I´m tooo sexy

Je nejako málo hodín, hovorím si. Ešte ani 4am neodbilo, mňa krátkodobá únava prešla a čo so sebou? On je vlastne dneska Silvester, tak ideme žúrovať! Jasnačka! Vstávam teda z postele, naťahujem si na seba svoje najlepšie tepláky a nejaký sexy top. Ležérne sa prejdem do kuchyne, ale to len preto, že po ceste sú dve veľké zrkadlá. Len tak mimochodom na seba mrknem, ako na ulici všetci čumia do výkladov a tvária sa, že ich zaujal tovar a pritom si checkujú jebáky na brade. Tak si hovorím, že je to dobré. Kruhy pod očami ako od maskérky, čerstvo oholená tvár asi tak pred týždňom, dokonalý účes typu mámtototálvpiči. Outfit takmer dokonalý, už si len povytiahnem gumu od teplákov do úrovne solar plexus a takmer to nevydržím a vrhnem sa slintajúc na úbohé zrkadlo. Spokojný sám so sebou premýšľam, ako to môžu vôbec tie ženy vydržať nevrhať sa na mňa. Asi aj uznanlivo pokyvkávam hlavou nad ich pevnou vôľou. Akože rešpekt baby. Yeah yeah, show must go on!

...ale mne sa nejak nechce a tak radšej sedím doma, občas niečo zhltnem a popijem a na klasické oslavy jednoducho seriem. Nemá to nič spoločné s mojim zlým psychickým stavom, ako by som si aj ja asi myslel z iného pohľadu. Dosť určite zavážila pretrvávajúca choroba, ale to je tiež skôr dobrá výhovorka pre ostatných prečo zostávam doma. Aj keď ako sa poznám, vôbec to nemusí dopadnúť takto. Jednoducho mám rád spontánnosť a silvestrovská zábava je vo väčšine prípadov typická presným opakom. Nenútenosť je dolovaná z vnútra zkostnatelých osobností pomocou alkoholu. V pohode, ja tiež nie som žiaden askéta, ale keď chce niekto za jednu noc zo seba dostať udupanú ľahkosť bytia celého roku končí to väčšinou tým, že zo seba dostane niečo celkom iné. A nemám veľkú chuť byť prijímateľom spontánnosti cudzích žalúdkov.

Možno hrá rolu aj fakt, že dnes sú aj devy s pevnou vôľou podstatne frivolnejšie a mohli by mi pokaziť účes alebo dokonca potrhať tepláky. A to teda nedopustím!

Héééj, už sa mi tuším nechce písať, bo som aj trochu pripitý tak do únavy. No tak sa bavte všetci ako chcete a ja túto blabotanicu končím. Ešte by sa slušalo niečo zavinšovať do nového jéru. Všetko to, čo už som minule písal (aspoň sa mi niečo také zdá) a okrem toho napr. aj dobrú stolicu, pokiaľ možno pravidelnú a pevnú, hehé:)

Aspoň niečo

Pekných pár dní som nenapísal ani čiarku, ale to by samo osebe nebola tragédia. Bol to len sekundárny (ne)prejav môjho fyzického stavu, ktorý mimochodom ešte stále trvá v slušnej sile. Po dvoch vianočných sviatkoch strávených v spoločnosti dávnych priateľov som akosi ochorel. Spočiatku to vyzeralo len na intenzivnu post-vzpomienkovu horúčku, inak povedané na poriadnu opicu. Ale aj tie ukrutne preťažené pľúca vehementne signalizovali stav núdze pískaním na priedušnicu. Pri vzpomínaní na minulosť a snáď aj nejakých teraz už opatrnejších plánoch do budúcnosti som to asi nevykryl s obranyschopnosťou organizmu.

Cítim sa totálne gumový a podľa toho sa aj teraz prichytávam skrútený na stoličke. Ládujem do seba vitamíny a tekutiny vo forme kopy ovocia a zatiaľ jediný efekt je skôr prečisťovací.

Pamätám si jednu kamarátku, ktorá v minulosti v rámci očistného programu pre svoje telo zadeľovala tzv. ovocné diéty. Princíp je veľmi jednoduchý. Keď celý deň alebo aj viac tlačíš do seba len ovocko, tak tráviaci trakt pracuje podstatne rýchlejšie (bohužiaľ aj kvalita výsledného produktu je tomu zodpovedajúca). Každopádne po čase má človek pocit, že zo seba dostal aj nemožné.

Snáď by som aj ja mal skúsiť takúto extrémnejšiu formu, ale keď si predstavím, že okrem nosa by ma štípalo aj niečo iné... bŕŕŕ, tak radšej užívam aj protiliek vo forme čokolády.

Moje už nejaký čas sa vlečúce zdravotné patálie rôzneho druhu teraz ku koncu roka získali na intenzite, ale má to minimálne jedno pozitívum. Nemusel som si dávať žiadne stupídne novoročné predsavzatie s odkladom na neurčito ohľadom fajčenia. Musel som prestať viac menej z donútenia, ale cítim v sebe to odhodlanie, ktoré mi vždy predtým chýbalo. Tak a teraz by som si mal asi aj tú fotku vymeniť alebo si aspoň odrezať ruku:)

Určite som sa chcel viac venovať napr. tomu stretnutiu s priateľmi, ale zase som našiel silu len na posťažovanie sa. Takže dúfam, že je každému jasné, čo má robiť. Očakávam prejavy ľútosti nad mojou úbohou existenciou, ale tak aby to zasa nenarušilo moje krehké sebavedomie. Vážte slová viac ako ja, bo ja som citlivý.

Ak by som už do konca roka nestihol, resp. nebol schopný nič napísať, tak prajem všetkým parádny nový rok a všetky také tie veci, čo sa zvyknú hovoriť po silvestrovskej polnoci. Nie len pod priamym vplyvom choroby prajem predovšetkým zdravie tak po fyzickej ako aj duševnej stránke. A niektorým celkom konkrétnym ľuďom sľubujem, že len čo sa dám ako tak dokopy, napíšem niečo aj pre nich. Teraz si užívam svoje utrpenie;-)

Ja už mám podľa všetkého program na Silva jasný, takže keby sa náhodou niekto nudil pri počítači, ja budem pravdepodobne k dispozícii online... akože keby ste niekto potrebovali súrne poradiť... akože nechcem sa vnucovať... akože Celebrate da Silva:)

Vianočné bla bla bla:)

Štedrovečernú nakladačku máme za sebou a nastáva tá obligátna vianočná nuda. Jasnačka, toto majú byť sviatky pokoja, mieru a tak podobne, ale keď sa niečo podobné odo mňa vyžaduje tak akosi automaticky so mnou začnú šiť čerti. Ja sa za celý rok narozjímam viac než dosť a teraz mi to príde umelé ako ten stromček u fotrovcov v obývačke. Vianociam v podstate nechýba vôbec nič. Fajná kapustnica, kápor (pre mňa najsymbolickejší znak Vianoc skôr pre odvodený pejoratívny výraz "kaprovať"), ako bonus pstruh (mňam mňam), koláče, ponožky a zopár ďalších drobností. Nie je najmenší dôvod sťažovať sa... až na tú nudu.
Televízni recyklátori ani tento rok "nesklamali" a zase točia všade dokola tie isté rozprávky a romantické filmy. A tak radšej na chvíľu zasadnem k počítaču a niečo naťukám kým vykonám s rodičmi a bráchom návštevu druhého brácha s rodinou a potom do skúšobne na trochu undergroundovejšiu oslavu s vianočným špekom, hudbou bez pátosu a kamarátmi.
Ešte snáď stihnem napísať aj menší koment z predvianočnej party z Veselí na Morave (či nad Moravou?), ale teraz už nestíhačka...
Enjoy guys...

Ako sa na mňa šťastie prilepilo

Dnes sa vo mne zlomilo niekoľkodňové napätie. Ešte poobede som sa cítil nesvoj, smútok sa vo mne rozlieval a ja som sa v ňom kúpal. Posledné dni na mňa doľahla apatia, čo sa prejavilo aj na neschopnosti či nechuti písať. A ako tak sedím večer za compom, zrazu si len tak mimochodom uvedomím, že ten smútok sa zo mňa sám akosi vyplavil.
Na oslavu toho úžasného poznania si vybieham von zapáliť fajku mieru a poznania. Keďže nerád len tak postávam a od malička som sa rád prechádzal nocou, tak aj teraz vyrážam do chladivej predvianočnej tmy. Žiadne veľké tripy, len tak na jednu dve cigošky a šupito naspäť. Tak sa aj stalo a keďže môj azylový priestor v dome rodičovskom je bývalá garáž, môžem bez problémov vhupsnúť z ulice rovno na koberec môjho dočasného útočiska. Ako sa tak motkám po izbe, zrazu zacítim niečo "fajné" a mamine vianočné koláče to neboli ani náhodou. Pátranie po epicentre zdroja vône prírody v začmudenej izbe netrvalo dlho. Svojim brilantným logickým úsudkom hodným Poirota som vydedukoval - keďže zdroj musí byť niekde dole a pohybuje sa spolu so mnou - že miesto činu sa nachádza na mojich teniskách. Tento úžasný objav som ako správny vyšetrovateľ podrobil verifikačnému procesu prostredníctvom vizuálnej a samozrejme aj čuchovej analýzy (chemickú som už považoval za zbytočnú). Záver vyšetrovania: stúpil som do hovna!
Rozhodol som sa prípad veľmi nerozmazávať, už to bolo rozmazané dosť. Zničil som dôkazy pod prúdom vody a ďalej už nepátral. Len charakteristický odor zostal visieť vo vzduchu, ako parfum ženy, ktorá sa v miestnosti zdržiavala pred nejakým časom. Detektív Oriešok však cíti uspokojenie. Je naozaj rád, že dámu s podobným parfumom nemusí spoznávať osobne.
Hovorí sa, že takáto nepríjemnosť prináša dotyčnému šťastie. Tak pevne verím, že sa na mňa tiež nejaké nalepí a vôbec netrvám na tom, aby bolo natoľko aromatické. Mám predsa len radšej jemnejšie vône. A záver? Nikdy nevieš, kam ťa tvoja cesta zavedie a aké poklady objavíš nasledujúcim krokom:)

Ja viem lietať (?) II.

Všetko je tak priezračne jasné. V tejto chvíli mám dokonca pocit, že tú energiu predstavujúcu prapodstatu života som schopný v takých flashových momentoch aj vidieť. Je ako infračervené žiarenie za normálnych okolností nášmu zraku neviditeľné, ale stačí sa pozrieť napríklad cez pohár červeného vína a môžete ho zaregistrovať. Lenže tento môj pohľad nie je spracovávaný očami, ale akýmsi vnútorným zrakom. Napĺňa ma to neopísateľným šťastím.

Pomaly sa učím ovládať nie len hardware – svoje telo, ale aj princíp, na ktorom funguje môj software. Úmyselne vyvolávam pocity strachu a vzápätí mením moduláciu na orgazmické stavy. Pohybujem sa plynule, vlním celým telom, robím šialené vývrtky a premety. Rozoznávam jemné prúdenia vzduchu, po ktorých sa zvážam ako po nebeskom tobogáne. Následne „prestúpim“ na stúpajúcu teplú vlnu a nechám sa ňou vyniesť do výšin. Dýcham zhlboka a bez problémov aj napriek extrémne riedkemu vzduchu, ktorý tu pravdepodobne je, ale ja nepociťujem v pľúcach žiadny deficit.

Letím preskúmať nižšie úrovne atmosféry. Rozhodujem sa preletieť priamo cez obrovský oblak a mierim si to priamo do jeho centra. Pre istotu zapnem zmyslové senzory, aby som to prežil naplno, ale radšej si nechávam určitú rezervu. Predsa len moje telo nie je prispôsobené na voľný pohyb v takýchto výškach. V momente stretu s masou vodnej pary zatváram oči. Ani po ich otvorení nevidím takmer nič, ale inštinkt ma vedie neomylne vpred. Cítim hrozný chlad a drobné kvapôčky ma pichajú do tváre, čo ma nakoniec prinúti zase zvýšiť senzorickú ochranu. Napriek všetkému je to absolútne neopísateľne úžasný pocit. Tuším, že každú chvíľu sa vyrútim z oblaku von a tak sa aj za niekoľko nemerateľných časových jednotiek stane. Nemám potuchy, v akých časopriestorových sférach sa pohybujem čo sa reality týka a vonkoncom to ani nepovažujem za dôležité. Obzriem sa zo zvedavosti za seba a sledujem, ako sa mlhavá clona turbulentne uzatvára. A už sa viacej za seba neobzerám...

Nadišiel čas skľudnenia. Už len plachtím a pozorujem terén pod sebou. Všetko je také prehľadné a z tejto výšky ako keby bez života, ale veľmi dobre som si vedomý, že je to iba zdanlivé. Akonáhle sa lepšie prizriem vidím život všade. Nádherné vysoké stromy vyžarujú energiu do priestoru a ja ju vdychujem spolu so vzduchom. Mierne zrýchlim, letím tesne nad vrcholcami stromov a kopírujem terén. Až teraz, pri konfrontácii s pevným zemským povrchom, si naplno uvedomujem extázu z lietania, tak ako si až pri nejakom nešťastí v živote uvedomíme svoje predchádzajúce šťastie.

My ľudia sme ale už takí. Večne hľadáme zdroje nespokojnosti namiesto pozitív. Neustále sa obzeráme za seba a selektívne porovnávame minulosť s prítomnosťou alebo naopak s nádejou hľadíme do budúcnosti, ktorá nám dáva neistý prísľub šťastia... a zabúdame žiť TENTO okamžik. Aspoň momentálne si to naplno uvedomujem aj keď viem, že časom, až zase pristanem, budem s nostalgiou spomínať na tieto chvíle. Znova sa budem pristihovať pri žití zážitkov z minulosti alebo hľadaní šťastia v mlhavej budúcnosti. Dokážem to však už ľahšie rozoznať a postupom času hádam budem vedieť vzlietnuť kedykoľvek. Chcem žiť tu a teraz, ale nie len v tej materiálnej realite. V mojej hlave je obsiahnutý celý vesmír so všetkými jeho tajomstvami a ja ich túžim postupne odhaľovať. Takmer isto sa mi to nikdy celkom nepodarí (našťastie), ale to je v poriadku. Život je cesta a spôsob, akým po nej prejdeme. Ako spieva Mňága „I cesta může být cíl...“.

Objavovanie nového so sebou prináša riziko v rôznych podobách, ale stojí za to podstúpiť ho. Kto chce lietať musí rátať aj s tým, že môže padnúť, ale keby všetci kvôli tomuto riziku radšej sedeli na zemi, nikdy by sme nemohli vidieť naše životy z nadhľadu.

Takže ľudia, nebojte sa lietať alebo aspoň nelámte krídla tým, ktorí to chcú skúsiť.

Otrasné! Škandál!

V poslednej dobe píšem samé ťažkotonážne psychotiny, čo mi bolo aj naznačené Galganom a de facto aj istým Jblknsc (kto to môže byť?) v komente k jednému takémuto kúsku. Zobral som si to k srdcu spolu s odporúčaním na príklon k bulváru. Zrovna tejto kategórii som sa chcel vyhnúť aj ako potencionálny žurnalista, ale treba si priznať, že bez bulváru nemám šancu na akú takú sledovanosť od širokých más a o to mi predsa ide v prvom rade. Pociťujem silné sebauspokojenie, že sa mi podarilo dať dokopy aspoň ten titulok po hodinách premýšľania a naozaj sa cítim ako pravý novinár.

Môj malíček už ani nečaká na pokyn z mozgu a na výkričník kliká automaticky. Exclamations!!! Už mám takmer všetko, len správna téma mi chýba, ale to by nemal byť pri tomto štýle žiadny problém. Takže poďme na to!

Škandalózne odhalenie! Gang lúpežných žltočervených mravcov už celé mesiace terorizuje bezbranné obyvateľstvo jedného bytu v Bratislave! Sústavné zákerné nájazdy majú za následok totálne psychické vyčerpanie bezbranných občanov. Exkluzívny rozhovor pre Dawax.blogspot.com nám poskytol jeden z nich, ktorý si zo strachu pred pomstou neželá byť menovaný, ale keďže toto je bulvár prezradíme aspoň jeho iniciály D.Ch. Doslova nám povedal:

„Kokšo, to už sa fakt nedá! Naposledy sem si nechau fajnovučkú bagetku na stole, že si ju zežerem hned jak dondem v noci z roboty. Šak aj sem si dávau pjekne z máseukem, ked tu zrázu vidzím špacírovat sa po ňem ňekolko mravlencú. Já že vy sviňe nenažraté! Ná a ftedy kuknem na bagetu a skoro ti mja kamaráde prevráciuo! Ceuá bageta oblezená týma sviňama, nevím kolko sem ich museu zežrat. Aspoň to mja ťeší, že sem ich tým posuau do rici...“

Kedy začnú kompetentné orgány konať?! Nepodarilo sa nám zistiť, ktoré to sú, ale to ich ani v najmenšom neospravedlňuje! Podarilo sa nám získať aj vyjadrenie poslanca NR z prostredia vládnej koalície, ktorý si síce želal byť menovaný, ale my ho pre istotu menovať nebudeme.

„Veľmi pozorne tento problém sledujeme a indície jasne hovoria, že tieto hordy k nám boli poslané a sú financované maďarskou iredentou za podpory bývalej vlastizradnej vlády...“

Tento vážny, v tejto chvíli zdá sa už medzinárodný problém, budeme naďalej pozorne sledovať aspoň dovtedy, kým to vy budete čítať a písať nadšené komentáre podporujúce nás v nebezpečnej investigatívnej žurnalistike.

Zmysel života

Kokšo, tak toto neni haluz, to je karma:-)))

tento textík som objavil v compe vzápätí po publikovaní ...and what about my ego... bol napísaný minimálne pred 2 rokmi; dávam ho len tak na porovnanie vývoja môjho myslenia....alebo som sa niekde zasekol?

Je taký nedokončený, ale nič sa predsa nekončí, že áno;-)

here you are...

Neexistuje jedna, jediná a jednotná definícia zmyslu života. Alebo predsa len? Viera? Táto jednoslovná poučka zrejme platí. Tento pojem je však priveľmi sprofanovaný, pretože sa v mysliach ľudí až príliš spája s náboženstvom. Za posledných dvesto rokov nastal predovšetkým v západnej civilizácii prudký odklon od duchovnej stránky života k takmer absolútnemu materializmu. Duchovný aspekt zastupovala cirkev so svojimi skostnatelými dogmami, ktoré modernému človeku jednoducho nič nehovoria.

Podobne aj v mojom živote bola viera spájaná s inštitúciou církvi neschopnej za celé stáročia kriticky nahliadnuť na svoje učenia. Bol som síce vedený k viere v Boha, ale vcelku neúspešne. Až po bezmála troch desaťročiach života som si uvedomil, že viera v niečo tak abstraktné ako je Boh nemôže byť vymedzená striktnými pravidlami cirkvi. Ako si môže niekto osobovať právo robiť prostredníka medzi mnou a Bohom? Viera je vec natoľko intímna, že nikto nemá právo určovať jej smer. Môže len naznačiť cestu, pomôcť prekonávať prekážky, ale v žiadnom prípade určovať pravidlá a spôsob prejavovania viery.

Môj zmysel života je v hľadaní tejto cesty. Predtým som veril presne v zmysle doby, že len dobré materiálne zabezpečenie ma môže urobiť šťastným. Postupom času som začal zisťovať, že sa mi síce pohodlnejšie žije, ale v konečnom dôsledku šťastný nie som. Náhoda, prozreteľnosť či osud (možno Boh) ma následne priviedli na cestu duchovnú. Časom som takmer úplne zanevrel na materielizmus, alebo som ho do maximálnej možnej miery odsudzoval. To je však len oscilácia medzi dvomi extrémami. Ako pravdivá sa ukazuje tá stará a tak nadčasová múdrosť o zlatej strednej ceste. Nie je to len o kompromisoch, je to viac o rovnováhe. Vždy keď človek zanedbá jednu sféru života začne ho to nakláňať do jednej strany a ani si neuvedomí, ako zišiel zo svojej cesty.

V jednoduchosti sa dá povedať, že matéria je nepostrádateľná pre telo a spiritualita pre dušu. Problém modernej doby je v tom, že dušu a duchovno sme vytesnili na úplný okraj nášho bytia už len preto, že ju nemožno zmerať a odvážiť. O to ťažšie je pre súčasného človeka tento aspekt života znovu objaviť a následne dostať ho do rovnováhy. Mohol by som napísať, že práve v tomto spočíva zmysel môjho života. Lenže to by nebolo celkom správne. Čo ak by som zajtra tú rovnováhu našiel? Stratil by môj život zmysel? V istej dobe som dokonca mal pocit, že sa mi práve toto podarilo. Lenže život je dynamický a nedá sa jednoducho zakonzervovať na určitom ideálnom mieste. Preto treba neustále napredovať a v každej chvíli byť pripravený čeliť novým výzvam.

V súčasnosti zo seba striasam pocity skepsy a nechuti a to len preto, že som sa uspokojil s dosiahnutým stavom a akosi som zastal na mieste. A keď už raz človek zastane je omnoho ťažšie sa znovu rozbehnúť a nabrať správnu rýchlosť a smer. Som však vďačný za to, kam som sa dostal. Len keď dokáže človek akceptovať a vyrovnať sa so zlými vecami vo svojom živote je schopný skutočne si ceniť to krásne. A toho krásneho je tak veľa, stačí otvoriť oči a myseľ.

...and what about my ego...

Intro> tento text je možno príliš dlhý, nezáživný a stále som ho nedokázal dopísať k vlastnej spokojnosti a tak som ho teraz po sebe radšej ani nečítal a rovno ho zavesil... toto som zo seba jednoducho musel dať von. Asi je aj chaotický a v určitých bodoch rozporný, ale ja viem veľmi dobre, čo som tým chcel povedať;-)


Dva decembrové dni sa práve stretli a ja som impulzívne odstránil práve napísaný polstranový text. Takéto veci nikdy nerobím, aj keď som s napísaným veľmi nespokojný, ale teraz sa stalo a ja vzápätí uvažujem, prečo zrovna teraz. Ten text odhaľoval základný princíp mojej existencie a ja som sa asi zľakol vlastnej otvorenosti. Neviem isto, snáď som sa len začal príliš zamotávať do podrobností. Skúsim znovu...

Už pred niekoľkými rokmi pri mojom duševnom obrodení, ktoré spôsobilo totálnu zmenu pohľadu na svet a môjho fungovania v ňom, som si začal uvedomovať cyklicky sa opakujúce určité situácie v mojom živote. Netvrdím, že sa mi dookola dejú identické veci, to skôr príčiny a následky rôznych dejov sa mi začali javiť čitateľnejšie a „napísané“ na rovnakom podklade a s rovnakou zápletkou. Neskôr som zistil, že to korešponduje s videním sveta napríklad podľa čínskej filozofie tao, karmickým princípom buddhizmu, ale aj s pravidelnými cyklami starých kultúr Mezoameriky (Mayovia, Aztékovia...). Lenže tie moje sa postupom času začali viac a viac zmenšovať a začal so si uvedomovať, že niečo zrejme nerobím dobre, keďže ich výstupom bolo v konečnom dôsledku duševné utrpenie. Dospel som k záveru, že moje riešenia stávajúcich problémov nie sú dobré, resp. som ich ani neriešil, ale pochovával a prekrýval ich domnelým zabudnutím. Takto to však nemôže fungovať a tie rádoby mŕtvolky len čakali v tmavých kútoch podvedomia na vhodnú príležitosť krutej sebarealizácie (pozri Pekelné hody).

Chcel som to zmeniť a vysporiadať sa s tým raz a navždy. Tu však nastal problém, pretože všetko so všetkým súvisí a na niektoré veci som jednoducho nemal priamy dosah a pri konkrétnych situáciách vždy vystupujú aj iní ľudia a sú zasadené do rôznych kontextov.

Mojou hlavnou snahou je nekonať výhradne na základe ega alebo aspoň jeho vplyv čo najviac obmedziť. Lenže ego si vždy nájde svoju cestičku, zmení stratégiu a začne sa prejavovať inak. Tak sa stalo aj u mňa. Moje poznanie ho dokázalo skrotiť, ale určite nie zahubiť.

Je to zopár mesiacov, čo som spoznal jednu úžasnú ženu. V priebehu niekoľkých prvých týždňov každodennej komunikácie som nadobudol zvláštny pocit, cítil som sa plný energie a pripravený na... hmmm, snáď začať niečo nové, nový cyklus. Nerobil som si žiadne ilúzie ani zbytočné nádeje. Odovzdal som sa tomu a snažil sa nechať voľný priebeh udalostiam už len preto, že praktické okolnosti neboli veľmi priaznivé. Ale všetko sa vyvíjalo tak úžasne a prirodzene, že nakoniec prišlo to, čomu som sa v podstate už niekoľko rokov bránil. Nechal som konať svoju intuíciu a tá ma hnala dopredu. A ani teraz toho ani trochu neľutujem, aj keď to pre mňa skončilo na prvý pohľad veľmi nešťastne. Nie, nechcem to tu rozpisovať. Šokovalo ma to a veľmi zranilo, ale aj prinútilo prehodnotiť isté veci. Na to, aby som dokázal prelomiť kliatbu opakujúcich sa cyklov musím spraviť niečo iné, ako len zabudnúť ako toľkokrát predtým. Verím svojmu vnútornému oku nazývanému aj intuíciou. Rozhodol som sa, napriek odporujúcemu egu vzkriesenému krízovou situáciou a vyvolávajúcemu pocity ukrivdenia, nevzdávať sa. Je tu ešte niečo, čo teba dokončiť. Cítim, že tu je niečo, čo musím spraviť pre toho druhého a neočakávať za to nič, iba ak vlastné vyslobodenie z bludného kruhu.

A v týchto dňoch sa stalo niečo, čo mi znovu pomohlo odhaliť, že to moje nesmrteľné ego znovu našlo spôsob, ako sa prejaviť. Bolo to záludné, ale som nesmierne rád, že som to dokázal spozorovať, aj keď mi k tomu zasa musel dopomôcť určitý stupeň utrpenia. Každý aspekt života má však v sebe obsiahnutú celú škálu poznania – od bezvýhradne pozitívneho až po čistý negativizmus. Záleží len od uhla pohľadu; stará známa vec.

Tá v každom ohľade úžasná žena, ktorá ma nechtiac donútila napríklad aj k písaniu týchto riadkov, je vlastne veľmi nešťastná, aj keď na svoje okolie pôsobí nadmieru pohodovo. Vycítil som to a na základe vlastných skúseností som jej chcel pomôcť a na druhej strane tiež sa niečo nové naučiť. Naozaj nemá zmysel rozpisovať sa o podrobnostiach a obhajovať tu svoj postoj, ktorý niekomu môže právom pripadať mentorský alebo že sa staviam do pozície samozvaného guru. Určite som nemal v úmysle diktovať, ako má riešiť určité situácie, ako má žiť svoj život. Chcel som jej skôr ukázať cestu a možno aj trochu nastaviť zrkadlo. A tu som si musel priznať svoj ďalší z radu omylov. Mojou snahou síce bolo len ukázať cestu, ale aj to ukazovanie musí byť nezištné a nenásilné. Nemôžem sa snažiť niekoho niekam nasmerovať, aj keď som stopercentne presvedčený o svojej pravde a ešte sa cítiť nedocenený a nepochopený, ak je ten smer odmietnutý. Teda môžem, ale len v tom prípade, keď sa nezaoberám odstavením ega z rozhodovacieho procesu.

Toto všetko som mal vedieť veľmi dobre, pretože sám som vytrvalo odmietal akékoľvek dobre mienené rady, pretože sám som samozrejme všetko vedel najlepšie... v jednoduchosti, každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu, ako dospieť k poznaniu. Veľa ľudí, a myslím, že v dnešnom svete je to drvivá väčšina, nikdy nedospeje k odhaleniu podstaty svojej a tým aj celého vesmíru. Netvrdím, že mne sa to snáď podarilo, to v žiadnom prípade nie, ale aspoň sa o to celou silou snažím. Väčšina ľudí predovšetkým na západe sa domnieva, že to vysnené skutočné šťastie nájdu niekde vonku, v zbieraní vecí a peňazí, prípadne obracajú hlavy hore k nebu a prosia....a pritom všetko, čo potrebujú už majú a to priamo v sebe.

Tak som aj ja hľadal celé dlhé roky lásku v niekom a vôbec som si neuvedomil, že ju so sebou nosím neustále, len som ju ubil vlastnou sebaľútosťou a hľadaním mimo seba. Pokiaľ tento cit ľudia v sebe znovu neobjavia čaká nás katastrofa. Viem, že to znie pateticky, ale som o tom presvedčený. Hovorím o láske, za ktorú človek nezíska nič hmatateľné alebo aspoň uspokojujúce. Pretože ak niekoho milujeme ozajstnou láskou nesmieme to podmieňovať ničím, ani vyžadovaním náklonnosti toho druhého. Znie to pre milujúceho kruto, ale skutočne len na prvý pohľad a hlavne vtedy, ak sa na to pozeráme cez optiku vlastného ega. Ak sa nám ho podarí eliminovať nastane to, čomu sa v buddhizme hovorí osvietenie. Ak sa vám to podarí určite to spoznáte. Problém je len v tom, že tento stav absolútneho uvedomenia si súvislostí nie je trvalý, ale v budúcnosti pomáha lepšie pochopiť určité situácie.

Život je neustály boj; boj so sebou samým, so svojimi emóciami a vlastnými rozhodnutiami. Preto sa snažím byť otvorený, aby som uvoľnil priestor svojej intuícii. Niekedy sú rozhodnutia na prvý pohľad pre mňa zlé, ale.... uhol pohľadu. A tak som sa rozhodol nevzdávať ani vo vzťahu, ktorý som tu čiastočne naznačil, pretože viem, že by to bola veľká chyba. Napriek tomu, že ma to stojí hrozne veľa energie a oveľa jednoduchšie by bolo zabudnúť. Nič v živote sa nedeje náhodou a ani naše stretnutie ňou nebolo, len sme ešte nedokázali presne zistiť, čo máme jeden druhému poskytnúť. Pre mňa to môže byť to vytúžené vyslobodenie z doposiaľ uzavretého kruhu a pre Teba (tak trochu dúfam, že si si to prečítala) možno nájdenie dôvery v ľudí, to už však musí každý spoznať každý sám.

Dúfam teda, že v sebe nájdem tú silu a schopnosť konať správne a verejne:) sa ešte raz ospravedlňujem za moju doterajšiu neschopnosť. See you soon, I hope...

Ja viem lietať (?) I.

Vidím svoje telo, ale len tak mlhavo. Viem však, že je to ono. Cítim v tom absolútnu istotu podobne, ako ju cítim aj pri lete priestorom. Je to také zvláštne. Na jednej strane som mimo svojej fyzickej schránky, ale aj tak cítim, že ju dokážem dokonale ovládať. Skoro ako keby som sedel na chrbte lietajúceho koňa. Najprv si len skúšam ovládanie a obratnosť vo voľnom priestore; také zastreľovanie ako vo videohre. Následne si trúfam smerovať aj do mrakov a tesne pred nimi spravím elegantný oblúk. Získavam totálnu kontrolu a testujem svoje manévrovacie schopnosti. Cítim sa istejší ako pri pohybe po pevnej zemi. Tu nehrozí, že by som sa potkol, možno len nejaká bezvýznamná zrážka s lietadlom, ale nemám v sebe ani kúsok obavy.

Začínam stvárať rôzne kúsky, extatické stavy sa stupňujú. Zrazu si uvedomujem, že vlastne necítim ani odpor vzduchu, ani chlad, ktorý by mal v týchto výškach logicky prísť. Hmmm, to je zvláštne, hovorím si. V podstate sa mi to zdá zvláštnejšie ako samotný fakt, že lietam. Ďalej sa tým už nezaoberám.

Podarí sa mi toto ešte niekedy? To netuším a tak sa rýchlo rozhodujem. Treba z toho vytrieskať čo to dá. Myšlienka ešte ani nestihla hlodať v mozgu a ja už skúšam strmhlavý let prudko dolu. V tomto momente mi je celkom ľúto, že ten odpor vzduchu necítim. Ale znova sa moje nevyslovené želanie spĺňa skôr, ako som vôbec začal myšlienku spracovávať. Z hrdla sa mi derie mohutný výkrik, ktorý sa ale nedostane nikam. Tlak vzduchu ho zatláča naspäť a ešte hlbšie. Zadávam ďalšie želanie. Chcem vidieť teraz svoj ksicht, to musí byť poriadna maska... už to ovládam takmer dokonale, stačí len chcieť. Naozaj sa veľmi dobre bavím na svojich trepotajúcich sa mimických svaloch, ale aj napriek deformácii jasne rozoznávam úsmev a nekonečnú radosť v očiach.

Zem už je na dohľad a blíži sa stále rýchlejšie.

A zrazu ma na krátky okamih zasiahne strach a ja zisťujem, že princíp je rovnaký, ako pri želaniach. Všetko sa okamžite mení a celé moje Ja je zaplavené iracionálnym pocitom bezmocnosti. Nedokážem zrazu myslieť na nič iné, len na smrteľné obavy. Strácam kontrolu nad sebou aj nad svojim telom. Už len padám ako kameň do priepasti; moje vlastné telo sa stalo len neovládateľnou hmotou pohybujúcou sa podľa vôle vetra a gravitácie. Strach totálne paralyzuje moju schopnosť ovládať myseľ i telo. Pod sebou už začínam rozoznávať detaily zemského povrchu a zmierujem sa s neodvratnou katastrofou.

Vnútorná vyrovnanosť ako zázrakom odplavuje strach a ten zostáva za mnou niekde vo voľnom priestore. Je neuveriteľné, ako zmierenosť s osudom a v tomto fatálnom prípade priamo so smrťou dokáže človeku privodiť pocit úplnej slobody. Rovnováha duše sa v tom istom momente prenáša aj na kapitulujúci zhluk buniek tvoriacich môj fyzický organizmus. Už nie je svojvoľne ovládané pulzujúcou atmosférou, ale naopak, začína z nej čerpať neopísateľnú a zmyslami nepostrehnuteľnú energiu.

Len tak sám pre seba sa pousmejem, aké je to všetko neskutočne jednoduché. Stačí sa prestať báť, stačí prestať bojovať sám so sebou. Teraz sa už naozaj nechávam niesť priestorom. Už ani nepociťujem potrebu mať všetko pod kontrolou. Krízová situácia mi umožnila získať neochvejnú dôveru. Ale dôveru k čomu? V seba? Alebo v tú tajomnú silu, ktorá mi toto celé umožnila? Som si takmer istý, že to bude z každého trochu. Je to napojenie môjho Ja na tú empiricky nedokázateľnú silu, ktorá je úplne všade. Domnievam sa, že strach je vlastne osobnostnou ochranou ega pred týmto napojením. Ale prečo by sa malo moje ego tomu brániť? Odpoveď je rovnako jednoduchá ako na všetky dôležité veci v živote. Lenže my máme primárnu nedôveru k triviálnym vysvetleniam, pretože nič nemôže byť predsa jednoduché...

Základný rozpor je v chápaní seba samého. Väčšina ľudí chápe svoje ego ako svoju pravú osobnosť, ako svoje pravé Ja. Lenže ono je len projekciou pre okolitý svet, ktorá nás má vymedziť, zdôrazniť našu individualitu. A túto projekciu od malička, celé roky tak zdokonaľujeme, že jej sami začíname veriť a berieme ju ako skutočnosť. Sme herci, ktorí sa totálne zžili so svojimi rolami. Celú energiu vkladáme do obrany tejto vymodelovanej podstaty, aby náhodou niekto neodhalil - vrátane nás samých - ozajstnú podstatu. Ak by sa tak stalo, stratili by sme okolo seba ten obranný val chrániaci nás pred krutosťou zvonka. Bránime sa tomu tak urputne, že v zápale tohto nezmyselného boja nám nezostáva priestor na šťastie. Sústredenosť je upriamená na vytváranie imaginárnych obrazov a to podstatné nám uniká medzi prstami.

Institut für Feinmotorik_video

Pridávam ešte jedno video z FESTIVALU NEXT 2007: RADICAL MELODIES.
Je to natočené zase len na mobil, čomu zodpovedá aj kvalita zvuku a obrazu...

FESTIVAL NEXT 2007: RADICAL MELODIES

V piatok a sobotu (7.- 8. 12.'07) sa uskutočnil v A4_nultý priestor už ôsmy ročník festivalu novej hudby. Novej v zmysle inovatívnosti postupov tvorby aj prezentácie pred publikom a s nutnou dávkou experimentovania.
Po druhý krát v krátkom čase som sa v zero space objavil aj ja a zasa predovšetkým vďaka Galganovi. Aby som bol presnejší, dostal som za úlohu "zdokumentovať" prvý večer a sám pán G sa sem vybral v sobotu. História sa vraj opakuje a ja akokeby som to chcel sám na sebe potvrdiť aj tentokrát som nestihol začiatok. O príčinách je zbytočné sa rozpisovať, nechajme to pri tom, že som lajdák lajdácky.
Z uvedeného vyplýva, že prvé internacionálne zoskupenie /Guy van Belle (BE, SK) + Shenggy (CN) + Michal Kindernay (CZ)/ s ich vystúpením zostalo ukrátené o moju pozornosť, ale verím, že to bolo OK. Bohužiaľ som nevychytal ani JKLMF (SK) a Kyl the Sistem (SK, CZ), ktorí mali hrať, resp. asi aj hrali vo vestibule. To ma však dosť nemilo prekvapilo, pretože až tak hrozne neskoro som neprišiel. Ak snáď hrali po skončení hlavného programu tak sorry, ale pri mojom odchode to na after party nevyzeralo. No, ale už by som sa mohol dostať konečne k tomu, čo som vidieť a počuť mohol.
Partička z Nemecka, ktorá si hovorí Institut für Feinmotorik, čiže niečo ako Inštitút pre pohybovú motoriku bola zato viac než zaujímavá. Nazval by som to "gramofónová dekonštrukcia s následnou zvukovou rekonštrukciou". To som si vymyslel naozaj sám, aby som pôsobil dojmom erudovaného znalca moderného umenia. Aby z toho však niekto aj niečo pochopil skúsim to trošku opísať. Štyria týpci s ôsmymi gramcami a štyrmi mixami, čo by znelo asi ešte pomerne tradične až na to, že namiesto platní používali najneuveriteľnejšie gumičkové prevody, CD-čka prípadne obyčajné samolepiace papieriky a podobne. Napríklad krížom cez tanier v určitej presne stanovenej výške našponovaná gumička a na nej položená prenoska snímajúca vibrácie spôsobené "brnkaním" papierikov nalepených priamo na rotujúcom tanieri. Tým bol generovaný určitý zvuk, ktorý bol následne korigovaný a osekávaný podľa potreby pomocou mixu. K tomu ešte treba prirátať možnosť regulovania rýchlosti a vynásobiť to ôsmymi... Praktická ukážka, ako sa dá zo zvukového "odpadu" vytvoriť parádne "hypnotické para-techno" ako sami nazývajú svoju výslednú tvorbu. Pridávam aj zopár photos pre lepšiu ilustráciu, aj keď len z mobilu, takže soráč za kvalitu.









Po nemeckých recyklátoroch prišiel rad na uletených Rakúšanov Fuckhead. Mal som aj trochu obavu, aby neboli až príliš verní svojmu menu, keďže som cez prestávku započul niečo o brutálnom metale. Obavy sa v tomto smere nepotvrdili, ale sánka mi teda padla až na zem. Hneď na úvod musím skonštatovať, že hudobná zložka hrala podružnú úlohu. Jednalo sa podľa môjho názoru viac o performance so zapojením (aspoň čiastočným) divákov. Naozaj je len ťažko opisovať ten sled bizarností, ktorý sa v nultom priestore odohrával za doprovodu deathmetalovo-gotických vokálov, chvíľami až drumandbassových perkusií a gitarových rífov. Typani odetý len v trenkách a s pozlátkovými parochňami na hlavách predvádzali totálne uletené kúsky. Asi najnezabudnuteľnejší bol "anal connecting". Proste dvaja hošani stoja asi tri metre od seba otočení chrbtami a so stiahnutými trenclami a tretí im rituálne zastrčí do zadku každému jeden koniec káblu, či špagátu a na ten potom pripevní tabuľku s nápisom (asi Fuckhead, ale nevidel som - našťastie:) - veľmi dobre). Popri tom pôsobí vypľúvanie rozžuvaného banánu okolo seba vcelku neškodne. Proste totálny úlet, ktorý netreba brať smrteľne vážne a ani sami protagonisti vážne ani náhodou nepôsobili.
Takže to bol môj ďalší kultúrny trip a na základe posledne videného ešte prehodnotím, či chcem byť aj ja moderným umelcom;-)
Sobotný program zdokumentuje Galgan, takže checkujte...

Film: Ópium – Denník bláznivej ženy

Ópium – Denník bláznivej ženy (Maďarsko )
Opium – Diary of a Madwoman / Ópium – Egy elmebeteg nö naplója
Réžia: János Szász; Scenár: János Szász, András Szekér
2007
Druhý a zrejme aj bohužiaľ posledný film, ktorý som si pozrel na MFF Bratislava je maďarský a odohráva sa na začiatku 20. storočia v ústave pre choromyseľné ženy na bližšie nešpecifikovanom mieste. Dostávame sa sem spolu s doktorom Brennerom, ktorý tu má nastúpiť do práce. Milý doktorko je okrem iného aj spisovateľ, podľa prečítaných úryvkov asi dosť pokleslej literatúry, ktorý však už nejaký čas nič nenapísal a pociťuje z toho slušnú frustráciu "liečenú" pravidelným užívaním ópia.
Brenner by mal byť podľa indícií zástancom vtedy úplne nových metód, ako je psychoanylýza. Naproti tomu v ústave fičia skôr metódy rokmi osvedčené typu lobotómia, ľadové kúpele a podobne, čoho svedkom je pri svojom príchode aj milý doktorko.
V tejto príjemnej ustanovizni je zavretá aj mladá žena Gizela trpiaca silnými záchvatmi, ktoré jej spôsobuje "diabol, ktorý do nej raz na ulici vstúpil prostredníctvom jemného vánku". Avšak najsilnejším prejavom jej psychózy je nekontrolovateľná grafománia. Gizela pri každej príležitosti píše. Snáď niečo ako denník, to sa ale v podstate nikdy presne nedozvieme. A keď jej odoberú papier, píše na steny svojej cely.
Doktor a mladá pomätená žena si postupne k sebe nachádzajú cestu počas liečebných procedúr. Brenner je jediný, komu dala prečítať svoje denníky a frustrovaný spisovateľ je fascinovaný nielen kvantitou, ale aj kvalitou napísaného. V kontexte vlastnej neschopnosti ho táto žena začína až nezdravo priťahovať. Fatálna kombinácia drogovej závislosti, profesionálnej frustrácie a citovej vyprahnutosti ho privedie až k zvedeniu svojej pacientky, ktorá sa mu sama odovzdala. On akoby tým získal novú energiu a inšpiráciu k písaniu a ona spriaznenú dušu, ktorá jej môže natrvalo pomôcť zbaviť sa utrpenia.
Tento status však pochopiteľne nie je dlhodobo udržateľný a vpodstate hneď nasledujúci deň prichádza odhalenie a jednodňové ultimátum na odchod pre doktora. Ten ho využije na splnenie najväčšieho Gizelinho želania - aby jej vybral mozog. A tak sa s príbehom lúčime štýlovou lobotómiou...
Celé to pôsobí nesmierne kruto, ale pre hlavných hrdinov to bol v podstate happyend; nie síce ako z amerického filmu, ale to je len dobre. Je to film o posadnutosti vlastnými démonmi a o tom, ako sa s nimi dokáže človek vyrovnať alebo naopak podľahnúť im. Možno aj o večnej túžbe človeka získať to, čo mu je nedosiahnuteľné a hľadaní spôsobov, ako s nepriazňou vybabrať... až napokon osud vybabre s nami.

Film: 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni

Ako som aspoň sám sebe sľúbil, pokračujem v decentnom opise môjho kultúrneho života posledných dní. Budem sa konkrétnejšie venovať dvom filmom, ktoré som zatiaľ stihol navštíviť na fesťáku v Bratislave. Hneď na začiatku sa musím poďakovať mojej najmilšej a najnebezpečnejšej (je už takmer doštudovaná psychologička) kamarátke Livijke, že ma zase raz zachránila zo spárov nekultúrnosti a dekadencie. Nooo, úprimne, z nejakej divokej dekadencie ma (bohužiaľ:) ťahať nemusela, ale aj tak ďakujem.
Ako prvý sme si jednohlasne zvolili rumunský film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni(Réžia a scenár: Cristian Mungiu) , ktorý získal Zlatú palmu v Cannes a je nominovaný na Oscara za najlepší neamerický film. Ak by niekto čakal strhujúci príbeh plný zvratov zrejme by zostal sklamaný. Človek podvedome od takto oceneného filmu čaká niečo, čo ho prekvapí, zaujme alebo nejako to s ním pohne. A zaručujem vám, že tento kúsok to aj dokáže, ale v úplne iných rovinách, než by ste asi aj chceli. V skratke kostra príbehu:
V časoch Ceaucescovej diktatúry bola v Rumunsku interrupcia v plnej miere ilegálna, čo malo za následok na jednej strane preplnené detské domovy a na strane druhej obrovské množstvo potratov vykonaných v prevažne primitívnch podmienkach s obrovskou dávkou rizika. K podobnému kroku bola prinútená aj študentka Gabita, ktorá s pomocou kamarátky Otílie zohnala kontakt na istého Bebého, ktorý podobnú "prácu" vykonával. Komplikácie nastali, keď zistili, že objednaná hotelová izba, v ktorej sa všetko malo v tajnosti odohrať vlastne objednaná nie je a predovšetkým keď Bebé zistil, že babenka je vo viac než štvrtom mesiaci tehotenstva. Vtedy mu už hrozilo väzenie za vraždu, nie "len" za potrat. Tu nastáva celkom pochopiteľne konflikt záujmov. Viac prachov babeny nezoženú ani náhodou a už je fakt najvyšší čas... Prezradím len toľko, že zákrok bol nakoniec úspešne vykonaný a vy môžete skúsiť hádať, ako sa spolu táto trojica asi vyrovnala.
Za zmienku ešte stojí niekoľkosekundový záber na plod na podlahe kúpeľne nedbalo zabalený do uteráku a takmer triviálny rozhovor v pozadí. Tento film nebol podľa mňa ani obžalobou ani obhajobou interupcií, bol len "suchým" konštatovaním, nech vo finále vyznel akokoľvek kruto. Celý dej sa odohrával v takom šerosvite, všade samé Dacie, no úplný psychohoror (to už trošku zľahčujem). V každom prípade haluzný film, ktorý sa nesnaží vynášať súdy a to je myslím veľmi dobre. Pridám ešte citát autora scenára a režiséra v jednej osobe:
„V roku 1966 boli v Rumunsku zakázané potraty, a tak sú čísla narodených v 70. rokoch omnoho početnejšie než tie skoršie. Na konci éry komunizmu sa ukázalo, že v tej dobe zomrelo na následky pokútnych potratov viac než pol milióna žien. Potrat vtedy postrádal akúkoľvek morálnu súvislosť, bol chápaný skôr ako vzbura proti režimu.“ (Cristian Mungiu, in: http://www.iffbratislava.sk/2007/index.php?id=83&fid=17)
Druhý film bude maďarský a volá sa Ópium – Denník bláznivej ženy (Réžia: János Szász, Scenár: János Szász, András Szekér), ale ten z dovolením až v ďalšom príspevku.

something completely different

Mám za sebou niekoľko veľmi zaujímavých dní. Okrem úchvatných zážitkov s baktériami, ktoré sa mi dôkladne pozreli na zúbok (písal som o tom v predchádzajúcom článku) a postupného nástupu chrípky s charakteristickou malátnosťou som stihol absolvovať aj nejakú tú kultúru. S mistrom G (nemá naozaj nič spoločné s mýtickým bodom v ženskom tele, aspoň si to myslím) sme začali minitour pivkom v obľúbenom Verne a čakaním na signál od miss N, že ju môžme vyzdvihnúť z firemného večierku v blízkom hoteli. Akcia prebehla úspešne a vyrazili sme do Subclubu. Aby som pravdu povedal čakal som tam niečo ako metalovú "diskotéku", sám netuším prečo. Ale povedal som si, že neplánované akcie bývajú tie najlepšie, tak som sa nechal zlákať.
Po skúsenostiach z posledného roku pri mojich návštevách v tomto klube som veľké očakávania ani mať nemohol. Je fakt, že som absolvoval takmer výhradne len d´n´b akcie. Problém nebol ani tak v samotných akciách, ako skôr v prítomnom auditóriu. Bol som zvyknutý, že keď som sem v minulosti prišiel na čokoľvek, vždy som tu stretol aspoň zopár známych. Lenže v určitom presne nedefinovanom čase, ktorý som očividne akosi prešvihol, nastala masívna výmena generácií a ja som sa dostal do pozície, ktorej som sa úspešne dlhé roky vyhýbal. Nepociťujem potrebu za každú cenu snažiť sa zaradiť do prostredia. Asi by bolo celkom zábavné, keby som ako obstarožný panák chodil po klube a z náhodne pochytených výrazov prítomných tínedžerov v rýchlosti pretvoril svoj výrazový potenciál aby som bol in. Ja som však pravzor outsidera, tak som zostal len pri postávaní pred barom a občasnom predvádzaní tanečných kreácií, podľa prítomnej omladiny asi zaradených niekde k pravekým kmeňovým rituálom alebo hmyziemu tancu lásky. Našťastie som až taký lúzer, že mi to bolo a je totál egál.
Spravím teraz ľahkú časovú sľučku v texte a posuniem sa naspäť k poslednej sobote. Záhadná trojica vstupuje do betónového bunkra za zvukov hudobných detonácií... Ok, nechám si tieto kvetnaté žvásty pre seba. Jednoducho vlezli sme a ja som zostal príjemne prekvapený. Hneď na úvod som stretol jednu stráášne dávnu milú známu Zuzku, hneď na to za barom Grétku - exkolegyňu z legendárneho UW-café. Čo vám budem hovoriť, okamžite som sa cítil perfektne. Postretával som aj známych samčích jedincov, ale koho už preboha zaujímajú chlapi? Heya, bez urážky, kamaráti moji:)
And what about music? V podstate taká príjemná všehochuť. Niečo na spôsob FM_party. Hrali tam DJs Huňo and Cubby (ak ešte niekto ďalší, tak sorry...) a volalo sa to (dúfam, že to nepopletiem) ...and now for something completely different. To, že ma časom začala otravovať takmer čisto indierocková a britpopová produkcia tej babeny, čo si hovorila DJ Cubby mi vôbec nevadilo, ale predsa len mám diametrálne iné predstavy o čistote zvuku. Alebo aby som bol presnejší, ak mi chcela cica utrhnúť hlavu prevalenou zvukovou vlnou, či skôr tsunami, tak sa jej to našťastie o chlp nepodarilo. No nič v zlom, som asi trochu vrták, v globále to bolo celé fajn. A keďže ma moji flatmates jemne vyzvali vo vkusnú hodinu na odchod a mne sa potom nechcelo trepať domov samému, zdvyhol som kotvu a vyplával smerom k Dunaju a domov bumbať. Veď viete ako to je. Malé deti a starí ľudia chodia spať zavčasu, teda aspoň tá stredná generácia si to tak predstavuje, ale ani za svet neviem, do ktorej kategórie vlastne patrím.
Nevadí ten skorý odchod, na nedeľu je pripravené pokračovanie kultúrno-spoločenského vyžitia, tentokrát umenie filmové na MFF Bratislava...

Aúú aúú, to to bolí!

Toto je taký zúfalý pokus o aplikáciu toho, čo funguje na zvládnutie duševnej bolesti, na utrpenie fyzické. Ak by len trochu zabralo písanie na zmiernenie tej brutálnej bolesti zubu (viem, že používam trochu prisilný slovník hneď zo začiatku; neviem kam to budem gradovať, ale to je teraz úplne jedno). Najväčšia haluz na tom všetkom je, že vo štvrtok som bol u zubárky a v piatok ma začal bolieť celkom iný zub než mi ošetrovala. Začalo to tak nenápadne až sa to vystupňovalo k dnešnému stavu. Vôbec mi nezaberajú všetky tie Brufeny a Ataralginy, ktoré v zúfalej snahe utíšiť aspoň trochu bolesť do seba hádžem. A to podotýkam, že za posledné tri roky som si dal nejakú tabletku možno dva razy a to už muselo byť naozaj niečo. Ani sa nechcem zamýšľať, aký bordel to vo mne teraz môže robiť popri tom, že prvotný účel to akosi neplní. Už len ten klamlivý pocit, že niečo proti tej zžierajúcej bolesti robím ma núti ládovať do seba pre niekoho čarovné ružové aj biele pills.
Sestrička ma celkom promptne objednala na budúci týždeň, ale ak to pôjde takto ďalej, dovtedy buď padnem za obeť predávkovaniu, šialenstvu alebo jedinému pohotovostnému zubárovi v Blave, čomu sa ani neviem prečo snažím vyhnúť. Celé by to bolo vcelku zvládnuteľné, keby sa všetko nestupňovalo predovšetkým v noci, keď sa snažím dosiahnuť vyslobodzujúce zabudnutie spánku. Moja myseľ nemá na práci nič lepšie, než sa celou svojou energiou venovať najsilnejšiemu podnetu. Preto aj toto o tomto čase píšem (5 a.m.) a verte neverte, cítim sa lepšie. Dúfam, že ma to unaví natoľko, že zaspím trebárs aj nad compom. A zverejním to! Už len preto, aby som svoju bolesť mohol takto potichúčky vykričať podobne, ako si ventilujem dušu. Asi trošku aj potrebujem poľutovať, ale to sa navonok budem tváriť, že nič. Som drsný chlap.
Nie, som len éterická bytosť necítiaca fyzickú bolesť. Som len dočasný obyvateľ tohto krehkého fyzického tela, tak náchylného na bolesť. Rozplývam sa v nekonečnom vesmíre a zub posielam niekde mimo milky way, aj tak už nie je mliečny, hovado jedno. A keď sa vrátim vybavím si to s ním... Jáj, keby tak stačilo použiť detskú fintu s priviazaním inkriminovaného zubu o dvere. Namiesto toho musím lietať po celom univerze a hľadať aspoň dočasnú útechu. Howk...

Deň ako každý iný?

Deň ako každý iný? Nie, to len naše vnímanie je obmedzené, neschopné či neochotné prijímať podnety inak. Snažíme sa všetko vtesnať do vytvorenej šablóny pre uľahčenie spracovania vnemov. Pritom každý deň prináša niečo nové, niečo čo nás môže obohatiť. Stačí mať otvorené oči a myseľ. Stačí sa pokúsiť pozrieť na tie na prvý pohľad obyčajné veci z iného uhla.
Strach z neznámeho nás často dokáže ochudobniť o neskutočné zážitky. Samozrejme, bola by blbosť za každú cenu skúsiť všetko, ale prehnaný strach robí z ľudí figúrky pohybujúce sa len po vyznačených trasách. A nemám na mysli len rôzne látky ovplyvňujúce vedomie, ako by sa niekto mohol domnievať. Hovorím o celkovom prístupe k životu. Sám som bol otrokom svojich obáv. Strach niečo zmeniť ma pripútaval k prebiehajúcej línii života. Stav vecí, hoci nebol zďaleka ideálny, mi poskytoval pochybnú istotu bytia.
Lenže moja zvedavá duša cítila nutkavý nepokoj pri toľkom stereotype a začala sa obzerať okolo seba. Pozorovala rozličné odbočky z hlavnej trasy a silnejúca chuť objavovať ju napokon primäla k činom. Najprv to boli len také neisté výlety vždy na dohľad od hlavného prúdu. Ale netrvalo dlho a túžba po poznávaní ma celkom pohltila.
Všetko má svoje klady aj zápory. Boli chvíle, kedy som strácal pôdu pod nohami, ale časom som sa naučil, že keď práve nestojíš na pevnej zemi vtedy treba plávať, lietať prípadne hibernovať len tak v priestore. Niekedy sa naopak nedokážem odpútať od zeme vláčiac so sebou záťaž problémov. Tie sú však zväčša len umelo vytvorené a často ich stačí len premenovať na výzvu alebo jednoducho pustiť k vode. Neodporúčam však nechať plávať veci, ktoré sa k vám v budúcnosti skôr či neskôr vrátia s novou intenzitou. Mne sa toto stáva cyklicky, aj keď sa ich snažím priebežne riešiť. Bývajú to totiž také spletence príčin a následkov, že niekedy je samotným problémom sa z toho vôbec vymotať. Dôležité však je, že už som vyrovnaný s poznaním, že to je práca na celý život a dokážem získať nadhľad. Niekedy na to treba hodiny, dni inokedy týždne, ale už to nebývajú mesiace.
Sú veci, ktoré jednoducho nemôžete ovplyvniť alebo sa to od vás nepokladá za vhodné. Práve to sú tie záťaže, ktoré si často zbytočne nosíme so sebou vo svojich hlavách. Ja sa ich snažím filtrovať písaním. Chaotické myšlienky naprojektujem cez prsty na obrazovku počítača a naozaj tým získavam odstup. Je to ako film, v ktorom hrdina ide spraviť niečo o čom vy viete, že je to nesprávne rozhodnutie. A ja si akokeby píšem scenár k tomu svojmu veľkofilmu. Dramatickým zápletkám sa nevyhýbam, veď to by bola nuda ako Fontána pre Zuzanu 3. Takže žiadne záhradné jazierka s trpaslíkom sa stavať nechystám, radšej spravím vodopád...
...a tento deň je zase trochu iný, ako tie predošlé.