"obyčajný" pražský víkend

V Čechách včera štátny sviatok a väčšina ľudí si berie na piatok voľno či dovolenku, aby si predĺžili víkend. Príliš veľa voľna na to, aby som ho dokázal ako samostatná jednotka vyplniť niekde vonku a príliš málo, aby sa mi oplatilo odísť na Slovensko, keďže nejaká práca ma predsa len čaká. Púšťam sa teda do písania, upratovania, varenia a hádam aj do zloženia testov, ktoré ma majú posunúť z pozície „lopata“ na métu „lepšie platená lopata“. Všetci, ktorí mohli, sa z Prahy odlifrovali alebo v najbližšej dobe tak učinia.
Sedím teda sám doma za počítačom, chvíľami sa oddávam virtuálnej realite a keby som chcel, kľudne sa môžem cítiť ako úspešný človek, ak by som za úspech pokladal to, že som už takmer dorazil sedmičku lacnej frankovky bez toho, aby som cítil opitosť. Čo si však budeme navrávať. Tento fakt momentálne považujem za čisté zlyhanie. Nie, že by som sa chcel osamote najebávať, ale zas kvôli čisto labužníckemu pôžitku som si štyridsaťkorunový mok tiež nekupoval. Idem radšej spať.
Sobota prenádherná. Zožltnuté listy na stromoch a zemi ešte zvýrazňujú slnečný jas. Ani vietor sa neodvažuje narušiť túto idylku a na dnes si dáva „voraz“. Ideálny čas na pravdepodobne posledné frisbee v roku, ibaže nie je veľmi s kým. Preto čakám, kým sa zobudí spolubývajúci Tomáš, s ktorým sme sa výnimočne ocitli na byte v rovnaký čas. Som odhodlaný ho za každú cenu vytiahnuť von. Tak sa aj stane. Využívam jeho nepriebojnosť a chabé protiargumenty rozospatého vlasáča likvidujem hneď v zárodku.
Ideme na Letnú. Dávam si pivo. On čosi, čo bolo veľmi vzletne nazvané horúcou čokoládou. Ukecávať ho na slifku nemá zmysel. Hodinku sa popreháňame za tou plastovou somarinkou a ideme na pizzu. Banálne životné radosti, ktoré ma robia spokojným až šťastným.
Večer akcia Fřesh Fľesh v bývalých tlačiarňach Rudého Práva. Priestory v centre mesta vskutku zaujímavé. Industriálne a mierne schátrané. Ideálne prostredie na prezentáciu mladého čerstvého umenia. Ale úprimne. Len fakt, že sa na tom výrazne podieľala kamarátka Šatka mi bráni byť viac uštipačný, než budem. Boli tam určite aj zaujímavé prezentácie, ale celkový dojem je, ako to napísať(?), taký nijaký alebo rozpačitý. Nič ma tam vyslovene nefascinovalo, neohúrilo, nevyvolalo pocity, ktoré by umenie vyvolávať malo. Dokonca ani záverečná orgistická performance so sporo odetou devou ležiacou na stole a obloženou ovocím a paradajkami, ktorú mohli návštevníci voľne „objedať“ a oblievať vínom a čo ja viem čím ešte. No dobre, zaujať pozornosť tento výjav dokázal a o to možno v konečnom dôsledku šlo.
Škoda, že technické problémy totálne degradovali hudobné vystúpenie slovenských SEAS. Pôvodne to malo byť vystúpenie audiovizuálne, ale organizátorom sa akosi nepodarilo správne „nastreliť“ projekciu, takže španielska vídžejka, ktorá tam len kvôli tomu prišla jednoducho rezignovala. Táto skutočnosť evidentne rozhodila aj speváčku, inak veľmi sympatickú a milú, s ktorou som aj bol zoznámený, ale samozrejme už po pár sekundách som zabudol meno. Celé to potom vyznelo veľmi divne. Nehovoriac už o tom, že zvukár očividne nevedel kam z konopí. V jednu chvíľu vytiahol mikrofón tak, že začal pískať, následne spev nebol ani počuť. Proste vôbec nevedel, čo má robiť, až som mal chuť ho vyhodiť spoza pultu. Podľa odporúčaní to malo byť dosť dobré a v istých pasážach aj bolo, ale človek jednoducho nemal šancu dostať sa na nejakú zážitkovú vlnu. Ako vravím, škoda škoda.
Celkom som sa tešil aspoň na afterparty s Miloshom a ďalšími dídžejmi, ale ani neviem prečo som to nakoniec vzdal. Určite zohralo rolu to, že som tam vytiahol aj Tomáša, rockera a metalistu, ktorý sa tam akosi nevedel sám zaradiť a nejaký hausík a minimal ho veľmi nebral. Hej, mohol odísť sám domov a ja som sa mohol trošku rozkokošiť, ale proste som sa na to vybodol. Nemal som takú tú správnu náladičku a ani potrebu sa za každú cenu rozšupovať. Akože všetko fajn, som rád, že som tam šiel a stretol plno zaujímavých ľudí a dokonca zopár známych, ktorých by som tam nečakal, ale už som akosi prestúpil z pozície vyznávača čistého hedonizmu do pozície kultúrneho gurmána. Takto to znie lepšie, ako napísať, že sa zo mňa stáva starý ufrfľaný páprda:).
Zase si trochu popracujem a budem sa tešiť na Parov Stelar, prípadne na krst nového albumu Dva v Akropole, ak mi to čas a financie dovolia. Let´s Roll...

instantné šťastie (3. časť)

Netušil som, že medicína, ktorá mi bola naordinovaná proti chemickej hyperaktivite ako sedatívum, má tak doslovné účinky. Nebyť toho, že ma ktosi zachytil (aspoň sa mi tak zdá) padol by som rovno na riť. Hoci sú moje spomienky od tohto momentu viac ako hmlisté, celkom jasne si vybavujem ten fíling. Neviem, čo sa dialo okolo mňa, ale to mravčenie prechádzajúce od končekov prstov do celého tela si vybavujem až priveľmi živo. A potom to prazvláštne vizuálne vnímanie. Ako keby sa uprostred filmu začala zasekávať premietačka, rozostril sa objektív a zo zvukovej stopy zostalo len nezrozumiteľné mumlanie.
Kladivo do hlavy. Klaustrofóbické stavy, prudká nevoľnosť a slimačí šprint von. Tak sa mi to aspoň javilo. Ako tie upotené sny, v ktorých sa snažíš utiecť pred nekonkrétnou hrozbou, ale nohy sú stále ťažšie. Vôbec, všetko bolo vtedy také spomalené. Keď si to však teraz spätne premietam, spomalené bolo hlavne moje myslenie. Z temnoty pamäte sa mi vynárajú iba určité sekvencie, ale zato desivo realisticky. Ako napríklad, keď som hádzal šabľu. Vypudený obsah žalúdka sa tlačil hore hltanom a dával si tak nechutne načas a ja som mal pocit, že sa mi tade derie celé vajce.
Posledný nejasný záblesk spomienok. To, keď sa trasiem schúlený na zemi a mám pocit, že sa na seba pozerám z výšky. Potom si už nepamätám nič. Ani to, ako som sa dostal domov a to už je riadne okno.

Je pre mňa záhadou, prečo si ma kamaráti nedoberajú pre moje víkendové extempore, ale že by mi to chýbalo sa tiež nedá povedať. Pravdepodobne v tom bude istý pocit zodpovednosti alebo len čakajú na prvú zmienku z mojej strany. Tej sa však nedočkajú. Pasívne počúvam ich zmysluplnú debatu. Práve rad za radom preberajú prítomné nymfičky a ich koreňov s patričnými chlapáckymi komentármi, čo by bolo, keby... Ja sa povznesene usmievam, mimovoľne skladám papierovú lodičku z nejakého letáku a pohľadom sledujem objekty ich verbálnych túžob. Očividne najväčší ohlas má ryšavá kráska sediaca o dva stoly ďalej priamo oproti mne. Musím uznať, že zaslúžene. Nielen, že je až bezbožne krásna, ale pozornosť celého lokálu púta aj svojim temperamentom.
Vstanem a zamierim jej smerom. Ani sa nepristavím, iba jej na pohár vína položím papierovú loďku tak, aby nepadla dnu a pokračujem ďalej na záchod.
Vrátim sa späť akoby nič, zaujmem svoje miesto a s pocitom zadosťučinenia si vychutnávam vyjavené ksichty svojich kamarátov. Nie, že by som spravil neviem akú prevratnú vec. Bezvýznamný krôčik pre ľudstvo, ale priam vesmírny trip pre mňa. Razom zo mňa opadla všetka tá hanblivosť, mám v sebe nezlomné sebavedomie a hlavne donekonečna neanalyzujem, ale spontánne konám. Vlastne mám všetko, po čom som túžil. Takmer všetko.
Zrazu viem, kto som. Zobudil som draka, rozpútal sily tak dlho uväznené tam, kde slnko nesvieti. Tým, čo som pred chvíľou spravil, som si chcel iba dokázať, že to je skutočné, že na to mám. No teraz, keď sa nám v jednej chvíli stretnú pohľady, konečne pochopím frázu, že láska ide cez žalúdok. V tom momente mi v ňom rozbehla nejaká háveď divoký žúr. Romantik by povedal, že motýliky ma šteklili svojimi mihotavými krehkými krídelkami, ale toho rojka som pochoval uplynulý víkend tam kdesi v lesoch. Vládu prebral sebavedomý drsňácky macho. A vzápätí, keď sa na mňa usmiala, to príjemné šteklenie sa posunulo tráviacim traktom ešte nižšie. Ešteže na mňa v tej chvíli nemohla prehovoriť.

instantné šťastie (2. časť)

Nechal som sa ukecať na chatu, hoci tam malo byť kopec mne neznámych ľudí, čo vytváralo predpoklad, že tam budem viac menej čušať ako voš pod chrastou. Podľa očakávania sa to tak aj vyvíjalo. Až do chvíle, kým sa mi nezačala venovať tá osoba skonštruovaná na estrogénnom základe. Dlho som ju podozrieval, že je agentom nasadeným mojimi kamošmi, aby ma vtiahla do diania. Napokon som to riešiť prestal a poddal sa. A aby som nebol suchár, nechal som si od nej vložiť do úst koleso tajne dúfajúc, že časom tam poputuje aj jej jazyk. Hormonálne vlnobitie a stúpajúce promile alkoholu v krvi prekonalo akékoľvek obavy. Chvíľu sa nedialo nič, ak nerátam jej vytrvalé štebotanie a môj priblblý silený úsmev vystrúhaný vždy namiesto verbálnej reakcie. A potom tá nespútanosť, pocit sily a chemickej lásky, ktoré sa vo mne začali rozlievať. Zrazu to zo mňa začalo tryskať, ako z prebudeného vulkánu. Sprvu len pary, ako predzvesť skutočnej erupcie, ktorá na seba nenechala dlho čakať. Niekde z hlbokých útrob podvedomia sa pod tlakom chemickej reakcie začal vyhrabávať ten druhý, ktorého som v sebe tušil, ale nikdy som mu nedovolil dostať sa na svetlo sveta.
Slová sa zo mňa hrnuli v neprerušovanom prúde a ja som jej hovoril veci, ktoré ma ani v tej poloprázdnej posteli nenapadali. Snáď aj niečo vtipu tam bolo, pretože sa vkuse smiala a vôbec si nepripúšťam, že by to mohlo byť v dôsledku toho, čo sme obaja zhltli alebo nebodaj, že som pôsobil komicky už zo svojej podstaty. Viezol som sa na extatickej vlne a cítil sa ako kráľ. Aj na večeru som ju nonšalantne pozval, hoci hlad nám bol v tej chvíli vzdialený, ako Eskimákovi úpal. Nasilu sme do seba tlačili magickú omeletu, ktorú medzičasom ktosi pripravil a mne sa ani vtedy ústa nezastavili. Rácio utopené v metamfetamínovom kúpeli sa nezmohlo na žiadne varovné signály. Iba žalúdok sa mierne vzpieral, ale celou váhou svojho kniežacieho majestátu som ho primäl vstrebať slepačie zárodky s hríbikmi. Telo a predovšetkým hlava nezvyknuté na podobné experimenty odmietli ďalšiu vzájomnú spoluprácu a vyhlásili absolútnu nezávislosť. Zatiaľčo myseľ bola zahltená vonkajšími podnetmi a neúspešne sa ich snažila racionalizovať, telo sa nekoordinovane zmietalo pod návalom chľastu a MDMA v hyperaktívnom ošiali.
Ja, ktorý som nikdy nepotreboval žiadne doplnky výživy a dokázal pritom bez problémov pretancovať celú noc, pretože to bol jediný spôsob, akým som sa dokázal uvoľniť a otvoriť, som bol v tej chvíli ako neriadená strela v uzavretom priestore. Žiadne halucinácie typu lietajúce stoličky a ľudia s baraními hlavami. Iba mnohonásobne zosilnené zmyslové vnímanie a fascinácia všetkými - za normálnych okolností fádnymi - farbami, tvarmi, zvukmi. Keď si to tak spätne premietam, z tohto pohľadu to bol fantastický zážitok. Lenže tá kombinácia ulietavajúcej mysle a energetického pretlaku v tele mala takpovediac značný deštruktívny potenciál pre okolie. To ako keby ste vpustili nadržaného býka do hydinového výbehu, premietali mu videá so sexy kravami a ešte mu predtým podali megadávku sexuálneho stimulantu.
Už neviem, ako k tomu prišlo, ale niekto z osadenstva, pravdepodobne niektorý z mojich kamarátov alebo to éterické žieňa, ktoré malo danú situáciu na svedomí, dostal spásonosný nápad. Zrejme z obavy, že Gin vypustený z fľaše by svojou nekontrolovateľnosťou mohol spôsobiť dajakú neplechu, mi bola naordinovaná drastická kúra. Alebo som sa na to vrhol svojvoľne? Nech bolo, ako bolo, zrazu som stál pred stolom s bongom, ako hriešnik pred oltárom a bez zaváhania prijal tú mliečnobielu dymovú sviatosť do svojho neposedného tela. Pohoda. Ešte do druhého laloku a...

instantné šťastie (1. časť)

Ďalší z tých večerov, keď ma moji kamaráti vytiahli von, aby som sa neutápal vo svojich, ako to hlavne Tibor nazýva, autistických stavoch. Tento víkend však vo mne čosi zmenil. Z tej chaty sa vrátil iný človek.
Teraz tu sedím pri pive v obvyklej krčme, takmer sa nezapájam do rozoberania toho divokého víkendu s patričným prikrášľovaním jednotlivých scén. Nikomu moja mlčanlivosť nepríde čudná. Často taký bývam. Dnes je však tá zádumčivosť o niečom celkom inom. Neanalyzujem svoje komplexy a frustrácie. Mal by som sa cítiť ako zbitý pes po tom, čo som tam predviedol. Aspoň ešte pred týždňom by som sa tak cítil. Ako extrémny introvert plný strachu, ktorého dusí úzkosť aj v najbanálnejších situáciách, hoci sa navonok snažím tváriť v pohode, mám neuveriteľný problém v komunikácii. Už len poprosiť suseda v autobuse o uvoľnenie miesta pri vystupovaní mi vháňa krv do tváre a krúti črevá.
Ako to už býva, každý v živote túži po veciach, ktoré nemá. Tak som aj ja odmalička sebatrýznivo bažil po diametrálne odlišnej osobnosti a pokiaľ možno aj tele. Všetko na mne sa mi zdalo zlé, nehodné akejkoľvek úcty a rešpektu. Naopak, hocijaký kretén obdarený sebavedomím, najmä voči nežnejšiemu pohlaviu, vo mne vyvolával niečo veľmi podobné závisti. Jednoducho, zamindrákovaný trtko.
Kombinácia tohto s priam psychotickou nerozhodnosťou zo mňa spravili to, čím som. Zakomplexovaní nerozhodní introverti – hybná to sila post-vzťahovej spoločnosti. Táto doba by mi mala vlastne priať. Mohol by som žiť svoju virtuálnu realitu prostredníctvom počítača a premeniť sny na skutočnosť. Lenže ja musím byť k tomu všetkému ešte aj starosvetský. Napriek hĺbavej, samotárskej duši potrebujem k existencii aj bezprostredný, nefalšovaný kontakt s ozajstnými ľuďmi. Už len tá možnosť, že keby som chcel, tak sa ich môžem dotknúť... ibaže vrcholom mojich schopností je nanajvýš sa v tlačenici akože nechtiac obtrieť o vysnenú devu a nadviazať tak plnohodnotnú komunikáciu. Tá prebieha v ideálnom prípade tak, že poviem „pardon“, prípadne vo vrcholne žoviálnom rozpoložení „prepáč“ a s tvárou farby paviánej prdele utečiem na hajzeľ.
Ešteže existujú ľudské protipóly v podobe ťažkých extrovertov, ktorí ma oslovia sami a pri svojej výrečnosti ani nepostrehnú, že za celý čas nášho rozhovoru poviem dokopy dvadsať slov vrátane dominujúcich citosloviec. Samozrejme, napadajú ma hŕby duchaplných a vtipných replík, ktoré by som mohol povedať, ale to výhradne až osamoteného doma v posteli, keď nad tým intenzívne premýšľam. Každopádne, občas sú dostatočne vytrvalí, aby aspoň čiastočne prekonali moju psychickú bariéru a to mi umožňuje získať si známych, časom kamarátov a po zdĺhavom výberovom konaní hádam aj priateľov. Rokmi som pochopil, že pre týchto ľudí som ideálnym médiom na prenos ich trápení zo svojho vnútra, čo mi svojim spôsobom imponuje. Na druhej strane ma poriadne vytáča tá ich sebastrednosť, to neustále absorbovanie problémov, ako keby som ich nemal sám dosť. Nikdy však nič nepoviem, len ticho túžim byť ako oni.
Dnes nie. Dnes tu sedím podivne uvoľnený a plný doteraz nepoznanej energie. Hustý cigaretový dym, ktorý mi kedysi poskytoval akúsi intímnu clonu zmierňujúcu trvalé rozpaky, sa zmenil na dym z parostroja na pódiu, z ktorého vystúpi hviezda večera. Mlčím, pretože si v hlave preberám, čo sa to so mnou stalo. Toto sa nezmenilo.

len tak, že ako život v prahe beží

Je to bezmála tri roky, keď som začal písať. V poslednej dobe som tomu veľmi nedal, ale z času na čas si potrebujem jemne vyventilovať hlavu týmto osvedčeným spôsobom.
Je to niečo vyše mesiaca, čo sa moje kosti nenápadne strácajúce pružnosť zložili v stovežatej. No, zložili. Ten výraz je dosť zavádzajúci, pretože toľko pohybu moje telo poriadne dlho neabsolvovalo. Keď tak nad tým premýšľam, zavádzajúci by mohol byť aj celkom inak. Niekto by si mohol myslieť, že som sem snáď prišiel ukončiť životnú púť. Tak to myslené naozaj nebolo, aj keď pri tom pracovnom tempe, ktoré tu vládne jeden nikdy nevie.
Začiatky bývajú vždy ťažké a sebakriticky musím uznať, že ja som sa pod váhou všetkých problémov takmer zavŕtal do zeme. Pomaly však získavam nadhľad. Chvíľu to ešte potrvá, kým sa dostanem z praktických ťažkostí vyplývajúcich zo zmeny prostredia. Predovšetkým som sa prestal trápiť vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť.
Ešte pred týždňom by sa mi žiadalo napísať, že všetko sa posralo. Dnes už si to nemyslím. Hoci prvotný impulz na odchod do Prahy bol záležitosťou srdcovou, mal však hneď spočiatku aj racionálne korene. Jednoducho niečo som musel spraviť, pretože môj život na Slovensku sa nebadane skĺzol zo stagnácie k regresu. A navzdory tomu, že ten prvotný impulz podľa všetkého pominul už pred mojim odchodom, aj keď som si to až donedávna odmietal pripustiť, podstúpenie tejto cesty bolo jednoznačne dobrým rozhodnutím.
V práci cítim, že si celkom rýchlo získavam dôveru a rešpekt a to je pre mňa momentálne nesmierne dôležité. Po prvých naozaj frustrujúcich týždňoch, kedy som v podstate robil len „lopaťáka“, poskoka a opičku na gumičke začínam dostávať aj samostatné akcie. Nie, že by to zas bola nejaká výhra, je to skôr len omnoho väčšia zodpovednosť. Pre moju psychiku, sebavedomie a nebojím sa povedať ego to je ozajstná vzpruha.
Paradoxne teraz, keď by som mal byť asi najviac zlomený po definitívnom ukončení vzťahového tanga zo mňa všetky tie frustrácie akosi opadli. Zrazu som si uvedomil, že som podvedome všetko podriaďoval citom a v konečnom dôsledku som bol nespokojný, ba až nešťastný, pretože sa mi nedostávalo toho, čo som očakával. Viem, že som porobil kopec hlúpostí, tak ako ostatne v celom svojom živote, ale naozaj sa zrazu cítim fajn. Som si sám sebou istý, že som spravil naozaj maximum, čo je pri mne vskutku unikátny stav. Verte mi, viem o čom hovorím, dosť dobre sa poznám.
Uvoľnenie, ktoré ma zalialo a ovlažilo kŕčovito stiahnutú dušu úplne zmenilo môj pohľad na momentálne bytie. Zas a znova sa mi potvrdzuje prastaré poznanie. Niekedy sa musíme pustiť toho, po čom tak úzkostlivo túžime a držíme sa toho zubami nechtami, aby sme získali odstup či nadhľad. Až vtedy dosť často zistíme, že to, čoho sme sa nedokázali vzdať je už len prázdna kukla našich niekdajších túžob.
Stále ju milujem tak, ako som v živote nikoho nikdy nemiloval. Ale za daných okolností viem, že nemá význam držať motýľa za krídla, pretože by sa jeho krása rozplynula v rukách. Pustil som ho a on letí odo mňa preč... Trošku mi je ľúto, že sa za mnou ani obzrieť nechce, ale dajako to prežijem. Už len tak polohlasom za ním volám "veľa šťastia a nedolám si krídla".