Tá naša povaha slovenská

Politike som sa na tomto blogu nechcel venovať vôbec, ale teraz sa jej asi nevyhnem. Bohužiaľ, ovplyvňuje naše životy, či sa nám to páči alebo nie. Ja sa jej dotknem najmä v súvislosti s našou „národnou povahou“. Ak by tento text niekoho poriadne nasr...dil, tak to z môjho pohľadu znamená, že dotyčný je pravdepodobne „pravý“ Slovák. Týmto však nechcem hneď v úvode pochovať prípadnú diskusiu. Ešte podotýkam, že nie som žiadny analytik, politológ ani sociológ. Som len človek s vlastnými postojmi, kritickým pohľadom a multikulturálnym svetonázorom.

Všímam si to dlhodobo, ale v súčasnosti to vystupuje na povrch, ako olejová škvrna na hladinu. O čom hovorím? No predsa o nich, o povahových črtách príslušníkov národa slovenského. Prečo som v úvode spomínal politiku? Z jednoduchého dôvodu. Súčasná vládna garnitúra totiž stavia svoju popularitu na pôsobení na najnegatívnejšie charakteristiky ľudstva – závisť, xenofóbia, sebaľútosť, netolerancia a nenávisť. Samozrejme, tieto nie sú len exkluzívnym slovenským artiklom. Lenže u nás sú momentálne ako keby oficiálnou líniou.

Prečo musíme donekonečna hľadať domnelých nepriateľov, ktorí sa nám snažia ubližovať? Kebyže len snažia, proti nášmu malému Slovensku sú spriadané priam globálne konšpirácie. Po období, kedy som sa ja osobne naozaj mohol cítiť hrdý na to, že som Slovák prichádza čas rozporuplných vyjadrení našich oficiálnych predstaviteľov. Rozdúchavajú závisť a znovu sa spoločnosť začína deliť na dva nezmieriteľné tábory.

Ako som o tom písal v iných súvislostiach v iných článkoch, hrozne ma irituje, ak sa niekto snaží „pozdvihnúť“ svoju úroveň tým, že degraduje úroveň tých úspešnejších. Prečo musí byť posilňovaný pocit ublíženosti v ľuďoch namiesto zdravého sebavedomia? Za zdravé určite nepovažujem vytváranie umelých dejín (Starí Slováci) alebo pasovanie zlodeja, hoci romantizmom glorifikovaného (Jánošík) na národného hrdinu. Mimochodom, postavenie Jánošíka je príkladom nášho prístupu k životu. Hrdinom sa stal predovšetkým preto, že okrádal bohatých a aby to nevyzeralo tak primitívne, literatúra či komunisti v minulosti ešte dodali, že rozdával chudobným. Ale úprimne, tomu snáď nikto skutočne neverí. Presne nás charakterizuje príslovie (trochu parafrázované): „Nevadí, že mi zdochla koza, hlavne, že susedovi zdochli dve“.

Prečo sa namiesto podpory aktívneho prístupu kladie dôraz na utvrdzovanie ľudí v ich sebaľútostnej pasivite. Jasné, dobre sa to počúva a ľahko sa to rozpráva. Chceme byť národ ukrivdených robotníkov frflajúcich na všetko a na každého, kto dosiahol viac? Budeme donekonečna hľadať príčiny, prečo sa niečo nedá? Ak niekto príde s riešením, ktoré však znamená pohnúť zadkom, radšej ho „skopeme“ pod čiernu zem, pretože sa tým odkrýva naša vlastná lenivosť, neschopnosť či neochota so sebou niečo urobiť? Radšej si vytvárame zástupných hrdinov, s ktorými sa môžeme stotožňovať. Preto sme takí hrdí na úspechy napr. našich hokejistov. Akonáhle sa im nedarí obratom sa z nich stávajú div že nie vlastizradcovia. S ich úspechmi sa dokážeme stotožniť bez problémov, ale v prípade krízy sme umelcami odosobnenia. Nadávame pred telkou na ich neschopnosť a vysoké zárobky a to len preto, že v našich očiach rúcajú dôvody na imaginárnu hrdosť.

Dali by sa na túto tému napísať mnohostranové elaboráty, ale odo mňa stačilo. Nechcem sa príliš zaoberať negatívami, ale niekedy aj to treba. Týmto textom som asi dosť vybočil z klasického zamerania svojho blogu, takže ak som niekoho týmto sklamal je mi to síce ľúto, ale vyrovnať sa s tým musíte sami.