...and what about my ego...

Intro> tento text je možno príliš dlhý, nezáživný a stále som ho nedokázal dopísať k vlastnej spokojnosti a tak som ho teraz po sebe radšej ani nečítal a rovno ho zavesil... toto som zo seba jednoducho musel dať von. Asi je aj chaotický a v určitých bodoch rozporný, ale ja viem veľmi dobre, čo som tým chcel povedať;-)


Dva decembrové dni sa práve stretli a ja som impulzívne odstránil práve napísaný polstranový text. Takéto veci nikdy nerobím, aj keď som s napísaným veľmi nespokojný, ale teraz sa stalo a ja vzápätí uvažujem, prečo zrovna teraz. Ten text odhaľoval základný princíp mojej existencie a ja som sa asi zľakol vlastnej otvorenosti. Neviem isto, snáď som sa len začal príliš zamotávať do podrobností. Skúsim znovu...

Už pred niekoľkými rokmi pri mojom duševnom obrodení, ktoré spôsobilo totálnu zmenu pohľadu na svet a môjho fungovania v ňom, som si začal uvedomovať cyklicky sa opakujúce určité situácie v mojom živote. Netvrdím, že sa mi dookola dejú identické veci, to skôr príčiny a následky rôznych dejov sa mi začali javiť čitateľnejšie a „napísané“ na rovnakom podklade a s rovnakou zápletkou. Neskôr som zistil, že to korešponduje s videním sveta napríklad podľa čínskej filozofie tao, karmickým princípom buddhizmu, ale aj s pravidelnými cyklami starých kultúr Mezoameriky (Mayovia, Aztékovia...). Lenže tie moje sa postupom času začali viac a viac zmenšovať a začal so si uvedomovať, že niečo zrejme nerobím dobre, keďže ich výstupom bolo v konečnom dôsledku duševné utrpenie. Dospel som k záveru, že moje riešenia stávajúcich problémov nie sú dobré, resp. som ich ani neriešil, ale pochovával a prekrýval ich domnelým zabudnutím. Takto to však nemôže fungovať a tie rádoby mŕtvolky len čakali v tmavých kútoch podvedomia na vhodnú príležitosť krutej sebarealizácie (pozri Pekelné hody).

Chcel som to zmeniť a vysporiadať sa s tým raz a navždy. Tu však nastal problém, pretože všetko so všetkým súvisí a na niektoré veci som jednoducho nemal priamy dosah a pri konkrétnych situáciách vždy vystupujú aj iní ľudia a sú zasadené do rôznych kontextov.

Mojou hlavnou snahou je nekonať výhradne na základe ega alebo aspoň jeho vplyv čo najviac obmedziť. Lenže ego si vždy nájde svoju cestičku, zmení stratégiu a začne sa prejavovať inak. Tak sa stalo aj u mňa. Moje poznanie ho dokázalo skrotiť, ale určite nie zahubiť.

Je to zopár mesiacov, čo som spoznal jednu úžasnú ženu. V priebehu niekoľkých prvých týždňov každodennej komunikácie som nadobudol zvláštny pocit, cítil som sa plný energie a pripravený na... hmmm, snáď začať niečo nové, nový cyklus. Nerobil som si žiadne ilúzie ani zbytočné nádeje. Odovzdal som sa tomu a snažil sa nechať voľný priebeh udalostiam už len preto, že praktické okolnosti neboli veľmi priaznivé. Ale všetko sa vyvíjalo tak úžasne a prirodzene, že nakoniec prišlo to, čomu som sa v podstate už niekoľko rokov bránil. Nechal som konať svoju intuíciu a tá ma hnala dopredu. A ani teraz toho ani trochu neľutujem, aj keď to pre mňa skončilo na prvý pohľad veľmi nešťastne. Nie, nechcem to tu rozpisovať. Šokovalo ma to a veľmi zranilo, ale aj prinútilo prehodnotiť isté veci. Na to, aby som dokázal prelomiť kliatbu opakujúcich sa cyklov musím spraviť niečo iné, ako len zabudnúť ako toľkokrát predtým. Verím svojmu vnútornému oku nazývanému aj intuíciou. Rozhodol som sa, napriek odporujúcemu egu vzkriesenému krízovou situáciou a vyvolávajúcemu pocity ukrivdenia, nevzdávať sa. Je tu ešte niečo, čo teba dokončiť. Cítim, že tu je niečo, čo musím spraviť pre toho druhého a neočakávať za to nič, iba ak vlastné vyslobodenie z bludného kruhu.

A v týchto dňoch sa stalo niečo, čo mi znovu pomohlo odhaliť, že to moje nesmrteľné ego znovu našlo spôsob, ako sa prejaviť. Bolo to záludné, ale som nesmierne rád, že som to dokázal spozorovať, aj keď mi k tomu zasa musel dopomôcť určitý stupeň utrpenia. Každý aspekt života má však v sebe obsiahnutú celú škálu poznania – od bezvýhradne pozitívneho až po čistý negativizmus. Záleží len od uhla pohľadu; stará známa vec.

Tá v každom ohľade úžasná žena, ktorá ma nechtiac donútila napríklad aj k písaniu týchto riadkov, je vlastne veľmi nešťastná, aj keď na svoje okolie pôsobí nadmieru pohodovo. Vycítil som to a na základe vlastných skúseností som jej chcel pomôcť a na druhej strane tiež sa niečo nové naučiť. Naozaj nemá zmysel rozpisovať sa o podrobnostiach a obhajovať tu svoj postoj, ktorý niekomu môže právom pripadať mentorský alebo že sa staviam do pozície samozvaného guru. Určite som nemal v úmysle diktovať, ako má riešiť určité situácie, ako má žiť svoj život. Chcel som jej skôr ukázať cestu a možno aj trochu nastaviť zrkadlo. A tu som si musel priznať svoj ďalší z radu omylov. Mojou snahou síce bolo len ukázať cestu, ale aj to ukazovanie musí byť nezištné a nenásilné. Nemôžem sa snažiť niekoho niekam nasmerovať, aj keď som stopercentne presvedčený o svojej pravde a ešte sa cítiť nedocenený a nepochopený, ak je ten smer odmietnutý. Teda môžem, ale len v tom prípade, keď sa nezaoberám odstavením ega z rozhodovacieho procesu.

Toto všetko som mal vedieť veľmi dobre, pretože sám som vytrvalo odmietal akékoľvek dobre mienené rady, pretože sám som samozrejme všetko vedel najlepšie... v jednoduchosti, každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu, ako dospieť k poznaniu. Veľa ľudí, a myslím, že v dnešnom svete je to drvivá väčšina, nikdy nedospeje k odhaleniu podstaty svojej a tým aj celého vesmíru. Netvrdím, že mne sa to snáď podarilo, to v žiadnom prípade nie, ale aspoň sa o to celou silou snažím. Väčšina ľudí predovšetkým na západe sa domnieva, že to vysnené skutočné šťastie nájdu niekde vonku, v zbieraní vecí a peňazí, prípadne obracajú hlavy hore k nebu a prosia....a pritom všetko, čo potrebujú už majú a to priamo v sebe.

Tak som aj ja hľadal celé dlhé roky lásku v niekom a vôbec som si neuvedomil, že ju so sebou nosím neustále, len som ju ubil vlastnou sebaľútosťou a hľadaním mimo seba. Pokiaľ tento cit ľudia v sebe znovu neobjavia čaká nás katastrofa. Viem, že to znie pateticky, ale som o tom presvedčený. Hovorím o láske, za ktorú človek nezíska nič hmatateľné alebo aspoň uspokojujúce. Pretože ak niekoho milujeme ozajstnou láskou nesmieme to podmieňovať ničím, ani vyžadovaním náklonnosti toho druhého. Znie to pre milujúceho kruto, ale skutočne len na prvý pohľad a hlavne vtedy, ak sa na to pozeráme cez optiku vlastného ega. Ak sa nám ho podarí eliminovať nastane to, čomu sa v buddhizme hovorí osvietenie. Ak sa vám to podarí určite to spoznáte. Problém je len v tom, že tento stav absolútneho uvedomenia si súvislostí nie je trvalý, ale v budúcnosti pomáha lepšie pochopiť určité situácie.

Život je neustály boj; boj so sebou samým, so svojimi emóciami a vlastnými rozhodnutiami. Preto sa snažím byť otvorený, aby som uvoľnil priestor svojej intuícii. Niekedy sú rozhodnutia na prvý pohľad pre mňa zlé, ale.... uhol pohľadu. A tak som sa rozhodol nevzdávať ani vo vzťahu, ktorý som tu čiastočne naznačil, pretože viem, že by to bola veľká chyba. Napriek tomu, že ma to stojí hrozne veľa energie a oveľa jednoduchšie by bolo zabudnúť. Nič v živote sa nedeje náhodou a ani naše stretnutie ňou nebolo, len sme ešte nedokázali presne zistiť, čo máme jeden druhému poskytnúť. Pre mňa to môže byť to vytúžené vyslobodenie z doposiaľ uzavretého kruhu a pre Teba (tak trochu dúfam, že si si to prečítala) možno nájdenie dôvery v ľudí, to už však musí každý spoznať každý sám.

Dúfam teda, že v sebe nájdem tú silu a schopnosť konať správne a verejne:) sa ešte raz ospravedlňujem za moju doterajšiu neschopnosť. See you soon, I hope...