Je to bezmála tri roky, keď som začal písať. V poslednej dobe som tomu veľmi nedal, ale z času na čas si potrebujem jemne vyventilovať hlavu týmto osvedčeným spôsobom.
Je to niečo vyše mesiaca, čo sa moje kosti nenápadne strácajúce pružnosť zložili v stovežatej. No, zložili. Ten výraz je dosť zavádzajúci, pretože toľko pohybu moje telo poriadne dlho neabsolvovalo. Keď tak nad tým premýšľam, zavádzajúci by mohol byť aj celkom inak. Niekto by si mohol myslieť, že som sem snáď prišiel ukončiť životnú púť. Tak to myslené naozaj nebolo, aj keď pri tom pracovnom tempe, ktoré tu vládne jeden nikdy nevie.
Začiatky bývajú vždy ťažké a sebakriticky musím uznať, že ja som sa pod váhou všetkých problémov takmer zavŕtal do zeme. Pomaly však získavam nadhľad. Chvíľu to ešte potrvá, kým sa dostanem z praktických ťažkostí vyplývajúcich zo zmeny prostredia. Predovšetkým som sa prestal trápiť vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť.
Ešte pred týždňom by sa mi žiadalo napísať, že všetko sa posralo. Dnes už si to nemyslím. Hoci prvotný impulz na odchod do Prahy bol záležitosťou srdcovou, mal však hneď spočiatku aj racionálne korene. Jednoducho niečo som musel spraviť, pretože môj život na Slovensku sa nebadane skĺzol zo stagnácie k regresu. A navzdory tomu, že ten prvotný impulz podľa všetkého pominul už pred mojim odchodom, aj keď som si to až donedávna odmietal pripustiť, podstúpenie tejto cesty bolo jednoznačne dobrým rozhodnutím.
V práci cítim, že si celkom rýchlo získavam dôveru a rešpekt a to je pre mňa momentálne nesmierne dôležité. Po prvých naozaj frustrujúcich týždňoch, kedy som v podstate robil len „lopaťáka“, poskoka a opičku na gumičke začínam dostávať aj samostatné akcie. Nie, že by to zas bola nejaká výhra, je to skôr len omnoho väčšia zodpovednosť. Pre moju psychiku, sebavedomie a nebojím sa povedať ego to je ozajstná vzpruha.
Paradoxne teraz, keď by som mal byť asi najviac zlomený po definitívnom ukončení vzťahového tanga zo mňa všetky tie frustrácie akosi opadli. Zrazu som si uvedomil, že som podvedome všetko podriaďoval citom a v konečnom dôsledku som bol nespokojný, ba až nešťastný, pretože sa mi nedostávalo toho, čo som očakával. Viem, že som porobil kopec hlúpostí, tak ako ostatne v celom svojom živote, ale naozaj sa zrazu cítim fajn. Som si sám sebou istý, že som spravil naozaj maximum, čo je pri mne vskutku unikátny stav. Verte mi, viem o čom hovorím, dosť dobre sa poznám.
Uvoľnenie, ktoré ma zalialo a ovlažilo kŕčovito stiahnutú dušu úplne zmenilo môj pohľad na momentálne bytie. Zas a znova sa mi potvrdzuje prastaré poznanie. Niekedy sa musíme pustiť toho, po čom tak úzkostlivo túžime a držíme sa toho zubami nechtami, aby sme získali odstup či nadhľad. Až vtedy dosť často zistíme, že to, čoho sme sa nedokázali vzdať je už len prázdna kukla našich niekdajších túžob.
Stále ju milujem tak, ako som v živote nikoho nikdy nemiloval. Ale za daných okolností viem, že nemá význam držať motýľa za krídla, pretože by sa jeho krása rozplynula v rukách. Pustil som ho a on letí odo mňa preč... Trošku mi je ľúto, že sa za mnou ani obzrieť nechce, ale dajako to prežijem. Už len tak polohlasom za ním volám "veľa šťastia a nedolám si krídla".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára