Reality show I.

Upozornenie: tento text môže obsahovať vulgarizmy, preto prosím všetkých, ktorým by to mohlo narušiť zdravý vývoj a tak podobne, aby okamžite prestali čítať a počkali až na druhú časť, v ktorej sa tieto pikantné výrazové prostriedky budú konečne nachádzať. Tu si na svoje neprídete, naruším vás až nabudúce. Takže Jimmy, vyser sa hneď na to...

Bežím ako o dušu. Ani poriadne neviem pred čím. Teraz sa tým však nemienim zaoberať, bude na to dosť času neskôr. Najprv sa musím bezpodmienečne dostať do bezpečia.

Do riti, ale kde to vlastne som? Ako mám nájsť útočisko, keď nemám poňatia o mojom umiestnení v časopriestore. Aj tak musím bežať, nie je čas na rozmýšľanie. Všetky svoje sily sústreďujem do zaberajúcich svalov, ale tie sú už totálne preťažené. Krv ich nestačí zásobovať kyslíkom a zdajú sa neúnosne ťažké. Nohy ledva odlepujem od zeme a na každý ďalší krok musím vynakladať neskutočné množstvo energie, ktoré sa priamo úmerne zvyšuje s narastajúcim úsilím. Cítim sa stuhnutý ako maratónec na dvadsiatom piatom kilometri, kedy už má za sebou väčšiu časť trate, ale cieľ je stále v nedohľadne. Bojujem sám so sebou, so svojim telom i upadajúcou psychikou. Olovené tenisky sa teraz ešte lepia na rozpálený asfalt a začínajú sa dokonca prepadať stále hlbšie pod povrch. Mám chuť rezignovať, prestať bojovať a len tak sa zvaliť do trávy. Žiadna tráva tu však nie je a čo je ešte zvláštnejšie nie je tu ani žiaden asfalt. Bežím po neidentifikovateľnom teréne v záhadne sa meniacom prostredí. Až teraz mi dochádza, že po každom upriamení pozornosti na svoje okolie sa toto nelogicky zmení. Zvláštne, že mi to doteraz nedošlo. Asi to je spôsobené tým, že mi je vždy aspoň čiastočne známe, ale aj tak...

Lúka s nádherným dubom, kde som pred mnohými mesiacmi strávil zopár príjemných chvíľ tvorí náprotivnú stranu ulice v Petržalke tvorenú jedným súvislým nevábne šedivým blokom panelových králikární. Celý bizarný background vyúsťuje do temno-krásneho lesa stúpajúceho až niekde do stratosféry. Je to zároveň pôsobivé, strašidelné a pudovo lákavé. Hneď by som tam vybehol, keby... Počkať! Veď teraz si nohy ani necítim, aké sú ľahké. Ešte pred chvíľou som bol až po kolená zapichnutý v teréne. A vlastne tu ešte pred chvíľou nebola ani tráva a zrazu celá lúka. Pozriem sa pod seba a zostanem v šoku. Teda asi by som mal zostať, ale nijako zvlášť ten pohľad so mnou neotrasie. Iba nevidím svoje nohy. To by vcelku vysvetľovalo, prečo sú také ľahké. Najväčšia haluz je, že svojimi neviditeľnými končtinami úplne vedome pohybujem. Chcem si ich skúsiť ohmatať, ibaže nemám čím. Takže sa zo mňa stal Trupík, ako v tých predpubertálnych čiernych vtipoch. Z tejto úvahy ma vytrhne podrobnejšie preskúmanie stavu mojej telesnej schránky, ktorú hneď vyhodnocujem ako neexistujúcu alebo aspoň vizuálne neidentifikovateľnú. Už mi ani nepríde divné, že teraz moje vedomie krúži okolo domnelého miesta „pobytu“ svojej materiálnej schránky. Je asi dosť divné nazývať niečo neviditeľné matériou, ale čo už. Na prehodnotenie pojmu Ja som nepotreboval prakticky žiadny čas. Uvedomujem si sám seba, teda som.

Svoje telo už neriešim a pozerám sa pravdepodobným smerom, odkiaľ som prišiel. V diaľke vidím meniace sa kulisy, ktorými som zrejme prechádzal. Ani jeden pixel tohto obrazu nie je stabilný, mení farby a tým aj celkový obraz. Už sa nečudujem, že som nedokázal určiť svoju polohu.

Moju pozornosť upútal jediný bod, ktorý zostáva stabilný. Na potvrdenie tézy, že už myšlienka je činom sa daný bod rýchlo mení na stále väčší zhluk dostávajúci jasné kontúry. Môj pohľad prudko zoomuje bez straty ostrosti. To zoomovanie je celkom výstižné, pretože napriek pôvodnej myšlienke priblížiť sa k objektu mám skôr pocit, že sa obraz približuje ku mne. V zlomku sekundy (alebo to bolo storočie?) rozoznávam svoje telo. Jedna noha je až nad koleno zaborená v zemi, druhá sa už už dostáva na povrch a v tvári mi vidno napätie a strach. Fascinovane si zo všetkých strán obzerám túto hyperrealistickú sochu samého seba. Moja zvedavosť ma núti k pohľadu do očí tohto človeka bez pohybu, ale s o to presvedčivejším výrazom odzrkadľujúcim všetky poryvy osobnosti. Stačila celá história vesmíru zhustená do nanosekundy, v ktorej som nazrel do okien tohto opusteného príbytku duše. Znovu pociťujem to fyzické trápenie a nepríjemnú úzkosť, ktorú som pred miliónmi rokov tak záhadne opustil. Zase som uväznený v brnení, ktoré ma tlačí. Zase musím prežívať tú námahu fyzického bytia a pokúšať sa konečne vyslobodiť zoslabnutú nohu zo zovretia a potom tú druhú a urobiť tak pohyb nazývaný krokom. A potom ďalší a ďalší až sa snáď napokon dostanem niekam, kde som ešte nebol a kde sa budem cítiť bezpečne a šťastný. Na miesto, kde nebudem prenasledovaný neznámom, ktoré mi neviem prečo naháňa strach.

...

Nedeľa ako vyšitá

Nemám rád dni, ako bol tento. Deň samotný za to pochopiteľne vinu nenesie, iba ja sám. Krásna slnečná nedeľa spĺňala všetky predpoklady ideálneho jarného ukončenia týždňa. To by som ju však nesmel prespať. Namiesto nasávania energie zo slnečných lúčov a pohybu niekde medzi stromami sa zobúdzam opuchnutý a dezorientovaný takmer o tretej poobede. V tej dobe som mal spotený dohrávať basket v „emesjé“ a pri ceste za sprchou s radosťou otŕčať „fejs“ za našou šťastnou hviezdou, ktorá by mi rozkošnícky fackovala líca svojim UV bičom.

Namiesto toho som nevrlý a sám v bratislavskom byte, netuším ako a prečo som mal zamknuté dvere na izbe. Som naštvaný, ale naozaj len sám na seba, že som takto premrhal krásny deň. Pretože viem, že už o šiestej musím ísť zase pracovať a kým sa dám ako tak dokopy už mi nezvýši čas na outdoorové prechádzky. Aby som uľavil svojmu svedomiu aspoň si konečne poupratujem izbu, čo už tradične odkladám až do extrémov, kedy sa chuchvalce prachu a storočného bordelu dajú odhadzovať lopatou.

Moji drahí flatmates prichádzajú odtiaľ, kde mne bolo dnes zamietnuté vlastným telom či hlavou vstúpiť. Chachacha, chichichi. Smejú sa a ja im ticho závidím, že sa boli vonku trochu vyjašiť. Pozerajú na mňa s rešpektom, pretože sa vôbec nesnažím zakrývať svoje rozladenie. Asi netušia z čoho to plynie, ale to je jedno... aj tak odchádzam a vrátim sa zasa späť očistený od blbých myšlienok a pocitov.

A tak som tu, akcia na zajtra (teda dnes) pripravená. Cítim sa fajn. Ráno musím vstať aj keby pršali malí Róbertkovia a teším sa na to. Pretože začína nový deň a nakoniec aj tento už nebohý – nech je k nemu moja osobná história zhovievavá – bol celkom príjemný. Všetka zloba ide pekne von cez prsty a zostáva len to pekné. A teraz už sa pokúsim zaspať, aby som bol za dve hoďky svieži ako rybička. Btw, viem, že sa na mňa zase všetci vybodnete, ale mohol by mi niekto prezradiť, prečo sa používa zrovna toto prirovnanie? Mne teda ryby pripadajú všelijaké, iba nie svieže. Napríklad taký kapor – ten len čumí a stále len tú hubu otvára, ale že by sa išiel od nadmerného množstva energie rozhodiť, tak to teda neviem...

No dóbre, však už idem spať. Možno...

Sunset a holá pravda (romantika prvého večera)

Po dlhšom čase pokračujem Ibizou, tak pre istotu davam na uvod posledny odsek z predchádzajúcej časti

...

Prvá zastávka v meste v nás automaticky zapína pohotovostný režim. Ruky mimovoľne siahajú na rukoväte kufrov a popruhy batohov a už chýba len aby zaznel harmonikový motív Enia Moriconeho z filmu Vtedy na západe a strih detailných záberov na naše prižmúrené sústredené oči a spotené ruky žmoliace „zbrane“. Autobus prechádza pomaly cez nábrežnú promenádu, potom ďalej okolo osobného prístavu a zastavuje. Skôr, ako sa stihneme niekoho spýtať, či je to konečná, zbadáme vonku pri autobuse poskakovať našich natešených kamarátov.

„Hola amigos!“ zdravia nás po vystúpení a všetci sa objímame, chlap-nechlap. Ja s Luciou sa tešíme okrem samotného stretnutia z toho, že máme konečne za sebou cestu, Goran a Kris predovšetkým z toho, že v tom už nie sú sami. Prišla chvíľa, kedy sa máme dozvedieť, aké radosti a problémy nás čakajú. Teraz je dôležitá základná inštruktáž, ktorú dostávame cestou k hotelu, resp. k „apartamentos“.

„Budete bývať s nami v apartmáne. My máme jednu izbu a druhú si môžete zobrať vy. Ale dá sa prespať aj v obývačke, či čo to vlastne je,“ informuje nás Kristína. „Doteraz tam s nami boli aj Saša s Peťom, ale tí sa predvčerom zdekovali preč a vôbec netušíme, či sú ešte na ostrove,“ pokračuje v postupnom odhaľovaní situácie.

„Počkaj počkaj, to je zasa kto Saša a Peťo?“ začínam byť dezorientovaný hneď na začiatku.

„Jáj, ty ich nepoznáš? Oni robia namakanú fireshow,“ vyťahuje ma moja ex z bludiska, ale darí sa jej to len čiastočne.

„Oni sem prišli s vami alebo ste sa stretli až tu? A majú niečo spoločné s tým, čo máme robiť my? A čo sa vlastne deje? Ako je to s robotou? A kedy...“ začal som netrpezlivo strieľať otázky, ktoré driemali vo mne a teraz sa prebrali.

„Kľud, všetko sa dozviete. Teraz si zložte veci a navrhujem, ak sa vám chce, aby sme šli pozrieť sunset ku Café del Mar,“ vložil sa do toho Goran, Kristínin súčasný priateľ, ktorý zvykne zo seba sypať vtipy a slovné hračky v podobnej frekvencii, ako ostatní dýchajú. Dnes však obaja pôsobia dosť indisponovane, aby som sa vyjadril diplomaticky. Lenže to by som nebol ja, aby som sa celkom nediplomaticky na rovinu nespýtal.

„Bájdvej, zlatíčka, vyzeráte obaja dosť na sračky,“ skonštatoval som jemnocitne, „a to nenarážam na vašu krásne opálenú pokožku.“

Tí dvaja sa zastavili, pozreli na seba a obaja vyprskli do rehotu. My nezainteresovaní sme nechápali. „Ja už som tuším vtipný ako Goran a ani neviem, ako to robím,“ dávam poznámku v očakávaní vysvetlenia súvislostí.

Goran mi napriek pretrvávajúcemu smiechu vyhovuje. „My totiž, hehehe, máme už, hahaha, tretí deň srajdu, chuchu, jak hovado, checheche...“

„Sme si uvarili párky vo vode z vodovodu,“ dopĺňa ho Kris, „a tá je nepitná. Mysleli sme, že keď ju prevaríme, tak to bude v pohode,“ dozvedáme sa dôležitú novinku, ktorá nám môže ušetriť nežiadúce prečistenie organizmu.

„To si akože ani kávu nemôžeš uvariť z tej vody?“ nechce sa veriť Lucii.

„Skúsiť to môžeš, ale odporúčam len v prípade, ak potrebuješ nasadiť radikálnu odtučňovačku,“ odpovedá skúsenejší kamarát a pokračuje, „Musíme si kupovať balenú. Ono sa to nezdá, ale len na vode tu minieš dosť prachov. Veď preto sme sa aj podujali na tento experiment, aj keď toto sme nečakali ani náhodou. Možno sme tam mali tie párky hodiť až po zovretí vody, ale ja osobne to už zisťovať určite nebudem.“

Medzitým sme dorazili k nášmu apartment house. V podstate celé toto mesto sa skladá z podobných barákov, hotelov a hotelových komplexov. Domácich tu žije mimo sezóny vraj len okolo tisícpäťsto, ako sme sa neskôr dozvedeli. Ostatní španielsky hovoriaci tu majú len svoj biznis, čiže prenajímajú apartmány, ako je ten náš, prevádzkujú reštaurácie a bary, na každom kroku majú otvorené supermercados alebo iným dômyselným spôsobom ťahajú prachy z turistov. Mimochodom, to supermercado je španielsky výrazový ekvivalent supermarketu a platí presný opak toho, čo som hovoril o miestnych kluboch. Supermarketom tu nazývajú každú dieru, v ktorej predávajú chipsy a vodku.

Jeden taký sme sa rozhodli navštíviť pri ceste na breh mora k svetoznámemu podniku. Treba ešte kúpiť sangriu a nejaké drobnosti. Akokoľvek romanticky to znie – zapadajúce Slnko, ľahké ovocné víno a rovnomerné rozloženie samcov a samíc na stredomorskom ostrove – všetko sú len klamlivé časti zhýralého pozadia. Sunset je iba dobrá zámienka, spárovanie náhoda a sangria brzda k ďalším fľašiam boraxu, ktoré boli prvou položkou vybalenou z batožiny za hlasných ovácií našich už zabývaných kamarátov. Goran sa na revanš postaral o kvalitnú dymovú clonu.

...

Jarná únava

Mám teraz zo seba taký zvláštny pocit. Plynie z fenoménu únavy. V podstate presne týždeň som poriadne nič nenapísal a vôbec to nebolo preto, že by som nechcel. Prsty ma svrbeli každý deň, ale mozog odmietal spolupracovať. Také trýznenie duše túžiacej otvoriť sa, ale telo nebolo schopné sa synchronizovať na rovnakú vlnovú dĺžku. Pár dní sa to dá vydržať, postupne sa však moje metafyzické Ja dostávalo do zúfalých stavov. Keď sa totiž nápady hromadia v hlave a cesta von je akýmkoľvek spôsobom zahataná začne sa mi v šišinke tvoriť myšlienkové lečo a postupne strácam prehľad o jeho zložení. Vtedy sa veľmi ľahko do toho mixu dostanú aj ingrediencie, ktoré by som zo svojich myšlienkových pochodov najradšej vynechal.

Príčiny mojej únavy sa mi zdali spočiatku jasné. Najprv divoká minulotýždňová sobotná noc utopená v zapíjaní dlhoročného kamarátstva a zaklincovaná nedobrovoľným peším presunom cez pol mesta. Papieriky s obrázkami krytými zlatom totiž odmietli zotrvať v mojom vačku a pred odchodom do mesta som si prezieravo vyložil (pre istotu) všetky magnetické plastové kartičky, aby ma nezvádzali laškovať s bankomatom. Domnievam sa, že priama trasa domov v to osudné skoré ráno sa mojim chodníkovým slalomom predĺžila aspoň dvojnásobne. S týmto alkoholovým atakom si telo dokázalo ešte vcelku v pohode poradiť, aj keď bol to tvrdý boj.

Nedeľa pokračovala smerom, ktorý moja osôbka neabsolvovala dlhé predlhé mesiace a v ten deň/noc sa mi dostalo konskej dávky. Predstavujte si pod tým, čo len chcete. Ja sa podrobnostiam s dovolením vyhnem. Každopádne, dám vám takú malú radu, ktorá možno na prvý pohľad príliš nesúvisí. Ak chcete robiť vrcholový šport s kvalitnými výkonmi bez následkov, musíte aj niečo natrénovať. Inak totiž môžete skolabovať alebo ak sa vám predsa len podarí dobehnúť,tak na druhý deň budete mať pôvabnú koordináciu pohybov á la robocop. To už nehovorím o tom, že ja som športovec – amatér, takže si na keksíky a kakavko zarábam šľachetnou prácou. No a v pondelok a aj nasledujúce dni som si zarábal na veľa veľa kakavka. Moja rekonvalescencia tým stratila na intenzite a v kombinácii s mojou tradičnou neschopnosťou zaspať pred treťou hodinou rannou sa únava ešte stupňovala, až vyvrcholila štvrtkovým zachrápaním na akciu (pracovnú samozrejme). Tento nesporný úspech som ešte v ten istý večer oslávil v Subclube na FM_night. Pod hrozbou opovrhnutia zo strany nových spolubývajúcich som bol nútený vypiť „viac než malé množstvo“ opojných nápojov. Aspoň že k nim dávali kompót. Pochopiteľne, ráno som vstával fresh, ako to konzervované ovocie.

Dnes je zase nedeľa (aspoň pre mňa ešte hej), dal som si na rozprúdenie krvného obehu fajný športový deň s basketom, trochou frisbee a futbalu. Som tak príjemne unavený a rozmýšľam prečo to trvá už týždeň. Meditujem nad tým, popritom čosi ťukám do klávesnice a zrazu záblesk osvietenia. Jasné! Veď je apríl, teda jar v plnom prúde a s ňou prichádza jarná únava. Konečne chápem, prečo som tak dlho akísi rozbitý.

Gergaz retrospection III.

Ako to už býva, pôvodný časový harmonogram založený na ideálnom postupe prác sa začal rúcať prakticky od začiatku. Ak si totiž nemôžete dovoliť zaplatiť určité produkty a služby profesionálnym firmám, tak sa nutne musíte prispôsobiť možnostiam. Občas to bolo naozaj až frustrujúce, keď sme sa napríklad neboli takmer dva týždne schopní pohnúť poriadne z miesta, ale nakoniec sa všetko podarilo (aj keď veľa krát za cenu ďalších kompromisov). Pre mňa však zostávala prioritou finančného krytia čo najkvalitnejšia zvuková technika.

O behačkách po úradoch, získavaní najneuveriteľnejších povolení a podobne by som asi mohol napísať samostatnú kapitolu. Spomeniem len jednu konkrétnu na vytvorenie si celkového obrazu o byrokratickej mašinérii. Nechcem tvrdiť, že nasledujúca príhoda znamenala aj niečo iné ako len spomenutú byrokraciu, ale mal som vtedy silný dojem, že určitá moja aktivita „správnym“ smerom by mnohé veci značne zjednodušila a urýchlila.

S prípravou interiéru sme už finišovali, robilo sa milión drobností od zabezpečenia zariadenia, techniky, vybavenia „baru“, dramaturgia prvého programu, príprava propagačných materiálov a k tomu ešte všetky tie povolenia. V podstate ide o to, že človek si vybavuje najrôznejšie papiere u najrôznejších úradov a zanesie ich pekne opečiatkované na odbor životného prostredia, ktorý ich v podstate len šupne do jedného fascikla a dá konečnú pečiatku. No a keď som víťazoslávne pár dní pred ohláseným otvorením prišiel na patričný úrad pre vysnený a poriadne vybehaný štempel, tak mi pani úradníčka oznámila, že mi chýba ešte tuším potvrdenie od odboru civilnej ochrany. Moje protesty, že nič také odo mňa pôvodne požadované nebolo nič nepomohli. Insideri z eMeSJé veľmi dobre vedia, čo to obnáša vybavovať niečo v našom krásnom okresnom meste Senica už len z logistického hľadiska. Proste stratený deň v najnevhodnejší čas, keďže úrad (či ako sa to nazýva) civilnej ochrany má tzv. stránkové dni zásadne presne naopak ako ten, z ktorého ma práve poslali de facto do kakáča. V podstate už len toto by stačilo ako pointa tejto story, ale to by sme našim úradníkom krivdili. Keď som totiž prišiel na druhý deň na to CO-čko pozerali tam na mňa ako na Dezidera Lakatoša uchádzajúceho sa o post riaditeľa. Vôbec nechápali, čo od nich potrebujem a vraj daná vec vôbec nie je v ich kompetencii. Našťastie som nestratil duchaprítomnosť a na moje naliehanie mi vystavili potvrdenie, že nepotrebujem ich potvrdenie! Teta na životnom už po tomto rezignovala a tomu opiercingovanému truhlíkovi, ktorý nemá tušenie, ako sa správne zachovať radšej dala ten pitomý štempel, ktorým vládne nad plebejcami.

Bolo to v lete roku 2001. Presný dátum si už nepamätám, ale určite to bolo v auguste, kedy sme prvý krát otvorili dvere Gergaz clubu pre verejnosť. Krátka, ale zato intenzívna história ojedinelého projektu (pre mňa určite) sa mohla začať písať.

Gergaz retrospection II.

Presťahoval som sa do Bratislavy, postupne sa dostal do kruhov elektronického undergroundu, spoznal kopec ľudí, z ktorých sa postupne stávali producenti, DJ-i, prevádzkovatelia webportálov a podobne. Každý druhý návštevník legendárneho Uclubu mal sen stať sa DJ-om. Mnohí to skúšali a rýchlo skončili a ďalší sa postupne vypracovali a dnes už sú „starí psi“ na scéne. Ja som mal tento sen už čiastočne splnený a vzápätí rozprášený. A tak som začal uvažovať nad splnením iného sna, ktorý som vždy považoval za čisto nemožný a vyslovoval som ho len ako neuskutočniteľne utopistický nápad. Možno to poznáte. Rozprávate sa s kamošmi a rozvíjate idei do dokonalosti, v hlave sa vám ukazuje trojrozmerný model s plným technickým vybavením a neuveriteľnými dizajnérskymi vychytávkami, ale ste si istí, že toto nemáte šancu previesť do reálu. Toto celé prebiehalo súbežne s mojim obratom v nazeraní na svet. Postupne som sa prestával pozerať na všetko štýlom „škoda, že sa toto nikdy nestane“ alebo „na to nemám“. Naopak, získal som dostatočné sebavedomie a hlavne začal hľadať spôsoby, ako sa veci uskutočniť dajú. Dostal som sa na vtedy vychytenú školu, v práci som sa z obyčajného roboša dostal na najvyšší post, ktorý som tam reálne mohol dosiahnuť. Cítil som sa dostatočne silný na uskutočnenie akéhokoľvek sna a moje ego túžilo po vyšších métach. Nevidel som prekážky, len výzvy. Viem, že to znie ako z nejakej americkej príručky „Ako sa stať úspešným“, ale fakt som si veril. Okrem pozitivizmu som sa držal ďalšej zásady: nekecaj a konaj! Preto od rozhodnutia, že „idem do toho“ až k výpovedi z práce a začiatku konkrétneho riešenia neubehlo viac ako zopár týždňov.

Teraz už viem svoje o vrhaní sa po hlave do neznámych vôd a určite môžem povedať, že ani náhodou neľutujem, iba by som to robil od začiatku celkom inak. Po bitke je však každý generál.

Pochopiteľne, moje prapôvodné predstavy o hudobnom klube boli dovedené do dokonalosti, ale natoľko naivný som naozaj nebol, aby som ich nezredukoval do reálnejšej podoby. Hlavná bola otázka umiestnenia. Žil som už zopár rokov v hlavnom meste a aj preto mi bolo jasné, že tam to nepôjde. Ceny prenájmov k čomu som mohol hneď zarátať aj „výpalné“ (čo si budeme nahovárať) a v neposlednom rade žiadny vhodný priestor k dispozícii. Na druhej strane bol Moravský Ján, kde som poznal celkom konkrétne miesto, ktoré sme aj využívali predtým (Mattelko), vo vlastníctve obce. Okrem toho bola a stále je v mojej rodnej vieske veľmi silná komunita alternatívne orientovaných týpkov.

Spracoval som seriózne projekt s niekoľkými variantmi riešenia (pokiaľ si dobre pamätám, tak boli tri), podal si oficiálnu žiadosť a napriek určitej nevôli som dostal priestor na prezentáciu projektu pred obecným zastupiteľstvom. Okrem vtedajšieho pána starostu mi to napokon schválili jednohlasne, jeden poslanec sa zdržal (moja mama). Bohužiaľ, bol som zaviazaný spraviť variant, ktorý bol len ťažkým kompromisom. V konečnom dôsledku asi práve tento variant dodal klubu originalitu, akísi genius loci, ale časom sa okrem iného ukázali aj problémy s hlukom, pre ktoré som sa tomuto riešeniu chcel vyhnúť.

Prachy som zháňal, kde sa len dalo. Po žiadosti o pôžičku od Ďureca, môjho solventného brata:) prišlo k zásadnému zvratu. Prejavil totiž záujem o aktívnu spoluprácu, čo ma nesmierne potešilo. Chcel som totiž v klube ponúknuť (nie len) hudobnú rôznorodosť a ak som poznal niekoho, kto sa orientuje na rockovej alternatívnej scéne, tak to bol určite „my brada“. Pustili sme sa do toho. Určite tu nebudem dopodrobna opisovať priebeh prác na interiéri, ale namakali sme sa poriadne. Na tomto mieste musím vyzdvihnúť všetkých tých ľudí, ktorí nám ochotne pomáhali bez nároku na odmenu. S dovolením nebudem menovať, aby som náhodou niekoho nezabudol spomenúť, ale k niektorým sa ešte určite dostanem.

Krátka správa z Tatier

Služobka v Tatrách, konkrétne v Tatranskej Lomnici mi prišla celkom vhod. Keďže som živnostník a o platenej dovolenke sa mi môže akurát tak snívať, beriem podobné pracovné výjazdy ako rekreáciu. Očividne to tak berú aj účastníci konferencie krajín V4, ktorú zabezpečujem. Z ôsmich hodín včerajšieho diskusného programu sa reálne využili maximálne tri a dnes to pravdepodobne nebude hektickejšie. No, že by som im to vyčítal sa povedať nedá. Aspoň som sa tu mohol „špacírovať“ po okolí. Pre domácich nemajú štíty Tatier rovno nad mestom určite také čaro, ako pre chlapca z rovinatého Záhoria. Človek si časom zvykne aj na kolík v prdeli, nie to ešte na hory na horizonte. Aby bolo jasné nemám osobné skúsenosti ani s jedným, ta ja len tak.

Je tu síce totálne bláznivé počasie hodné prívlastku aprílové, ale aspoň si za tie krátke tri dni užijem viacej tvárí najnižších veľhôr. Keby som tu nebol s kolegom, ktorému podľa všetkého prírodná scenéria nijako zvlášť neimponuje, kľudne by som tu strávil ešte deň naviac. Akurát si neviem celkom predstaviť, ako by som si dával nejakú vysokohorskú túru s tým equipmentom, ktorý mám k dispozícii. Zrejme by to dopadlo tak, že by som sa tu nadrbával niekde v miestnej krčme, flirtoval s horalkami a videl všetko ešte krajšie. To sú však len hypotézy, o ktorých môžem písať preto, že som si istý, že k ničomu podobnému nedôjde.

No nič, ukončím to, keďže som sa to rozhodol nazvať „krátkou správou“. A okrem toho sa potím ako prdel v bombarďákoch. Hmm, ja som nejak fixovaný na tie zadnice, že? To by stálo za hĺbkovú psychoanalýzu.

Ale krásne tu je, to hej...

Add1: No nedá mi to, ale taká milá a vcelku vtipná príhodička, ktorá sa práve odohrala mi stojí za menší prídavok. Aby som vás dostal trochu do obrazu... nachádzam sa v Grand hoteli Praha so štyrmi hviezdičkami. jeden celý trakt je vyhradený pre horespomenutú konferenciu štyroch ministrov V4 a na rovnakej chodbe, ako je konferenčná miestnosť sa nachádza aj relaxačné centrum, teda sauna, masáže a podobne. Oficiálne rokovanie práve skončilo, aj keď o hodinu skorej, ako pôvodne malo a všetci papaláši sa odobrali do foyer, odkiaľ vedú aj schody do ubytovacej časti hotela. A práve v tom najlepšom čase vidím po chodbe cupitať Rusalku v župane s rajcovne mokrými vláskami a smeruje si to rovno do foyer. Očividne bola relaxovať, ale netuším, ako sa tam vôbec mohla dostať, keď sa to všade hemží nabúchanými ochrankármi. Cicka koketne vstupuje do foyer zrejme zvyknutá na uslintané pohľady chlapov v oblekoch. Tí zostali čumieť ako prasatá na žranicu za neprestrielnym sklom. Koketka sa zarazila vzápätí tiež. Možno je zvyknutá na vyholených degešov, ale menej už na zvedavé pohľady ministerských očí. Zopár sekúnd nevedel nikto, ako situáciu posunúť ďalej, ale napokon starí páni, ktorí to možno považovali za súčasť programu a prejav chýrnej slovenskej pohostinnosti museli utrieť slinu a zostať len pri dekadentných predstavách. Najväčšiu duchaprítomnosť si totiž zachovala lejdy v župane, keď s úsmevom požiadala o prechod a ochrankári len ustúpili a následne nahodili tupé úsmevy vedomí si toho, že tu niekto niečo celkom nezvládol. To mám však ja u riti (to tá moja fixáciia), hlavne že som sa pekne šupoval.

...ale fakt je tu krásne... hory, slnko, Rusalky...

Gergaz retrospection I.

V časopise Žurnál (13/2008) som si prečítal článok o malých hudobných kluboch nachádzajúcich sa nielen vo veľkých mestách. Na základe tohto článku som začal trochu spomínať. Tí, ktorí ma poznajú osobne asi vedia veľmi dobre na čo. Dlhú dobu mi doslova liezli na nervy otázky týkajúce sa skončenia prevádzky klubu Gergaz. Jednoducho, ak sa ťa stále niekto pýta na tie isté veci a ty vieš, že aj tak to nedokážeš dostatočne vysvetliť v krátkom rozsahu odpovede na viac menej pro forma otázku a okrem toho som bol zo všetkého natoľko psychicky vyčerpaný, že som proste nezvládal dookola opakovať veci, ktoré ma rozleptávali zvnútra. Teraz už s tým nemám problém a v podstate mi blog umožňuje rozpísať sa, ako len chcem. Takže, ak niekoho zaujíma môj čisto subjektívny pohľad nielen na samotné fungovanie klubu, nech sa páči, čítaj. Z dovolením začnem svojimi hudobnými koreňmi, keď už som sa dal na to spomínanie.

Všetko sa to začalo veľmi veľmi dávno. Už ako u čerstvého teenagera sa u mňa prejavovali prapodivné sklony, čo sa hudobného vkusu týka. Keď sa všetci delili ešte za komančov na „metlákov“ a „depešákov“ ja som počúval Pet Shop Boys. Nebudem tvrdiť, že som bol neviem ako progresívny, ale už vtedy sa u mňa prejavovala inklinácia k elektronike. Neskôr som žral všetko možné od 2 Unlimited cez The Prodigy až k The Orb. Je pre mňa príznačné, že napríklad prvú spomínanú umelú dvojicu z Holandska som mal naozaj rád, ale to bolo ešte v dobe, keď ich v našich končinách takmer nikto nepoznal a ak hej, tak boli považovaní za neviem aké tvrdé techno. Teraz to pôsobí až smiešne, ale celkom dobre si na tie časy pamätám.

Potom prišlo na určitú dobu z môjho pohľadu najextrémnejšie obdobie. Elektronický ekvivalent death metalu – Gabber. Doteraz si spomínam na „kapely“ typu Euromasters s ich skutočne výbornými trackmi ako „Amsterdam, war lech det dan?“ (určite som to napísal zle, ak teda niekto vie po holandsky kľudne ma opravte; btw, malo by to znamenať niečo ako Amsterdam, kde to vyje..né mesto je?). Lenže to najlepšie z tohto štýlu sa pre mňa dosť rýchlo vyčerpalo a nezvyknem zostávať pri niečom len zo zotrvačnosti. Vyhľadával som nové hudobné smery, nápady a spojenia a mojim snom sa stal DJ-ing. Lenže čo môže chlapčisko z dediny na Slovensku, keď ani v Bratislave v tej dobe prakticky neexistovali stabilné klubové priestory. Napriek nereálnym možnostiam som si kúpil prvé gramce BST – kópiu legendárnych Technicsov. Neustále brúsenie platní doma v izbe, neskôr v suteréne kulturáku, kde sme si vyžobrali od obce priestor na „klub mládeže“ a sám som bez diskusie s ostatnými (aspoň pokiaľ si pamätám) prišiel s duchaplným a trochu recesistickým názvom Mattelko dance club. Ako ma práve toto napadlo si už fakt nepamätám, ale ten dance club bol pre mňa najpodstatnejší. Dokonca sme sa pokúsili dvakrát zorganizovať oficiálnu party v kulturáku. No na to keď si spomeniem, hehe:-). Samozrejme to dopadlo biedne, ale aspoň som pochopil zopár vecí o organizácii, ozvučení priestoru a ochote ľudí platiť za niečo iné, ako je momentálny štandard. Našťastie DJ bol veľmi lacný:). V neposlednom rade som získal hrubý obraz o prístupe oficiálnych miest k alternatívnemu snaženiu.

Už v tej dobe som začínal mať dosť vážne problémy so sluchom, ktoré vyvrcholili na mojej prvej akcii v Bratislave. Dostal som konečne možnosť si zahrať vo „veľkom“ meste a dopadlo to tak, že som pre prašťanie v uchu nebol absolútne schopný mixovať. Neviete si ani predstaviť moje zúfalstvo. Konečne som dostal príležitosť v niečom, čo ma neskutočne bavilo a teraz toto. Ale myslím, že som sa napokon rozhodol najlepšie, ako som mohol – skončil som z hraním. Predsa len som netúžil ohluchnúť niečo po dvadsiatke, hlavne keď mám na túto indispozíciu genetické predpoklady. Sralo ma to hrozne a určite som sa aj poriadne ľutoval, ale život ide ďalej. Na clubbing som nezanevrel, práve naopak. Zdá sa mi, že práve vtedy som si to začínal naozaj poriadne užívať.

Čo nás čaká a (ne)minie

Pekne sa nám začína oteplievať po tej krutej zime a ja, veľký plánovač, môžem kuť pikle (inak parádne slovo; viete niekto, čo presne znamená ten pikl/pikel?) na leto. Ani najbližšie týždne však nie sú skúpe na možnosti. Už tento mesiac sa núkajú parádne vychytávky na oslavu prichádzajúcej jari. Najbližšie tento víkend sa rozbiehajú Jazzové dni (už nie len bratislavské), v tesnom závese za nimi micro.Wilsonic. „Džezáky“ si s istotou nechám ujsť, ale program druhej akcie (Hextatic, DJ Food...) ma celkom láka. Menej už - pre niekoho snáď nostalgický - priestor Pekáča (PKO). Ide sa síce búrať a je to jedna z posledných možností na jeho návštevu, ale micro.Wilsonicu určite omnoho viac svedčí za posledné roky už tradičná Stará tržnica ako tento socrealistický chladný mamut.

Hneď nasledujúcu sobotu (26. 4.) sa uskutoční ďalší zaujímavý koncert. Legenda britskej trip-hopovej, ale v súčasnosti už skôr popovej scény Morcheeba zaradila Bratislavu do svojho promo-turné k novému albumu Deep Dive. Ešte pred nejakými dvomi-tromi rokmi by som neváhal, ale bez Skye Edwards to už akosi nie je ono.

Bubáčiky si tiež momentálne nachádzajú iné uplatnenie. Naše bytové trio - Nota, Galgan a moja maličkosť - sa totiž konečne rozhodlo učiniť rázne kroky k uskutočneniu dlho len obkecávaného letného tripu. Moja pozícia v tejto trojkolke je jasná. Predstavujem to nespárované koleso, ale to znamená len jedno: udržiavam rovnováhu a udávam smer:).

Letenky sú po týždňovej neistote spôsobenej prazvláštnym systémom aktualizácie údajov v internetbankingu jednej nemenovanej banky (so skratkou VÚB) definitívne zabookované a my sa môžeme nerušene radovať. Bristol, London City a ako zlatý klinec programu Amsterdam sa môžu pripravovať na náš nájazd. Osobne sa najviac teším na Red Light District, ale počul som, že sú v hlavnom meste Holandska aj iné zaujímavosti. Všetci si vraj odtiaľ nosia domov žiletky. Neviem, asi sú tam lacnejšie alebo čo.

Po návrate sa len párkrát vybuváme a šupito na trenčianske letisko. Air-ticket na Pohodový let síce ešte nemám vo vačku, ale uvidíme sa tam, aj keby som mal vylúpiť nemenovanú banku (neboj Sisa, tá tvoja to nebude:-). Jednoznačne najlepší hudobný festival u nás by som predsa vynechať nemohol a po poslednom maximálne pozitívnom šoku v podobe ohlásenia účasti geniálnych Unkle ani nehovorím. Možno sa ešte niekedy programu budem venovať podrobnejšie, ale taký Galgan vás môže ukojiť už teraz, ehm, teda vašu túžbu po informáciách. Popravde, oveľa viac ako ja toho nenapísal, ale keď on má tak rád, ak ho v nejakom článku spomeniem...

Ja už musím baliť kufre... takmer doslova.

Enjoy...

Tá naša povaha slovenská

Politike som sa na tomto blogu nechcel venovať vôbec, ale teraz sa jej asi nevyhnem. Bohužiaľ, ovplyvňuje naše životy, či sa nám to páči alebo nie. Ja sa jej dotknem najmä v súvislosti s našou „národnou povahou“. Ak by tento text niekoho poriadne nasr...dil, tak to z môjho pohľadu znamená, že dotyčný je pravdepodobne „pravý“ Slovák. Týmto však nechcem hneď v úvode pochovať prípadnú diskusiu. Ešte podotýkam, že nie som žiadny analytik, politológ ani sociológ. Som len človek s vlastnými postojmi, kritickým pohľadom a multikulturálnym svetonázorom.

Všímam si to dlhodobo, ale v súčasnosti to vystupuje na povrch, ako olejová škvrna na hladinu. O čom hovorím? No predsa o nich, o povahových črtách príslušníkov národa slovenského. Prečo som v úvode spomínal politiku? Z jednoduchého dôvodu. Súčasná vládna garnitúra totiž stavia svoju popularitu na pôsobení na najnegatívnejšie charakteristiky ľudstva – závisť, xenofóbia, sebaľútosť, netolerancia a nenávisť. Samozrejme, tieto nie sú len exkluzívnym slovenským artiklom. Lenže u nás sú momentálne ako keby oficiálnou líniou.

Prečo musíme donekonečna hľadať domnelých nepriateľov, ktorí sa nám snažia ubližovať? Kebyže len snažia, proti nášmu malému Slovensku sú spriadané priam globálne konšpirácie. Po období, kedy som sa ja osobne naozaj mohol cítiť hrdý na to, že som Slovák prichádza čas rozporuplných vyjadrení našich oficiálnych predstaviteľov. Rozdúchavajú závisť a znovu sa spoločnosť začína deliť na dva nezmieriteľné tábory.

Ako som o tom písal v iných súvislostiach v iných článkoch, hrozne ma irituje, ak sa niekto snaží „pozdvihnúť“ svoju úroveň tým, že degraduje úroveň tých úspešnejších. Prečo musí byť posilňovaný pocit ublíženosti v ľuďoch namiesto zdravého sebavedomia? Za zdravé určite nepovažujem vytváranie umelých dejín (Starí Slováci) alebo pasovanie zlodeja, hoci romantizmom glorifikovaného (Jánošík) na národného hrdinu. Mimochodom, postavenie Jánošíka je príkladom nášho prístupu k životu. Hrdinom sa stal predovšetkým preto, že okrádal bohatých a aby to nevyzeralo tak primitívne, literatúra či komunisti v minulosti ešte dodali, že rozdával chudobným. Ale úprimne, tomu snáď nikto skutočne neverí. Presne nás charakterizuje príslovie (trochu parafrázované): „Nevadí, že mi zdochla koza, hlavne, že susedovi zdochli dve“.

Prečo sa namiesto podpory aktívneho prístupu kladie dôraz na utvrdzovanie ľudí v ich sebaľútostnej pasivite. Jasné, dobre sa to počúva a ľahko sa to rozpráva. Chceme byť národ ukrivdených robotníkov frflajúcich na všetko a na každého, kto dosiahol viac? Budeme donekonečna hľadať príčiny, prečo sa niečo nedá? Ak niekto príde s riešením, ktoré však znamená pohnúť zadkom, radšej ho „skopeme“ pod čiernu zem, pretože sa tým odkrýva naša vlastná lenivosť, neschopnosť či neochota so sebou niečo urobiť? Radšej si vytvárame zástupných hrdinov, s ktorými sa môžeme stotožňovať. Preto sme takí hrdí na úspechy napr. našich hokejistov. Akonáhle sa im nedarí obratom sa z nich stávajú div že nie vlastizradcovia. S ich úspechmi sa dokážeme stotožniť bez problémov, ale v prípade krízy sme umelcami odosobnenia. Nadávame pred telkou na ich neschopnosť a vysoké zárobky a to len preto, že v našich očiach rúcajú dôvody na imaginárnu hrdosť.

Dali by sa na túto tému napísať mnohostranové elaboráty, ale odo mňa stačilo. Nechcem sa príliš zaoberať negatívami, ale niekedy aj to treba. Týmto textom som asi dosť vybočil z klasického zamerania svojho blogu, takže ak som niekoho týmto sklamal je mi to síce ľúto, ale vyrovnať sa s tým musíte sami.

Pevná pôda pod nohami

Vystupujeme z trajektu medzi poslednými, pretože naše veci boli zahádzané na spodku úložného priestoru. Pokračuje komédia, v ktorej hrám ja hlavnú rolu ako nosič nadrozmerného nákladu. Na chrbte zasa preplnený ruksak a v rukách Luckin vypasený kufor. Scéna sa odohráva na úzkych a strmých železných schodíkoch vedúcich von na čerstvý ostrovný vzduch. Ja nie som schopný sa s ruksakom otočiť ani inak zmeniť polohu a tak musím zápasiť s tou obludou cúvajúc smerom dolu. Samozrejme, že sa mi batoh zachytil o nejakú vyčnievajúcu blbosť. Lucka idúca za mnou s našimi príručnými taškami, do ktorých sme kvôli váhe naládovali tie najťažšie veci sa mi snaží pomôcť a to tak, že prelieza ten obrovský kufor. Ten sa, ako inak, začne zvážať dolu priamo na mňa, čím sa moja pozícia stáva skutočne komickou pre všetkých nad nami. Zavesený na ruksaku, nohy podrážané čiernou kravou, v ktorej Lú pašuje svoje osobné veci a teraz na nej ešte predvádza bizarné ródeo. Asi by som si aj cvrkol od smiechu, keby som nebol tak bytostne zaangažovaný. Napokon si s tým poradím vyslobodením úbohého tela z objatia zachytenej bagáže, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani legendami opradený Houdini. Veď to aj bolo odmenené standing ovations prítomného publika. Po konečnom vyslobodení a ťažkom pôrode, pri ktorom plávajúca železná lady vyprdla na ostrovný svet dve indivíduá zo stredozeme som aj na chvíľu zauvažoval, či sa tým nezačnem živiť. Hneď som aj Lucii navrhol spoluprácu ako asistentke.

„To si ale musíš nechať narásť také tie fúziská natočené a kúpiť pásikavý trikot. Vieš, ako bývali niekedy v dvadsiatych rokoch plavky,“ začala rozvíjať moju myšlienku a hneď sa nám vrátila perfektná nálada.

Slnko stále svieti, ale večer už klope na dvere a nás čaká ešte posledný úsek cesty busom do Sant Antoni naprieč ostrovom z východnej strany na západnú. S domorodcami sa dalo najlepšie dohovoriť heslovite, čiže štýlom „bus, Sant Antoni“, načo sme boli poslaní asi kilometer naprieč mestom. To je zase radosti. Našťastie dostavník išiel takmer hneď po našom príchode na zastávku. To už si môžme vydýchnuť a skutočne nasávať prvé dojmy z ostrova.

Cesta medzi týmito dvoma mestami môže mať tak maximálne tridsať kilákov a zhruba v jej strede prechádza okolo najznámejších klubov na Ibize Amnesia a Privilege. Ak si niekto pod pojmom klub v tomto prípade predstavuje niečo také, ako môžeme poznať z našich končín, tak je asi tak ďaleko ako Madonna od morskej panny. Sú to obrovské komplexy s vlastným ohradeným pozemkom a samotné priestory pre návštevníkov mávajú kapacitu pre desať – pätnásť tisíc ľudí. A možno to je len skreslený pohľad dedinčana, ktorý v živote nevidel väčšiu stavbu, ako je susedovie stodola.

V žalúdku cítim chvenie spôsobené zmesou očakávania a radosti z holého faktu, že som tu. Vnútrozemie ostrova pôsobí veľmi vyprahnuto. Z pohľadu z diaľky síce človek vidí kopu stromov, ale nikde nerastie tráva, všade je len červenkastá kamenitá pôda, z ktorej morský vietor bez prestávky dvíha drobný prach. Preto aj tie stromy pôsobia šedivo a na autách je stabilne matná vrstva. Má to však svoje čaro, aj keď ten popis nepôsobí príliš vábne.

„Uááá! Normálne mám trému,“ vykríkne Lucia impulzívne, „už nech sme tam.“

„Pozri, pred nami je nejaké mesto,“ hovorím ja, pretože sme práve začali klesať z mierneho pahorka a pred nami sa otvoril výhľad na tunajšie pomery veľké mesto, za ktorým sa rozprestieralo už len more. „Ty kokšo, to vyzerá parádne,“ nechal som sa uniesť nádherným panoramatickým výhľadom.

„To je nenormálne. Ako fotka by to bol totálny gýč, ale naživo je to úžasné,“ rozplývala sa so mnou Lú narážajúc na práve zapadajúce Slnko visiace nad mestom.

Teraz sme už obaja ako na ihlách. Cieľ cesty máme doslova na dohľad. Očami sa snažíme zachytiť každú maličkosť, otáčame hlavy raz na jednu, raz na druhú stranu a vzájomne sa upozorňujeme na konkrétnosti, ktoré nás zaujali.

Prvá zastávka v meste v nás automaticky zapína pohotovostný režim. Ruky mimovoľne siahajú na rukoväte kufrov a popruhy batohov a už chýba len aby zaznel harmonikový motív Ennia Morriconeho z filmu Vtedy na západe a strih detailných záberov na naše prižmúrené sústredené oči a spotené ruky žmoliace „zbrane“. Autobus prechádza pomaly cez nábrežnú promenádu, potom ďalej okolo osobného prístavu a zastavuje. Skôr, ako sa stihneme niekoho spýtať, či je to konečná, zbadáme vonku pri autobuse poskakovať našich natešených kamarátov.

......

Už nás nič nezastaví_ferry to Ibiza

Trajekt na Ibizu je pohodlnejší ako lietadlo a hlavne sú tu lepšie možnosti pohybu. Trochu ma mrzí, že sa nedá ísť niekde na palubu a do mora čumím len s nosom prilepeným na okno, ale zase až tak mi to nevadí, veď mám leto stráviť prácou na lodi. Pozerám si fotky v Luciinom foťáku. Sagrada Familia je neskutočne nádherná stavba geniálneho architekta. Nedožil sa síce jej dostavania, ale vyzerá to tak, že toho sa nedožijeme ani my. V podstate lešenie ako keby bolo jedným z prvkov architektúry. Zato moje krivé biele nohy pôsobia na fotke nepatrične ako hovno na naškrobenom svetlom obruse, len v opačnom garde. Musím vyzerať naozaj úžasne hlavne medzi tmavými Španielmi. Nerád sa fotím, pretože som maximálne nefotogenický (nahováram si, že v reále to také zlé nie je, aby som neprepadal komplexom), ale aspoň nejakú spomienku chcem mať a tak odolám pokušeniu stlačiť „erase“. Každopádne, Barcelona ma očarila a určite sa tam chcem ešte niekedy vrátiť a užiť si ju viac.

Okrem iného za tých zhruba 24 hodín som diametrálne zmenil názor na Španielov. Asi z dôvodu geografickej polohy som ich automaticky zaraďoval do rovnakej skupiny ako Talianov, aj keď som doteraz v podstate žiadneho poriadne nestretol.

Ľudia vždy zovšeobecňujú, ale moje neskoršie skúsenosti s príslušníkmi rôznych národov ma k tomu zvádzali takisto. Skutočne musí existovať niečo také, ako národná charakteristika. Typické črty sa vynárajú hlavne vtedy, keď sa pohybuje celá skupina z nejakej krajiny pokope a je zasadená do iného prostredia. Na pozorovanie tohto fenoménu som mal neskôr dosť veľa príležitostí...

Lucia sa vrátila na svoje miesto. Skúšala nadviazať spojenie s Kris a Goranom, ktorí už boli dva týždne na ostrove. Lenže na šírom mori, hoci veľmi frekventovanom, pokrytie mobilnou sieťou stojí za prd. Celé toto snaženie vyprovokovala hlavne sms-ka, ktorá nám prišla tesne pred vyplávaním: „Caute..nemozeme vas prist cakat do Ibiza Town..Bradymu aj Lin total jebe..zoberte bus do San Antoni a vystupte na konecnej..prideme pre vas K&G“

Vôbec nám nevadilo, že pre nás neprídu až do prístavu, aj tak by sme museli ísť autobusom. Viac nás zajala tá zmienka o Bradym a Linde. Nebola totiž prvá nesúca sa v podobnom duchu.

„Kokšo, čo sa tam deje?“ zadelila Lú rečnícku otázku, ktorá musela zostať zatiaľ nezodpovedaná. „Prečo nám nepovedia na rovinu, ak je nejaký problém,“ pokračuje v hlasnom uvažovaní.

„Podľa mňa sa nič extra nedeje, asi iba musia makať ako šróby, čo je vlastne len dobre,“ snažím sa ju ukľudniť a seba vlastne takisto. Mám však divný pocit. Kristínu poznám veľmi dobre a som si istý, že na priveľa práce by sa bezdôvodne nesťažovala. Ktovie čo je za tým? Je však zbytočné sa tým zaoberať teraz, keď nevieme nič bližšie. Iba by sme sa haluzili.

Idem radšej zobrať pivo k baru a prepočítavam z eur na koruny ako správny slovenský turista. Nad jedlom ani neuvažujem hoci som hladný ako somálsky pes, pretože je to tu predražené aj na španielske pomery. Okrem toho máme plno proviantu v batožine, lenže tá je zahádzaná ďalšou päťdesiatkou kufrov niekde v útrobách trajektu, čo sme si pred nalodením neuvedomili. Mimo to sa nedá nikde fajčiť, čo by aspoň oklamalo žalúdok stiahnutím ciev a teda menšou chuťou „pracovať“. Aj tak hodlám prestať fajčiť a spolieham sa na neznesiteľné teplo, v ktorom nebudem mať chuť vysušovať sa ešte cigami. Nó, všeličo som si ja myslel.

Po asi piatich hodinách plavby sme už slušne otrávení. Striedavo hráme karty, sledujeme nejakú disneyovku v španielčine na monitore pred nami alebo sa len tak prechádzame po lodi. Z otupenosti nás vytrhol až rozruch, ktorý spôsobili delfíny plávajúci popri nás. Vôbec som netušil, že sa nachádzajú aj v Stredozemnom mori. V podstate je to taká blbinka, ale dokáže to človeku spraviť hrozne príjemne na duši. Ich hravosť a sloboda sú tak nákazlivé, že razom ožila celá posádka trajektu až na zopár ožratých anglánov, ktorí to zrejme považovali skôr za ekvivalent bielych myší videných v alkoholovom delíriu a radšej s vypätím všetkých síl behali skultúrniť toalety. Po ich nájazdoch sa zázračne ostatným cestujúcim stabilizovali biologické pochody a pokiaľ nehrozilo akútne prasknutie močového mechúra radšej toalety nenavštevovali.

Po siedmych hodinách sme konečne uvideli brehy vysneného ostrova. Trvalo však ešte ďalšiu hodinu, kým sme ho celý neoboplávali a nepristáli v hlavnom meste Ibiza Town. Hlavná časť nášho letného dobrodružstva sa začína.

.....