hlada sa byt

Tak teda už aj bývanie by bolo. Alebo nie? Včera večer na obhliadke a z nej rovno na takú menšiu rozlúčku do Hapu, kde Raky robil posledný deň. Nemal som akosi kedy popremýšľať a predovšetkým už chcem mať otázku bývania z krku. Nemám chuť pridávať si ešte ďalšie problémy a komplikácie k tým, ktoré už mám. A tak som tej podivínke napísal, že by som to aj zobral, hoci ten byt určite nespĺňal všetky moje kritériá na príjemné bývanie. Lenže vôbec nie je isté, či sa mi „ten pravý“ podarí v časovej tiesni nájsť. No proste som to pojal štýlom „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“
Lokalita dobrá až výborná na začiatku Žižkova v smere od centra. Izba veľká až obrovská, cena priaznivá a dokonca bez kaucie. Ibaže ten zvláštny pocit, ktorý vo mne zanechala komunikácia s tou Sandrou, ktorá izbu ponúkala... Možno je len tak trochu divná, ako je hádam každý z nás, možno príliš opatrná až paranoidná a možno začínam byť paranoidný ja. Srať na to, že kuchyňa ako keby v byte ani nebola, čo je tuším v pražských starých domoch vlastne dvojplatničkový štandard. Trochu viac už ma asi zaráža absencia kúpeľne, ktorá je nahradená sprchovým výklenkom priamo v chodbičke, pričom intimitu chráni iba úbohý záves. Toto v kombinácii s proklamovanými častými návštevami „různých lidí“ vo mne zapálilo plameň pochybností a naďalej ho rozdúchava. Intuícia mi navráva, že pojem súkromie tu môže byť značne otesaný oproti mojim predstavám. K tomu ešte nezariadená izba, resp. s nábytkom, ktorý môžem v lepšom prípade odkúpiť.
Tak já ti nevim, Karle. Tak veľmi som to chcel mať už poriešené, že som prižmúril obe oči a napísal, že by som to zobral. A divná komunikácia pokračovala. Hej, kľudne zaplatím aj časť auagusta, aspoň nebudem musieť všetko riešiť na poslednú chvíľu. Hmm, že hneď zajtra ráno? A cash? Že rovno podpísať zmluvu? Lenže ja by som si ju rád v kľude najprv prečítal. Mimoto nemám so sebou žiadne prachy a zhodou okolností ani kartu, takže najskôr v stredu, vravím ja. Vraj to je riskantné? Aha. Chápem, ale rovnaký pocit začínam mať aj ja, do prdele. Okrem toho si uvedomujem, že ani tú stredu nemám šancu stihnúť, keďže musím na Slovensku vybaviť také množstvo vecí. To som jej napísal štýlom „prinajlepšom v stredu“, čoho sa ona hneď chytila, že kedy presne.
Z tohoto všetkého začínam mať vážne pochybnosti. Holka očividne celý deň sedí za kompom, pretože hocikedy som jej pisal mail, maximálne do piatich minut som mal reakciu. Zámerne píšem reakciu, pretože odpovedí som sa moc nedočkal. Na esemesky mi tiež zásadne odpovedala cez sms-bránu a keď som sa jej snažil dovolať pred obhliadkou, tak jej číslo bolo nedosiahnuteľné. Naberám podozrenie, že si žije nejaký svoj virtuálny život a pri žiadnom filme nepracuje a ani žiadna bližšie nešpecifikovaná umelkyňa nie je. Že by fakt ešte k tomu aj pracovala pre akúsi leteckú spoločnosť sa mi po utriedení jednotlivých drobností zdá stále menej pravdepodobné. Akože letuška? S tou veľkou riťou pre nejaký Ryanair možno.
A možno je všetko pravda a ja som paranoidný, ale to je v zásade jedno. Pretože ako teraz tak sedím vo vlaku, preberám si to a píšem o tom, stále viac som presvedčený, že túto snedú dámu nedokážem vykrývať. A to je dosť blbý predpoklad na to, aby sme spolu zdieľali jeden priestor.
Takže za nejakú hodinku prídem domov (ešte zatiaľ stále) a nejakým elegantným spôsobom (aby som zas neurazil) z toho vykľučkujem. Tak! Môžem začať odznova hľadať.

co chcem...

Hádam, že prišiel čas niečo napísať. Dôležitých i menej významných udalostí sa za posledné týždne udialo na celú knihu, ale ja som si akosi nenašiel čas ich zaznamenať. Až teraz, keď osamelý sedím v kuchyni u kamarátov v Prahe na Žižkove a nedarí sa mi pripojiť na internet, aby som hľadal ubytko, ktoré sa stane na najbližšie mesiace mojim domovom sa odhodlávam vypotiť zo seba zopár slov.
V piatok som definitívne dostal do rúk pracovnú zmluvu už podpísanú zamestnávateľom a chýba už len moje potvrdenie. Všetko to tak krásne a plynulo vychádzalo, už len to bývanie zabezpečiť. Budem aspoň istý čas žiť tu v Prahe, ktorej som sa z nejasných dôvodov dlhé roky vyhýbal. Hoci tá prvotná a najsilnejšia inšpirácia na odchod sem práve včera s konečnou platnosťou zanikla, aj tak to bol krok správnym smerom. Bol najvyšší čas niekam sa posunúť, rozvíriť tie stojaté vody svojho života, ktoré už dlhšiu dobu poriadne zapáchali.
Miešajú sa vo mne pocity zadosťučinenia, odhodlania, bezmocnosti a smútku. Obetoval som veľa, aby som sa dostal až sem. Vytrénoval som sa v trpezlivosti, ktorá zďaleka nebola mojou silnou stránkou. Začal som si veriť, tak skutočne vnútorne. Veril som aj iným, napriek logike a zdravému rozumu, ktorý ma pred slepou vierou vystríhal. Nešpripúšťal som si zlyhanie a s čistým svedomím si aj teraz dokážem povedať, že som spravil všetko (ba viac), čo bolo v mojich silách. A ani teraz po čerstvo zaočkovanej konskej dávke beznádeje sa nechcem vzdať.
Prvý krát v živote som si tak absolútne istý tým, čo chcem. Prvý krát v živote som odhodlaný ísť za svojim cieľom aj navzdory tomu, že základná esencia bezpodmienečne nutná pre konečný úspech sa mi pred očami vzďaľuje a buduje si okolo seba zdanlivo neprekonateľný obranný val, z ktorého na mňa strieľa jedovaté šípy. Schytal som už niekoľko zásahov a včera jeden smrteľný priamo do srdca. Ibaže moje odhodlanie je silnejšie ako ten jed na ostrom hrote.
Mám právo byť smutný a ranený. Mám právo stiahnuť sa na ústup, cítiť sa ukrivdený a nešťastný. Hádam, že mám dokonca morálne právo na zákernosti, ktoré by som mohol v rámci akejsi pomsty vykonať. Ja však nechcem upadať do sebaľútosti. Nemienim prekročiť tú tenučkú hranicu medzi láskou a nenávisťou a už teraz, necelých 24 hodín od toho smrteľného zásahu vstávam na rovné nohy.
Nie, nebudem nariekať nad svojim osudom a nebudem sa ani snažiť nasilu dobýjať pevnosti, v ktorých nie som vítaný. Chcem byť len sám sebou a ponúknuť to, čo som ponúkal aj doteraz. Verím, že časom to bude prijaté.
Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej ceste doteraz nezištne pomohli a možno o tom ani nevedia. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som naopak ja, či už nevedomky, z nejakej blbosti alebo z akéhokoľvek iného dôvodu ublížil. Nikdy, a v tom mám svedomie čisté, to nebolo z nejakej zákernosti alebo egoizmu.
Cesta pokračuje a zrejme bude ešte veľmi veľmi dlhá a náročná, ale ja idem ďalej. Cieľ nie je nejaké miesto alebo bod, v ktorom máme zastať. Cieľom je tá cesta, po ktorej kráčame a ktorá jedného dňa náhle skončí. Ja len chcem, aby som sa mohol v tom momente za seba spokojne obzrieť a nevidieť iba bezvýznamný prach a spálenisko.