Londýn v sobotu ráno je úžasný. Hlavne keď celé doobedie človek prespí. To nám však nebráni zájsť si na pravé anglické raňajky. Ach áno, všetko bolo. Párečky, slaninka, fazuľka, toast, jajko tóže. Akurát ten čaj som radšej nahradil slabou kávou.
Pri následnej takmer romantickej prechádzke parkom mi Will prezradil tajný plán, ktorý kvôli počasiu bohužiaľ nevyšiel. Mali sme sa zúčastniť behu Santa Clausov, samozrejme v tematických „dresoch“. No veru veľká škoda, že to o týždeň posunuli. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok a poriadna prča, chá. Už som sa videl, ako bežím v červeno-bielom mundúre, po šedivej brade mi stekajú potoky potu a moje prefajčené pľúca sa tlačia cez upchaté uši von. Hlavne po tej predchádzajúcej noci by to bol fest podarený džouk.
Takto sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením a ukľudniť pľúca vydesené už len tou predstavou športového výkonu ďalším z precízne zmotnutých Willových kingsajzov. Už fakt ani neviem, kade všade sme sa motali. Proste takí dvaja urban rideri. Viem len, že sme sa pohybovali viac menej po East Ende, nie práve najlepšej londýnskej štvrti, ale my sme riadni drsňáci, takže no problem dude.
Super bol hlavne jeden klub, kaviareň, chillout a fastfood v jednom, na ktorého názov si neviem ani náhodou spomenúť. Celkovo mám tuším problém s krátkodobou pamäťou po tomto víkende. To je však vedľajšie. Hmm, čo som to chcel?
Aha, takže v tom nemenovanom priestore sme strávili nakoniec s prestávkami dosť času. Hral snáď nejaký hip hop a my sme ako takí dvaja nezávislí pozorovatelia okolia sedeli a boli hádam aj trochu mimo. Aj by sme sa hádam vykecávali viacej, než sme sa, ale ako keby bola medzi nami nejaká nepísaná dohoda, že všetky problémy a starosti sa radšej nebudú pretriasať, lebo by tým získali na dôležitosti, ktorú si ani náhodou nezaslúžia.
V ten sobotný večer som mal chuť sa celkom priopiť, len tak decentne. Ibaže opiť sa v londýnskom klube by pre mňa asi znamenalo odovzdať barmanovi celú výplatu a obličku k tomu. A to ešte takmer všetko platil Will, daj mu Boh večného šťastia:). Akože nie je to sranda dávať frťany (rozumej tie úplne malinké štamperlíky) za cenu solídnej večere na Slovensku či v Čechách. Ale nie všetko je len o peniazoch, že áno. Niečo je aj o ženách. Ako dvaja kocúri, ktorí už majú čo to za sebou nenápadne, aspoň sme si tak mysleli, pozorujeme prítomné devy najrôznejších rás a výzorov. K ničomu akčnejšiemu sme sa však neodhodlali. Osobne som si to zdôvodnil tak, že už také srandičky nemám zapotreby, ale v skutočnosti sme boli proste asi len mäkkýši.
Radšej sme sa išli najesť do „číny“. Malinký tréning s paličkami, čínske, resp. singapurské pivo a môžeme to v tom nemenovanom podniku skúsiť znova. To už frčal aj klub. A tak sme svoju samčiu neistotu mohli skryť za niečo, čo by sa dalo nazvať tancom v počiatočnom štádiu a popritom chlapácky hodnotiť pozadia i popredia prítomných dám a neotesané spôsoby tokania niektorých pánov. Že sme sa my nezmohli ani na tú neotesanosť je vedľajšie. Totižto keby sme naozaj chceli, tak... no veď viete.
Relatívne skorý koniec nás poslal do upršaných ulíc (ako inak) s neukojeným libidom. Behať po londýnskom East Ende s tak otravným cudzím slovom je vrcholne nepraktické až otravné a preto radšej šup ho spať.
Nedeľa mala byť v znamení príchodu Dana z B´hamu, ale dáke komunikačné šumy tomu zabránili. Preto nám neostalo nič iné, ako pokračovať v improvizovanom sightseeingu. Ale to už si vážne nepamätám kade všade sme sa ondeli. Akurát to viem, že sme zase skončili v nemenovanom podniku. Prečo nie, keď to tam bolo fakt príjemné. Bohužiaľ, celému dňu dominoval môj zápal stredného ucha, ktorý sa pridal k zaľahnutiu. Dúfam, že som preto nebol príliš ufňukaný. Každopádne, veľmi príjemné to nebolo.
Na letisko bolo treba vyraziť niekedy o tretej ráno. Priskoro na spánok a neskoro na nejaké ďalšie mulatovanie v meste. Posledné hodiny sme teda strávili na byte, neskorá večera a Willove nenápadné predvádzanie dídžejského umenia. A ide mu to, prisámvačku!
Môj sponzor a dobrodinec bol ešte taký dobrý, že ma išiel vykopnúť až na Victoriu. Slzy sme iba horko ťažko zatláčali späť do kanálikov, také dojímavé lúčenie to bolo:). Aj som z toho dojatia zabudol Willovi vrátiť traffic card. Aspoň som si doniesol nejaký malý suvenír.
A to je asi tak všetko. Na záver ešte jedno obrovské verejné poďakovanie Willovi. Fakt veľké díky kámo a nabudúce v Prahe. Už teraz vravím, že to bude iné rošambo.
sobota 11. decembra 2010
utorok 7. decembra 2010
London I. (príchod, Leftfield a tak)
Unavený a polohluchý, ale späť. Londýn, ten multikulti megapolis ma nevycucol, nevstrebal a nenechal po mne iba spomienku. Som živý a zdra... no, zdravý celkom nie, ale to sa poddá.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
nedeľa 7. novembra 2010
instantné šťastie (záver)
„Myslím, že sa preberá...“ počujem akési hlasy odniekiaľ zdiaľky. Potom ešte niečo ďalšie, neartikulované. Neskôr zreteľnejšie volanie „Setráá“. Otvorím oči, ale vidím len samú bielobu. Do zorného poľa mi vlezie hlava chlapa. Neznáma tvár. Niečo mi hovorí, ale ja ho nedokážem vnímať. Sústreďujem sa na spomienky.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.
piatok 5. novembra 2010
instantné šťastie (6. časť)
Je piatok a Ona mi volá. Jej rodičia vraj prídu do mesta, pretože dnes odtiaľto odlietajú na dovolenku a nechajú jej na dva týždne auto. Tak by sme mohli zajtra voľačo podniknúť. Nejaký výlet alebo tak. A potom by sme mohli ísť k nej. Pripraviť si večeru, dať si víno a... a potom by sme už niečo vymysleli.
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
streda 3. novembra 2010
instantné šťastie (5. časť)
Stretávame sa po tretí krát od toho večera. Táto žena nemá nikdy zlú náladu a odvtedy vlastne ani ja. Prebudil som v sebe draka a našiel ohnivú dračicu. Táto hyperaktívna potvorka sa nedokáže ani na chvíľu zastaviť a mňa ťahá so sebou. Nemôžem povedať, že by mi to vadilo. Nikdy som nikoho podobného nepoznal a ani som nemohol. Podobné typy boli pre mňa ešte pred pár dňami nedosiahnuteľné, ako orgazmus pre eunucha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
utorok 2. novembra 2010
instantné šťastie (4. časť)
Kráľovná večera však vstáva a mieri ku mne. Tak chutne nakláňa hlavu, na tvári primrznutý úsmev a v očiach otázka. Srdce mi bije ako splašené, ale zvierače našťastie nepovolia. Pozerám jej priamo do tých obrovských zelených očí, ani bohovi neuhnem. Pristúpi, podvihne obočie a ruku s tou papierovou somarinou, čo som jej dal, ale nevraví nič.
„Nepáči sa ti? Povedal som si, že ti darujem jachtu,“ vravím ja a ani sa nezakokcem. „Ešte viem spraviť čapicu a žabu, ale toto sa mi zdalo adekvátnejšie vášmu majestátu, drahá lejdy.“
Rozchichoce sa smiechom, ktorý by som priradil skôr nejakej obstarožnejšej prefajčenej upratovačke, ale aj to jej dodáva istú výnimočnosť. Okrem toho chichotu, ktorý by moja babka okomentovala slovami „ako keď sa hrbatý kotúľa zo schodov“, je stále ticho. Pár sekúnd na seba pozeráme, potom sa obráti na odchod, ale hlavu má stále koketne otočenú ku mne. Uznanlivo zodvihne palec a imitujúc plavbu po neviditeľných vlnách odpláva do svojho prístavu.
„Ty kokšo, to čo bolo?“ smeruje na mňa za všetkých otázku Tibor a tvári sa pri tom, ako keby k nemu práve nevedno skadiaľ prišiel zelený mužíček, vlepil mu facku a hneď zase ubzikol.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ hrám nechápavého, akoby toto všetko bolo pre mňa tak samozrejmé, ako ranná stolica.
Všetci traja moji spolustolovníci na mňa čumia s neslušne otvorenými ústami. Ja si však na nejaké dekórum veľmi nepotrpím, takže si kľudne môžu poslúžiť. Iba ledabolo podvihnem ramená na znamenie, že sám na to žiadne uspokojivé vysvetlenie nemám.
„Toto nie si ty,“ skonštatuje napokon Miro.
„Páni, ak dovolíte, moja maličkosť tu má ešte isté neodkladné povinnosti,“ zastavím prípadné ďalšie otázky hneď v zárodku a vyberiem sa k baru, odkiaľ sa na mňa usmieva isté rusovlasé stvorenie.
„Musím povedať, že to bolo veľmi originálne,“ začne ona s nemiznúcim úsmevom a hneď sa mi aj predstaví. „Mimochodom, ja som Simona, ale všetci ma volajú Šiva.“
Taktiež sa prestavím, poďakujem za kompliment a prijmem podávanú ruku. Trochu ma prekvapí jej silný stisk, ktorý je podobne ako smiech v ostrom kontraste s krehkým výzorom. Dve cudné pusy na líca a pikantný parfum - povedal by som, že mužský – vo mne vyvolajú reakcie, ako keď som kedysi v rannopubertálnom veku ležiac na bruchu pozoroval slniace sa dorastenky na kúpalisku.
„Hm, Šiva vravíš. Okamžite som vedel, že musíš mať veľmi blízko k božstvám,“ vrátim jej lichôtku.
„Asi často takto oblbuješ baby,“ vraví bohyňa, ale nevyznieva to tak, že by ma tým chcela schladiť, skôr že to povedať musela. Vystrúham teatrálnu pózu, akože takéto nespravodlivé obvinenia sa ma neskutočne dotýkajú. Jaj, keby si ty vedela, aký som ja Don Juan.
„Váš predpoklad, slečna Šiva, dcéra Slnka, princezná nebies, je od základu mylný. Ja som neskutočne ostýchavý junák. To len Vaša nadpozemská krása nadobro očarila oči moje,“ afektujem a už mi vôbec nepríde divné, kde sa to vo mne berie. A ona sa na tom náramne zabáva, čo mi len dodáva guráž pokračovať v tomto rétorickom cvičení. „Ihneď, ako môj zrak spočinul na ohnivých vlasoch Vašich, spaľovať srdce mi neskrotná vášeň začala. Srdce moje pumpovať krv do hlavy prestalo a do celkom iných partií ju húfne hnalo,“ zakončím rádoby poetickú tirádu nie veľmi vznešeným dvojzmyslom. Nej to však očividne nevadí. Rehoce sa ako štyri upratovačky a ja sa pod zvedavými pohľadmi všetkých prítomných cítim ako najväčší king.
V podobnom duchu pokračujeme ešte hodnú chvíľu. Medzitým popijeme zopár drinkov, Šiva občas odbehne za svojimi kamarátmi, absolvujeme povinnú jazdu so základnými informáciami o sebe. Postupne začína byť akási nervózna, ale neprikladám tomu veľký význam. Vraj ešte musí niečo súrne vybaviť. Nakoniec si vymeníme čísla a dohodneme sa na ďalšom stretnutí v najbližšej dobe. Som taký šťastný, ako nikdy. Doteraz som si netrúfol sám od seba osloviť ani bufetárku na stanici kvôli hot-dogu. A dnes bez zaváhania balím takúto superženu.
„Nepáči sa ti? Povedal som si, že ti darujem jachtu,“ vravím ja a ani sa nezakokcem. „Ešte viem spraviť čapicu a žabu, ale toto sa mi zdalo adekvátnejšie vášmu majestátu, drahá lejdy.“
Rozchichoce sa smiechom, ktorý by som priradil skôr nejakej obstarožnejšej prefajčenej upratovačke, ale aj to jej dodáva istú výnimočnosť. Okrem toho chichotu, ktorý by moja babka okomentovala slovami „ako keď sa hrbatý kotúľa zo schodov“, je stále ticho. Pár sekúnd na seba pozeráme, potom sa obráti na odchod, ale hlavu má stále koketne otočenú ku mne. Uznanlivo zodvihne palec a imitujúc plavbu po neviditeľných vlnách odpláva do svojho prístavu.
„Ty kokšo, to čo bolo?“ smeruje na mňa za všetkých otázku Tibor a tvári sa pri tom, ako keby k nemu práve nevedno skadiaľ prišiel zelený mužíček, vlepil mu facku a hneď zase ubzikol.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ hrám nechápavého, akoby toto všetko bolo pre mňa tak samozrejmé, ako ranná stolica.
Všetci traja moji spolustolovníci na mňa čumia s neslušne otvorenými ústami. Ja si však na nejaké dekórum veľmi nepotrpím, takže si kľudne môžu poslúžiť. Iba ledabolo podvihnem ramená na znamenie, že sám na to žiadne uspokojivé vysvetlenie nemám.
„Toto nie si ty,“ skonštatuje napokon Miro.
„Páni, ak dovolíte, moja maličkosť tu má ešte isté neodkladné povinnosti,“ zastavím prípadné ďalšie otázky hneď v zárodku a vyberiem sa k baru, odkiaľ sa na mňa usmieva isté rusovlasé stvorenie.
„Musím povedať, že to bolo veľmi originálne,“ začne ona s nemiznúcim úsmevom a hneď sa mi aj predstaví. „Mimochodom, ja som Simona, ale všetci ma volajú Šiva.“
Taktiež sa prestavím, poďakujem za kompliment a prijmem podávanú ruku. Trochu ma prekvapí jej silný stisk, ktorý je podobne ako smiech v ostrom kontraste s krehkým výzorom. Dve cudné pusy na líca a pikantný parfum - povedal by som, že mužský – vo mne vyvolajú reakcie, ako keď som kedysi v rannopubertálnom veku ležiac na bruchu pozoroval slniace sa dorastenky na kúpalisku.
„Hm, Šiva vravíš. Okamžite som vedel, že musíš mať veľmi blízko k božstvám,“ vrátim jej lichôtku.
„Asi často takto oblbuješ baby,“ vraví bohyňa, ale nevyznieva to tak, že by ma tým chcela schladiť, skôr že to povedať musela. Vystrúham teatrálnu pózu, akože takéto nespravodlivé obvinenia sa ma neskutočne dotýkajú. Jaj, keby si ty vedela, aký som ja Don Juan.
„Váš predpoklad, slečna Šiva, dcéra Slnka, princezná nebies, je od základu mylný. Ja som neskutočne ostýchavý junák. To len Vaša nadpozemská krása nadobro očarila oči moje,“ afektujem a už mi vôbec nepríde divné, kde sa to vo mne berie. A ona sa na tom náramne zabáva, čo mi len dodáva guráž pokračovať v tomto rétorickom cvičení. „Ihneď, ako môj zrak spočinul na ohnivých vlasoch Vašich, spaľovať srdce mi neskrotná vášeň začala. Srdce moje pumpovať krv do hlavy prestalo a do celkom iných partií ju húfne hnalo,“ zakončím rádoby poetickú tirádu nie veľmi vznešeným dvojzmyslom. Nej to však očividne nevadí. Rehoce sa ako štyri upratovačky a ja sa pod zvedavými pohľadmi všetkých prítomných cítim ako najväčší king.
V podobnom duchu pokračujeme ešte hodnú chvíľu. Medzitým popijeme zopár drinkov, Šiva občas odbehne za svojimi kamarátmi, absolvujeme povinnú jazdu so základnými informáciami o sebe. Postupne začína byť akási nervózna, ale neprikladám tomu veľký význam. Vraj ešte musí niečo súrne vybaviť. Nakoniec si vymeníme čísla a dohodneme sa na ďalšom stretnutí v najbližšej dobe. Som taký šťastný, ako nikdy. Doteraz som si netrúfol sám od seba osloviť ani bufetárku na stanici kvôli hot-dogu. A dnes bez zaváhania balím takúto superženu.
nedeľa 31. októbra 2010
"obyčajný" pražský víkend
V Čechách včera štátny sviatok a väčšina ľudí si berie na piatok voľno či dovolenku, aby si predĺžili víkend. Príliš veľa voľna na to, aby som ho dokázal ako samostatná jednotka vyplniť niekde vonku a príliš málo, aby sa mi oplatilo odísť na Slovensko, keďže nejaká práca ma predsa len čaká. Púšťam sa teda do písania, upratovania, varenia a hádam aj do zloženia testov, ktoré ma majú posunúť z pozície „lopata“ na métu „lepšie platená lopata“. Všetci, ktorí mohli, sa z Prahy odlifrovali alebo v najbližšej dobe tak učinia.
Sedím teda sám doma za počítačom, chvíľami sa oddávam virtuálnej realite a keby som chcel, kľudne sa môžem cítiť ako úspešný človek, ak by som za úspech pokladal to, že som už takmer dorazil sedmičku lacnej frankovky bez toho, aby som cítil opitosť. Čo si však budeme navrávať. Tento fakt momentálne považujem za čisté zlyhanie. Nie, že by som sa chcel osamote najebávať, ale zas kvôli čisto labužníckemu pôžitku som si štyridsaťkorunový mok tiež nekupoval. Idem radšej spať.
Sobota prenádherná. Zožltnuté listy na stromoch a zemi ešte zvýrazňujú slnečný jas. Ani vietor sa neodvažuje narušiť túto idylku a na dnes si dáva „voraz“. Ideálny čas na pravdepodobne posledné frisbee v roku, ibaže nie je veľmi s kým. Preto čakám, kým sa zobudí spolubývajúci Tomáš, s ktorým sme sa výnimočne ocitli na byte v rovnaký čas. Som odhodlaný ho za každú cenu vytiahnuť von. Tak sa aj stane. Využívam jeho nepriebojnosť a chabé protiargumenty rozospatého vlasáča likvidujem hneď v zárodku.
Ideme na Letnú. Dávam si pivo. On čosi, čo bolo veľmi vzletne nazvané horúcou čokoládou. Ukecávať ho na slifku nemá zmysel. Hodinku sa popreháňame za tou plastovou somarinkou a ideme na pizzu. Banálne životné radosti, ktoré ma robia spokojným až šťastným.
Večer akcia Fřesh Fľesh v bývalých tlačiarňach Rudého Práva. Priestory v centre mesta vskutku zaujímavé. Industriálne a mierne schátrané. Ideálne prostredie na prezentáciu mladého čerstvého umenia. Ale úprimne. Len fakt, že sa na tom výrazne podieľala kamarátka Šatka mi bráni byť viac uštipačný, než budem. Boli tam určite aj zaujímavé prezentácie, ale celkový dojem je, ako to napísať(?), taký nijaký alebo rozpačitý. Nič ma tam vyslovene nefascinovalo, neohúrilo, nevyvolalo pocity, ktoré by umenie vyvolávať malo. Dokonca ani záverečná orgistická performance so sporo odetou devou ležiacou na stole a obloženou ovocím a paradajkami, ktorú mohli návštevníci voľne „objedať“ a oblievať vínom a čo ja viem čím ešte. No dobre, zaujať pozornosť tento výjav dokázal a o to možno v konečnom dôsledku šlo.
Škoda, že technické problémy totálne degradovali hudobné vystúpenie slovenských SEAS. Pôvodne to malo byť vystúpenie audiovizuálne, ale organizátorom sa akosi nepodarilo správne „nastreliť“ projekciu, takže španielska vídžejka, ktorá tam len kvôli tomu prišla jednoducho rezignovala. Táto skutočnosť evidentne rozhodila aj speváčku, inak veľmi sympatickú a milú, s ktorou som aj bol zoznámený, ale samozrejme už po pár sekundách som zabudol meno. Celé to potom vyznelo veľmi divne. Nehovoriac už o tom, že zvukár očividne nevedel kam z konopí. V jednu chvíľu vytiahol mikrofón tak, že začal pískať, následne spev nebol ani počuť. Proste vôbec nevedel, čo má robiť, až som mal chuť ho vyhodiť spoza pultu. Podľa odporúčaní to malo byť dosť dobré a v istých pasážach aj bolo, ale človek jednoducho nemal šancu dostať sa na nejakú zážitkovú vlnu. Ako vravím, škoda škoda.
Celkom som sa tešil aspoň na afterparty s Miloshom a ďalšími dídžejmi, ale ani neviem prečo som to nakoniec vzdal. Určite zohralo rolu to, že som tam vytiahol aj Tomáša, rockera a metalistu, ktorý sa tam akosi nevedel sám zaradiť a nejaký hausík a minimal ho veľmi nebral. Hej, mohol odísť sám domov a ja som sa mohol trošku rozkokošiť, ale proste som sa na to vybodol. Nemal som takú tú správnu náladičku a ani potrebu sa za každú cenu rozšupovať. Akože všetko fajn, som rád, že som tam šiel a stretol plno zaujímavých ľudí a dokonca zopár známych, ktorých by som tam nečakal, ale už som akosi prestúpil z pozície vyznávača čistého hedonizmu do pozície kultúrneho gurmána. Takto to znie lepšie, ako napísať, že sa zo mňa stáva starý ufrfľaný páprda:).
Zase si trochu popracujem a budem sa tešiť na Parov Stelar, prípadne na krst nového albumu Dva v Akropole, ak mi to čas a financie dovolia. Let´s Roll...
Sedím teda sám doma za počítačom, chvíľami sa oddávam virtuálnej realite a keby som chcel, kľudne sa môžem cítiť ako úspešný človek, ak by som za úspech pokladal to, že som už takmer dorazil sedmičku lacnej frankovky bez toho, aby som cítil opitosť. Čo si však budeme navrávať. Tento fakt momentálne považujem za čisté zlyhanie. Nie, že by som sa chcel osamote najebávať, ale zas kvôli čisto labužníckemu pôžitku som si štyridsaťkorunový mok tiež nekupoval. Idem radšej spať.
Sobota prenádherná. Zožltnuté listy na stromoch a zemi ešte zvýrazňujú slnečný jas. Ani vietor sa neodvažuje narušiť túto idylku a na dnes si dáva „voraz“. Ideálny čas na pravdepodobne posledné frisbee v roku, ibaže nie je veľmi s kým. Preto čakám, kým sa zobudí spolubývajúci Tomáš, s ktorým sme sa výnimočne ocitli na byte v rovnaký čas. Som odhodlaný ho za každú cenu vytiahnuť von. Tak sa aj stane. Využívam jeho nepriebojnosť a chabé protiargumenty rozospatého vlasáča likvidujem hneď v zárodku.
Ideme na Letnú. Dávam si pivo. On čosi, čo bolo veľmi vzletne nazvané horúcou čokoládou. Ukecávať ho na slifku nemá zmysel. Hodinku sa popreháňame za tou plastovou somarinkou a ideme na pizzu. Banálne životné radosti, ktoré ma robia spokojným až šťastným.
Večer akcia Fřesh Fľesh v bývalých tlačiarňach Rudého Práva. Priestory v centre mesta vskutku zaujímavé. Industriálne a mierne schátrané. Ideálne prostredie na prezentáciu mladého čerstvého umenia. Ale úprimne. Len fakt, že sa na tom výrazne podieľala kamarátka Šatka mi bráni byť viac uštipačný, než budem. Boli tam určite aj zaujímavé prezentácie, ale celkový dojem je, ako to napísať(?), taký nijaký alebo rozpačitý. Nič ma tam vyslovene nefascinovalo, neohúrilo, nevyvolalo pocity, ktoré by umenie vyvolávať malo. Dokonca ani záverečná orgistická performance so sporo odetou devou ležiacou na stole a obloženou ovocím a paradajkami, ktorú mohli návštevníci voľne „objedať“ a oblievať vínom a čo ja viem čím ešte. No dobre, zaujať pozornosť tento výjav dokázal a o to možno v konečnom dôsledku šlo.
Škoda, že technické problémy totálne degradovali hudobné vystúpenie slovenských SEAS. Pôvodne to malo byť vystúpenie audiovizuálne, ale organizátorom sa akosi nepodarilo správne „nastreliť“ projekciu, takže španielska vídžejka, ktorá tam len kvôli tomu prišla jednoducho rezignovala. Táto skutočnosť evidentne rozhodila aj speváčku, inak veľmi sympatickú a milú, s ktorou som aj bol zoznámený, ale samozrejme už po pár sekundách som zabudol meno. Celé to potom vyznelo veľmi divne. Nehovoriac už o tom, že zvukár očividne nevedel kam z konopí. V jednu chvíľu vytiahol mikrofón tak, že začal pískať, následne spev nebol ani počuť. Proste vôbec nevedel, čo má robiť, až som mal chuť ho vyhodiť spoza pultu. Podľa odporúčaní to malo byť dosť dobré a v istých pasážach aj bolo, ale človek jednoducho nemal šancu dostať sa na nejakú zážitkovú vlnu. Ako vravím, škoda škoda.
Celkom som sa tešil aspoň na afterparty s Miloshom a ďalšími dídžejmi, ale ani neviem prečo som to nakoniec vzdal. Určite zohralo rolu to, že som tam vytiahol aj Tomáša, rockera a metalistu, ktorý sa tam akosi nevedel sám zaradiť a nejaký hausík a minimal ho veľmi nebral. Hej, mohol odísť sám domov a ja som sa mohol trošku rozkokošiť, ale proste som sa na to vybodol. Nemal som takú tú správnu náladičku a ani potrebu sa za každú cenu rozšupovať. Akože všetko fajn, som rád, že som tam šiel a stretol plno zaujímavých ľudí a dokonca zopár známych, ktorých by som tam nečakal, ale už som akosi prestúpil z pozície vyznávača čistého hedonizmu do pozície kultúrneho gurmána. Takto to znie lepšie, ako napísať, že sa zo mňa stáva starý ufrfľaný páprda:).
Zase si trochu popracujem a budem sa tešiť na Parov Stelar, prípadne na krst nového albumu Dva v Akropole, ak mi to čas a financie dovolia. Let´s Roll...
instantné šťastie (3. časť)
Netušil som, že medicína, ktorá mi bola naordinovaná proti chemickej hyperaktivite ako sedatívum, má tak doslovné účinky. Nebyť toho, že ma ktosi zachytil (aspoň sa mi tak zdá) padol by som rovno na riť. Hoci sú moje spomienky od tohto momentu viac ako hmlisté, celkom jasne si vybavujem ten fíling. Neviem, čo sa dialo okolo mňa, ale to mravčenie prechádzajúce od končekov prstov do celého tela si vybavujem až priveľmi živo. A potom to prazvláštne vizuálne vnímanie. Ako keby sa uprostred filmu začala zasekávať premietačka, rozostril sa objektív a zo zvukovej stopy zostalo len nezrozumiteľné mumlanie.
Kladivo do hlavy. Klaustrofóbické stavy, prudká nevoľnosť a slimačí šprint von. Tak sa mi to aspoň javilo. Ako tie upotené sny, v ktorých sa snažíš utiecť pred nekonkrétnou hrozbou, ale nohy sú stále ťažšie. Vôbec, všetko bolo vtedy také spomalené. Keď si to však teraz spätne premietam, spomalené bolo hlavne moje myslenie. Z temnoty pamäte sa mi vynárajú iba určité sekvencie, ale zato desivo realisticky. Ako napríklad, keď som hádzal šabľu. Vypudený obsah žalúdka sa tlačil hore hltanom a dával si tak nechutne načas a ja som mal pocit, že sa mi tade derie celé vajce.
Posledný nejasný záblesk spomienok. To, keď sa trasiem schúlený na zemi a mám pocit, že sa na seba pozerám z výšky. Potom si už nepamätám nič. Ani to, ako som sa dostal domov a to už je riadne okno.
Je pre mňa záhadou, prečo si ma kamaráti nedoberajú pre moje víkendové extempore, ale že by mi to chýbalo sa tiež nedá povedať. Pravdepodobne v tom bude istý pocit zodpovednosti alebo len čakajú na prvú zmienku z mojej strany. Tej sa však nedočkajú. Pasívne počúvam ich zmysluplnú debatu. Práve rad za radom preberajú prítomné nymfičky a ich koreňov s patričnými chlapáckymi komentármi, čo by bolo, keby... Ja sa povznesene usmievam, mimovoľne skladám papierovú lodičku z nejakého letáku a pohľadom sledujem objekty ich verbálnych túžob. Očividne najväčší ohlas má ryšavá kráska sediaca o dva stoly ďalej priamo oproti mne. Musím uznať, že zaslúžene. Nielen, že je až bezbožne krásna, ale pozornosť celého lokálu púta aj svojim temperamentom.
Vstanem a zamierim jej smerom. Ani sa nepristavím, iba jej na pohár vína položím papierovú loďku tak, aby nepadla dnu a pokračujem ďalej na záchod.
Vrátim sa späť akoby nič, zaujmem svoje miesto a s pocitom zadosťučinenia si vychutnávam vyjavené ksichty svojich kamarátov. Nie, že by som spravil neviem akú prevratnú vec. Bezvýznamný krôčik pre ľudstvo, ale priam vesmírny trip pre mňa. Razom zo mňa opadla všetka tá hanblivosť, mám v sebe nezlomné sebavedomie a hlavne donekonečna neanalyzujem, ale spontánne konám. Vlastne mám všetko, po čom som túžil. Takmer všetko.
Zrazu viem, kto som. Zobudil som draka, rozpútal sily tak dlho uväznené tam, kde slnko nesvieti. Tým, čo som pred chvíľou spravil, som si chcel iba dokázať, že to je skutočné, že na to mám. No teraz, keď sa nám v jednej chvíli stretnú pohľady, konečne pochopím frázu, že láska ide cez žalúdok. V tom momente mi v ňom rozbehla nejaká háveď divoký žúr. Romantik by povedal, že motýliky ma šteklili svojimi mihotavými krehkými krídelkami, ale toho rojka som pochoval uplynulý víkend tam kdesi v lesoch. Vládu prebral sebavedomý drsňácky macho. A vzápätí, keď sa na mňa usmiala, to príjemné šteklenie sa posunulo tráviacim traktom ešte nižšie. Ešteže na mňa v tej chvíli nemohla prehovoriť.
Kladivo do hlavy. Klaustrofóbické stavy, prudká nevoľnosť a slimačí šprint von. Tak sa mi to aspoň javilo. Ako tie upotené sny, v ktorých sa snažíš utiecť pred nekonkrétnou hrozbou, ale nohy sú stále ťažšie. Vôbec, všetko bolo vtedy také spomalené. Keď si to však teraz spätne premietam, spomalené bolo hlavne moje myslenie. Z temnoty pamäte sa mi vynárajú iba určité sekvencie, ale zato desivo realisticky. Ako napríklad, keď som hádzal šabľu. Vypudený obsah žalúdka sa tlačil hore hltanom a dával si tak nechutne načas a ja som mal pocit, že sa mi tade derie celé vajce.
Posledný nejasný záblesk spomienok. To, keď sa trasiem schúlený na zemi a mám pocit, že sa na seba pozerám z výšky. Potom si už nepamätám nič. Ani to, ako som sa dostal domov a to už je riadne okno.
Je pre mňa záhadou, prečo si ma kamaráti nedoberajú pre moje víkendové extempore, ale že by mi to chýbalo sa tiež nedá povedať. Pravdepodobne v tom bude istý pocit zodpovednosti alebo len čakajú na prvú zmienku z mojej strany. Tej sa však nedočkajú. Pasívne počúvam ich zmysluplnú debatu. Práve rad za radom preberajú prítomné nymfičky a ich koreňov s patričnými chlapáckymi komentármi, čo by bolo, keby... Ja sa povznesene usmievam, mimovoľne skladám papierovú lodičku z nejakého letáku a pohľadom sledujem objekty ich verbálnych túžob. Očividne najväčší ohlas má ryšavá kráska sediaca o dva stoly ďalej priamo oproti mne. Musím uznať, že zaslúžene. Nielen, že je až bezbožne krásna, ale pozornosť celého lokálu púta aj svojim temperamentom.
Vstanem a zamierim jej smerom. Ani sa nepristavím, iba jej na pohár vína položím papierovú loďku tak, aby nepadla dnu a pokračujem ďalej na záchod.
Vrátim sa späť akoby nič, zaujmem svoje miesto a s pocitom zadosťučinenia si vychutnávam vyjavené ksichty svojich kamarátov. Nie, že by som spravil neviem akú prevratnú vec. Bezvýznamný krôčik pre ľudstvo, ale priam vesmírny trip pre mňa. Razom zo mňa opadla všetka tá hanblivosť, mám v sebe nezlomné sebavedomie a hlavne donekonečna neanalyzujem, ale spontánne konám. Vlastne mám všetko, po čom som túžil. Takmer všetko.
Zrazu viem, kto som. Zobudil som draka, rozpútal sily tak dlho uväznené tam, kde slnko nesvieti. Tým, čo som pred chvíľou spravil, som si chcel iba dokázať, že to je skutočné, že na to mám. No teraz, keď sa nám v jednej chvíli stretnú pohľady, konečne pochopím frázu, že láska ide cez žalúdok. V tom momente mi v ňom rozbehla nejaká háveď divoký žúr. Romantik by povedal, že motýliky ma šteklili svojimi mihotavými krehkými krídelkami, ale toho rojka som pochoval uplynulý víkend tam kdesi v lesoch. Vládu prebral sebavedomý drsňácky macho. A vzápätí, keď sa na mňa usmiala, to príjemné šteklenie sa posunulo tráviacim traktom ešte nižšie. Ešteže na mňa v tej chvíli nemohla prehovoriť.
piatok 29. októbra 2010
instantné šťastie (2. časť)
Nechal som sa ukecať na chatu, hoci tam malo byť kopec mne neznámych ľudí, čo vytváralo predpoklad, že tam budem viac menej čušať ako voš pod chrastou. Podľa očakávania sa to tak aj vyvíjalo. Až do chvíle, kým sa mi nezačala venovať tá osoba skonštruovaná na estrogénnom základe. Dlho som ju podozrieval, že je agentom nasadeným mojimi kamošmi, aby ma vtiahla do diania. Napokon som to riešiť prestal a poddal sa. A aby som nebol suchár, nechal som si od nej vložiť do úst koleso tajne dúfajúc, že časom tam poputuje aj jej jazyk. Hormonálne vlnobitie a stúpajúce promile alkoholu v krvi prekonalo akékoľvek obavy. Chvíľu sa nedialo nič, ak nerátam jej vytrvalé štebotanie a môj priblblý silený úsmev vystrúhaný vždy namiesto verbálnej reakcie. A potom tá nespútanosť, pocit sily a chemickej lásky, ktoré sa vo mne začali rozlievať. Zrazu to zo mňa začalo tryskať, ako z prebudeného vulkánu. Sprvu len pary, ako predzvesť skutočnej erupcie, ktorá na seba nenechala dlho čakať. Niekde z hlbokých útrob podvedomia sa pod tlakom chemickej reakcie začal vyhrabávať ten druhý, ktorého som v sebe tušil, ale nikdy som mu nedovolil dostať sa na svetlo sveta.
Slová sa zo mňa hrnuli v neprerušovanom prúde a ja som jej hovoril veci, ktoré ma ani v tej poloprázdnej posteli nenapadali. Snáď aj niečo vtipu tam bolo, pretože sa vkuse smiala a vôbec si nepripúšťam, že by to mohlo byť v dôsledku toho, čo sme obaja zhltli alebo nebodaj, že som pôsobil komicky už zo svojej podstaty. Viezol som sa na extatickej vlne a cítil sa ako kráľ. Aj na večeru som ju nonšalantne pozval, hoci hlad nám bol v tej chvíli vzdialený, ako Eskimákovi úpal. Nasilu sme do seba tlačili magickú omeletu, ktorú medzičasom ktosi pripravil a mne sa ani vtedy ústa nezastavili. Rácio utopené v metamfetamínovom kúpeli sa nezmohlo na žiadne varovné signály. Iba žalúdok sa mierne vzpieral, ale celou váhou svojho kniežacieho majestátu som ho primäl vstrebať slepačie zárodky s hríbikmi. Telo a predovšetkým hlava nezvyknuté na podobné experimenty odmietli ďalšiu vzájomnú spoluprácu a vyhlásili absolútnu nezávislosť. Zatiaľčo myseľ bola zahltená vonkajšími podnetmi a neúspešne sa ich snažila racionalizovať, telo sa nekoordinovane zmietalo pod návalom chľastu a MDMA v hyperaktívnom ošiali.
Ja, ktorý som nikdy nepotreboval žiadne doplnky výživy a dokázal pritom bez problémov pretancovať celú noc, pretože to bol jediný spôsob, akým som sa dokázal uvoľniť a otvoriť, som bol v tej chvíli ako neriadená strela v uzavretom priestore. Žiadne halucinácie typu lietajúce stoličky a ľudia s baraními hlavami. Iba mnohonásobne zosilnené zmyslové vnímanie a fascinácia všetkými - za normálnych okolností fádnymi - farbami, tvarmi, zvukmi. Keď si to tak spätne premietam, z tohto pohľadu to bol fantastický zážitok. Lenže tá kombinácia ulietavajúcej mysle a energetického pretlaku v tele mala takpovediac značný deštruktívny potenciál pre okolie. To ako keby ste vpustili nadržaného býka do hydinového výbehu, premietali mu videá so sexy kravami a ešte mu predtým podali megadávku sexuálneho stimulantu.
Už neviem, ako k tomu prišlo, ale niekto z osadenstva, pravdepodobne niektorý z mojich kamarátov alebo to éterické žieňa, ktoré malo danú situáciu na svedomí, dostal spásonosný nápad. Zrejme z obavy, že Gin vypustený z fľaše by svojou nekontrolovateľnosťou mohol spôsobiť dajakú neplechu, mi bola naordinovaná drastická kúra. Alebo som sa na to vrhol svojvoľne? Nech bolo, ako bolo, zrazu som stál pred stolom s bongom, ako hriešnik pred oltárom a bez zaváhania prijal tú mliečnobielu dymovú sviatosť do svojho neposedného tela. Pohoda. Ešte do druhého laloku a...
Slová sa zo mňa hrnuli v neprerušovanom prúde a ja som jej hovoril veci, ktoré ma ani v tej poloprázdnej posteli nenapadali. Snáď aj niečo vtipu tam bolo, pretože sa vkuse smiala a vôbec si nepripúšťam, že by to mohlo byť v dôsledku toho, čo sme obaja zhltli alebo nebodaj, že som pôsobil komicky už zo svojej podstaty. Viezol som sa na extatickej vlne a cítil sa ako kráľ. Aj na večeru som ju nonšalantne pozval, hoci hlad nám bol v tej chvíli vzdialený, ako Eskimákovi úpal. Nasilu sme do seba tlačili magickú omeletu, ktorú medzičasom ktosi pripravil a mne sa ani vtedy ústa nezastavili. Rácio utopené v metamfetamínovom kúpeli sa nezmohlo na žiadne varovné signály. Iba žalúdok sa mierne vzpieral, ale celou váhou svojho kniežacieho majestátu som ho primäl vstrebať slepačie zárodky s hríbikmi. Telo a predovšetkým hlava nezvyknuté na podobné experimenty odmietli ďalšiu vzájomnú spoluprácu a vyhlásili absolútnu nezávislosť. Zatiaľčo myseľ bola zahltená vonkajšími podnetmi a neúspešne sa ich snažila racionalizovať, telo sa nekoordinovane zmietalo pod návalom chľastu a MDMA v hyperaktívnom ošiali.
Ja, ktorý som nikdy nepotreboval žiadne doplnky výživy a dokázal pritom bez problémov pretancovať celú noc, pretože to bol jediný spôsob, akým som sa dokázal uvoľniť a otvoriť, som bol v tej chvíli ako neriadená strela v uzavretom priestore. Žiadne halucinácie typu lietajúce stoličky a ľudia s baraními hlavami. Iba mnohonásobne zosilnené zmyslové vnímanie a fascinácia všetkými - za normálnych okolností fádnymi - farbami, tvarmi, zvukmi. Keď si to tak spätne premietam, z tohto pohľadu to bol fantastický zážitok. Lenže tá kombinácia ulietavajúcej mysle a energetického pretlaku v tele mala takpovediac značný deštruktívny potenciál pre okolie. To ako keby ste vpustili nadržaného býka do hydinového výbehu, premietali mu videá so sexy kravami a ešte mu predtým podali megadávku sexuálneho stimulantu.
Už neviem, ako k tomu prišlo, ale niekto z osadenstva, pravdepodobne niektorý z mojich kamarátov alebo to éterické žieňa, ktoré malo danú situáciu na svedomí, dostal spásonosný nápad. Zrejme z obavy, že Gin vypustený z fľaše by svojou nekontrolovateľnosťou mohol spôsobiť dajakú neplechu, mi bola naordinovaná drastická kúra. Alebo som sa na to vrhol svojvoľne? Nech bolo, ako bolo, zrazu som stál pred stolom s bongom, ako hriešnik pred oltárom a bez zaváhania prijal tú mliečnobielu dymovú sviatosť do svojho neposedného tela. Pohoda. Ešte do druhého laloku a...
štvrtok 28. októbra 2010
instantné šťastie (1. časť)
Ďalší z tých večerov, keď ma moji kamaráti vytiahli von, aby som sa neutápal vo svojich, ako to hlavne Tibor nazýva, autistických stavoch. Tento víkend však vo mne čosi zmenil. Z tej chaty sa vrátil iný človek.
Teraz tu sedím pri pive v obvyklej krčme, takmer sa nezapájam do rozoberania toho divokého víkendu s patričným prikrášľovaním jednotlivých scén. Nikomu moja mlčanlivosť nepríde čudná. Často taký bývam. Dnes je však tá zádumčivosť o niečom celkom inom. Neanalyzujem svoje komplexy a frustrácie. Mal by som sa cítiť ako zbitý pes po tom, čo som tam predviedol. Aspoň ešte pred týždňom by som sa tak cítil. Ako extrémny introvert plný strachu, ktorého dusí úzkosť aj v najbanálnejších situáciách, hoci sa navonok snažím tváriť v pohode, mám neuveriteľný problém v komunikácii. Už len poprosiť suseda v autobuse o uvoľnenie miesta pri vystupovaní mi vháňa krv do tváre a krúti črevá.
Ako to už býva, každý v živote túži po veciach, ktoré nemá. Tak som aj ja odmalička sebatrýznivo bažil po diametrálne odlišnej osobnosti a pokiaľ možno aj tele. Všetko na mne sa mi zdalo zlé, nehodné akejkoľvek úcty a rešpektu. Naopak, hocijaký kretén obdarený sebavedomím, najmä voči nežnejšiemu pohlaviu, vo mne vyvolával niečo veľmi podobné závisti. Jednoducho, zamindrákovaný trtko.
Kombinácia tohto s priam psychotickou nerozhodnosťou zo mňa spravili to, čím som. Zakomplexovaní nerozhodní introverti – hybná to sila post-vzťahovej spoločnosti. Táto doba by mi mala vlastne priať. Mohol by som žiť svoju virtuálnu realitu prostredníctvom počítača a premeniť sny na skutočnosť. Lenže ja musím byť k tomu všetkému ešte aj starosvetský. Napriek hĺbavej, samotárskej duši potrebujem k existencii aj bezprostredný, nefalšovaný kontakt s ozajstnými ľuďmi. Už len tá možnosť, že keby som chcel, tak sa ich môžem dotknúť... ibaže vrcholom mojich schopností je nanajvýš sa v tlačenici akože nechtiac obtrieť o vysnenú devu a nadviazať tak plnohodnotnú komunikáciu. Tá prebieha v ideálnom prípade tak, že poviem „pardon“, prípadne vo vrcholne žoviálnom rozpoložení „prepáč“ a s tvárou farby paviánej prdele utečiem na hajzeľ.
Ešteže existujú ľudské protipóly v podobe ťažkých extrovertov, ktorí ma oslovia sami a pri svojej výrečnosti ani nepostrehnú, že za celý čas nášho rozhovoru poviem dokopy dvadsať slov vrátane dominujúcich citosloviec. Samozrejme, napadajú ma hŕby duchaplných a vtipných replík, ktoré by som mohol povedať, ale to výhradne až osamoteného doma v posteli, keď nad tým intenzívne premýšľam. Každopádne, občas sú dostatočne vytrvalí, aby aspoň čiastočne prekonali moju psychickú bariéru a to mi umožňuje získať si známych, časom kamarátov a po zdĺhavom výberovom konaní hádam aj priateľov. Rokmi som pochopil, že pre týchto ľudí som ideálnym médiom na prenos ich trápení zo svojho vnútra, čo mi svojim spôsobom imponuje. Na druhej strane ma poriadne vytáča tá ich sebastrednosť, to neustále absorbovanie problémov, ako keby som ich nemal sám dosť. Nikdy však nič nepoviem, len ticho túžim byť ako oni.
Dnes nie. Dnes tu sedím podivne uvoľnený a plný doteraz nepoznanej energie. Hustý cigaretový dym, ktorý mi kedysi poskytoval akúsi intímnu clonu zmierňujúcu trvalé rozpaky, sa zmenil na dym z parostroja na pódiu, z ktorého vystúpi hviezda večera. Mlčím, pretože si v hlave preberám, čo sa to so mnou stalo. Toto sa nezmenilo.
Teraz tu sedím pri pive v obvyklej krčme, takmer sa nezapájam do rozoberania toho divokého víkendu s patričným prikrášľovaním jednotlivých scén. Nikomu moja mlčanlivosť nepríde čudná. Často taký bývam. Dnes je však tá zádumčivosť o niečom celkom inom. Neanalyzujem svoje komplexy a frustrácie. Mal by som sa cítiť ako zbitý pes po tom, čo som tam predviedol. Aspoň ešte pred týždňom by som sa tak cítil. Ako extrémny introvert plný strachu, ktorého dusí úzkosť aj v najbanálnejších situáciách, hoci sa navonok snažím tváriť v pohode, mám neuveriteľný problém v komunikácii. Už len poprosiť suseda v autobuse o uvoľnenie miesta pri vystupovaní mi vháňa krv do tváre a krúti črevá.
Ako to už býva, každý v živote túži po veciach, ktoré nemá. Tak som aj ja odmalička sebatrýznivo bažil po diametrálne odlišnej osobnosti a pokiaľ možno aj tele. Všetko na mne sa mi zdalo zlé, nehodné akejkoľvek úcty a rešpektu. Naopak, hocijaký kretén obdarený sebavedomím, najmä voči nežnejšiemu pohlaviu, vo mne vyvolával niečo veľmi podobné závisti. Jednoducho, zamindrákovaný trtko.
Kombinácia tohto s priam psychotickou nerozhodnosťou zo mňa spravili to, čím som. Zakomplexovaní nerozhodní introverti – hybná to sila post-vzťahovej spoločnosti. Táto doba by mi mala vlastne priať. Mohol by som žiť svoju virtuálnu realitu prostredníctvom počítača a premeniť sny na skutočnosť. Lenže ja musím byť k tomu všetkému ešte aj starosvetský. Napriek hĺbavej, samotárskej duši potrebujem k existencii aj bezprostredný, nefalšovaný kontakt s ozajstnými ľuďmi. Už len tá možnosť, že keby som chcel, tak sa ich môžem dotknúť... ibaže vrcholom mojich schopností je nanajvýš sa v tlačenici akože nechtiac obtrieť o vysnenú devu a nadviazať tak plnohodnotnú komunikáciu. Tá prebieha v ideálnom prípade tak, že poviem „pardon“, prípadne vo vrcholne žoviálnom rozpoložení „prepáč“ a s tvárou farby paviánej prdele utečiem na hajzeľ.
Ešteže existujú ľudské protipóly v podobe ťažkých extrovertov, ktorí ma oslovia sami a pri svojej výrečnosti ani nepostrehnú, že za celý čas nášho rozhovoru poviem dokopy dvadsať slov vrátane dominujúcich citosloviec. Samozrejme, napadajú ma hŕby duchaplných a vtipných replík, ktoré by som mohol povedať, ale to výhradne až osamoteného doma v posteli, keď nad tým intenzívne premýšľam. Každopádne, občas sú dostatočne vytrvalí, aby aspoň čiastočne prekonali moju psychickú bariéru a to mi umožňuje získať si známych, časom kamarátov a po zdĺhavom výberovom konaní hádam aj priateľov. Rokmi som pochopil, že pre týchto ľudí som ideálnym médiom na prenos ich trápení zo svojho vnútra, čo mi svojim spôsobom imponuje. Na druhej strane ma poriadne vytáča tá ich sebastrednosť, to neustále absorbovanie problémov, ako keby som ich nemal sám dosť. Nikdy však nič nepoviem, len ticho túžim byť ako oni.
Dnes nie. Dnes tu sedím podivne uvoľnený a plný doteraz nepoznanej energie. Hustý cigaretový dym, ktorý mi kedysi poskytoval akúsi intímnu clonu zmierňujúcu trvalé rozpaky, sa zmenil na dym z parostroja na pódiu, z ktorého vystúpi hviezda večera. Mlčím, pretože si v hlave preberám, čo sa to so mnou stalo. Toto sa nezmenilo.
utorok 12. októbra 2010
len tak, že ako život v prahe beží
Je to bezmála tri roky, keď som začal písať. V poslednej dobe som tomu veľmi nedal, ale z času na čas si potrebujem jemne vyventilovať hlavu týmto osvedčeným spôsobom.
Je to niečo vyše mesiaca, čo sa moje kosti nenápadne strácajúce pružnosť zložili v stovežatej. No, zložili. Ten výraz je dosť zavádzajúci, pretože toľko pohybu moje telo poriadne dlho neabsolvovalo. Keď tak nad tým premýšľam, zavádzajúci by mohol byť aj celkom inak. Niekto by si mohol myslieť, že som sem snáď prišiel ukončiť životnú púť. Tak to myslené naozaj nebolo, aj keď pri tom pracovnom tempe, ktoré tu vládne jeden nikdy nevie.
Začiatky bývajú vždy ťažké a sebakriticky musím uznať, že ja som sa pod váhou všetkých problémov takmer zavŕtal do zeme. Pomaly však získavam nadhľad. Chvíľu to ešte potrvá, kým sa dostanem z praktických ťažkostí vyplývajúcich zo zmeny prostredia. Predovšetkým som sa prestal trápiť vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť.
Ešte pred týždňom by sa mi žiadalo napísať, že všetko sa posralo. Dnes už si to nemyslím. Hoci prvotný impulz na odchod do Prahy bol záležitosťou srdcovou, mal však hneď spočiatku aj racionálne korene. Jednoducho niečo som musel spraviť, pretože môj život na Slovensku sa nebadane skĺzol zo stagnácie k regresu. A navzdory tomu, že ten prvotný impulz podľa všetkého pominul už pred mojim odchodom, aj keď som si to až donedávna odmietal pripustiť, podstúpenie tejto cesty bolo jednoznačne dobrým rozhodnutím.
V práci cítim, že si celkom rýchlo získavam dôveru a rešpekt a to je pre mňa momentálne nesmierne dôležité. Po prvých naozaj frustrujúcich týždňoch, kedy som v podstate robil len „lopaťáka“, poskoka a opičku na gumičke začínam dostávať aj samostatné akcie. Nie, že by to zas bola nejaká výhra, je to skôr len omnoho väčšia zodpovednosť. Pre moju psychiku, sebavedomie a nebojím sa povedať ego to je ozajstná vzpruha.
Paradoxne teraz, keď by som mal byť asi najviac zlomený po definitívnom ukončení vzťahového tanga zo mňa všetky tie frustrácie akosi opadli. Zrazu som si uvedomil, že som podvedome všetko podriaďoval citom a v konečnom dôsledku som bol nespokojný, ba až nešťastný, pretože sa mi nedostávalo toho, čo som očakával. Viem, že som porobil kopec hlúpostí, tak ako ostatne v celom svojom živote, ale naozaj sa zrazu cítim fajn. Som si sám sebou istý, že som spravil naozaj maximum, čo je pri mne vskutku unikátny stav. Verte mi, viem o čom hovorím, dosť dobre sa poznám.
Uvoľnenie, ktoré ma zalialo a ovlažilo kŕčovito stiahnutú dušu úplne zmenilo môj pohľad na momentálne bytie. Zas a znova sa mi potvrdzuje prastaré poznanie. Niekedy sa musíme pustiť toho, po čom tak úzkostlivo túžime a držíme sa toho zubami nechtami, aby sme získali odstup či nadhľad. Až vtedy dosť často zistíme, že to, čoho sme sa nedokázali vzdať je už len prázdna kukla našich niekdajších túžob.
Stále ju milujem tak, ako som v živote nikoho nikdy nemiloval. Ale za daných okolností viem, že nemá význam držať motýľa za krídla, pretože by sa jeho krása rozplynula v rukách. Pustil som ho a on letí odo mňa preč... Trošku mi je ľúto, že sa za mnou ani obzrieť nechce, ale dajako to prežijem. Už len tak polohlasom za ním volám "veľa šťastia a nedolám si krídla".
Je to niečo vyše mesiaca, čo sa moje kosti nenápadne strácajúce pružnosť zložili v stovežatej. No, zložili. Ten výraz je dosť zavádzajúci, pretože toľko pohybu moje telo poriadne dlho neabsolvovalo. Keď tak nad tým premýšľam, zavádzajúci by mohol byť aj celkom inak. Niekto by si mohol myslieť, že som sem snáď prišiel ukončiť životnú púť. Tak to myslené naozaj nebolo, aj keď pri tom pracovnom tempe, ktoré tu vládne jeden nikdy nevie.
Začiatky bývajú vždy ťažké a sebakriticky musím uznať, že ja som sa pod váhou všetkých problémov takmer zavŕtal do zeme. Pomaly však získavam nadhľad. Chvíľu to ešte potrvá, kým sa dostanem z praktických ťažkostí vyplývajúcich zo zmeny prostredia. Predovšetkým som sa prestal trápiť vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť.
Ešte pred týždňom by sa mi žiadalo napísať, že všetko sa posralo. Dnes už si to nemyslím. Hoci prvotný impulz na odchod do Prahy bol záležitosťou srdcovou, mal však hneď spočiatku aj racionálne korene. Jednoducho niečo som musel spraviť, pretože môj život na Slovensku sa nebadane skĺzol zo stagnácie k regresu. A navzdory tomu, že ten prvotný impulz podľa všetkého pominul už pred mojim odchodom, aj keď som si to až donedávna odmietal pripustiť, podstúpenie tejto cesty bolo jednoznačne dobrým rozhodnutím.
V práci cítim, že si celkom rýchlo získavam dôveru a rešpekt a to je pre mňa momentálne nesmierne dôležité. Po prvých naozaj frustrujúcich týždňoch, kedy som v podstate robil len „lopaťáka“, poskoka a opičku na gumičke začínam dostávať aj samostatné akcie. Nie, že by to zas bola nejaká výhra, je to skôr len omnoho väčšia zodpovednosť. Pre moju psychiku, sebavedomie a nebojím sa povedať ego to je ozajstná vzpruha.
Paradoxne teraz, keď by som mal byť asi najviac zlomený po definitívnom ukončení vzťahového tanga zo mňa všetky tie frustrácie akosi opadli. Zrazu som si uvedomil, že som podvedome všetko podriaďoval citom a v konečnom dôsledku som bol nespokojný, ba až nešťastný, pretože sa mi nedostávalo toho, čo som očakával. Viem, že som porobil kopec hlúpostí, tak ako ostatne v celom svojom živote, ale naozaj sa zrazu cítim fajn. Som si sám sebou istý, že som spravil naozaj maximum, čo je pri mne vskutku unikátny stav. Verte mi, viem o čom hovorím, dosť dobre sa poznám.
Uvoľnenie, ktoré ma zalialo a ovlažilo kŕčovito stiahnutú dušu úplne zmenilo môj pohľad na momentálne bytie. Zas a znova sa mi potvrdzuje prastaré poznanie. Niekedy sa musíme pustiť toho, po čom tak úzkostlivo túžime a držíme sa toho zubami nechtami, aby sme získali odstup či nadhľad. Až vtedy dosť často zistíme, že to, čoho sme sa nedokázali vzdať je už len prázdna kukla našich niekdajších túžob.
Stále ju milujem tak, ako som v živote nikoho nikdy nemiloval. Ale za daných okolností viem, že nemá význam držať motýľa za krídla, pretože by sa jeho krása rozplynula v rukách. Pustil som ho a on letí odo mňa preč... Trošku mi je ľúto, že sa za mnou ani obzrieť nechce, ale dajako to prežijem. Už len tak polohlasom za ním volám "veľa šťastia a nedolám si krídla".
pondelok 16. augusta 2010
hlada sa byt
Tak teda už aj bývanie by bolo. Alebo nie? Včera večer na obhliadke a z nej rovno na takú menšiu rozlúčku do Hapu, kde Raky robil posledný deň. Nemal som akosi kedy popremýšľať a predovšetkým už chcem mať otázku bývania z krku. Nemám chuť pridávať si ešte ďalšie problémy a komplikácie k tým, ktoré už mám. A tak som tej podivínke napísal, že by som to aj zobral, hoci ten byt určite nespĺňal všetky moje kritériá na príjemné bývanie. Lenže vôbec nie je isté, či sa mi „ten pravý“ podarí v časovej tiesni nájsť. No proste som to pojal štýlom „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“
Lokalita dobrá až výborná na začiatku Žižkova v smere od centra. Izba veľká až obrovská, cena priaznivá a dokonca bez kaucie. Ibaže ten zvláštny pocit, ktorý vo mne zanechala komunikácia s tou Sandrou, ktorá izbu ponúkala... Možno je len tak trochu divná, ako je hádam každý z nás, možno príliš opatrná až paranoidná a možno začínam byť paranoidný ja. Srať na to, že kuchyňa ako keby v byte ani nebola, čo je tuším v pražských starých domoch vlastne dvojplatničkový štandard. Trochu viac už ma asi zaráža absencia kúpeľne, ktorá je nahradená sprchovým výklenkom priamo v chodbičke, pričom intimitu chráni iba úbohý záves. Toto v kombinácii s proklamovanými častými návštevami „různých lidí“ vo mne zapálilo plameň pochybností a naďalej ho rozdúchava. Intuícia mi navráva, že pojem súkromie tu môže byť značne otesaný oproti mojim predstavám. K tomu ešte nezariadená izba, resp. s nábytkom, ktorý môžem v lepšom prípade odkúpiť.
Tak já ti nevim, Karle. Tak veľmi som to chcel mať už poriešené, že som prižmúril obe oči a napísal, že by som to zobral. A divná komunikácia pokračovala. Hej, kľudne zaplatím aj časť auagusta, aspoň nebudem musieť všetko riešiť na poslednú chvíľu. Hmm, že hneď zajtra ráno? A cash? Že rovno podpísať zmluvu? Lenže ja by som si ju rád v kľude najprv prečítal. Mimoto nemám so sebou žiadne prachy a zhodou okolností ani kartu, takže najskôr v stredu, vravím ja. Vraj to je riskantné? Aha. Chápem, ale rovnaký pocit začínam mať aj ja, do prdele. Okrem toho si uvedomujem, že ani tú stredu nemám šancu stihnúť, keďže musím na Slovensku vybaviť také množstvo vecí. To som jej napísal štýlom „prinajlepšom v stredu“, čoho sa ona hneď chytila, že kedy presne.
Z tohoto všetkého začínam mať vážne pochybnosti. Holka očividne celý deň sedí za kompom, pretože hocikedy som jej pisal mail, maximálne do piatich minut som mal reakciu. Zámerne píšem reakciu, pretože odpovedí som sa moc nedočkal. Na esemesky mi tiež zásadne odpovedala cez sms-bránu a keď som sa jej snažil dovolať pred obhliadkou, tak jej číslo bolo nedosiahnuteľné. Naberám podozrenie, že si žije nejaký svoj virtuálny život a pri žiadnom filme nepracuje a ani žiadna bližšie nešpecifikovaná umelkyňa nie je. Že by fakt ešte k tomu aj pracovala pre akúsi leteckú spoločnosť sa mi po utriedení jednotlivých drobností zdá stále menej pravdepodobné. Akože letuška? S tou veľkou riťou pre nejaký Ryanair možno.
A možno je všetko pravda a ja som paranoidný, ale to je v zásade jedno. Pretože ako teraz tak sedím vo vlaku, preberám si to a píšem o tom, stále viac som presvedčený, že túto snedú dámu nedokážem vykrývať. A to je dosť blbý predpoklad na to, aby sme spolu zdieľali jeden priestor.
Takže za nejakú hodinku prídem domov (ešte zatiaľ stále) a nejakým elegantným spôsobom (aby som zas neurazil) z toho vykľučkujem. Tak! Môžem začať odznova hľadať.
Lokalita dobrá až výborná na začiatku Žižkova v smere od centra. Izba veľká až obrovská, cena priaznivá a dokonca bez kaucie. Ibaže ten zvláštny pocit, ktorý vo mne zanechala komunikácia s tou Sandrou, ktorá izbu ponúkala... Možno je len tak trochu divná, ako je hádam každý z nás, možno príliš opatrná až paranoidná a možno začínam byť paranoidný ja. Srať na to, že kuchyňa ako keby v byte ani nebola, čo je tuším v pražských starých domoch vlastne dvojplatničkový štandard. Trochu viac už ma asi zaráža absencia kúpeľne, ktorá je nahradená sprchovým výklenkom priamo v chodbičke, pričom intimitu chráni iba úbohý záves. Toto v kombinácii s proklamovanými častými návštevami „různých lidí“ vo mne zapálilo plameň pochybností a naďalej ho rozdúchava. Intuícia mi navráva, že pojem súkromie tu môže byť značne otesaný oproti mojim predstavám. K tomu ešte nezariadená izba, resp. s nábytkom, ktorý môžem v lepšom prípade odkúpiť.
Tak já ti nevim, Karle. Tak veľmi som to chcel mať už poriešené, že som prižmúril obe oči a napísal, že by som to zobral. A divná komunikácia pokračovala. Hej, kľudne zaplatím aj časť auagusta, aspoň nebudem musieť všetko riešiť na poslednú chvíľu. Hmm, že hneď zajtra ráno? A cash? Že rovno podpísať zmluvu? Lenže ja by som si ju rád v kľude najprv prečítal. Mimoto nemám so sebou žiadne prachy a zhodou okolností ani kartu, takže najskôr v stredu, vravím ja. Vraj to je riskantné? Aha. Chápem, ale rovnaký pocit začínam mať aj ja, do prdele. Okrem toho si uvedomujem, že ani tú stredu nemám šancu stihnúť, keďže musím na Slovensku vybaviť také množstvo vecí. To som jej napísal štýlom „prinajlepšom v stredu“, čoho sa ona hneď chytila, že kedy presne.
Z tohoto všetkého začínam mať vážne pochybnosti. Holka očividne celý deň sedí za kompom, pretože hocikedy som jej pisal mail, maximálne do piatich minut som mal reakciu. Zámerne píšem reakciu, pretože odpovedí som sa moc nedočkal. Na esemesky mi tiež zásadne odpovedala cez sms-bránu a keď som sa jej snažil dovolať pred obhliadkou, tak jej číslo bolo nedosiahnuteľné. Naberám podozrenie, že si žije nejaký svoj virtuálny život a pri žiadnom filme nepracuje a ani žiadna bližšie nešpecifikovaná umelkyňa nie je. Že by fakt ešte k tomu aj pracovala pre akúsi leteckú spoločnosť sa mi po utriedení jednotlivých drobností zdá stále menej pravdepodobné. Akože letuška? S tou veľkou riťou pre nejaký Ryanair možno.
A možno je všetko pravda a ja som paranoidný, ale to je v zásade jedno. Pretože ako teraz tak sedím vo vlaku, preberám si to a píšem o tom, stále viac som presvedčený, že túto snedú dámu nedokážem vykrývať. A to je dosť blbý predpoklad na to, aby sme spolu zdieľali jeden priestor.
Takže za nejakú hodinku prídem domov (ešte zatiaľ stále) a nejakým elegantným spôsobom (aby som zas neurazil) z toho vykľučkujem. Tak! Môžem začať odznova hľadať.
nedeľa 15. augusta 2010
co chcem...
Hádam, že prišiel čas niečo napísať. Dôležitých i menej významných udalostí sa za posledné týždne udialo na celú knihu, ale ja som si akosi nenašiel čas ich zaznamenať. Až teraz, keď osamelý sedím v kuchyni u kamarátov v Prahe na Žižkove a nedarí sa mi pripojiť na internet, aby som hľadal ubytko, ktoré sa stane na najbližšie mesiace mojim domovom sa odhodlávam vypotiť zo seba zopár slov.
V piatok som definitívne dostal do rúk pracovnú zmluvu už podpísanú zamestnávateľom a chýba už len moje potvrdenie. Všetko to tak krásne a plynulo vychádzalo, už len to bývanie zabezpečiť. Budem aspoň istý čas žiť tu v Prahe, ktorej som sa z nejasných dôvodov dlhé roky vyhýbal. Hoci tá prvotná a najsilnejšia inšpirácia na odchod sem práve včera s konečnou platnosťou zanikla, aj tak to bol krok správnym smerom. Bol najvyšší čas niekam sa posunúť, rozvíriť tie stojaté vody svojho života, ktoré už dlhšiu dobu poriadne zapáchali.
Miešajú sa vo mne pocity zadosťučinenia, odhodlania, bezmocnosti a smútku. Obetoval som veľa, aby som sa dostal až sem. Vytrénoval som sa v trpezlivosti, ktorá zďaleka nebola mojou silnou stránkou. Začal som si veriť, tak skutočne vnútorne. Veril som aj iným, napriek logike a zdravému rozumu, ktorý ma pred slepou vierou vystríhal. Nešpripúšťal som si zlyhanie a s čistým svedomím si aj teraz dokážem povedať, že som spravil všetko (ba viac), čo bolo v mojich silách. A ani teraz po čerstvo zaočkovanej konskej dávke beznádeje sa nechcem vzdať.
Prvý krát v živote som si tak absolútne istý tým, čo chcem. Prvý krát v živote som odhodlaný ísť za svojim cieľom aj navzdory tomu, že základná esencia bezpodmienečne nutná pre konečný úspech sa mi pred očami vzďaľuje a buduje si okolo seba zdanlivo neprekonateľný obranný val, z ktorého na mňa strieľa jedovaté šípy. Schytal som už niekoľko zásahov a včera jeden smrteľný priamo do srdca. Ibaže moje odhodlanie je silnejšie ako ten jed na ostrom hrote.
Mám právo byť smutný a ranený. Mám právo stiahnuť sa na ústup, cítiť sa ukrivdený a nešťastný. Hádam, že mám dokonca morálne právo na zákernosti, ktoré by som mohol v rámci akejsi pomsty vykonať. Ja však nechcem upadať do sebaľútosti. Nemienim prekročiť tú tenučkú hranicu medzi láskou a nenávisťou a už teraz, necelých 24 hodín od toho smrteľného zásahu vstávam na rovné nohy.
Nie, nebudem nariekať nad svojim osudom a nebudem sa ani snažiť nasilu dobýjať pevnosti, v ktorých nie som vítaný. Chcem byť len sám sebou a ponúknuť to, čo som ponúkal aj doteraz. Verím, že časom to bude prijaté.
Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej ceste doteraz nezištne pomohli a možno o tom ani nevedia. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som naopak ja, či už nevedomky, z nejakej blbosti alebo z akéhokoľvek iného dôvodu ublížil. Nikdy, a v tom mám svedomie čisté, to nebolo z nejakej zákernosti alebo egoizmu.
Cesta pokračuje a zrejme bude ešte veľmi veľmi dlhá a náročná, ale ja idem ďalej. Cieľ nie je nejaké miesto alebo bod, v ktorom máme zastať. Cieľom je tá cesta, po ktorej kráčame a ktorá jedného dňa náhle skončí. Ja len chcem, aby som sa mohol v tom momente za seba spokojne obzrieť a nevidieť iba bezvýznamný prach a spálenisko.
V piatok som definitívne dostal do rúk pracovnú zmluvu už podpísanú zamestnávateľom a chýba už len moje potvrdenie. Všetko to tak krásne a plynulo vychádzalo, už len to bývanie zabezpečiť. Budem aspoň istý čas žiť tu v Prahe, ktorej som sa z nejasných dôvodov dlhé roky vyhýbal. Hoci tá prvotná a najsilnejšia inšpirácia na odchod sem práve včera s konečnou platnosťou zanikla, aj tak to bol krok správnym smerom. Bol najvyšší čas niekam sa posunúť, rozvíriť tie stojaté vody svojho života, ktoré už dlhšiu dobu poriadne zapáchali.
Miešajú sa vo mne pocity zadosťučinenia, odhodlania, bezmocnosti a smútku. Obetoval som veľa, aby som sa dostal až sem. Vytrénoval som sa v trpezlivosti, ktorá zďaleka nebola mojou silnou stránkou. Začal som si veriť, tak skutočne vnútorne. Veril som aj iným, napriek logike a zdravému rozumu, ktorý ma pred slepou vierou vystríhal. Nešpripúšťal som si zlyhanie a s čistým svedomím si aj teraz dokážem povedať, že som spravil všetko (ba viac), čo bolo v mojich silách. A ani teraz po čerstvo zaočkovanej konskej dávke beznádeje sa nechcem vzdať.
Prvý krát v živote som si tak absolútne istý tým, čo chcem. Prvý krát v živote som odhodlaný ísť za svojim cieľom aj navzdory tomu, že základná esencia bezpodmienečne nutná pre konečný úspech sa mi pred očami vzďaľuje a buduje si okolo seba zdanlivo neprekonateľný obranný val, z ktorého na mňa strieľa jedovaté šípy. Schytal som už niekoľko zásahov a včera jeden smrteľný priamo do srdca. Ibaže moje odhodlanie je silnejšie ako ten jed na ostrom hrote.
Mám právo byť smutný a ranený. Mám právo stiahnuť sa na ústup, cítiť sa ukrivdený a nešťastný. Hádam, že mám dokonca morálne právo na zákernosti, ktoré by som mohol v rámci akejsi pomsty vykonať. Ja však nechcem upadať do sebaľútosti. Nemienim prekročiť tú tenučkú hranicu medzi láskou a nenávisťou a už teraz, necelých 24 hodín od toho smrteľného zásahu vstávam na rovné nohy.
Nie, nebudem nariekať nad svojim osudom a nebudem sa ani snažiť nasilu dobýjať pevnosti, v ktorých nie som vítaný. Chcem byť len sám sebou a ponúknuť to, čo som ponúkal aj doteraz. Verím, že časom to bude prijaté.
Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej ceste doteraz nezištne pomohli a možno o tom ani nevedia. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som naopak ja, či už nevedomky, z nejakej blbosti alebo z akéhokoľvek iného dôvodu ublížil. Nikdy, a v tom mám svedomie čisté, to nebolo z nejakej zákernosti alebo egoizmu.
Cesta pokračuje a zrejme bude ešte veľmi veľmi dlhá a náročná, ale ja idem ďalej. Cieľ nie je nejaké miesto alebo bod, v ktorom máme zastať. Cieľom je tá cesta, po ktorej kráčame a ktorá jedného dňa náhle skončí. Ja len chcem, aby som sa mohol v tom momente za seba spokojne obzrieť a nevidieť iba bezvýznamný prach a spálenisko.
streda 21. júla 2010
Pohoda 2010
Vravím si, chce to trochu odstup od tohtoročnej Pohody. Keď sme totiž opúšťali areál, na tvárach mnohých vrátane tej mojej boli badať mierne rozpaky. Výlet do Prahy spájajúci príjemné s užitočným mi poskytol potrebný odstup a pod dojmom prežitého asi aj fajnú dávku pozitívnej energie, čiže moje hodnotenie bude predsa len zhovievavejšie.
Možno naozaj starnem, ako stále častejšie okolo seba počúvam a konkrétne jedna osoba si to rada s úsmevom vychutnáva. Fakt už sa nedokážem nechať strhnúť „len tak hocičím“. Tie skúsenosti, ktoré sú vlastne iba diplomatickým vyjadrením ubiehajúcich rokov sú jednoducho vo mne absorbované a ja si práve na základe nich osobujem právo na hodnotenia.
Nuž hej, už nie som ten lapaj, sopliak a pobehaj, ktorého očarila už len samotná prítomnosť na festivale. Škoda. Boli to úžasné časy, keď som ešte po starom areále na výstavisku lietal ako utrhnutý plagát zo stejdžu na stejdž a užíval si snáď aj zvukové skúšky. Bola to doba možno nekritického nasávania všetkého, čo bolo k dispozícii. Vtedy som bol hladný po nových nepoznaných veciach. S pribúdajúcimi rokmi, ktoré sa nezmazateľne vyrývajú do mojej tváre sa akosi cibril aj vkus a nároky. Bezpochyby nastal aj vo všeobecnosti efekt istej nasýtenosti, ktorý som si už pred mnohými rokmi všimol napríklad v Prahe. Už aj u nás sa konalo a koná množstvo koncertov, akcií a vystúpení a ľudia sa stávajú akísi namlsanejší. Možno aj preto sa nedokázala vytvoriť na väčších pódiách tá spontánna atmosféra, keď ľudia kričia od vytrženia, zdvíhajú ruky ako antény pre lepší príjem extatického zážitku a táto vlna eufórie sa rozširuje ako tsunami na čumílkov postávajúcich ďalej od pódia až nakoniec všetci skáču do rytmu a vôbec si nevšímajú okolie, sú iba súčasťou toho vriaceho kotla. A možno to spôsobila iba obmedzená kapacita festivalu v dôsledku minuloročnej tragédie, pretože sa nedokázala nahromadiť kritická masa nadšeného publika. Alebo to bolo radikálnou obmenou návštevníkov a bezpečnosťou a organizovanosťou dotiahnutou takmer k dokonalosti? Zrejme to bude kombinácia všetkého.
Každopádne z môjho subjektívneho pohľadu tohtoročná Pohoda stratila akúsi spontánnosť. Chýbal mi tam nejaký moment prekvapenia, ktorý by ma nečakane strhol. Štvrtok som prezieravo vynechal jednak kvôli očakávanej únave a jednak tam nebolo vôbec nič, čo by ma zaujímalo. Piatok tropický, vcelku plynulá cesta vlakom a kyvadlovkou, ubytovanie v hoteli William a zoznámenie sa s areálom. Presuny zo stejdžu na stejdž, ale nič ma poriadne nechytalo. Až pokým som nenatrafil na starých harcovníkov Chiki liki tu-a s v podstate roky nezmeneným uleteným programom. V tom relatívne maličkom Nay tanečnom stane spravili takú atmosféru, že ma to pritiahlo ako magnet. V tom istom priestore o hodinu neskôr ukrajinskí Dakha Brakha, ktorí mnohých zaujali skôr svojim výzorom. Veľmi originálne vystúpenie, ktoré by som pre jednoduchosť prirovnal k fínskym Värttinä kvôli úžasným viachlasovým kreáciám. Naozaj príjemné, aj keď nie prekvapivé, keďže som si ich vytipoval už pred Pohodou. Potom už len kúsok Polar Bear a Puding pani Elvisovej, čo si pamätám konkrétne. Inak len viac menej obšmietanie sa po areále. Asi to teraz vyznieva dosť zle, ale žiadna tragédia, pretože až sobota mala priniesť to najlepšie (pre mňa určite) a okrem toho som bol rád, že som sa vôbec ako tak dal dokopy z nachcípanosti.
Náhodné aj cielené stretávanie priateľov, kamarátov, známych aj neznámych k Pohode proste patrí a ani tento rok sa to nezmenilo. V každom ohľade príjemne strávený čas odhodlaného čakania na môjho čierneho koňa festivalu Balkan Xpress Soundsistema niekedy o pol tretej ráno. Ibaže ten mustang kríval na jednu nohu. V podstate to bolo super, presne ako keď som počúval ich myspace. Lenže to bola práve tá chyba, ktorá mi zabránila uletieť si na záver dňa na orientálno-balkánskych rytmoch šmrcnutých elektronikou. Bolo to hrozne nevýrazné, nemalo to tú silu, ktorá by mi nakopla zadnicu a odlepila nohy z gumovej podlahy. Až keď som to vzdal a odišiel stráviť lepkavú krátku noc do apartmánu k starému dobrému Willovy, sa mi zdalo, že to konečne rozpumpovali, ale telo už odmietlo akýkoľvek ďalší presun.
Sobota hneď od rána v znamení trópov. Takže po sprche a akej takej kultivácii zase len lenivé presuny spojené s kontinuálnym vyhľadávaním aj najmenšieho tieňa. Pod tými takmer štyridsiatimi stupňami v tieni sa moje spomienky roztopili v jednu celistvú masu zmiešanú z konzumácie všetkého možného, čo taký festival poskytuje.
Spomienka na minuloročné nešťastie bola nenásilná. Vivaldiho Štyri ročné obdobia v podaní SKO Bohdana Warchala a stíchnuté všetky ostatné pódiá spolu s motýľovitým pietnym miestom so sviečkami pôsobili naozaj dôstojne a zároveň pozitívne. Vlastne si ani nedokážem predstaviť lepší spôsob, ako by si organizátori mohli uctiť minuloročné obete a zranených a zároveň to skĺbiť s optimistickým poslaním festivalu do budúcnosti. Za to skutočná vďaka Mišovi, všetkým v organizačnom tíme a samozrejme aj návštevníkom.
No ale nech už to príliš nenaťahujem, blíži sa deadline. Hudobne bola sobota, ako som už isto spomínal, nepomerne bohatšia. Už poobedná Mňága a Žďorp bola fajn a pamätníci si ich určite parádne užili na veľkom pódiu. Aj ja samozrejme, ale zdrhol som pod zámienkou hľadania tieňa, aby som náhodou nebol zahrnutý medzi nostalgikov. Ako vravím, v duchu pátrania po prístreškoch sa niesol celý deň.
Zato večer, keď slnko milosrdne stiahlo svoje ohnivé objatie to bol jeden dobrý koncert či vystúpenie za druhým. Uletení Scissors Sisters so svojim popíkom mi ani trochu neprekážali a celkom dobre zapadli. The xx by možno svedčil skôr intímnejší priestor ako hlavné pódium, ale aj to dokázali veľmi dobre pokryť. Určite jeden z vrcholov festivalu. Crystal Castles v O2 stane a konečne tancovanie priamo v kotle. Ani som nejak nepostrehol blbnutie speváčky.
Absolútne úžasní Múm z chladného Islandu s typickou éterickosťou na Tesco stage rozptýlili obavy o vyznenie koncertu pod holým nebom. Skutočný zážitok, hoci zase som si ho nevychutnal komplet. A vrchol festivalu Leftfield. Dokonale zvládnutá vizuálno-hudobná show aj s prekvapením v podobe live bicích a hosťujúcich vokalistov. Nemám ani v najmenšom čo vytknúť. Len tá atmosféra... Boli sme síce ďalej od pódia, takže priamo v epicentre to bolo určite iné, ale aj tak. Čosi tam chýbalo. To energetické pole spájajúce všetkých naokolo ako gigantická pavučina.
Vo všeobecnosti som s touto Pohodou spokojný. Všetky tie výčitky, ktoré som hojne v texte pospomínal nebudem opakovať. Čas ukáže, či Pohoda nastúpila nový trend alebo to bol proste len ročník „po tom nešťastí“. V každom prípade veľké ďakujem za tento fesťák a nech len ďalej pokračuje.
Možno naozaj starnem, ako stále častejšie okolo seba počúvam a konkrétne jedna osoba si to rada s úsmevom vychutnáva. Fakt už sa nedokážem nechať strhnúť „len tak hocičím“. Tie skúsenosti, ktoré sú vlastne iba diplomatickým vyjadrením ubiehajúcich rokov sú jednoducho vo mne absorbované a ja si práve na základe nich osobujem právo na hodnotenia.
Nuž hej, už nie som ten lapaj, sopliak a pobehaj, ktorého očarila už len samotná prítomnosť na festivale. Škoda. Boli to úžasné časy, keď som ešte po starom areále na výstavisku lietal ako utrhnutý plagát zo stejdžu na stejdž a užíval si snáď aj zvukové skúšky. Bola to doba možno nekritického nasávania všetkého, čo bolo k dispozícii. Vtedy som bol hladný po nových nepoznaných veciach. S pribúdajúcimi rokmi, ktoré sa nezmazateľne vyrývajú do mojej tváre sa akosi cibril aj vkus a nároky. Bezpochyby nastal aj vo všeobecnosti efekt istej nasýtenosti, ktorý som si už pred mnohými rokmi všimol napríklad v Prahe. Už aj u nás sa konalo a koná množstvo koncertov, akcií a vystúpení a ľudia sa stávajú akísi namlsanejší. Možno aj preto sa nedokázala vytvoriť na väčších pódiách tá spontánna atmosféra, keď ľudia kričia od vytrženia, zdvíhajú ruky ako antény pre lepší príjem extatického zážitku a táto vlna eufórie sa rozširuje ako tsunami na čumílkov postávajúcich ďalej od pódia až nakoniec všetci skáču do rytmu a vôbec si nevšímajú okolie, sú iba súčasťou toho vriaceho kotla. A možno to spôsobila iba obmedzená kapacita festivalu v dôsledku minuloročnej tragédie, pretože sa nedokázala nahromadiť kritická masa nadšeného publika. Alebo to bolo radikálnou obmenou návštevníkov a bezpečnosťou a organizovanosťou dotiahnutou takmer k dokonalosti? Zrejme to bude kombinácia všetkého.
Každopádne z môjho subjektívneho pohľadu tohtoročná Pohoda stratila akúsi spontánnosť. Chýbal mi tam nejaký moment prekvapenia, ktorý by ma nečakane strhol. Štvrtok som prezieravo vynechal jednak kvôli očakávanej únave a jednak tam nebolo vôbec nič, čo by ma zaujímalo. Piatok tropický, vcelku plynulá cesta vlakom a kyvadlovkou, ubytovanie v hoteli William a zoznámenie sa s areálom. Presuny zo stejdžu na stejdž, ale nič ma poriadne nechytalo. Až pokým som nenatrafil na starých harcovníkov Chiki liki tu-a s v podstate roky nezmeneným uleteným programom. V tom relatívne maličkom Nay tanečnom stane spravili takú atmosféru, že ma to pritiahlo ako magnet. V tom istom priestore o hodinu neskôr ukrajinskí Dakha Brakha, ktorí mnohých zaujali skôr svojim výzorom. Veľmi originálne vystúpenie, ktoré by som pre jednoduchosť prirovnal k fínskym Värttinä kvôli úžasným viachlasovým kreáciám. Naozaj príjemné, aj keď nie prekvapivé, keďže som si ich vytipoval už pred Pohodou. Potom už len kúsok Polar Bear a Puding pani Elvisovej, čo si pamätám konkrétne. Inak len viac menej obšmietanie sa po areále. Asi to teraz vyznieva dosť zle, ale žiadna tragédia, pretože až sobota mala priniesť to najlepšie (pre mňa určite) a okrem toho som bol rád, že som sa vôbec ako tak dal dokopy z nachcípanosti.
Náhodné aj cielené stretávanie priateľov, kamarátov, známych aj neznámych k Pohode proste patrí a ani tento rok sa to nezmenilo. V každom ohľade príjemne strávený čas odhodlaného čakania na môjho čierneho koňa festivalu Balkan Xpress Soundsistema niekedy o pol tretej ráno. Ibaže ten mustang kríval na jednu nohu. V podstate to bolo super, presne ako keď som počúval ich myspace. Lenže to bola práve tá chyba, ktorá mi zabránila uletieť si na záver dňa na orientálno-balkánskych rytmoch šmrcnutých elektronikou. Bolo to hrozne nevýrazné, nemalo to tú silu, ktorá by mi nakopla zadnicu a odlepila nohy z gumovej podlahy. Až keď som to vzdal a odišiel stráviť lepkavú krátku noc do apartmánu k starému dobrému Willovy, sa mi zdalo, že to konečne rozpumpovali, ale telo už odmietlo akýkoľvek ďalší presun.
Sobota hneď od rána v znamení trópov. Takže po sprche a akej takej kultivácii zase len lenivé presuny spojené s kontinuálnym vyhľadávaním aj najmenšieho tieňa. Pod tými takmer štyridsiatimi stupňami v tieni sa moje spomienky roztopili v jednu celistvú masu zmiešanú z konzumácie všetkého možného, čo taký festival poskytuje.
Spomienka na minuloročné nešťastie bola nenásilná. Vivaldiho Štyri ročné obdobia v podaní SKO Bohdana Warchala a stíchnuté všetky ostatné pódiá spolu s motýľovitým pietnym miestom so sviečkami pôsobili naozaj dôstojne a zároveň pozitívne. Vlastne si ani nedokážem predstaviť lepší spôsob, ako by si organizátori mohli uctiť minuloročné obete a zranených a zároveň to skĺbiť s optimistickým poslaním festivalu do budúcnosti. Za to skutočná vďaka Mišovi, všetkým v organizačnom tíme a samozrejme aj návštevníkom.
No ale nech už to príliš nenaťahujem, blíži sa deadline. Hudobne bola sobota, ako som už isto spomínal, nepomerne bohatšia. Už poobedná Mňága a Žďorp bola fajn a pamätníci si ich určite parádne užili na veľkom pódiu. Aj ja samozrejme, ale zdrhol som pod zámienkou hľadania tieňa, aby som náhodou nebol zahrnutý medzi nostalgikov. Ako vravím, v duchu pátrania po prístreškoch sa niesol celý deň.
Zato večer, keď slnko milosrdne stiahlo svoje ohnivé objatie to bol jeden dobrý koncert či vystúpenie za druhým. Uletení Scissors Sisters so svojim popíkom mi ani trochu neprekážali a celkom dobre zapadli. The xx by možno svedčil skôr intímnejší priestor ako hlavné pódium, ale aj to dokázali veľmi dobre pokryť. Určite jeden z vrcholov festivalu. Crystal Castles v O2 stane a konečne tancovanie priamo v kotle. Ani som nejak nepostrehol blbnutie speváčky.
Absolútne úžasní Múm z chladného Islandu s typickou éterickosťou na Tesco stage rozptýlili obavy o vyznenie koncertu pod holým nebom. Skutočný zážitok, hoci zase som si ho nevychutnal komplet. A vrchol festivalu Leftfield. Dokonale zvládnutá vizuálno-hudobná show aj s prekvapením v podobe live bicích a hosťujúcich vokalistov. Nemám ani v najmenšom čo vytknúť. Len tá atmosféra... Boli sme síce ďalej od pódia, takže priamo v epicentre to bolo určite iné, ale aj tak. Čosi tam chýbalo. To energetické pole spájajúce všetkých naokolo ako gigantická pavučina.
Vo všeobecnosti som s touto Pohodou spokojný. Všetky tie výčitky, ktoré som hojne v texte pospomínal nebudem opakovať. Čas ukáže, či Pohoda nastúpila nový trend alebo to bol proste len ročník „po tom nešťastí“. V každom prípade veľké ďakujem za tento fesťák a nech len ďalej pokračuje.
streda 30. júna 2010
artfilm 2010_koniec jednej mojej ságy
Ďalší ročník Artfilmfestu za nami. Už osemnásty. S mnohými pravidelnými účastníkmi som skonštatoval, že bol, ako to povedať, nejaký divný. Je super, že minuloročná rekordná návštevnosť bola tento rok ešte prekonaná. Aj výber súťažných filmov bol podľa odborníkov veľmi kvalitný. Videl som síce iba jeden (Libanon), ak nerátam nesúťažné projekcie v rámci práce. Každopádne, ten jediný mnou zhliadnutý bol naozaj výborný a nie náhodou vyhral Berlinale a teraz aj Modrého anjela za réžiu.
Artfilm bol pre mňa divný predovšetkým z čisto sebeckých dôvodov. Mal som totiž asi štvornásobne viac práce ako uplynulé ročníky. A úplne najviac prvý festivalový víkend práve v čase, keď toto kúpeľné mestečko poctila návštevou moja osobná superstar. Ako keby nestačila nepriaznivá predpoveď počasia. Ale nebesá sa napokon nad nami zľutovali a aspoň v sobotu zase raz spravili z meteorológov neschopných babrákov. A tak sme si mohli v krátkych chvíľach voľna užívať dokonca slnko.
Vtedy veveričky veselo poskakovali po parku i po promenáde. Ajhľa ľaľa, tuhľa jedna obzvlášť krásna hneď vedľa mňa a zdá sa, že sa ma už vôbec nebojí, dokonca sa popod fúziky tuším spokojne usmieva a okoloidúci len závistlivo na nás pozerajú. Ej bisťu, veru romantičnô to bolo. Dokonca aj v Marakane, luxusnej športovo-turistickej ubytovni, ak to porovnávame s nocľahom v deravom stane, to bolo perfektné a samozrejme trošku pikantné. Teda možno aj trochu viac, vďaka za to. Ani v najmenšom neľutujem tie neskoré zaspávania a skoré vstávania. Dali sme prednosť tejto alternatíve pred veľkorysou ponukou kolegu, ktorý sa ponúkol, že môžeme spať kľudne v penzióne spolu s ním. Vraj mu to vôbec nebude vadiť. Milé, ale predsa len, to sme mu predsa nemohli spraviť. A tak sme ho iba poctili krátkou návštevou a on nás zase na oplátku fermentovanou malinou domácej proveniencie, takže som si na Marakanu viedol okrem veveritky aj menšiu opičku.
Ach jaj, boli to tri príjemné dni a noci, hoci som ani Müllerov koncert v Trenčíne nemohol pod krídlami anjela absolvovať kvôli práci. Mimochodom, to bolo asi jediné skutočne vydarené sprievodné podujatie Artfilmu, súdiac podľa nadšených reakcií kráľovnej čiernych zvrškov a mojej existencie, keď som ju prišiel vyzdvihnúť. Vtedy som zatúžil byť Bártom a Müllerom v jednej osobe a očariť ju vlastnou interpretáciou jej obľúbenej skladby. Z toho však nič nebolo a tak som ju radšej išiel omámiť alkoholom.
S odchodom dámy môjho srdca aj ostatných orgánov z Teplíc sa z festivalu vytratila aj uvoľnenosť, krása a spokojnosť. A ja som to tam už len prežíval. Organizujúca nemenovaná agentúra tento rok nahradila mnoho ľudí z presscentra, pod ktoré som viac menej spadal aj ja, svojimi vlastnými. A ten overený kolektív tak po stránke pracovnej, ako aj mimopracovnej zostal taký, ako to najlepšie povedať, suchý. Preto aj tie sprievodné akcie boli pre mňa o ničom. Takže som si vždy večer vo festivalovej kaviarni, kde sa každý deň konal nejaký koncert dal jedno, maximálne dve pivá a išiel radšej na izbu čumieť futbal, keďže žiadny pornokanál nebol k dispozícii. Jednoducho som sa nemal s kým baviť. Dokonca ani ďalší ľudia, ktorí vo festivalovej crew zostali sa tam akosi neobjavovali a bolo to cítiť. Po minulé roky sa tieto žúry zvykli pretiahnuť do ranných hodín. Tentoraz to bolo fakt divné a suché. O nejakej jednej po polnoci už sa tam prakticky nič nedialo. Len sa tam tak poflakovalo zopár zábavychtivých zúfalcov, medzi ktorých som asi celkom dobre zapadol.
Nemenovaná agentúra sa očividne snaží z Artfilmu spraviť filmový festival na vyššej úrovni, čo sa jej možno aj darí, ale akosi sa odtiaľ rok od roku vytráca tá uvoľnená príjemná atmosféra. Nezažil som tie nespútané divoké žúry z prvých ročníkov, o ktorých mi tak zanietene každoročne rozpráva kolega Jaro, ktorý na Art chodí nepretržite osemnásť rokov. Aj tak však cítim, ako sa to mení aj posledné roky. Ja som ich absolvoval tuším šesť v rade, takže tiež už si hádam môžem dovoliť hodnotiť. Toto bol s najväčšou pravdepodobnosťou môj posledný a jediný, na ktorom som mal už v polovici chuť odísť domov. Ale aj tak mu prajem, aby ďalej fungoval, pretože si to určite zaslúži. Už to zrejme nebude festival, ktorý budú považovať za svoj všetci Tepličania aj ľudia, ktorí na ňom spolupracujú a budú sa tam promenádovať všetky tie slovenské kvázicelebrity, ale to je možno len prirodzený vývoj.
Asi najlepšie to vyjadrila jedna teta, ktorá sa pri mne zastavila, keď som osamotený pofajčieval bokom počas záverečnej slávnostnej recepcie. „Kedysi sme sem normálne chodili - a boli to iné zábavy - a teraz nás ani na terasu tí vyholení esbéeskári nechceli pustiť. Nech sa tam tí papaláši aj zadrhnú! Čo si myslia, že serú lepšie hovná ako my!?“
Artfilm bol pre mňa divný predovšetkým z čisto sebeckých dôvodov. Mal som totiž asi štvornásobne viac práce ako uplynulé ročníky. A úplne najviac prvý festivalový víkend práve v čase, keď toto kúpeľné mestečko poctila návštevou moja osobná superstar. Ako keby nestačila nepriaznivá predpoveď počasia. Ale nebesá sa napokon nad nami zľutovali a aspoň v sobotu zase raz spravili z meteorológov neschopných babrákov. A tak sme si mohli v krátkych chvíľach voľna užívať dokonca slnko.
Vtedy veveričky veselo poskakovali po parku i po promenáde. Ajhľa ľaľa, tuhľa jedna obzvlášť krásna hneď vedľa mňa a zdá sa, že sa ma už vôbec nebojí, dokonca sa popod fúziky tuším spokojne usmieva a okoloidúci len závistlivo na nás pozerajú. Ej bisťu, veru romantičnô to bolo. Dokonca aj v Marakane, luxusnej športovo-turistickej ubytovni, ak to porovnávame s nocľahom v deravom stane, to bolo perfektné a samozrejme trošku pikantné. Teda možno aj trochu viac, vďaka za to. Ani v najmenšom neľutujem tie neskoré zaspávania a skoré vstávania. Dali sme prednosť tejto alternatíve pred veľkorysou ponukou kolegu, ktorý sa ponúkol, že môžeme spať kľudne v penzióne spolu s ním. Vraj mu to vôbec nebude vadiť. Milé, ale predsa len, to sme mu predsa nemohli spraviť. A tak sme ho iba poctili krátkou návštevou a on nás zase na oplátku fermentovanou malinou domácej proveniencie, takže som si na Marakanu viedol okrem veveritky aj menšiu opičku.
Ach jaj, boli to tri príjemné dni a noci, hoci som ani Müllerov koncert v Trenčíne nemohol pod krídlami anjela absolvovať kvôli práci. Mimochodom, to bolo asi jediné skutočne vydarené sprievodné podujatie Artfilmu, súdiac podľa nadšených reakcií kráľovnej čiernych zvrškov a mojej existencie, keď som ju prišiel vyzdvihnúť. Vtedy som zatúžil byť Bártom a Müllerom v jednej osobe a očariť ju vlastnou interpretáciou jej obľúbenej skladby. Z toho však nič nebolo a tak som ju radšej išiel omámiť alkoholom.
S odchodom dámy môjho srdca aj ostatných orgánov z Teplíc sa z festivalu vytratila aj uvoľnenosť, krása a spokojnosť. A ja som to tam už len prežíval. Organizujúca nemenovaná agentúra tento rok nahradila mnoho ľudí z presscentra, pod ktoré som viac menej spadal aj ja, svojimi vlastnými. A ten overený kolektív tak po stránke pracovnej, ako aj mimopracovnej zostal taký, ako to najlepšie povedať, suchý. Preto aj tie sprievodné akcie boli pre mňa o ničom. Takže som si vždy večer vo festivalovej kaviarni, kde sa každý deň konal nejaký koncert dal jedno, maximálne dve pivá a išiel radšej na izbu čumieť futbal, keďže žiadny pornokanál nebol k dispozícii. Jednoducho som sa nemal s kým baviť. Dokonca ani ďalší ľudia, ktorí vo festivalovej crew zostali sa tam akosi neobjavovali a bolo to cítiť. Po minulé roky sa tieto žúry zvykli pretiahnuť do ranných hodín. Tentoraz to bolo fakt divné a suché. O nejakej jednej po polnoci už sa tam prakticky nič nedialo. Len sa tam tak poflakovalo zopár zábavychtivých zúfalcov, medzi ktorých som asi celkom dobre zapadol.
Nemenovaná agentúra sa očividne snaží z Artfilmu spraviť filmový festival na vyššej úrovni, čo sa jej možno aj darí, ale akosi sa odtiaľ rok od roku vytráca tá uvoľnená príjemná atmosféra. Nezažil som tie nespútané divoké žúry z prvých ročníkov, o ktorých mi tak zanietene každoročne rozpráva kolega Jaro, ktorý na Art chodí nepretržite osemnásť rokov. Aj tak však cítim, ako sa to mení aj posledné roky. Ja som ich absolvoval tuším šesť v rade, takže tiež už si hádam môžem dovoliť hodnotiť. Toto bol s najväčšou pravdepodobnosťou môj posledný a jediný, na ktorom som mal už v polovici chuť odísť domov. Ale aj tak mu prajem, aby ďalej fungoval, pretože si to určite zaslúži. Už to zrejme nebude festival, ktorý budú považovať za svoj všetci Tepličania aj ľudia, ktorí na ňom spolupracujú a budú sa tam promenádovať všetky tie slovenské kvázicelebrity, ale to je možno len prirodzený vývoj.
Asi najlepšie to vyjadrila jedna teta, ktorá sa pri mne zastavila, keď som osamotený pofajčieval bokom počas záverečnej slávnostnej recepcie. „Kedysi sme sem normálne chodili - a boli to iné zábavy - a teraz nás ani na terasu tí vyholení esbéeskári nechceli pustiť. Nech sa tam tí papaláši aj zadrhnú! Čo si myslia, že serú lepšie hovná ako my!?“
štvrtok 27. mája 2010
všelijaké udalosti a iné oné II.
Ahoj denčo, tak ako dneska, ty stará vojno? Určite sa už celý chveješ od nedočkavosti, aké novinky ti prezradím dnes. Takže skončili sme barbecue a z chaty odfrčali v podstate priamo do Bratislavy. Telo odmietalo spoluprácu s mozgom a bažilo po dlhom spánku. Predpoklad na to bol vcelku dobrý, pretože pondelok som mal voľno. Na telefóne nastavené len pípnutie a budík neaktívny. Moje podvedomie však reaguje aj na slabé signály a tak ma o šiestej ráno zobudila esemeska. Pomaranč mi s láskou oznamuje, že mi mailom poslal faktúru.
Som zvedavý, pretože to má byť prvá s novým, oveľa lacnejším paušálom. Platil som totiž úplne zbytočne každý mesiac vyše štyridsať éčiek. Keď som zbadal tú sumu, únavu a túžbu po spánku okamžite vystriedala túžba vraždiť a rozdupať ten hnilý citrus. Vyše 50, slovom päťdesiat eur. Som u tých hajzlíkov takmer od ich vzniku, keď sa ešte tvárili globálne a ovocie len žrali. Naivne som sa považoval za verného zákazníka, ktorý si zaslúži ústretový prístup, ale očividne som bol braný skôr ako debil, ktorý zostane, aj keď mu na hlavu naserú. Našťastie som sa nezaviazal na ďalšie dlhé roky presne z toho dôvodu, že uvidím, aká bude nová faktúra. Ale toto som vážne nečakal, kamarát môj. A tak som už len čakal, kedy sa otvoria obchody a kancelárie, aby som rázne ukončil tento jednostranne výhodný vzťah. Keď už som bol hore, rád som išiel so slzami v očiach odprevadiť Willa na letisko.
Jediná obava, ktorá ma odrádzala od skoršieho prechodu ku kyslikárom bol prenos čísla, od ktorého som pracovne závislý. Niekto mi kedysi povedal, že to trvá 30 dní. Možno to tak kedysi bolo. Teraz je to však oveľa jednoduchšie, ako som čakal. Do piatich dní bude proces zavŕšený a dovtedy môžem číslo používať pod Orangeom. Jediné, čo ma mrzelo, že vôbec nemusím chodiť rušiť starú zmluvu, pretože som bol tak nažhavený to tým ovocníčkom riadne vytmaviť.
Toto som si vynahradil na druhý deň ráno, keď mi volala nejaká vydesená slečinka a pokúšala sa ma odradiť od rozchodu. A ešte má tú drzosť sa ma pýtať, prečo som tak podlo zradil ich dôveru. Vedel som, že ona za to nemôže, ale pánu Lančaričovi sa mi volať nechcelo. Bohvie, koľko by mi za to naúčtovali.
Čo najkľudnejšie jej vysvetľujem, že som si menil paušál a namiesto nižšej platby mám platiť viac. A slečna si to kontroluje v systéme a oznamuje mi, že to je logické, pretože som si to zmenil na rádovo vyšší paušál. Takmer ma od jedu vystrelo. Keď som si to bol meniť som sa ešte pýtal, či mám niečo podpísať. Vraj netreba. A oni mi tam svojvoľne zadali väčší balík, ktorý nikdy nevyužijem namiesto mnou požadovaného. Pipka v call centre si teda vypočula zopár šťavnatých expresív a snáď aspoň ocenila moju solídnu slovnú zásobu. Pomaranč definitívne odhadzujem do kompostu.
Aby si, milý môj denníček, nemusel vstrebávať len toľko spravodlivého rozhorčenia, zverím ti do análu aj za hrsť kultúry. V utorok večer bol už tradičný koncertík v rámci Pohoda_FM Live v Slovenskom rozhlase. Hral tam Toni Granko. Pretože som na FM_ku počul už skôr zopár ukážok z jeho nového albumu s pôvabným názvom Ľudia diaľok blízkych myslí a dosť sa mi to zapáčilo, nebolo čo riešiť. Ešte k tomu zadarmenko.
Naozaj dosť ťažko charakterizovať, či dokonca zaškatuľkovať jeho hudbu. Najcharakteristickejším prvkom je určite spev. Až na prvú skladbu vystúpenia, takú „klavírnu romancu“, spieva výlučne neartikulovanou rečou vzdialene pripomínajúcou angličtinu. Mne sa to každopádne páči. Pekne sa to kĺže po naprogramovaných „spodkoch“ a zvukových plochách a dodáva to hudbe nový rozmer. K tomu občas piáno, častejšie synťák a najčastejšie gitara. Tu musím poznamenať, že občas Toni pri vybrnkávaní mierne uletel mimo (ak to teda nebol zámer).
Žiadna divočina, ale v tom komornom priestore sa aj na väčšie kalby v podstate len sedí. Veľmi príjemné s príjemnou projekciou (meno autorky si nepamätám, tak sorry). Trošku nervy mi robili pipiny sediace vedľa mňa, ktoré celý koncert vytrvalo kecali, ale nechal som ich blahosklonne žiť. Iba som pociťoval nutkavú túžbu dozvedieť sa, načo niekto chodí na koncert, keď ho to vôbec nezaujíma. Dozviem sa snáď niekedy nabudúce.
Toľko som ti chcel, milý denníček. Vo vzduchu cítiť silnú vôňu zmeny, bo lákajú ma zvody milovanej ženy. A zo mňa stáva sa vďaka tomu dušička poetická, seriem na to, končí doba asketická.
Som zvedavý, pretože to má byť prvá s novým, oveľa lacnejším paušálom. Platil som totiž úplne zbytočne každý mesiac vyše štyridsať éčiek. Keď som zbadal tú sumu, únavu a túžbu po spánku okamžite vystriedala túžba vraždiť a rozdupať ten hnilý citrus. Vyše 50, slovom päťdesiat eur. Som u tých hajzlíkov takmer od ich vzniku, keď sa ešte tvárili globálne a ovocie len žrali. Naivne som sa považoval za verného zákazníka, ktorý si zaslúži ústretový prístup, ale očividne som bol braný skôr ako debil, ktorý zostane, aj keď mu na hlavu naserú. Našťastie som sa nezaviazal na ďalšie dlhé roky presne z toho dôvodu, že uvidím, aká bude nová faktúra. Ale toto som vážne nečakal, kamarát môj. A tak som už len čakal, kedy sa otvoria obchody a kancelárie, aby som rázne ukončil tento jednostranne výhodný vzťah. Keď už som bol hore, rád som išiel so slzami v očiach odprevadiť Willa na letisko.
Jediná obava, ktorá ma odrádzala od skoršieho prechodu ku kyslikárom bol prenos čísla, od ktorého som pracovne závislý. Niekto mi kedysi povedal, že to trvá 30 dní. Možno to tak kedysi bolo. Teraz je to však oveľa jednoduchšie, ako som čakal. Do piatich dní bude proces zavŕšený a dovtedy môžem číslo používať pod Orangeom. Jediné, čo ma mrzelo, že vôbec nemusím chodiť rušiť starú zmluvu, pretože som bol tak nažhavený to tým ovocníčkom riadne vytmaviť.
Toto som si vynahradil na druhý deň ráno, keď mi volala nejaká vydesená slečinka a pokúšala sa ma odradiť od rozchodu. A ešte má tú drzosť sa ma pýtať, prečo som tak podlo zradil ich dôveru. Vedel som, že ona za to nemôže, ale pánu Lančaričovi sa mi volať nechcelo. Bohvie, koľko by mi za to naúčtovali.
Čo najkľudnejšie jej vysvetľujem, že som si menil paušál a namiesto nižšej platby mám platiť viac. A slečna si to kontroluje v systéme a oznamuje mi, že to je logické, pretože som si to zmenil na rádovo vyšší paušál. Takmer ma od jedu vystrelo. Keď som si to bol meniť som sa ešte pýtal, či mám niečo podpísať. Vraj netreba. A oni mi tam svojvoľne zadali väčší balík, ktorý nikdy nevyužijem namiesto mnou požadovaného. Pipka v call centre si teda vypočula zopár šťavnatých expresív a snáď aspoň ocenila moju solídnu slovnú zásobu. Pomaranč definitívne odhadzujem do kompostu.
Aby si, milý môj denníček, nemusel vstrebávať len toľko spravodlivého rozhorčenia, zverím ti do análu aj za hrsť kultúry. V utorok večer bol už tradičný koncertík v rámci Pohoda_FM Live v Slovenskom rozhlase. Hral tam Toni Granko. Pretože som na FM_ku počul už skôr zopár ukážok z jeho nového albumu s pôvabným názvom Ľudia diaľok blízkych myslí a dosť sa mi to zapáčilo, nebolo čo riešiť. Ešte k tomu zadarmenko.
Naozaj dosť ťažko charakterizovať, či dokonca zaškatuľkovať jeho hudbu. Najcharakteristickejším prvkom je určite spev. Až na prvú skladbu vystúpenia, takú „klavírnu romancu“, spieva výlučne neartikulovanou rečou vzdialene pripomínajúcou angličtinu. Mne sa to každopádne páči. Pekne sa to kĺže po naprogramovaných „spodkoch“ a zvukových plochách a dodáva to hudbe nový rozmer. K tomu občas piáno, častejšie synťák a najčastejšie gitara. Tu musím poznamenať, že občas Toni pri vybrnkávaní mierne uletel mimo (ak to teda nebol zámer).
Žiadna divočina, ale v tom komornom priestore sa aj na väčšie kalby v podstate len sedí. Veľmi príjemné s príjemnou projekciou (meno autorky si nepamätám, tak sorry). Trošku nervy mi robili pipiny sediace vedľa mňa, ktoré celý koncert vytrvalo kecali, ale nechal som ich blahosklonne žiť. Iba som pociťoval nutkavú túžbu dozvedieť sa, načo niekto chodí na koncert, keď ho to vôbec nezaujíma. Dozviem sa snáď niekedy nabudúce.
Toľko som ti chcel, milý denníček. Vo vzduchu cítiť silnú vôňu zmeny, bo lákajú ma zvody milovanej ženy. A zo mňa stáva sa vďaka tomu dušička poetická, seriem na to, končí doba asketická.
všelijaké udalosti a iné oné
Milý denníček. Dlho som nevyužil tvoje nezištné služby, až by si sa mohol cítiť odvrhnutý. Nuž, neviem čo napísať na svoju obhajobu. Snáď len, že som necítil prílišnú potrebu zaťažovať ťa svojimi nezaujímavými zážitkami. Posledné dni však boli iné. Veľa drobných i väčších udalostí sa udialo a ja ti ich strohý záznam zverím do opatery.
Tak napríklad vo štvrtok prišiel Will, vo svete showbiznisu (uf, aký to anglicko-slovenský patvar) známy tiež ako Jablkonosič alebo Jblknsc. Pivko sme dali, niečo pojedli, vínko s mojimi zlatými spolubývajúcimi popili. Že nič výnimočné na tom nevidíš? Veď počkaj, to ešte len príde. Tá koťuha londýnska ti ma do Subclubu vytiahla. Bol som tam možno po dvoch rokoch. Na dubstep. Aspoň sa to tak v programe tvárilo. Vraj Junior, Breakfast a hlavná hviezda spoza mláky, akýsi Martyn, po našom Marcin, ako ho Will vytrvalo nazýval. Akože pohoda, dokonca aj dosť ľudí na štvrtok. Až na taký malý detail. Hudba stála vcelku za hovno, maximálne za dve. Vo všeobecnosti mi v žilách nekoluje krv v dubstepovom rytme a keďže ten amík hral všetko možné, iba tento štýl nie, mal by som byť vcelku spokojný. Taký nejaký oldschool techhouse, miestami techno, miestami funkyhouse (ak také čosi existuje), ale dokopy akýsi guláš, ktorý ma proste nebral. Ale aspoň sme pokecali a poschôdzovali.
Ako iste tušíš, kamarát prespal u mňa. A bolo fajn, hoci by som mal radšej vedľa seba niekoho menej chlpatého a pri všetkej úcte k Willovmu pôvabu aj krajšieho. Ďalší deň sme už len tak mulatovali a zabíjali čas, pretože šuhajík, ktorý prišiel v prvom rade na bratovu svadbu sa chcel silou mocou vyhnúť predsvadobnému stresu.
Večer ďalšia príjemná návšteva, tentoraz z Prahy. Aďula nás prišla pozrieť. A zase pivo, vínko a klábosenie v piatkových uliciach Bratislavy. A sobota tamtiež za pekného slnečného počasia. Mal tam prebiehať Gay Pride, tak reku ideme pozrieť. Namiesto uvoľnenej atmosféry všade samí policajti, policajti so psami a policajti importovaní tuším z Hviezdnych vojen, už iba laserové meče im chýbali. A náckovia. Veľa náckov. Milý denníček, nebudem ti to popisovať. Ak máš záujem, prečítaj si dennú tlač, tam sa to rozoberalo viac než dosť. My sme si radšej skočili na obed a domov.
Navečer cesta do emesjé s bráchom a Katkou pozrieť Willa v obleku. Tam potom vysosať fľašu citrusu, nejaké to pivo, zožrať zopár svadebných pocherajú (inak bohovské záhorácke slovo:) a odpáliť riadneho špeka a tým porušiť svoj inhalačný celibát. A potom na noc mame vyžrať chladničku. Pohodička.
No a nedeľné bbq alebo po našom grilovačka u Katky na chate v Šutrovni. A najväčšia bomba týchto dní. Tí dvaja pochábli, to akože maj brada Ďurec s Katkou, bezprecedentne porušili status quo trvajúci od nepamäti. Celú opekačku (a vypekačku) poňali ako vhodné fórum na oznámenie istej radostnej noviny širšiemu okruhu kamarátov. Teda pre mňa to zas až taká novina nebola, ale pod hrozbou niečoho neurčitého som bol zaviazaný mlčanlivosťou. Akože nechcem byť ani teraz drbna, ale veď to prezradím len tebe, milý denníček. Tí dvaja už nebudú dvaja, chápeš.
No a také veci treba poriadne osláviť. A tak sme všetci poriadne oslavovali, popíjali sangriu s vodkou i bez nej, pivo v plechovke i bez nej, fajčili cigarety s ... i bez nej. Sranda bola preveliká, ale občas to bolo i bez nej. To napríklad, keď som si popálil držku vynikajúcim kuracím oným, pretože som bol nedočkavý a pažravý. Ktovie, prečo asi. No asi preto, že som bol kurva hladný.
Užívali si snáď všetci, lebo ja hej. Neviem či aj Katka, ktorá vkuse všetkých obskakovala. Keby som nevedel, že ona už proste taká je, asi by som nadobudol presvedčenie, že sa vžila do role matky rodu, ochrankyne ohňa a pohostinnej gazdinky. Veď to aj podaktorí vtipne a často komentovali. Musím povedať, že ľahko sa na taký prístup ženy zvyká, keď tam všetci chlapi ako taký vajčáci sedíme a necháme sa obsluhovať. Bisťu, aj ja chcem takú ženu! (to bol len taký nevinný vtípeček, drahá;-))
Rád by som ti prezradil aj ďalšie podrobnosti, ale na dnes by už stačilo. Ešte mám zopár drobností, ktoré ti rozpoviem zajtra, ak stihnem. A nie, že to vykecáš niekomu ďalšiemu!
Tak napríklad vo štvrtok prišiel Will, vo svete showbiznisu (uf, aký to anglicko-slovenský patvar) známy tiež ako Jablkonosič alebo Jblknsc. Pivko sme dali, niečo pojedli, vínko s mojimi zlatými spolubývajúcimi popili. Že nič výnimočné na tom nevidíš? Veď počkaj, to ešte len príde. Tá koťuha londýnska ti ma do Subclubu vytiahla. Bol som tam možno po dvoch rokoch. Na dubstep. Aspoň sa to tak v programe tvárilo. Vraj Junior, Breakfast a hlavná hviezda spoza mláky, akýsi Martyn, po našom Marcin, ako ho Will vytrvalo nazýval. Akože pohoda, dokonca aj dosť ľudí na štvrtok. Až na taký malý detail. Hudba stála vcelku za hovno, maximálne za dve. Vo všeobecnosti mi v žilách nekoluje krv v dubstepovom rytme a keďže ten amík hral všetko možné, iba tento štýl nie, mal by som byť vcelku spokojný. Taký nejaký oldschool techhouse, miestami techno, miestami funkyhouse (ak také čosi existuje), ale dokopy akýsi guláš, ktorý ma proste nebral. Ale aspoň sme pokecali a poschôdzovali.
Ako iste tušíš, kamarát prespal u mňa. A bolo fajn, hoci by som mal radšej vedľa seba niekoho menej chlpatého a pri všetkej úcte k Willovmu pôvabu aj krajšieho. Ďalší deň sme už len tak mulatovali a zabíjali čas, pretože šuhajík, ktorý prišiel v prvom rade na bratovu svadbu sa chcel silou mocou vyhnúť predsvadobnému stresu.
Večer ďalšia príjemná návšteva, tentoraz z Prahy. Aďula nás prišla pozrieť. A zase pivo, vínko a klábosenie v piatkových uliciach Bratislavy. A sobota tamtiež za pekného slnečného počasia. Mal tam prebiehať Gay Pride, tak reku ideme pozrieť. Namiesto uvoľnenej atmosféry všade samí policajti, policajti so psami a policajti importovaní tuším z Hviezdnych vojen, už iba laserové meče im chýbali. A náckovia. Veľa náckov. Milý denníček, nebudem ti to popisovať. Ak máš záujem, prečítaj si dennú tlač, tam sa to rozoberalo viac než dosť. My sme si radšej skočili na obed a domov.
Navečer cesta do emesjé s bráchom a Katkou pozrieť Willa v obleku. Tam potom vysosať fľašu citrusu, nejaké to pivo, zožrať zopár svadebných pocherajú (inak bohovské záhorácke slovo:) a odpáliť riadneho špeka a tým porušiť svoj inhalačný celibát. A potom na noc mame vyžrať chladničku. Pohodička.
No a nedeľné bbq alebo po našom grilovačka u Katky na chate v Šutrovni. A najväčšia bomba týchto dní. Tí dvaja pochábli, to akože maj brada Ďurec s Katkou, bezprecedentne porušili status quo trvajúci od nepamäti. Celú opekačku (a vypekačku) poňali ako vhodné fórum na oznámenie istej radostnej noviny širšiemu okruhu kamarátov. Teda pre mňa to zas až taká novina nebola, ale pod hrozbou niečoho neurčitého som bol zaviazaný mlčanlivosťou. Akože nechcem byť ani teraz drbna, ale veď to prezradím len tebe, milý denníček. Tí dvaja už nebudú dvaja, chápeš.
No a také veci treba poriadne osláviť. A tak sme všetci poriadne oslavovali, popíjali sangriu s vodkou i bez nej, pivo v plechovke i bez nej, fajčili cigarety s ... i bez nej. Sranda bola preveliká, ale občas to bolo i bez nej. To napríklad, keď som si popálil držku vynikajúcim kuracím oným, pretože som bol nedočkavý a pažravý. Ktovie, prečo asi. No asi preto, že som bol kurva hladný.
Užívali si snáď všetci, lebo ja hej. Neviem či aj Katka, ktorá vkuse všetkých obskakovala. Keby som nevedel, že ona už proste taká je, asi by som nadobudol presvedčenie, že sa vžila do role matky rodu, ochrankyne ohňa a pohostinnej gazdinky. Veď to aj podaktorí vtipne a často komentovali. Musím povedať, že ľahko sa na taký prístup ženy zvyká, keď tam všetci chlapi ako taký vajčáci sedíme a necháme sa obsluhovať. Bisťu, aj ja chcem takú ženu! (to bol len taký nevinný vtípeček, drahá;-))
Rád by som ti prezradil aj ďalšie podrobnosti, ale na dnes by už stačilo. Ešte mám zopár drobností, ktoré ti rozpoviem zajtra, ak stihnem. A nie, že to vykecáš niekomu ďalšiemu!
streda 19. mája 2010
veverka v blave
Mal to byť svojim spôsobom prelomový víkend. Aj bol. Nie však tým, že vkuse pršalo a všade sa povaľovali polámané konáre. Hoci prenesene by sa to dalo aj takto napísať: boli prelomené haluze a halúzky v poniektorých hlavách. Boli vyplavené isté usadeniny z najhlbšieho vnútra a prívalové dažde na tom mali podiel prinajlepšom okrajový. Zostalo číre šťastie.
Buďme realisti, veď už sme takmer dospelí. Na ten náhle obnažený poklad bude zase pomaly klesať nový nános, mikroskopický prach všednosti bude nebadane vytvárať na povrchu matnú patinu. Je však na nás, aby sme mu nedovolili natrvalo sa zažrať do povrchu tak, že sa stane neodstrániteľným a postupne začne rozožierať aj vnútro. Neveril som, že to šťastie sa ešte môže stupňovať, ale deje sa tak a je to neskutočne úžasné. Čistá radosť ma zaplavuje, ako tie rozvodnené rieky všade naokolo.
Teší ma to pomalé a postupné odhaľovanie sa. Prenesene aj doslova. Splývanie duší aj tiel. A po spojení neprichádza smútok, iba ďalšie vzrušenie a nadpozemská radosť zo vzájomnej prítomnosti. Katarzný účinok po odhalení svojich obáv. Hoci toho zostalo ešte veľmi veľa na „čistenie“. Veľa dverí zostáva zatvorených a k mnohým z nich pravdepodobne nikdy nenájdeme kľúč, ale aj toto ma teší. Fakt, že je stále čo hľadať a objavovať. Hádam, že to tajomno len napája výbušnou zmesou plamene môjho vzrušenia. Snažím sa preniknúť hlbšie a hlbšie. Bez násilia. Tak, aby to nikoho nezranilo, ba naopak.
Už ma nemrzí zrušená piatková akcia so stupídnym názvom. Už sa nezaoberám tým, že mi nebolo dopriate vyblázniť sa na fantastických Bauchklang. Viac než príjemnou kúrou bolo vystúpenie ďalšieho Germána so skupinou. Christian Prommer´s Drum Lesson v Nu Spirite možno nebolo tak strhujúce ako očakávaná beatboxová smršť, ale určite to bol fajný hojivý balzám, ak použijem jedno z tých klišé a otrepaných fráz.
Celý víkend mal byť vlastne ukončením a trochu oslavou jednej etapy. V ten piatok som konečne odoslal (ako inak, v posledný možný termín) text, s ktorým som sa trápil celé týždne. A nebol som s ním aj tak veľmi spokojný. A v ten deň mala prísť a prišla Ona, moja múza. Vtedy som mal nejasný pocit, že dorazila takpovediac s krížikom po funuse, čo sa môjho písania týka. Jediná, ktorej som to ochotný dať v tejto chvíli prečítať. A zasa ma len chváli a jej chvála prekrýva zamatom moje pochybnosti. Jej viera v moje schopnosti do mňa pumpuje toľko energie, že chcem okamžite pokračovať, hoci som len teraz čosi skončil. Vonkoncom sa to netýka iba písania. Akosi podvedome sa jej to snažím dokázať aj inak a mám - pre mňa tak netypickú - istotu, že sa mi to darí.
Tá nebeská únava na mne sedí ešte aj teraz a svojimi zmyselnými neviditeľnými prstami mi ťahá kútiky úst až kdesi za uši. Drsňák vo mne opovržlivo ohŕňa frňák nad mojim rozpoložením a vysmieva sa z môjho patetizmu, ale mne je to u riti. Mám chuť vykričať do sveta, čo cítim. Ako príjemne mi je s vedomím, že je tu Niekto, hoci teraz už fyzicky ďaleko, kto mi chce veriť a verí. Aké neopísateľné pocity mám v Jej prítomnosti a čo so mnou dokáže spraviť jeden Jej dotyk.
Nebudem však vypisovať romantické ódy, ktoré nikdy nedokážu vystihnúť podstatu. Napĺňa ma to a ja to rád prijímam. Som fascinovaný viac, než vtedy dávno, keď som ju prvý krát stretol. A to som bol fascinovaný kurevsky, aby som sa vyjadril tak typicky jemnocitne.
Víkend skončil, to je snáď jasné aj tým zaspatejším. Veverica odišla obšťastňovať svojou prítomnosťou dreviny niekde do Stromovky, či Riegerových sadů a ja som cestou zo stanice odhodil do kontajneru reklamný dáždnik, ktorý sa zlomil pod ťarchou osamenia. Nechce sa mi veriť, že by to mohol spôsobiť ten jemný vánok. Hoci som tu ostal sám bez Nej i bez dáždnika, smútok ma neberie. Ako som zvykol vravievať: To, že slnko je práve schované niekde za šedými mrakmi ešte neznamená, že nesvieti.
Buďme realisti, veď už sme takmer dospelí. Na ten náhle obnažený poklad bude zase pomaly klesať nový nános, mikroskopický prach všednosti bude nebadane vytvárať na povrchu matnú patinu. Je však na nás, aby sme mu nedovolili natrvalo sa zažrať do povrchu tak, že sa stane neodstrániteľným a postupne začne rozožierať aj vnútro. Neveril som, že to šťastie sa ešte môže stupňovať, ale deje sa tak a je to neskutočne úžasné. Čistá radosť ma zaplavuje, ako tie rozvodnené rieky všade naokolo.
Teší ma to pomalé a postupné odhaľovanie sa. Prenesene aj doslova. Splývanie duší aj tiel. A po spojení neprichádza smútok, iba ďalšie vzrušenie a nadpozemská radosť zo vzájomnej prítomnosti. Katarzný účinok po odhalení svojich obáv. Hoci toho zostalo ešte veľmi veľa na „čistenie“. Veľa dverí zostáva zatvorených a k mnohým z nich pravdepodobne nikdy nenájdeme kľúč, ale aj toto ma teší. Fakt, že je stále čo hľadať a objavovať. Hádam, že to tajomno len napája výbušnou zmesou plamene môjho vzrušenia. Snažím sa preniknúť hlbšie a hlbšie. Bez násilia. Tak, aby to nikoho nezranilo, ba naopak.
Už ma nemrzí zrušená piatková akcia so stupídnym názvom. Už sa nezaoberám tým, že mi nebolo dopriate vyblázniť sa na fantastických Bauchklang. Viac než príjemnou kúrou bolo vystúpenie ďalšieho Germána so skupinou. Christian Prommer´s Drum Lesson v Nu Spirite možno nebolo tak strhujúce ako očakávaná beatboxová smršť, ale určite to bol fajný hojivý balzám, ak použijem jedno z tých klišé a otrepaných fráz.
Celý víkend mal byť vlastne ukončením a trochu oslavou jednej etapy. V ten piatok som konečne odoslal (ako inak, v posledný možný termín) text, s ktorým som sa trápil celé týždne. A nebol som s ním aj tak veľmi spokojný. A v ten deň mala prísť a prišla Ona, moja múza. Vtedy som mal nejasný pocit, že dorazila takpovediac s krížikom po funuse, čo sa môjho písania týka. Jediná, ktorej som to ochotný dať v tejto chvíli prečítať. A zasa ma len chváli a jej chvála prekrýva zamatom moje pochybnosti. Jej viera v moje schopnosti do mňa pumpuje toľko energie, že chcem okamžite pokračovať, hoci som len teraz čosi skončil. Vonkoncom sa to netýka iba písania. Akosi podvedome sa jej to snažím dokázať aj inak a mám - pre mňa tak netypickú - istotu, že sa mi to darí.
Tá nebeská únava na mne sedí ešte aj teraz a svojimi zmyselnými neviditeľnými prstami mi ťahá kútiky úst až kdesi za uši. Drsňák vo mne opovržlivo ohŕňa frňák nad mojim rozpoložením a vysmieva sa z môjho patetizmu, ale mne je to u riti. Mám chuť vykričať do sveta, čo cítim. Ako príjemne mi je s vedomím, že je tu Niekto, hoci teraz už fyzicky ďaleko, kto mi chce veriť a verí. Aké neopísateľné pocity mám v Jej prítomnosti a čo so mnou dokáže spraviť jeden Jej dotyk.
Nebudem však vypisovať romantické ódy, ktoré nikdy nedokážu vystihnúť podstatu. Napĺňa ma to a ja to rád prijímam. Som fascinovaný viac, než vtedy dávno, keď som ju prvý krát stretol. A to som bol fascinovaný kurevsky, aby som sa vyjadril tak typicky jemnocitne.
Víkend skončil, to je snáď jasné aj tým zaspatejším. Veverica odišla obšťastňovať svojou prítomnosťou dreviny niekde do Stromovky, či Riegerových sadů a ja som cestou zo stanice odhodil do kontajneru reklamný dáždnik, ktorý sa zlomil pod ťarchou osamenia. Nechce sa mi veriť, že by to mohol spôsobiť ten jemný vánok. Hoci som tu ostal sám bez Nej i bez dáždnika, smútok ma neberie. Ako som zvykol vravievať: To, že slnko je práve schované niekde za šedými mrakmi ešte neznamená, že nesvieti.
nedeľa 2. mája 2010
n.o.h.a.: fantastico!
Je pol ôsmej, piatok večer, posledný aprílový deň, ktorý už sám osebe bol parádny. Práca, ktorá skončila veľmi skoro pred obedom, nádherné počasie, dostatok energie. Ideálny deň na fajnové outdoorové aktivity. Batérie dobité, ľahká „stredomorská“ večera, ktorú som si pripravil, zjedená. Chvíľa času, reku pustím si z majspejsu N.O.H.A.-u:), keď už idem za chvíľu na ich koncert. Trošku sa naladiť, chápeme sa. A tá noha mi poriadne nakopáva prdel, že ani za kompom nedokážem obsedieť. Bez ostychu, som na koncert doslova nadržaný. A to tak, že veľa. Nó, tak som zvedavý, čo napíšem zajtra, keď budem v tomto pokračovať...
Uuuuuuuuuuuuuuuuuuu...! Nenachádzam dostatok slov. Som absolútne nadšený. Totálna smršť pozitívnej energie. Ale pekne po poriadku.
Do Majestic Music Clubu, ktorému nikto nepovie inak, ako (bývalý) Babylon, prichádzam tesne pred deviatou. Riadny kopec ľudí vonku ma utvrdzuje v očakávanom: bude full house. Nakoniec sa predsa len ukázalo, že som sa mierne mýlil. Bol crowded house.
Jediným známym človekom, o ktorom viem, že sem príde, je brácho a aj sa stretávame. Pivko, blablabla, na pódiu Noisecut. Snažia sa a dokonca môžem povedať, že sa mi to páči. Niečo mi však na nich nikdy nesedelo a pri tomto, mojom prvom, live vystúpení som si definitívne potvrdil tušené. Tým nezapadajúcim elementom je spev. Netvrdím, že Sepja spievať nevie. Problém vidím v tom, že jej hlasové zafarbenie a poloha trčia, pre mňa nepríjemne, mimo hudobnej zložky. Toľko hrátky s hudobnou teóriou.
Ešte nie celkom preplnený parket využívam na zaujatie výhodnej pozície, čo sa aspoň výhľadu a zvuku týka. Na pivo mám donáškovú službu, stačí pomyslieť. Môže sa začať. Ťažko nejako chronologicky popisovať priebeh koncertu. Od začiatku do konca perfektný kontakt s publikom umocnený relatívne malým priestorom. V podstate jediná výtka je zároveň najvýstižnejšou pochvalou. Hneď od začiatku koncertu na maximum natlačený nie len parket, ale aj schodisko a horný „sedací“ sektor. Tá neodvrátiteľná chuť tancovať v kombinácii so striktne vymedzeným priestorom, ktorý predstavoval oblúk s polomerom tak dvadsať centi pre hornú časť tela a nič pre nohy, u mňa vyvolávali pocit blížiacej sa explózie. A keď sa na pár trackov predo mňa postavil týpek s trsom bývalých (alebo budúcich) dredov elegantne vzadu zopnutých a jeho najobľúbenejší pohyb z obmedzeného repertoáru tanečných kreácií bolo kývanie hlavou zo strany na stranu, vtedy sa ma veru frustrácia takmer zmocnila. Mohlo by to byť aj príjemné a sexy, keď sa jeho vlasy zachytávali o moje strnisko, sťaby ľan česal, ale nesmeli by byť jeho a ja by som nesmel byť tak nažhavený na tancovanie. Ale stačilo už kreatívnej negativity na oživenie. Až tak dramatické to nebolo, aby som si nechal znepríjemniť tento fantastický koncert.
Kto N.o.h.u. (sakra aj so skloňovaním) pozná, tomu sú opisy ich hudby zbytočné a kto ich nepozná, už dávno mal mať v podmaze pustený ich Myspace. Ja som proste hudobne zaťažený na elektroniku, balkán, trochu latino, dobré perkusie a vôbec, so všetkého niečo. A táto h.a.k.s.n.a. má tak nejak dokonalý pomer všetkých obľúbených ingrediencií. A ako som už spomínal, takpovediac úprimný a bezprostredný kontakt s publikom. Som príliš (príjemne) unavený, aby som podrobne opisoval priebeh ich vystúpenia a ani by som to nevedel. Pre mňa to bol jeden takmer dvojhodinový úžasný celok, ktorý keď skončil spôsobil, že tričko som mal mokré tak, že som ho mohol žmýkať. Doslova. Aspoň som mal dobrý dôvod kúpiť si tam nové, nohaté, a hneď si ho aj s hrdosťou obliecť.
Rozohnený, plný dojmov a pozitívnej energie som mal neskutočnú chuť podeliť sa s niekým o tú radosť. Brácho mi však zdrhol a žiadna iná potenciálna obeť na oduševnené vyjadrenie superlatívov v dohľade. Hoci s veľkou chuťou pokračovať v zábave hodnotím situáciu tak, že zadelím posledné pivo, poobšmietam sa okolo s mokrým tričkom v ruke a pešo sa pustím domov. Aj tak by bolo čokoľvek ďalšie iba slabým odvarom so smradľavých ponožiek v porovnaní s týmto hudobným nápojom bohov. Ani si nedávam empétrojku. Chcem v sebe nechať ticho doznieť tú čistú radosť a tá je vo mne ešte aj teraz.
Uuuuuuuuuuuuuuuuuuu...! Nenachádzam dostatok slov. Som absolútne nadšený. Totálna smršť pozitívnej energie. Ale pekne po poriadku.
Do Majestic Music Clubu, ktorému nikto nepovie inak, ako (bývalý) Babylon, prichádzam tesne pred deviatou. Riadny kopec ľudí vonku ma utvrdzuje v očakávanom: bude full house. Nakoniec sa predsa len ukázalo, že som sa mierne mýlil. Bol crowded house.
Jediným známym človekom, o ktorom viem, že sem príde, je brácho a aj sa stretávame. Pivko, blablabla, na pódiu Noisecut. Snažia sa a dokonca môžem povedať, že sa mi to páči. Niečo mi však na nich nikdy nesedelo a pri tomto, mojom prvom, live vystúpení som si definitívne potvrdil tušené. Tým nezapadajúcim elementom je spev. Netvrdím, že Sepja spievať nevie. Problém vidím v tom, že jej hlasové zafarbenie a poloha trčia, pre mňa nepríjemne, mimo hudobnej zložky. Toľko hrátky s hudobnou teóriou.
Ešte nie celkom preplnený parket využívam na zaujatie výhodnej pozície, čo sa aspoň výhľadu a zvuku týka. Na pivo mám donáškovú službu, stačí pomyslieť. Môže sa začať. Ťažko nejako chronologicky popisovať priebeh koncertu. Od začiatku do konca perfektný kontakt s publikom umocnený relatívne malým priestorom. V podstate jediná výtka je zároveň najvýstižnejšou pochvalou. Hneď od začiatku koncertu na maximum natlačený nie len parket, ale aj schodisko a horný „sedací“ sektor. Tá neodvrátiteľná chuť tancovať v kombinácii so striktne vymedzeným priestorom, ktorý predstavoval oblúk s polomerom tak dvadsať centi pre hornú časť tela a nič pre nohy, u mňa vyvolávali pocit blížiacej sa explózie. A keď sa na pár trackov predo mňa postavil týpek s trsom bývalých (alebo budúcich) dredov elegantne vzadu zopnutých a jeho najobľúbenejší pohyb z obmedzeného repertoáru tanečných kreácií bolo kývanie hlavou zo strany na stranu, vtedy sa ma veru frustrácia takmer zmocnila. Mohlo by to byť aj príjemné a sexy, keď sa jeho vlasy zachytávali o moje strnisko, sťaby ľan česal, ale nesmeli by byť jeho a ja by som nesmel byť tak nažhavený na tancovanie. Ale stačilo už kreatívnej negativity na oživenie. Až tak dramatické to nebolo, aby som si nechal znepríjemniť tento fantastický koncert.
Kto N.o.h.u. (sakra aj so skloňovaním) pozná, tomu sú opisy ich hudby zbytočné a kto ich nepozná, už dávno mal mať v podmaze pustený ich Myspace. Ja som proste hudobne zaťažený na elektroniku, balkán, trochu latino, dobré perkusie a vôbec, so všetkého niečo. A táto h.a.k.s.n.a. má tak nejak dokonalý pomer všetkých obľúbených ingrediencií. A ako som už spomínal, takpovediac úprimný a bezprostredný kontakt s publikom. Som príliš (príjemne) unavený, aby som podrobne opisoval priebeh ich vystúpenia a ani by som to nevedel. Pre mňa to bol jeden takmer dvojhodinový úžasný celok, ktorý keď skončil spôsobil, že tričko som mal mokré tak, že som ho mohol žmýkať. Doslova. Aspoň som mal dobrý dôvod kúpiť si tam nové, nohaté, a hneď si ho aj s hrdosťou obliecť.
Rozohnený, plný dojmov a pozitívnej energie som mal neskutočnú chuť podeliť sa s niekým o tú radosť. Brácho mi však zdrhol a žiadna iná potenciálna obeť na oduševnené vyjadrenie superlatívov v dohľade. Hoci s veľkou chuťou pokračovať v zábave hodnotím situáciu tak, že zadelím posledné pivo, poobšmietam sa okolo s mokrým tričkom v ruke a pešo sa pustím domov. Aj tak by bolo čokoľvek ďalšie iba slabým odvarom so smradľavých ponožiek v porovnaní s týmto hudobným nápojom bohov. Ani si nedávam empétrojku. Chcem v sebe nechať ticho doznieť tú čistú radosť a tá je vo mne ešte aj teraz.
streda 28. apríla 2010
čmeliak v prahe
Tak úžasný víkend v Prahe to bol. Hoci piatková drumandbassová party v Roxy za štyri české kilečká stála skôr za štyri prdy a ranu do hlavy, ale to sa pri ostatných prežitkoch akosi stratí. Niežeby taká IM Cyber hrala horšie, ako inokedy. Dá sa povzniesť aj nad produkciu DJ Markyho, od ktorého som čakal aspoň závan brazílskeho temperamentu a soundu namiesto úplne obyčajného „tuzemského“ drumáču v pozadí duchaplných žvástov Stamina MC. Našincov Lixxa s Cliveom som už ani poriadne nepočul, pretože som dal prednosť odchodu po bôčiku milovanej bohyne. Holt, Pražáci sú síce desne kúl a very stajliš, ale o atmosfére počuli asi len v súvislosti s plynným obalom Zeme. Nič to, aj tak som tam išiel predovšetkým obletovať krásnu Black Rose. Ako taký jarný nadržaný čmeliak bzučiaci okolo voňavej kvetinky, ktorý nevie ako na to. Opeľoval by jedna radosť, ale furt sa nejak napichne na ostré tŕne.
Ráno múdrejšie večera, ako sa vraví. Ja nikoho takého, kto by takéto veci tvrdil nepoznám, ale tentoraz to sedelo ako vietečo na šerbel. Sobota krásna, obloha až nehanebne odhalená necháva po svojom modrom tele kĺzať zmyselné slnko. A čmeliačik, hoci absolútne nevyspatý a s pokrčenými krídelkami, vylieta z prechodného úľa. Hej, radšej by sa prebral v objatí okvetných lístkov čiernej ruže a v sosáčiku cítil jej omamnú vôňu namiesto Arnových mačacích chlpov. Ale aj tak veľká vďaka Aďulke, že ma prichýlila a starala sa o mňa ako o vlastného a so stoickým pokojom znášala moje nočné príchody.
Ako vravím, deň mal v sebe akýsi erotický náboj. Hoci pravdupovediac, tento víkend by pre mňa mal takýto náboj aj keby vkuse pršalo. Akurát by som tu vypisoval poetické ódy o zmyselnom daždi necudne stekajúcom po psími hovienkami obsypaných chodníkoch alebo tak nejako. Dokonca aj stretnutie s Katarínou a Rakym sa tak trochu nieslo v tomto duchu. To najmä po našom piatkovom stretnutí v Hapu, Rakyho pracovisku, kde mi ten škareďák bezostyšne vlepil pusu a nebyť šokom zatnutých zubov, asi by mi jazyčiskom aj plomby skontroloval. Ešte k tomu mi namiešal fantastický drink s uhorkou, sexista jeden. V sobotu už len vypekanie v parku na Parukářce, náhodné stretnutie s ďalšou kamarátkou, relatívne čerstvo prisťahovanou Ninou, vykladanie tarotu, aby som vedel, ako riešiť svoju miernu neistotu v zamilovanosti a hekísek, aby som sa trochu spotil. A hlavne, čím ďalej tým netrpezlivejšie čakanie, kým sa mi ozve Ona.
A tá nervozita štepená túžbou a potrebou objasnenia si určitých vecí mi brala ľahkosť vyjadrovania a vtip, keď sme sa tam hore na Letnej k večeru konečne stretli. Úmorne sa snažím neriešiť. Neriešiť to, čo nijako nemôžem ovplyvniť. Už nezmením minulosť a rýpanie sa v nej k ničomu nevedie. Môžem si z nej zobrať ponaučenie, ale žiť v nej nebudem. Potrebujem si vyjasniť súčasný status a aspoň načrtnúť budúcnosť. Celá Praha a blízke okolie mohla cítiť jemný otras, keď mi padol ten balvan z koronárnej artérie. Správy vo svojej podstate pre mňa neboli najideálnejšie, ale to je mi fuk. Už len to poznanie, že tá tajomne usmievavá a mlčanlivá bohyňa mi dokáže povedať veci, v ktoré som ani nedúfal, ma šteklí v celom tráviacom trakte. Ideálny čas ísť spolu na večeru do španielskej reštiky, popíjať s ňou dobré červené a byť tak normálne spokojný a nenormálne šťastný. Neskôr sa bezcieľne prechádzať a sedieť na lavičke, na ktorej by mi určite prechladli vaječníky, ak by som nejaké mal, ale aj tak by mi to bolo jedno.
Ten blok, ktorý som v nej cítil a aj som jej o tom povedal ma síce aj teraz mrzí, ale nerobím z toho tragédiu, pretože tragický už som bol dosť. Pokojne sa rozchádzame a ja si idem užiť nevyžiadané dotyky prerastenej mačky namiesto láskyplného objatia tejto fascinujúcej ženy.
Nedeľa zase krásna a nič lepšie, ako ďalší výlet do kúska prírody sa vymyslieť nedá. Meníme iba lokalitu na Riegerovy sady a tentoraz mi milú spoločnosť robia Aďa so Šatou. Užívam si ženské analýzy okolia a Šatine bohovské storky zo života. A to ma ešte čaká obed, pre zmenu alá Mexiko, v obkolesení ďalších štyroch amazoniek. Našťastie som už za mladi dostal babský pupok, takže som to zvládol a snáď som naopak ja nebol rušivým elementom.
Naspäť do parku, ďalšie náhodné stretnutia, ďalšie zoznamovačky, ďalšie pivá a cigy a ďalšie stretnutie s ňou. Tak rád by som ju objal, chytil za ruku, pobozkal. Je tu však ten blok (možno viac môj, ako jej), ten pocit, že by som spravil niečo nevhodné, že by to mohlo pôsobiť majetnícky. Viac menej ticho si užívam samotnú prítomnosť a tá pomyselná bariéra pôsobí zvláštne vzrušujúco, takmer ako dlhé odďaľovanie orgazmu. K tomu tie reči o tantrickom sexe...
Trošku frisbee, ale len potiaľ, kým Aďa iba tesne nezostrelí troch neborákov naraz. Postupné prerieďovanie našej spoločnosti, kurevsky romantický západ slnka, tu včelička, tam motýlik, hentam vtáčik, ťuťuli, muťuli. Ja a moja múza, ktorá ma inšpiruje k životu a tvorivosti, sami v parku na ukoristenej deke. Padajúca tma nás halí do intimity. Pod zámienkou masáže mi je dovolené dotýkať sa toho tela, ktoré ma tak mučivo priťahuje. Priam fyzicky cítim tú energiu, ktorá medzi nami prúdi, aj keď ani zďaleka nie takým prúdom, ako by chcela. Aj tak je to však úžasné.
Je čas odísť a v nočnom autobuse sa tváriť spokojne, hoci mám spálené ruky, pretože som sa práve dotýkal slnka. Nezaoberám sa ani pipkami sediacimi predomnou, ktoré si sklopili sedačky na doraz a ja sa takmer nedokážem pohnúť. Nedám sa rozhádzať ani maďarskou posádkou bez jazykových znalostí, ktorá mi ani za boha nechcela dovoliť zobrať môj malý batoh ako príručnú batožinu a tak som musel zaplatiť ako za lodný kufor. Len sa teším, čo prinesie budúcnosť.
Ráno múdrejšie večera, ako sa vraví. Ja nikoho takého, kto by takéto veci tvrdil nepoznám, ale tentoraz to sedelo ako vietečo na šerbel. Sobota krásna, obloha až nehanebne odhalená necháva po svojom modrom tele kĺzať zmyselné slnko. A čmeliačik, hoci absolútne nevyspatý a s pokrčenými krídelkami, vylieta z prechodného úľa. Hej, radšej by sa prebral v objatí okvetných lístkov čiernej ruže a v sosáčiku cítil jej omamnú vôňu namiesto Arnových mačacích chlpov. Ale aj tak veľká vďaka Aďulke, že ma prichýlila a starala sa o mňa ako o vlastného a so stoickým pokojom znášala moje nočné príchody.
Ako vravím, deň mal v sebe akýsi erotický náboj. Hoci pravdupovediac, tento víkend by pre mňa mal takýto náboj aj keby vkuse pršalo. Akurát by som tu vypisoval poetické ódy o zmyselnom daždi necudne stekajúcom po psími hovienkami obsypaných chodníkoch alebo tak nejako. Dokonca aj stretnutie s Katarínou a Rakym sa tak trochu nieslo v tomto duchu. To najmä po našom piatkovom stretnutí v Hapu, Rakyho pracovisku, kde mi ten škareďák bezostyšne vlepil pusu a nebyť šokom zatnutých zubov, asi by mi jazyčiskom aj plomby skontroloval. Ešte k tomu mi namiešal fantastický drink s uhorkou, sexista jeden. V sobotu už len vypekanie v parku na Parukářce, náhodné stretnutie s ďalšou kamarátkou, relatívne čerstvo prisťahovanou Ninou, vykladanie tarotu, aby som vedel, ako riešiť svoju miernu neistotu v zamilovanosti a hekísek, aby som sa trochu spotil. A hlavne, čím ďalej tým netrpezlivejšie čakanie, kým sa mi ozve Ona.
A tá nervozita štepená túžbou a potrebou objasnenia si určitých vecí mi brala ľahkosť vyjadrovania a vtip, keď sme sa tam hore na Letnej k večeru konečne stretli. Úmorne sa snažím neriešiť. Neriešiť to, čo nijako nemôžem ovplyvniť. Už nezmením minulosť a rýpanie sa v nej k ničomu nevedie. Môžem si z nej zobrať ponaučenie, ale žiť v nej nebudem. Potrebujem si vyjasniť súčasný status a aspoň načrtnúť budúcnosť. Celá Praha a blízke okolie mohla cítiť jemný otras, keď mi padol ten balvan z koronárnej artérie. Správy vo svojej podstate pre mňa neboli najideálnejšie, ale to je mi fuk. Už len to poznanie, že tá tajomne usmievavá a mlčanlivá bohyňa mi dokáže povedať veci, v ktoré som ani nedúfal, ma šteklí v celom tráviacom trakte. Ideálny čas ísť spolu na večeru do španielskej reštiky, popíjať s ňou dobré červené a byť tak normálne spokojný a nenormálne šťastný. Neskôr sa bezcieľne prechádzať a sedieť na lavičke, na ktorej by mi určite prechladli vaječníky, ak by som nejaké mal, ale aj tak by mi to bolo jedno.
Ten blok, ktorý som v nej cítil a aj som jej o tom povedal ma síce aj teraz mrzí, ale nerobím z toho tragédiu, pretože tragický už som bol dosť. Pokojne sa rozchádzame a ja si idem užiť nevyžiadané dotyky prerastenej mačky namiesto láskyplného objatia tejto fascinujúcej ženy.
Nedeľa zase krásna a nič lepšie, ako ďalší výlet do kúska prírody sa vymyslieť nedá. Meníme iba lokalitu na Riegerovy sady a tentoraz mi milú spoločnosť robia Aďa so Šatou. Užívam si ženské analýzy okolia a Šatine bohovské storky zo života. A to ma ešte čaká obed, pre zmenu alá Mexiko, v obkolesení ďalších štyroch amazoniek. Našťastie som už za mladi dostal babský pupok, takže som to zvládol a snáď som naopak ja nebol rušivým elementom.
Naspäť do parku, ďalšie náhodné stretnutia, ďalšie zoznamovačky, ďalšie pivá a cigy a ďalšie stretnutie s ňou. Tak rád by som ju objal, chytil za ruku, pobozkal. Je tu však ten blok (možno viac môj, ako jej), ten pocit, že by som spravil niečo nevhodné, že by to mohlo pôsobiť majetnícky. Viac menej ticho si užívam samotnú prítomnosť a tá pomyselná bariéra pôsobí zvláštne vzrušujúco, takmer ako dlhé odďaľovanie orgazmu. K tomu tie reči o tantrickom sexe...
Trošku frisbee, ale len potiaľ, kým Aďa iba tesne nezostrelí troch neborákov naraz. Postupné prerieďovanie našej spoločnosti, kurevsky romantický západ slnka, tu včelička, tam motýlik, hentam vtáčik, ťuťuli, muťuli. Ja a moja múza, ktorá ma inšpiruje k životu a tvorivosti, sami v parku na ukoristenej deke. Padajúca tma nás halí do intimity. Pod zámienkou masáže mi je dovolené dotýkať sa toho tela, ktoré ma tak mučivo priťahuje. Priam fyzicky cítim tú energiu, ktorá medzi nami prúdi, aj keď ani zďaleka nie takým prúdom, ako by chcela. Aj tak je to však úžasné.
Je čas odísť a v nočnom autobuse sa tváriť spokojne, hoci mám spálené ruky, pretože som sa práve dotýkal slnka. Nezaoberám sa ani pipkami sediacimi predomnou, ktoré si sklopili sedačky na doraz a ja sa takmer nedokážem pohnúť. Nedám sa rozhádzať ani maďarskou posádkou bez jazykových znalostí, ktorá mi ani za boha nechcela dovoliť zobrať môj malý batoh ako príručnú batožinu a tak som musel zaplatiť ako za lodný kufor. Len sa teším, čo prinesie budúcnosť.
piatok 19. marca 2010
Kari alebo Ako baliť ženy (15. časť_the end)
Koniec predchádzajúcej časti:
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.
„Sorry kámo,“ spoluúčastne ho potľapkám po pleci. Už sa nedá inak. „Ak ti môžem poradiť, rovno sa na to vyser.“
Čakal by som nejaký udivený pohľad alebo niečo na ten spôsob, ale on sa absolútne nenecháva vyviesť zo svojej pohodičky. „Na čo by som sa mal akože vysrať?“ Vôbec mi to neuľahčuje.
Rezignovane si povzdychnem. „Nepríde ti ani trochu čudné, že tvoja plavá liebling buvinká v kamarátovej posteli?“ pokúšam sa ho naviesť, aby mu to doplo samému. On však iba ledabolo mykne plecom, že no a čo?, vystrúha imbecilný úsmev a sprisahanecky žmurkne. Som z toho totálne mimo. To som tu fakt jediný, kto sa tým zapodieva?
„Aspoň som sa nemusel tlačiť,“ dodá po chvíli a zachechtá sa ešte imbecilnejšie. Mám nutkavú potrebu jednu mu prijebať, aby sa prebral.
„Ty asi netušíš, čo sa v noci stalo?!“ prechádza ma trpezlivosť.
„Matne si spomínam, ako mi vravela, že si ide ľahnúť vedľa, že sa pri mne nevyspí,“ hovorí a tvári sa, akoby urputne premýšľal, ale hneď nato sa zase vyškiera ako ten starý sráč v mojom sne, ibaže tento magor má (zatiaľ) všetky zuby.
„Fajn, tak ti prajem veľa šťastia,“ vravím už slušne vytočený, „každopádne môžem odporučiť orál, pretože ten robí neskutočne...“ nemienim už chodiť okolo horúcej kaše.
„Ty kokós, to vážne?“ čumí na mňa s otvorenou hubou, ale nevyzerá ani v najmenšom nahnevaný. Práve naopak. Jeho oči horia veselou zvedavosťou.
Ak som bol predtým niekoľkokrát zmätený, tak neviem ako by som nazval svoje terajšie stavy. Kari je vo svojej podstate salámista, ale túto reakciu v tomto kontexte by som nikdy nečakal. Hodiny na stene mi svojimi chabými ručičkami výhražne naznačujú, že mám najvyšší čas odísť. Ja som sa však prilepil o linoleum a nedokážem sa pohnúť z miesta. Moja sánka má minimálne štyridsať kíl a keby Kari prejavil ochotu strčiť hlavu do mojej dutiny ústnej kľudne by mohol a ešte by aj rezerva zostala. Aj by som sa niečo spýtal, aby som sa dostal do obrazu, ale nemám slov.
„Ty si ju fakt pretiahol?“
„Hovno! Keď už, tak ona mňa...“ bránim sa, ale ani nemám pred čím. V krátkosti mu vylíčim predmetný akt a on sa stále len uchechtáva. Pripadám si ako totálny debil, pretože za pána neviem prísť na to, prečo mu to nie že nevadí, ale dokonca sa z toho snáď teší. Kašlem na to, že už meškám, toto mi musí vysvetliť.
„Do riti, čo to má znamenať? To ti vôbec nevadí? Veď si ju chcel zbaliť a ešte v noci si ju tu div neprekotil rovno v kuchyni. A pred chvíľou si si vyspevoval, aký si zamilovaný,“ vysypem zo seba dosť podráždene, ale to hlavne preto, že nemám situáciu ani náhodou pod kontrolou.
„To som povedal len tak,“ mávne rukou. „A v noci? No čo, som to skúšal, ale myslel som, že jej prišla návšteva.“
Oveľa múdrejší z toho nie som. „Ale to ti nevadí, že mi...“ zrazu mi príde zaťažko to vysloviť, „že si utrel hubu?“
„Hm, tak nejak som to čakal,“ konečne sa prestal zubiť. „Aďula mi už tam v Karambe, keď si bol na hajzli povedala, že je z teba úplne hotová.“
Zmôžem sa iba na bezradné „Čo?“. Kari spraví gesto, ktorým potvrdzuje povedané. Že sa na mňa rosnička namotala som vycítil aj sám, ale že o tom vedel aj tento trúd ma šoklo. Nejde mi do hlavy, že nedal na sebe nič znať a ja sa ešte nechávam zožierať zlým svedomím. A prečo mi to vlastne nepovedal? Jasné! Spätne mi začínajú isté veci dávať zmysel. Preto sa mi tak hrozne snažil podstrčiť Ester. Pravdepodobne aj to s tou esemeskou, ktorú zvalil na mňa, mu prišlo náramne vhod, intrigán jeden zapráskaný. V duchu mu skladám hlbokú poklonu. Takýto prepracovaný systém a schopnosť okamžitej improvizácie by som mu nikdy neprisúdil. Aj keď efekt bol v konečnom dôsledku nulový, ba až kontraproduktívny.
„Ale prečo si ju sem potom silou mocou ťahal, keď si vedel, že ťa nechce?“ ozvem sa po tom, ako som to trochu spracoval.
Kari opäť mykne plecom a vysvetlí: „Už bola tak najebaná, že som myslel, že ju dostanem. A už som ti povedal, že sama sem chcela ísť. Od začiatku,“ dodá ešte.
„Počkaj. Už keď som sa ťa pýtal, či si ju už spracoval si vedel, že sem pôjde?“ Prikývne. Ja naňho len neveriacky čumím. Každopádne, Kari svoje neúspechy berie veľmi športovo a, to kvitujem, nevzdáva sa do poslednej chvíle.
S úžasom pokrútim hlavou, ale stuhnem, akonáhle si uvedomím čas. Meškám už dvadsať minút a ani nie som oblečený. Vbehnem do izby rýchlo na seba niečo hodiť. Stuhnem druhýkrát. Zmrazili ma dve sivé, opuchnuté, večer neodmaľované oči, ktoré sa na mňa láskyplne upierajú. A k tomu úsmev.
„Jé, ty si ešte neodišiel,“ zašvitorí rozospatým hláskom cica a rukou si prehrabne vlasy. Prsty sa jej však zaseknú a ona sa pokúša pohľadom zistiť v čom je problém. „Ha ha,“ zasmeje sa, „ani si hlavu neumyjem,“ veselo dodá a rukou si žmolí zlepený prameň podobne, ako keď poľnohospodár hodnotí kvalitu pšenice. Toto je však trošku iné semä. Neviem si pomôcť, ale musím sa smiať.
Do izby vošiel Kari. Chvatne sa poobliekam a chystám sa odísť. Aďa za mnou načiahne ruku. Viem, že niečo musím povedať a napadne ma tá najduchaplnejšia fráza.
„Prepáč, už hrozne meškám. Ja ti zavolám.“ Pri obúvaní ešte škodoradostne prihodím: „Kari sa o teba postará. Kvôli tebe si dnes zobral voľno.“ Zákerácky sa naňho usmejem a prchám tvoriť hodnoty.
Celý deň v práci som ako mechom buchnutý. Jednak po opici a nevyspatý, druhak neustále premýšľam, ako dôstojne vyriešiť chúlostivú situáciu. Nemám veľký záujem udržiavať s Aďou kontakt, ale cez Kariho sa ku mne bez problémov dostane. Minimálne sa nebude rozpakovať dať jej moje číslo.
Poobede mi ohrdnutý kamarát volá. „Čau, iba ti chcem povedať, čo ti odkazuje Aďa,“ ozve sa z aparátu jeho veselý hlas, „vraj si nechutný hajzel a nech sa neopovažuješ jej volať, chrchrchr,“ dusí sa smiechom.
„Ste stále spolu? Čo si jej nakecal?“ vyzvedám. Nerozumiem radikálnej zmene jej postoja. Nie, že by mi to nevyhovovalo, len som zvedavý.
„Ja?“ teatrálne sa bráni Kari, „to ty si jej poslal tú sprostú esemesku...“
Ach, aký krásny deň máme dnes.
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.
„Sorry kámo,“ spoluúčastne ho potľapkám po pleci. Už sa nedá inak. „Ak ti môžem poradiť, rovno sa na to vyser.“
Čakal by som nejaký udivený pohľad alebo niečo na ten spôsob, ale on sa absolútne nenecháva vyviesť zo svojej pohodičky. „Na čo by som sa mal akože vysrať?“ Vôbec mi to neuľahčuje.
Rezignovane si povzdychnem. „Nepríde ti ani trochu čudné, že tvoja plavá liebling buvinká v kamarátovej posteli?“ pokúšam sa ho naviesť, aby mu to doplo samému. On však iba ledabolo mykne plecom, že no a čo?, vystrúha imbecilný úsmev a sprisahanecky žmurkne. Som z toho totálne mimo. To som tu fakt jediný, kto sa tým zapodieva?
„Aspoň som sa nemusel tlačiť,“ dodá po chvíli a zachechtá sa ešte imbecilnejšie. Mám nutkavú potrebu jednu mu prijebať, aby sa prebral.
„Ty asi netušíš, čo sa v noci stalo?!“ prechádza ma trpezlivosť.
„Matne si spomínam, ako mi vravela, že si ide ľahnúť vedľa, že sa pri mne nevyspí,“ hovorí a tvári sa, akoby urputne premýšľal, ale hneď nato sa zase vyškiera ako ten starý sráč v mojom sne, ibaže tento magor má (zatiaľ) všetky zuby.
„Fajn, tak ti prajem veľa šťastia,“ vravím už slušne vytočený, „každopádne môžem odporučiť orál, pretože ten robí neskutočne...“ nemienim už chodiť okolo horúcej kaše.
„Ty kokós, to vážne?“ čumí na mňa s otvorenou hubou, ale nevyzerá ani v najmenšom nahnevaný. Práve naopak. Jeho oči horia veselou zvedavosťou.
Ak som bol predtým niekoľkokrát zmätený, tak neviem ako by som nazval svoje terajšie stavy. Kari je vo svojej podstate salámista, ale túto reakciu v tomto kontexte by som nikdy nečakal. Hodiny na stene mi svojimi chabými ručičkami výhražne naznačujú, že mám najvyšší čas odísť. Ja som sa však prilepil o linoleum a nedokážem sa pohnúť z miesta. Moja sánka má minimálne štyridsať kíl a keby Kari prejavil ochotu strčiť hlavu do mojej dutiny ústnej kľudne by mohol a ešte by aj rezerva zostala. Aj by som sa niečo spýtal, aby som sa dostal do obrazu, ale nemám slov.
„Ty si ju fakt pretiahol?“
„Hovno! Keď už, tak ona mňa...“ bránim sa, ale ani nemám pred čím. V krátkosti mu vylíčim predmetný akt a on sa stále len uchechtáva. Pripadám si ako totálny debil, pretože za pána neviem prísť na to, prečo mu to nie že nevadí, ale dokonca sa z toho snáď teší. Kašlem na to, že už meškám, toto mi musí vysvetliť.
„Do riti, čo to má znamenať? To ti vôbec nevadí? Veď si ju chcel zbaliť a ešte v noci si ju tu div neprekotil rovno v kuchyni. A pred chvíľou si si vyspevoval, aký si zamilovaný,“ vysypem zo seba dosť podráždene, ale to hlavne preto, že nemám situáciu ani náhodou pod kontrolou.
„To som povedal len tak,“ mávne rukou. „A v noci? No čo, som to skúšal, ale myslel som, že jej prišla návšteva.“
Oveľa múdrejší z toho nie som. „Ale to ti nevadí, že mi...“ zrazu mi príde zaťažko to vysloviť, „že si utrel hubu?“
„Hm, tak nejak som to čakal,“ konečne sa prestal zubiť. „Aďula mi už tam v Karambe, keď si bol na hajzli povedala, že je z teba úplne hotová.“
Zmôžem sa iba na bezradné „Čo?“. Kari spraví gesto, ktorým potvrdzuje povedané. Že sa na mňa rosnička namotala som vycítil aj sám, ale že o tom vedel aj tento trúd ma šoklo. Nejde mi do hlavy, že nedal na sebe nič znať a ja sa ešte nechávam zožierať zlým svedomím. A prečo mi to vlastne nepovedal? Jasné! Spätne mi začínajú isté veci dávať zmysel. Preto sa mi tak hrozne snažil podstrčiť Ester. Pravdepodobne aj to s tou esemeskou, ktorú zvalil na mňa, mu prišlo náramne vhod, intrigán jeden zapráskaný. V duchu mu skladám hlbokú poklonu. Takýto prepracovaný systém a schopnosť okamžitej improvizácie by som mu nikdy neprisúdil. Aj keď efekt bol v konečnom dôsledku nulový, ba až kontraproduktívny.
„Ale prečo si ju sem potom silou mocou ťahal, keď si vedel, že ťa nechce?“ ozvem sa po tom, ako som to trochu spracoval.
Kari opäť mykne plecom a vysvetlí: „Už bola tak najebaná, že som myslel, že ju dostanem. A už som ti povedal, že sama sem chcela ísť. Od začiatku,“ dodá ešte.
„Počkaj. Už keď som sa ťa pýtal, či si ju už spracoval si vedel, že sem pôjde?“ Prikývne. Ja naňho len neveriacky čumím. Každopádne, Kari svoje neúspechy berie veľmi športovo a, to kvitujem, nevzdáva sa do poslednej chvíle.
S úžasom pokrútim hlavou, ale stuhnem, akonáhle si uvedomím čas. Meškám už dvadsať minút a ani nie som oblečený. Vbehnem do izby rýchlo na seba niečo hodiť. Stuhnem druhýkrát. Zmrazili ma dve sivé, opuchnuté, večer neodmaľované oči, ktoré sa na mňa láskyplne upierajú. A k tomu úsmev.
„Jé, ty si ešte neodišiel,“ zašvitorí rozospatým hláskom cica a rukou si prehrabne vlasy. Prsty sa jej však zaseknú a ona sa pokúša pohľadom zistiť v čom je problém. „Ha ha,“ zasmeje sa, „ani si hlavu neumyjem,“ veselo dodá a rukou si žmolí zlepený prameň podobne, ako keď poľnohospodár hodnotí kvalitu pšenice. Toto je však trošku iné semä. Neviem si pomôcť, ale musím sa smiať.
Do izby vošiel Kari. Chvatne sa poobliekam a chystám sa odísť. Aďa za mnou načiahne ruku. Viem, že niečo musím povedať a napadne ma tá najduchaplnejšia fráza.
„Prepáč, už hrozne meškám. Ja ti zavolám.“ Pri obúvaní ešte škodoradostne prihodím: „Kari sa o teba postará. Kvôli tebe si dnes zobral voľno.“ Zákerácky sa naňho usmejem a prchám tvoriť hodnoty.
Celý deň v práci som ako mechom buchnutý. Jednak po opici a nevyspatý, druhak neustále premýšľam, ako dôstojne vyriešiť chúlostivú situáciu. Nemám veľký záujem udržiavať s Aďou kontakt, ale cez Kariho sa ku mne bez problémov dostane. Minimálne sa nebude rozpakovať dať jej moje číslo.
Poobede mi ohrdnutý kamarát volá. „Čau, iba ti chcem povedať, čo ti odkazuje Aďa,“ ozve sa z aparátu jeho veselý hlas, „vraj si nechutný hajzel a nech sa neopovažuješ jej volať, chrchrchr,“ dusí sa smiechom.
„Ste stále spolu? Čo si jej nakecal?“ vyzvedám. Nerozumiem radikálnej zmene jej postoja. Nie, že by mi to nevyhovovalo, len som zvedavý.
„Ja?“ teatrálne sa bráni Kari, „to ty si jej poslal tú sprostú esemesku...“
Ach, aký krásny deň máme dnes.
streda 17. marca 2010
Kari alebo Ako baliť ženy (14. časť)
Koniec predchádzajúcej časti:
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.
Mobil vreští jak sprostý. Zámerne mám na budíku nastavenú extrémne nepríjemnú melódiu, ktorá ma z postele takmer vykopne, len aby som ju čo najskôr vypol. Dnes mi to je však prd platné. Preberie ma až nedostatok vzduchu, pretože mi Kari stlačil nosné dierky. S radosťou mi priškripol dýchacie cesty svojimi klobásoidnými prstami. Je to totiž moja overená a úspešná metóda pri jeho chrápaní, keď už nepomáha žiadne cmukanie ani iné bezkontaktné spôsoby ochrany môjho duševného zdravia. Jasné, mám rád nejaký zvukový background, ako som už spomínal. Bohužiaľ, Oskarov frekvenčný rozsah mi trhá miechu a v mozgu vyvoláva striedavo vražedné a samovražedné sklony.
Zobudím sa riadne vyšokovaný. Tento spôsob sa až nápadne podobá na moje snové topenie a podvedomie vyvolá tomu adekvátnu reakciu. Keď sa trochu spamätám uvedomím si, že moje ruky vytvorili živý suspenzor. Ledva sa mi podarí rozlepiť karpavé oči a rozhýbať krk stuhnutý od nepohodlnej polohy. Zato Kari je vysmiaty od ucha k uchu a činorodý, až ma to v kontraste s mojou momentálnou poloinvaliditou poriadne irituje. Podozrievavo ho sledujem žiletkovitými očami. Rád by som uhádol, aký je pravý dôvod jeho veselosti. Hodím očkom na svoj pelech, toho času okupovaný blonďatou fakírkou. Spí. Chvalabohu. Ako to, že sa tomuto hovadu vyškerenému nezdá ani trochu divné, že jeho múza odfukuje na mojej posteli? Ja by som si mal pospevovať v kuchyni a nie tento paroháč! Náhle ma pochytí hrozné nutkanie spražiť ho na kašu, ale ovládnem sa. Veď ty si to ešte vyžerieš, kámo.
„Tramtará tramtadará, spravím ti niečo na raňajočky mojko?“ pýta sa ma so spevom ňufáčik a ja naberám istotu, že mu buď načisto zajebalo alebo ja som totál mimo obraz.
„Jasne srdiečko,“ rozhodnem sa chvíľu zahrať, „môžeš mi spraviť blow job, ale najprv sa vyštím, nech ti lepšie chutí.“ Chrobáčik na mňa divne pozerá a ja presne na jeho reakciu čakám. Lenže jeho pohľad vraví iba jedno: nem tudom. Až teraz mi zapne, že Kari nemá z angličtiny ani základné znalosti potrebné na prežitie, teda okrem jes, fak a gentleman. A opakovať vtip s prekladom by bolo o ničom, tak len mávnem rukou.
„Čo si taký vyrehnený,“ ďobnem doňho prstom, „dobrá bola noc? Asi hej, keď Aďa musela utiecť ku mne,“ vyzvedám tak, aby sa to dalo pochopiť ironicky aj pochlebovačne, podľa toho jak je pánečkovi libo. „A ako to, že si už hore?“ doplním ešte, kým sa rozospieva.
„Dneska si beriem voľno,“ odpovedá mi, ale nejak z toho nedokážem vyvodiť záver, či to akože má byť dôvod jeho veselosti alebo skorého vstávania. Ani jedno sa mi nezdá dostatočne presvedčivé. Idem radšej na hajzel, tentoraz skutočne.
Na prekvapenie sa cítim dosť dobre. V ústach samozrejme Sahara a spal by som ako mimino, ale ja si nemôžem dovoliť zobrať voľno iba tak, že sa ráno rozhodnem. A aj keby, chcem odtiaľto zdrhnúť pred trápnosťou ranného stretnutia s náruživou fajčiarkou. Na druhej strane by som rád Kariho aspoň pripravil na nepríjemné správy. Mám na to zhruba dvadsať minút aj s obliekaním. Nemám ani poňatia, ako na to. To, čo sa stalo túto noc mi kazí náladu a som nútený pokaziť ju aj výbornému kamarátovi. Robím si silnú kávu a neodvažujem sa pozrieť mu do očí. V rádiu hrajú nejakú koninu o zlomenom srdci a pán umelec narieka, že prečo mu to tá čubka spravila. A ja si pomyslím to isté, prečo mi to tá čubka spravila? Kedy, keď nie teraz mám nabrať odvahu? Tematický podmaz jak sviňa, Kari do toho ešte recesisticky napodobňuje toho eunucha z aparátu.
„Vy ste v noci spolu niečo mali?“ spustím.
„Skoro,“ odpovie mi hrdo, ale ako vždy neurčito. Nie som si istý, či tá hrdosť plynie z toho, že mohol, ale odolal pokušeniu alebo že napriek pochybným signálom sa dostal skoro až k tomu.
„To znamená čo? Že sa ti skoro postavil?“ neodpustím si ani v tejto situácii ironickú hlášku.
„Ha-ha-ha,“ odrazí sucho môj atak, ale to čo vypotí následne ma jednoducho nemôže nerozosmiať. „Už som ju skoro mal na lopate, ale furt robila nejaké caviky a ja som trochu zaspal. Ale je to na dobrej ceste,“ dodá jedným dychom, „aspoň si nebude myslieť, že ju chcem iba prefiknúť.“
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som to od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.
Mobil vreští jak sprostý. Zámerne mám na budíku nastavenú extrémne nepríjemnú melódiu, ktorá ma z postele takmer vykopne, len aby som ju čo najskôr vypol. Dnes mi to je však prd platné. Preberie ma až nedostatok vzduchu, pretože mi Kari stlačil nosné dierky. S radosťou mi priškripol dýchacie cesty svojimi klobásoidnými prstami. Je to totiž moja overená a úspešná metóda pri jeho chrápaní, keď už nepomáha žiadne cmukanie ani iné bezkontaktné spôsoby ochrany môjho duševného zdravia. Jasné, mám rád nejaký zvukový background, ako som už spomínal. Bohužiaľ, Oskarov frekvenčný rozsah mi trhá miechu a v mozgu vyvoláva striedavo vražedné a samovražedné sklony.
Zobudím sa riadne vyšokovaný. Tento spôsob sa až nápadne podobá na moje snové topenie a podvedomie vyvolá tomu adekvátnu reakciu. Keď sa trochu spamätám uvedomím si, že moje ruky vytvorili živý suspenzor. Ledva sa mi podarí rozlepiť karpavé oči a rozhýbať krk stuhnutý od nepohodlnej polohy. Zato Kari je vysmiaty od ucha k uchu a činorodý, až ma to v kontraste s mojou momentálnou poloinvaliditou poriadne irituje. Podozrievavo ho sledujem žiletkovitými očami. Rád by som uhádol, aký je pravý dôvod jeho veselosti. Hodím očkom na svoj pelech, toho času okupovaný blonďatou fakírkou. Spí. Chvalabohu. Ako to, že sa tomuto hovadu vyškerenému nezdá ani trochu divné, že jeho múza odfukuje na mojej posteli? Ja by som si mal pospevovať v kuchyni a nie tento paroháč! Náhle ma pochytí hrozné nutkanie spražiť ho na kašu, ale ovládnem sa. Veď ty si to ešte vyžerieš, kámo.
„Tramtará tramtadará, spravím ti niečo na raňajočky mojko?“ pýta sa ma so spevom ňufáčik a ja naberám istotu, že mu buď načisto zajebalo alebo ja som totál mimo obraz.
„Jasne srdiečko,“ rozhodnem sa chvíľu zahrať, „môžeš mi spraviť blow job, ale najprv sa vyštím, nech ti lepšie chutí.“ Chrobáčik na mňa divne pozerá a ja presne na jeho reakciu čakám. Lenže jeho pohľad vraví iba jedno: nem tudom. Až teraz mi zapne, že Kari nemá z angličtiny ani základné znalosti potrebné na prežitie, teda okrem jes, fak a gentleman. A opakovať vtip s prekladom by bolo o ničom, tak len mávnem rukou.
„Čo si taký vyrehnený,“ ďobnem doňho prstom, „dobrá bola noc? Asi hej, keď Aďa musela utiecť ku mne,“ vyzvedám tak, aby sa to dalo pochopiť ironicky aj pochlebovačne, podľa toho jak je pánečkovi libo. „A ako to, že si už hore?“ doplním ešte, kým sa rozospieva.
„Dneska si beriem voľno,“ odpovedá mi, ale nejak z toho nedokážem vyvodiť záver, či to akože má byť dôvod jeho veselosti alebo skorého vstávania. Ani jedno sa mi nezdá dostatočne presvedčivé. Idem radšej na hajzel, tentoraz skutočne.
Na prekvapenie sa cítim dosť dobre. V ústach samozrejme Sahara a spal by som ako mimino, ale ja si nemôžem dovoliť zobrať voľno iba tak, že sa ráno rozhodnem. A aj keby, chcem odtiaľto zdrhnúť pred trápnosťou ranného stretnutia s náruživou fajčiarkou. Na druhej strane by som rád Kariho aspoň pripravil na nepríjemné správy. Mám na to zhruba dvadsať minút aj s obliekaním. Nemám ani poňatia, ako na to. To, čo sa stalo túto noc mi kazí náladu a som nútený pokaziť ju aj výbornému kamarátovi. Robím si silnú kávu a neodvažujem sa pozrieť mu do očí. V rádiu hrajú nejakú koninu o zlomenom srdci a pán umelec narieka, že prečo mu to tá čubka spravila. A ja si pomyslím to isté, prečo mi to tá čubka spravila? Kedy, keď nie teraz mám nabrať odvahu? Tematický podmaz jak sviňa, Kari do toho ešte recesisticky napodobňuje toho eunucha z aparátu.
„Vy ste v noci spolu niečo mali?“ spustím.
„Skoro,“ odpovie mi hrdo, ale ako vždy neurčito. Nie som si istý, či tá hrdosť plynie z toho, že mohol, ale odolal pokušeniu alebo že napriek pochybným signálom sa dostal skoro až k tomu.
„To znamená čo? Že sa ti skoro postavil?“ neodpustím si ani v tejto situácii ironickú hlášku.
„Ha-ha-ha,“ odrazí sucho môj atak, ale to čo vypotí následne ma jednoducho nemôže nerozosmiať. „Už som ju skoro mal na lopate, ale furt robila nejaké caviky a ja som trochu zaspal. Ale je to na dobrej ceste,“ dodá jedným dychom, „aspoň si nebude myslieť, že ju chcem iba prefiknúť.“
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som to od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.
pondelok 15. marca 2010
Kari alebo Ako baliť ženy (13. časť)
Koniec predchádzajúcej časti:
Moje telo sa postupne uvoľňuje, srdce ako manažér logistiky krvného obehu začína svoj tovar distribuovať rovnomernejšie do celého tela. Mozog obnovuje svoju činnosť aj na vyšších úrovniach a bazálna pudová sféra ustupuje do úzadia. Prejaví sa to najmä tým, že sa dostávam do rozpakov. Nemám poňatia, ako sa mám správať. Úplne najradšej by som rovno zaspal a vlastne by som tým len potvrdil príslušnosť k svojmu rodu, ale až také teľa nie som. Kráska sa s úsmevom človeka spokojného po dobre vykonanej práci vinie ako popínavá rastlina vyššie ku mne a nadobudnem strašidelné podozrenie, že očakáva bozk. Ja som však oveľa romantickejší a podávam jej vreckovky. Jasné, mohol som z nich aspoň pripraviť kyticu papierových ruží, ale akosi na to nebol čas.
Do riti, mám niečo povedať? Ale čo? Oh yeah, honey, fakt dobre fajčíš. Niekedy si to môžeme zopakovať. A tak radšej držím hubu a polohu, Aďa si uloží hlavu na moje rameno a ja cítim na jej vlasoch lepkavú vlhkosť. Zmôžem sa iba na nedbalé objatie a ticho akceptujem jej nohu medzi svojimi. Mám nutkavú potrebu sa poutierať a umyť, pretože napriek jej mačacej očiste cítim jemné svrbenie od zasychajúceho ejakulátu. Okrem toho nechcem, aby nás takto videl Kari a keď s tým niečo hneď nespravím určite za pár minút zaspím a potom amen tma.
„Môžem tu spať?“ spýta sa zrazu, akoby počula moje myšlienky.
„To si sa mohla kľudne spýtať aj predtým a nemusela si sa tak namakať,“ odvetím duchaplne. Snažím sa trochu odľahčiť situáciu, ale podľa všetkého si ťažkú hlavu robím iba ja. Cica len tak zapradie a ešte prítulnejšie sa ku mne pritisne. V podstate by mi to ani nevadilo, nie je to prvý krát, čo som si dal jednorazovku. Vždy to však malo svoj priebeh a jednoznačne šlo o vzájomné uspokojenie. Táto divná story však postráda obidva základné znaky a už len to ma akosi desí. Nehovoriac o kamarátovi spokojne chrapkajúcom povedľa.
„Aďa,“ ozvem sa do ticha bez toho, aby som vedel, čo chcem povedať.
„Hmm,“ prejaví neskrotnú zvedavosť.
„Asi by sme toto nemali robiť,“ vravím po chvíli s miernym, asi polhodinovým oneskorením. Mám samozrejme na mysli spánok a ráno v objatí, ale hneď si uvedomím, že to vyznelo trochu inak.
„Hmm?“
„Asi by sme nemali takto spať,“ uvádzam to na pravú mieru.
„Nemôžem spať u teba v posteli?“
Technicky vzaté môžeš, mám chuť povedať, ale namiesto toho iba vzdychnem a zbabelo zdrhnem. „Sorry, musím ísť na záchod.“
Uvoľní zovretie, ja vstanem a hľadám ten biedny kus oblečenia, ktorý by zakryl moju nahotu. Žabka s veľkou papuľkou a mrštným jazykom na mňa pozerá s úsmevom Mony Lízy, pokiaľ to v šere dokážem správne identifikovať. Znova ma dostáva do pomykova. Určite stále čaká odpoveď na svoju otázku.
„Kľudne tu spi,“ poviem nakoniec a odchádzam.
Vôbec necítim potrebu, len hľadám miesto, kde by som sa aspoň na chvíľu mohol schovať. Sedím na hajzlovej mise a vzývam lampu nech ma osvieti, čo mám urobiť. Od nebies túto službičku nečakám, keďže som nechal vyhrať toho diablika. Nerozumiem tomu, čo sa stalo. Lepšie povedané nechcem rozumieť. Podľa všetkého sa cica na mňa z nejakého dôvodu namotala a toto mal byť zrejme spôsob, akým to prejavila. Asi jej imponujú cynickí a sarkastickí smradi. Čo si budem klamať, pekne mi to pohladkalo ego, ale to je asi tak všetko. Osobnostne ma absolútne nepriťahuje a fyzicky tiež nie je môj typ. Na občasné popustenie ventilu by to mohlo byť fajn, ale je tu to ale, ktoré v sladkej nevedomosti odchrupkáva v spoločnej izbe. Z ničoho nič ma napadne, že vlastne ani v najmenšom netuším, čo sa stalo medzi nimi kým som spal. Možno Kariho uspala rovnakým spôsobom, akým mňa zobudila. Kurva, prečo si s tým vôbec robím starosti. Ja som ten, ktorý môže byť nad vecou. Mám v paži...
Spláchnem neexistujúce exkrementy. Pozerám do víriacej vody v mise, akoby som práve poslal do kanálu svoje haluze. V skutočnosti iba zakončujem svoj bluf s odchodom do tejto miestnôstky. V kúpeľni sa poriadne vyumývam. Prirodzenie sa pod prúdom studenej vody správa ako vystrašený slimák. V kuchyni mrknem na hodiny. Trištvrte na päť. Excelentné.
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.
Moje telo sa postupne uvoľňuje, srdce ako manažér logistiky krvného obehu začína svoj tovar distribuovať rovnomernejšie do celého tela. Mozog obnovuje svoju činnosť aj na vyšších úrovniach a bazálna pudová sféra ustupuje do úzadia. Prejaví sa to najmä tým, že sa dostávam do rozpakov. Nemám poňatia, ako sa mám správať. Úplne najradšej by som rovno zaspal a vlastne by som tým len potvrdil príslušnosť k svojmu rodu, ale až také teľa nie som. Kráska sa s úsmevom človeka spokojného po dobre vykonanej práci vinie ako popínavá rastlina vyššie ku mne a nadobudnem strašidelné podozrenie, že očakáva bozk. Ja som však oveľa romantickejší a podávam jej vreckovky. Jasné, mohol som z nich aspoň pripraviť kyticu papierových ruží, ale akosi na to nebol čas.
Do riti, mám niečo povedať? Ale čo? Oh yeah, honey, fakt dobre fajčíš. Niekedy si to môžeme zopakovať. A tak radšej držím hubu a polohu, Aďa si uloží hlavu na moje rameno a ja cítim na jej vlasoch lepkavú vlhkosť. Zmôžem sa iba na nedbalé objatie a ticho akceptujem jej nohu medzi svojimi. Mám nutkavú potrebu sa poutierať a umyť, pretože napriek jej mačacej očiste cítim jemné svrbenie od zasychajúceho ejakulátu. Okrem toho nechcem, aby nás takto videl Kari a keď s tým niečo hneď nespravím určite za pár minút zaspím a potom amen tma.
„Môžem tu spať?“ spýta sa zrazu, akoby počula moje myšlienky.
„To si sa mohla kľudne spýtať aj predtým a nemusela si sa tak namakať,“ odvetím duchaplne. Snažím sa trochu odľahčiť situáciu, ale podľa všetkého si ťažkú hlavu robím iba ja. Cica len tak zapradie a ešte prítulnejšie sa ku mne pritisne. V podstate by mi to ani nevadilo, nie je to prvý krát, čo som si dal jednorazovku. Vždy to však malo svoj priebeh a jednoznačne šlo o vzájomné uspokojenie. Táto divná story však postráda obidva základné znaky a už len to ma akosi desí. Nehovoriac o kamarátovi spokojne chrapkajúcom povedľa.
„Aďa,“ ozvem sa do ticha bez toho, aby som vedel, čo chcem povedať.
„Hmm,“ prejaví neskrotnú zvedavosť.
„Asi by sme toto nemali robiť,“ vravím po chvíli s miernym, asi polhodinovým oneskorením. Mám samozrejme na mysli spánok a ráno v objatí, ale hneď si uvedomím, že to vyznelo trochu inak.
„Hmm?“
„Asi by sme nemali takto spať,“ uvádzam to na pravú mieru.
„Nemôžem spať u teba v posteli?“
Technicky vzaté môžeš, mám chuť povedať, ale namiesto toho iba vzdychnem a zbabelo zdrhnem. „Sorry, musím ísť na záchod.“
Uvoľní zovretie, ja vstanem a hľadám ten biedny kus oblečenia, ktorý by zakryl moju nahotu. Žabka s veľkou papuľkou a mrštným jazykom na mňa pozerá s úsmevom Mony Lízy, pokiaľ to v šere dokážem správne identifikovať. Znova ma dostáva do pomykova. Určite stále čaká odpoveď na svoju otázku.
„Kľudne tu spi,“ poviem nakoniec a odchádzam.
Vôbec necítim potrebu, len hľadám miesto, kde by som sa aspoň na chvíľu mohol schovať. Sedím na hajzlovej mise a vzývam lampu nech ma osvieti, čo mám urobiť. Od nebies túto službičku nečakám, keďže som nechal vyhrať toho diablika. Nerozumiem tomu, čo sa stalo. Lepšie povedané nechcem rozumieť. Podľa všetkého sa cica na mňa z nejakého dôvodu namotala a toto mal byť zrejme spôsob, akým to prejavila. Asi jej imponujú cynickí a sarkastickí smradi. Čo si budem klamať, pekne mi to pohladkalo ego, ale to je asi tak všetko. Osobnostne ma absolútne nepriťahuje a fyzicky tiež nie je môj typ. Na občasné popustenie ventilu by to mohlo byť fajn, ale je tu to ale, ktoré v sladkej nevedomosti odchrupkáva v spoločnej izbe. Z ničoho nič ma napadne, že vlastne ani v najmenšom netuším, čo sa stalo medzi nimi kým som spal. Možno Kariho uspala rovnakým spôsobom, akým mňa zobudila. Kurva, prečo si s tým vôbec robím starosti. Ja som ten, ktorý môže byť nad vecou. Mám v paži...
Spláchnem neexistujúce exkrementy. Pozerám do víriacej vody v mise, akoby som práve poslal do kanálu svoje haluze. V skutočnosti iba zakončujem svoj bluf s odchodom do tejto miestnôstky. V kúpeľni sa poriadne vyumývam. Prirodzenie sa pod prúdom studenej vody správa ako vystrašený slimák. V kuchyni mrknem na hodiny. Trištvrte na päť. Excelentné.
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)