Netušil som, že medicína, ktorá mi bola naordinovaná proti chemickej hyperaktivite ako sedatívum, má tak doslovné účinky. Nebyť toho, že ma ktosi zachytil (aspoň sa mi tak zdá) padol by som rovno na riť. Hoci sú moje spomienky od tohto momentu viac ako hmlisté, celkom jasne si vybavujem ten fíling. Neviem, čo sa dialo okolo mňa, ale to mravčenie prechádzajúce od končekov prstov do celého tela si vybavujem až priveľmi živo. A potom to prazvláštne vizuálne vnímanie. Ako keby sa uprostred filmu začala zasekávať premietačka, rozostril sa objektív a zo zvukovej stopy zostalo len nezrozumiteľné mumlanie.
Kladivo do hlavy. Klaustrofóbické stavy, prudká nevoľnosť a slimačí šprint von. Tak sa mi to aspoň javilo. Ako tie upotené sny, v ktorých sa snažíš utiecť pred nekonkrétnou hrozbou, ale nohy sú stále ťažšie. Vôbec, všetko bolo vtedy také spomalené. Keď si to však teraz spätne premietam, spomalené bolo hlavne moje myslenie. Z temnoty pamäte sa mi vynárajú iba určité sekvencie, ale zato desivo realisticky. Ako napríklad, keď som hádzal šabľu. Vypudený obsah žalúdka sa tlačil hore hltanom a dával si tak nechutne načas a ja som mal pocit, že sa mi tade derie celé vajce.
Posledný nejasný záblesk spomienok. To, keď sa trasiem schúlený na zemi a mám pocit, že sa na seba pozerám z výšky. Potom si už nepamätám nič. Ani to, ako som sa dostal domov a to už je riadne okno.
Je pre mňa záhadou, prečo si ma kamaráti nedoberajú pre moje víkendové extempore, ale že by mi to chýbalo sa tiež nedá povedať. Pravdepodobne v tom bude istý pocit zodpovednosti alebo len čakajú na prvú zmienku z mojej strany. Tej sa však nedočkajú. Pasívne počúvam ich zmysluplnú debatu. Práve rad za radom preberajú prítomné nymfičky a ich koreňov s patričnými chlapáckymi komentármi, čo by bolo, keby... Ja sa povznesene usmievam, mimovoľne skladám papierovú lodičku z nejakého letáku a pohľadom sledujem objekty ich verbálnych túžob. Očividne najväčší ohlas má ryšavá kráska sediaca o dva stoly ďalej priamo oproti mne. Musím uznať, že zaslúžene. Nielen, že je až bezbožne krásna, ale pozornosť celého lokálu púta aj svojim temperamentom.
Vstanem a zamierim jej smerom. Ani sa nepristavím, iba jej na pohár vína položím papierovú loďku tak, aby nepadla dnu a pokračujem ďalej na záchod.
Vrátim sa späť akoby nič, zaujmem svoje miesto a s pocitom zadosťučinenia si vychutnávam vyjavené ksichty svojich kamarátov. Nie, že by som spravil neviem akú prevratnú vec. Bezvýznamný krôčik pre ľudstvo, ale priam vesmírny trip pre mňa. Razom zo mňa opadla všetka tá hanblivosť, mám v sebe nezlomné sebavedomie a hlavne donekonečna neanalyzujem, ale spontánne konám. Vlastne mám všetko, po čom som túžil. Takmer všetko.
Zrazu viem, kto som. Zobudil som draka, rozpútal sily tak dlho uväznené tam, kde slnko nesvieti. Tým, čo som pred chvíľou spravil, som si chcel iba dokázať, že to je skutočné, že na to mám. No teraz, keď sa nám v jednej chvíli stretnú pohľady, konečne pochopím frázu, že láska ide cez žalúdok. V tom momente mi v ňom rozbehla nejaká háveď divoký žúr. Romantik by povedal, že motýliky ma šteklili svojimi mihotavými krehkými krídelkami, ale toho rojka som pochoval uplynulý víkend tam kdesi v lesoch. Vládu prebral sebavedomý drsňácky macho. A vzápätí, keď sa na mňa usmiala, to príjemné šteklenie sa posunulo tráviacim traktom ešte nižšie. Ešteže na mňa v tej chvíli nemohla prehovoriť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára