Vravím si, chce to trochu odstup od tohtoročnej Pohody. Keď sme totiž opúšťali areál, na tvárach mnohých vrátane tej mojej boli badať mierne rozpaky. Výlet do Prahy spájajúci príjemné s užitočným mi poskytol potrebný odstup a pod dojmom prežitého asi aj fajnú dávku pozitívnej energie, čiže moje hodnotenie bude predsa len zhovievavejšie.
Možno naozaj starnem, ako stále častejšie okolo seba počúvam a konkrétne jedna osoba si to rada s úsmevom vychutnáva. Fakt už sa nedokážem nechať strhnúť „len tak hocičím“. Tie skúsenosti, ktoré sú vlastne iba diplomatickým vyjadrením ubiehajúcich rokov sú jednoducho vo mne absorbované a ja si práve na základe nich osobujem právo na hodnotenia.
Nuž hej, už nie som ten lapaj, sopliak a pobehaj, ktorého očarila už len samotná prítomnosť na festivale. Škoda. Boli to úžasné časy, keď som ešte po starom areále na výstavisku lietal ako utrhnutý plagát zo stejdžu na stejdž a užíval si snáď aj zvukové skúšky. Bola to doba možno nekritického nasávania všetkého, čo bolo k dispozícii. Vtedy som bol hladný po nových nepoznaných veciach. S pribúdajúcimi rokmi, ktoré sa nezmazateľne vyrývajú do mojej tváre sa akosi cibril aj vkus a nároky. Bezpochyby nastal aj vo všeobecnosti efekt istej nasýtenosti, ktorý som si už pred mnohými rokmi všimol napríklad v Prahe. Už aj u nás sa konalo a koná množstvo koncertov, akcií a vystúpení a ľudia sa stávajú akísi namlsanejší. Možno aj preto sa nedokázala vytvoriť na väčších pódiách tá spontánna atmosféra, keď ľudia kričia od vytrženia, zdvíhajú ruky ako antény pre lepší príjem extatického zážitku a táto vlna eufórie sa rozširuje ako tsunami na čumílkov postávajúcich ďalej od pódia až nakoniec všetci skáču do rytmu a vôbec si nevšímajú okolie, sú iba súčasťou toho vriaceho kotla. A možno to spôsobila iba obmedzená kapacita festivalu v dôsledku minuloročnej tragédie, pretože sa nedokázala nahromadiť kritická masa nadšeného publika. Alebo to bolo radikálnou obmenou návštevníkov a bezpečnosťou a organizovanosťou dotiahnutou takmer k dokonalosti? Zrejme to bude kombinácia všetkého.
Každopádne z môjho subjektívneho pohľadu tohtoročná Pohoda stratila akúsi spontánnosť. Chýbal mi tam nejaký moment prekvapenia, ktorý by ma nečakane strhol. Štvrtok som prezieravo vynechal jednak kvôli očakávanej únave a jednak tam nebolo vôbec nič, čo by ma zaujímalo. Piatok tropický, vcelku plynulá cesta vlakom a kyvadlovkou, ubytovanie v hoteli William a zoznámenie sa s areálom. Presuny zo stejdžu na stejdž, ale nič ma poriadne nechytalo. Až pokým som nenatrafil na starých harcovníkov Chiki liki tu-a s v podstate roky nezmeneným uleteným programom. V tom relatívne maličkom Nay tanečnom stane spravili takú atmosféru, že ma to pritiahlo ako magnet. V tom istom priestore o hodinu neskôr ukrajinskí Dakha Brakha, ktorí mnohých zaujali skôr svojim výzorom. Veľmi originálne vystúpenie, ktoré by som pre jednoduchosť prirovnal k fínskym Värttinä kvôli úžasným viachlasovým kreáciám. Naozaj príjemné, aj keď nie prekvapivé, keďže som si ich vytipoval už pred Pohodou. Potom už len kúsok Polar Bear a Puding pani Elvisovej, čo si pamätám konkrétne. Inak len viac menej obšmietanie sa po areále. Asi to teraz vyznieva dosť zle, ale žiadna tragédia, pretože až sobota mala priniesť to najlepšie (pre mňa určite) a okrem toho som bol rád, že som sa vôbec ako tak dal dokopy z nachcípanosti.
Náhodné aj cielené stretávanie priateľov, kamarátov, známych aj neznámych k Pohode proste patrí a ani tento rok sa to nezmenilo. V každom ohľade príjemne strávený čas odhodlaného čakania na môjho čierneho koňa festivalu Balkan Xpress Soundsistema niekedy o pol tretej ráno. Ibaže ten mustang kríval na jednu nohu. V podstate to bolo super, presne ako keď som počúval ich myspace. Lenže to bola práve tá chyba, ktorá mi zabránila uletieť si na záver dňa na orientálno-balkánskych rytmoch šmrcnutých elektronikou. Bolo to hrozne nevýrazné, nemalo to tú silu, ktorá by mi nakopla zadnicu a odlepila nohy z gumovej podlahy. Až keď som to vzdal a odišiel stráviť lepkavú krátku noc do apartmánu k starému dobrému Willovy, sa mi zdalo, že to konečne rozpumpovali, ale telo už odmietlo akýkoľvek ďalší presun.
Sobota hneď od rána v znamení trópov. Takže po sprche a akej takej kultivácii zase len lenivé presuny spojené s kontinuálnym vyhľadávaním aj najmenšieho tieňa. Pod tými takmer štyridsiatimi stupňami v tieni sa moje spomienky roztopili v jednu celistvú masu zmiešanú z konzumácie všetkého možného, čo taký festival poskytuje.
Spomienka na minuloročné nešťastie bola nenásilná. Vivaldiho Štyri ročné obdobia v podaní SKO Bohdana Warchala a stíchnuté všetky ostatné pódiá spolu s motýľovitým pietnym miestom so sviečkami pôsobili naozaj dôstojne a zároveň pozitívne. Vlastne si ani nedokážem predstaviť lepší spôsob, ako by si organizátori mohli uctiť minuloročné obete a zranených a zároveň to skĺbiť s optimistickým poslaním festivalu do budúcnosti. Za to skutočná vďaka Mišovi, všetkým v organizačnom tíme a samozrejme aj návštevníkom.
No ale nech už to príliš nenaťahujem, blíži sa deadline. Hudobne bola sobota, ako som už isto spomínal, nepomerne bohatšia. Už poobedná Mňága a Žďorp bola fajn a pamätníci si ich určite parádne užili na veľkom pódiu. Aj ja samozrejme, ale zdrhol som pod zámienkou hľadania tieňa, aby som náhodou nebol zahrnutý medzi nostalgikov. Ako vravím, v duchu pátrania po prístreškoch sa niesol celý deň.
Zato večer, keď slnko milosrdne stiahlo svoje ohnivé objatie to bol jeden dobrý koncert či vystúpenie za druhým. Uletení Scissors Sisters so svojim popíkom mi ani trochu neprekážali a celkom dobre zapadli. The xx by možno svedčil skôr intímnejší priestor ako hlavné pódium, ale aj to dokázali veľmi dobre pokryť. Určite jeden z vrcholov festivalu. Crystal Castles v O2 stane a konečne tancovanie priamo v kotle. Ani som nejak nepostrehol blbnutie speváčky.
Absolútne úžasní Múm z chladného Islandu s typickou éterickosťou na Tesco stage rozptýlili obavy o vyznenie koncertu pod holým nebom. Skutočný zážitok, hoci zase som si ho nevychutnal komplet. A vrchol festivalu Leftfield. Dokonale zvládnutá vizuálno-hudobná show aj s prekvapením v podobe live bicích a hosťujúcich vokalistov. Nemám ani v najmenšom čo vytknúť. Len tá atmosféra... Boli sme síce ďalej od pódia, takže priamo v epicentre to bolo určite iné, ale aj tak. Čosi tam chýbalo. To energetické pole spájajúce všetkých naokolo ako gigantická pavučina.
Vo všeobecnosti som s touto Pohodou spokojný. Všetky tie výčitky, ktoré som hojne v texte pospomínal nebudem opakovať. Čas ukáže, či Pohoda nastúpila nový trend alebo to bol proste len ročník „po tom nešťastí“. V každom prípade veľké ďakujem za tento fesťák a nech len ďalej pokračuje.
