný výparov... všelijakých. Platím, vystupujem a doma zalomím ako tatranský smrek vo víchrici. Ráno sa prebúdzam vcelku fresh. Koľko tak asi môže byť hodín? Hľadám mobil s nádejou, že ten mi to určite rád prezradí. Neprezradil. Opustil ma pravdepodobne v taxíku. Nikdy si neberiem taxi na ulici, vždy len na telefón. Toto bola výnimka. Nemám tušenie, aká to bola taxislužba a len mlhavé o type auta. Bye bye mobil; bye bye všetky kontakty. Ani láskyplnú správu som nedopísal, náš vzťah je však natoľko pevný, že dokonca aj takúto katastrófu vydržal.
Táto vlna „šťastných“ okolností mi pomaly do hlavy zaočkovávala miernu paranoju a neistotu v konaní. To vyústilo pred pár dňami k takmer totálnemu zrúteniu sebaistoty, ale napokon sa ukázalo ako tragikomédia, ako inak, na môj účet. Keď som mal náhle vyraziť na služobku nemohol som ani za nič nájsť papiere od auta. Hľadal som, ale pre krátkosť času som musel vyraziť bez nich. Na služobke som mal dosť času popremýšľať, kde som mohol doklady zapatrošiť. Museli mi vypadnúť z bundy (ktorú som samozrejme prezrel minimálne trikrát ešte pred odjazdom) niekde na ceste od auta k bytu alebo v lepšom prípade doma. Po návrate sa ako blbec plazím po zemi, prehľadávam úplne nezmyselné zákutia bytu, dobre že som nezroloval aj koberce, ale nič. Posledné zvyšky nádeje som pochoval a v zúfalstve nad svojou pokračujúcou smolou som sa tak trochu spráskal. Vygooglil som všetko, čo ma čaká pri vybavovaní všetkých stratených dokumentov (jasné, že nie na svojom kompe). Ako tak krútim hlavou nad svojou smolou a blbosťou, posilnený zhubným vplyvom zakázaných látok, ešte raz sa vzopriem neblahému osudu a aspoň chcem zistiť ako mi mohli tie doklady vypadnúť. Pozerám jedno vrecko na bunde – zapnuté a prázdne. Druhé vrecko zapnuté takisto, ale vyberám z neho empétrojku a poznanie, že som ešte väčší debil, ako som si myslel. Doklady tam totiž boli tiež. Tam, kde aj pôvodne mali byť. Sedím dobrých dvadsať minút na posteli, čumím na tie doklady a absolútne nechápem. Čučím ako so zápchou na latríne, oči vyvalené, hanbím sa sám pred sebou a len sa tak striedavo priblblo uchechtávam a krútim hlavou sám nad sebou.
To by snáď na podnietenie tvorivosti mohlo stačiť. Teraz už budem určite písať aj na záchode. Každá story by však mala niesť aj určité morálne či iné ponaučenie. Aké teda plynie z tohto? Asi že keď stratíte doklady, treba sa poriadne spráskať a oni sa zase objavia;-)
