Kari alebo Ako baliť ženy (15. časť_the end)

Koniec predchádzajúcej časti:
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.

„Sorry kámo,“ spoluúčastne ho potľapkám po pleci. Už sa nedá inak. „Ak ti môžem poradiť, rovno sa na to vyser.“
Čakal by som nejaký udivený pohľad alebo niečo na ten spôsob, ale on sa absolútne nenecháva vyviesť zo svojej pohodičky. „Na čo by som sa mal akože vysrať?“ Vôbec mi to neuľahčuje.
Rezignovane si povzdychnem. „Nepríde ti ani trochu čudné, že tvoja plavá liebling buvinká v kamarátovej posteli?“ pokúšam sa ho naviesť, aby mu to doplo samému. On však iba ledabolo mykne plecom, že no a čo?, vystrúha imbecilný úsmev a sprisahanecky žmurkne. Som z toho totálne mimo. To som tu fakt jediný, kto sa tým zapodieva?
„Aspoň som sa nemusel tlačiť,“ dodá po chvíli a zachechtá sa ešte imbecilnejšie. Mám nutkavú potrebu jednu mu prijebať, aby sa prebral.
„Ty asi netušíš, čo sa v noci stalo?!“ prechádza ma trpezlivosť.
„Matne si spomínam, ako mi vravela, že si ide ľahnúť vedľa, že sa pri mne nevyspí,“ hovorí a tvári sa, akoby urputne premýšľal, ale hneď nato sa zase vyškiera ako ten starý sráč v mojom sne, ibaže tento magor má (zatiaľ) všetky zuby.
„Fajn, tak ti prajem veľa šťastia,“ vravím už slušne vytočený, „každopádne môžem odporučiť orál, pretože ten robí neskutočne...“ nemienim už chodiť okolo horúcej kaše.
„Ty kokós, to vážne?“ čumí na mňa s otvorenou hubou, ale nevyzerá ani v najmenšom nahnevaný. Práve naopak. Jeho oči horia veselou zvedavosťou.
Ak som bol predtým niekoľkokrát zmätený, tak neviem ako by som nazval svoje terajšie stavy. Kari je vo svojej podstate salámista, ale túto reakciu v tomto kontexte by som nikdy nečakal. Hodiny na stene mi svojimi chabými ručičkami výhražne naznačujú, že mám najvyšší čas odísť. Ja som sa však prilepil o linoleum a nedokážem sa pohnúť z miesta. Moja sánka má minimálne štyridsať kíl a keby Kari prejavil ochotu strčiť hlavu do mojej dutiny ústnej kľudne by mohol a ešte by aj rezerva zostala. Aj by som sa niečo spýtal, aby som sa dostal do obrazu, ale nemám slov.
„Ty si ju fakt pretiahol?“
„Hovno! Keď už, tak ona mňa...“ bránim sa, ale ani nemám pred čím. V krátkosti mu vylíčim predmetný akt a on sa stále len uchechtáva. Pripadám si ako totálny debil, pretože za pána neviem prísť na to, prečo mu to nie že nevadí, ale dokonca sa z toho snáď teší. Kašlem na to, že už meškám, toto mi musí vysvetliť.
„Do riti, čo to má znamenať? To ti vôbec nevadí? Veď si ju chcel zbaliť a ešte v noci si ju tu div neprekotil rovno v kuchyni. A pred chvíľou si si vyspevoval, aký si zamilovaný,“ vysypem zo seba dosť podráždene, ale to hlavne preto, že nemám situáciu ani náhodou pod kontrolou.
„To som povedal len tak,“ mávne rukou. „A v noci? No čo, som to skúšal, ale myslel som, že jej prišla návšteva.“
Oveľa múdrejší z toho nie som. „Ale to ti nevadí, že mi...“ zrazu mi príde zaťažko to vysloviť, „že si utrel hubu?“
„Hm, tak nejak som to čakal,“ konečne sa prestal zubiť. „Aďula mi už tam v Karambe, keď si bol na hajzli povedala, že je z teba úplne hotová.“
Zmôžem sa iba na bezradné „Čo?“. Kari spraví gesto, ktorým potvrdzuje povedané. Že sa na mňa rosnička namotala som vycítil aj sám, ale že o tom vedel aj tento trúd ma šoklo. Nejde mi do hlavy, že nedal na sebe nič znať a ja sa ešte nechávam zožierať zlým svedomím. A prečo mi to vlastne nepovedal? Jasné! Spätne mi začínajú isté veci dávať zmysel. Preto sa mi tak hrozne snažil podstrčiť Ester. Pravdepodobne aj to s tou esemeskou, ktorú zvalil na mňa, mu prišlo náramne vhod, intrigán jeden zapráskaný. V duchu mu skladám hlbokú poklonu. Takýto prepracovaný systém a schopnosť okamžitej improvizácie by som mu nikdy neprisúdil. Aj keď efekt bol v konečnom dôsledku nulový, ba až kontraproduktívny.
„Ale prečo si ju sem potom silou mocou ťahal, keď si vedel, že ťa nechce?“ ozvem sa po tom, ako som to trochu spracoval.
Kari opäť mykne plecom a vysvetlí: „Už bola tak najebaná, že som myslel, že ju dostanem. A už som ti povedal, že sama sem chcela ísť. Od začiatku,“ dodá ešte.
„Počkaj. Už keď som sa ťa pýtal, či si ju už spracoval si vedel, že sem pôjde?“ Prikývne. Ja naňho len neveriacky čumím. Každopádne, Kari svoje neúspechy berie veľmi športovo a, to kvitujem, nevzdáva sa do poslednej chvíle.
S úžasom pokrútim hlavou, ale stuhnem, akonáhle si uvedomím čas. Meškám už dvadsať minút a ani nie som oblečený. Vbehnem do izby rýchlo na seba niečo hodiť. Stuhnem druhýkrát. Zmrazili ma dve sivé, opuchnuté, večer neodmaľované oči, ktoré sa na mňa láskyplne upierajú. A k tomu úsmev.
„Jé, ty si ešte neodišiel,“ zašvitorí rozospatým hláskom cica a rukou si prehrabne vlasy. Prsty sa jej však zaseknú a ona sa pokúša pohľadom zistiť v čom je problém. „Ha ha,“ zasmeje sa, „ani si hlavu neumyjem,“ veselo dodá a rukou si žmolí zlepený prameň podobne, ako keď poľnohospodár hodnotí kvalitu pšenice. Toto je však trošku iné semä. Neviem si pomôcť, ale musím sa smiať.
Do izby vošiel Kari. Chvatne sa poobliekam a chystám sa odísť. Aďa za mnou načiahne ruku. Viem, že niečo musím povedať a napadne ma tá najduchaplnejšia fráza.
„Prepáč, už hrozne meškám. Ja ti zavolám.“ Pri obúvaní ešte škodoradostne prihodím: „Kari sa o teba postará. Kvôli tebe si dnes zobral voľno.“ Zákerácky sa naňho usmejem a prchám tvoriť hodnoty.
Celý deň v práci som ako mechom buchnutý. Jednak po opici a nevyspatý, druhak neustále premýšľam, ako dôstojne vyriešiť chúlostivú situáciu. Nemám veľký záujem udržiavať s Aďou kontakt, ale cez Kariho sa ku mne bez problémov dostane. Minimálne sa nebude rozpakovať dať jej moje číslo.
Poobede mi ohrdnutý kamarát volá. „Čau, iba ti chcem povedať, čo ti odkazuje Aďa,“ ozve sa z aparátu jeho veselý hlas, „vraj si nechutný hajzel a nech sa neopovažuješ jej volať, chrchrchr,“ dusí sa smiechom.
„Ste stále spolu? Čo si jej nakecal?“ vyzvedám. Nerozumiem radikálnej zmene jej postoja. Nie, že by mi to nevyhovovalo, len som zvedavý.
„Ja?“ teatrálne sa bráni Kari, „to ty si jej poslal tú sprostú esemesku...“
Ach, aký krásny deň máme dnes.

Kari alebo Ako baliť ženy (14. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.


Mobil vreští jak sprostý. Zámerne mám na budíku nastavenú extrémne nepríjemnú melódiu, ktorá ma z postele takmer vykopne, len aby som ju čo najskôr vypol. Dnes mi to je však prd platné. Preberie ma až nedostatok vzduchu, pretože mi Kari stlačil nosné dierky. S radosťou mi priškripol dýchacie cesty svojimi klobásoidnými prstami. Je to totiž moja overená a úspešná metóda pri jeho chrápaní, keď už nepomáha žiadne cmukanie ani iné bezkontaktné spôsoby ochrany môjho duševného zdravia. Jasné, mám rád nejaký zvukový background, ako som už spomínal. Bohužiaľ, Oskarov frekvenčný rozsah mi trhá miechu a v mozgu vyvoláva striedavo vražedné a samovražedné sklony.
Zobudím sa riadne vyšokovaný. Tento spôsob sa až nápadne podobá na moje snové topenie a podvedomie vyvolá tomu adekvátnu reakciu. Keď sa trochu spamätám uvedomím si, že moje ruky vytvorili živý suspenzor. Ledva sa mi podarí rozlepiť karpavé oči a rozhýbať krk stuhnutý od nepohodlnej polohy. Zato Kari je vysmiaty od ucha k uchu a činorodý, až ma to v kontraste s mojou momentálnou poloinvaliditou poriadne irituje. Podozrievavo ho sledujem žiletkovitými očami. Rád by som uhádol, aký je pravý dôvod jeho veselosti. Hodím očkom na svoj pelech, toho času okupovaný blonďatou fakírkou. Spí. Chvalabohu. Ako to, že sa tomuto hovadu vyškerenému nezdá ani trochu divné, že jeho múza odfukuje na mojej posteli? Ja by som si mal pospevovať v kuchyni a nie tento paroháč! Náhle ma pochytí hrozné nutkanie spražiť ho na kašu, ale ovládnem sa. Veď ty si to ešte vyžerieš, kámo.
„Tramtará tramtadará, spravím ti niečo na raňajočky mojko?“ pýta sa ma so spevom ňufáčik a ja naberám istotu, že mu buď načisto zajebalo alebo ja som totál mimo obraz.
„Jasne srdiečko,“ rozhodnem sa chvíľu zahrať, „môžeš mi spraviť blow job, ale najprv sa vyštím, nech ti lepšie chutí.“ Chrobáčik na mňa divne pozerá a ja presne na jeho reakciu čakám. Lenže jeho pohľad vraví iba jedno: nem tudom. Až teraz mi zapne, že Kari nemá z angličtiny ani základné znalosti potrebné na prežitie, teda okrem jes, fak a gentleman. A opakovať vtip s prekladom by bolo o ničom, tak len mávnem rukou.
„Čo si taký vyrehnený,“ ďobnem doňho prstom, „dobrá bola noc? Asi hej, keď Aďa musela utiecť ku mne,“ vyzvedám tak, aby sa to dalo pochopiť ironicky aj pochlebovačne, podľa toho jak je pánečkovi libo. „A ako to, že si už hore?“ doplním ešte, kým sa rozospieva.
„Dneska si beriem voľno,“ odpovedá mi, ale nejak z toho nedokážem vyvodiť záver, či to akože má byť dôvod jeho veselosti alebo skorého vstávania. Ani jedno sa mi nezdá dostatočne presvedčivé. Idem radšej na hajzel, tentoraz skutočne.
Na prekvapenie sa cítim dosť dobre. V ústach samozrejme Sahara a spal by som ako mimino, ale ja si nemôžem dovoliť zobrať voľno iba tak, že sa ráno rozhodnem. A aj keby, chcem odtiaľto zdrhnúť pred trápnosťou ranného stretnutia s náruživou fajčiarkou. Na druhej strane by som rád Kariho aspoň pripravil na nepríjemné správy. Mám na to zhruba dvadsať minút aj s obliekaním. Nemám ani poňatia, ako na to. To, čo sa stalo túto noc mi kazí náladu a som nútený pokaziť ju aj výbornému kamarátovi. Robím si silnú kávu a neodvažujem sa pozrieť mu do očí. V rádiu hrajú nejakú koninu o zlomenom srdci a pán umelec narieka, že prečo mu to tá čubka spravila. A ja si pomyslím to isté, prečo mi to tá čubka spravila? Kedy, keď nie teraz mám nabrať odvahu? Tematický podmaz jak sviňa, Kari do toho ešte recesisticky napodobňuje toho eunucha z aparátu.
„Vy ste v noci spolu niečo mali?“ spustím.
„Skoro,“ odpovie mi hrdo, ale ako vždy neurčito. Nie som si istý, či tá hrdosť plynie z toho, že mohol, ale odolal pokušeniu alebo že napriek pochybným signálom sa dostal skoro až k tomu.
„To znamená čo? Že sa ti skoro postavil?“ neodpustím si ani v tejto situácii ironickú hlášku.
„Ha-ha-ha,“ odrazí sucho môj atak, ale to čo vypotí následne ma jednoducho nemôže nerozosmiať. „Už som ju skoro mal na lopate, ale furt robila nejaké caviky a ja som trochu zaspal. Ale je to na dobrej ceste,“ dodá jedným dychom, „aspoň si nebude myslieť, že ju chcem iba prefiknúť.“
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som to od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.

Kari alebo Ako baliť ženy (13. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Moje telo sa postupne uvoľňuje, srdce ako manažér logistiky krvného obehu začína svoj tovar distribuovať rovnomernejšie do celého tela. Mozog obnovuje svoju činnosť aj na vyšších úrovniach a bazálna pudová sféra ustupuje do úzadia. Prejaví sa to najmä tým, že sa dostávam do rozpakov. Nemám poňatia, ako sa mám správať. Úplne najradšej by som rovno zaspal a vlastne by som tým len potvrdil príslušnosť k svojmu rodu, ale až také teľa nie som. Kráska sa s úsmevom človeka spokojného po dobre vykonanej práci vinie ako popínavá rastlina vyššie ku mne a nadobudnem strašidelné podozrenie, že očakáva bozk. Ja som však oveľa romantickejší a podávam jej vreckovky. Jasné, mohol som z nich aspoň pripraviť kyticu papierových ruží, ale akosi na to nebol čas.


Do riti, mám niečo povedať? Ale čo? Oh yeah, honey, fakt dobre fajčíš. Niekedy si to môžeme zopakovať. A tak radšej držím hubu a polohu, Aďa si uloží hlavu na moje rameno a ja cítim na jej vlasoch lepkavú vlhkosť. Zmôžem sa iba na nedbalé objatie a ticho akceptujem jej nohu medzi svojimi. Mám nutkavú potrebu sa poutierať a umyť, pretože napriek jej mačacej očiste cítim jemné svrbenie od zasychajúceho ejakulátu. Okrem toho nechcem, aby nás takto videl Kari a keď s tým niečo hneď nespravím určite za pár minút zaspím a potom amen tma.
„Môžem tu spať?“ spýta sa zrazu, akoby počula moje myšlienky.
„To si sa mohla kľudne spýtať aj predtým a nemusela si sa tak namakať,“ odvetím duchaplne. Snažím sa trochu odľahčiť situáciu, ale podľa všetkého si ťažkú hlavu robím iba ja. Cica len tak zapradie a ešte prítulnejšie sa ku mne pritisne. V podstate by mi to ani nevadilo, nie je to prvý krát, čo som si dal jednorazovku. Vždy to však malo svoj priebeh a jednoznačne šlo o vzájomné uspokojenie. Táto divná story však postráda obidva základné znaky a už len to ma akosi desí. Nehovoriac o kamarátovi spokojne chrapkajúcom povedľa.
„Aďa,“ ozvem sa do ticha bez toho, aby som vedel, čo chcem povedať.
„Hmm,“ prejaví neskrotnú zvedavosť.
„Asi by sme toto nemali robiť,“ vravím po chvíli s miernym, asi polhodinovým oneskorením. Mám samozrejme na mysli spánok a ráno v objatí, ale hneď si uvedomím, že to vyznelo trochu inak.
„Hmm?“
„Asi by sme nemali takto spať,“ uvádzam to na pravú mieru.
„Nemôžem spať u teba v posteli?“
Technicky vzaté môžeš, mám chuť povedať, ale namiesto toho iba vzdychnem a zbabelo zdrhnem. „Sorry, musím ísť na záchod.“
Uvoľní zovretie, ja vstanem a hľadám ten biedny kus oblečenia, ktorý by zakryl moju nahotu. Žabka s veľkou papuľkou a mrštným jazykom na mňa pozerá s úsmevom Mony Lízy, pokiaľ to v šere dokážem správne identifikovať. Znova ma dostáva do pomykova. Určite stále čaká odpoveď na svoju otázku.
„Kľudne tu spi,“ poviem nakoniec a odchádzam.
Vôbec necítim potrebu, len hľadám miesto, kde by som sa aspoň na chvíľu mohol schovať. Sedím na hajzlovej mise a vzývam lampu nech ma osvieti, čo mám urobiť. Od nebies túto službičku nečakám, keďže som nechal vyhrať toho diablika. Nerozumiem tomu, čo sa stalo. Lepšie povedané nechcem rozumieť. Podľa všetkého sa cica na mňa z nejakého dôvodu namotala a toto mal byť zrejme spôsob, akým to prejavila. Asi jej imponujú cynickí a sarkastickí smradi. Čo si budem klamať, pekne mi to pohladkalo ego, ale to je asi tak všetko. Osobnostne ma absolútne nepriťahuje a fyzicky tiež nie je môj typ. Na občasné popustenie ventilu by to mohlo byť fajn, ale je tu to ale, ktoré v sladkej nevedomosti odchrupkáva v spoločnej izbe. Z ničoho nič ma napadne, že vlastne ani v najmenšom netuším, čo sa stalo medzi nimi kým som spal. Možno Kariho uspala rovnakým spôsobom, akým mňa zobudila. Kurva, prečo si s tým vôbec robím starosti. Ja som ten, ktorý môže byť nad vecou. Mám v paži...
Spláchnem neexistujúce exkrementy. Pozerám do víriacej vody v mise, akoby som práve poslal do kanálu svoje haluze. V skutočnosti iba zakončujem svoj bluf s odchodom do tejto miestnôstky. V kúpeľni sa poriadne vyumývam. Prirodzenie sa pod prúdom studenej vody správa ako vystrašený slimák. V kuchyni mrknem na hodiny. Trištvrte na päť. Excelentné.
Veľmi opatrne sa priblížim k posteli. Aďa zaspala s pootvorenými ústami. Vždy pripravená je prvá myšlienka, ktorá ma napadne. Mám nutkanie jej tam strčiť palec, aby som zistil aká bude jej podvedomá reakcia. Aj jej ním začnem šermovať tesne pred perami, sťa by som jej dráždil klitoris. Ona sa v tom momente nepokojne zahniezdi, mľaskne a vylúdi zo seba zvuk, za ktorý by sa ani Oskar nemusel hanbiť. Ruky preč chlapče. Táto deva je ťažká senzibilka, čo sa erotických myšlienok týka. Radšej sa v tichosti zvalím na krátku a nepohodlnú pohovku, prikryjem sa dekou a skúsim aspoň na tú chvíľu zaspať.

Kari alebo Ako baliť ženy (12. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
S bláznivým smiechom ma ťahajú bližšie k moru. Až teraz si všimnem, že tam vo vlnách leží zdroj tých zvukov. Je to obrovský tuleň. Tie dve pojašené krásky ma ťahajú až k nemu. Ja sa zdráham, ale nakoniec ma dotiahnu až tesne k tomu živému balvanu. Vôbec ma neprekvapí, že to zviera chrochtajúce spokojnosťou, s blaženým úsmevom je vlastne Kari, ktorý sa necháva obhadzovať bahnom a riasami od tých dvoch divožienok. Jedna z nich ma začne hladkať a ja cítim silné vzrušenie. Ťahá ma hlbšie do vody. Znenazdajky zmizne pod vodou a ja sa nechávam nadnášať vlnami. Niečo mäkké sa mi začne rytmicky pohybovať po stoporenom úde. Som tak vzrušený, že sa už nedokážem ovládať, hlavu ponorím pod vodu a trochu si loknem. Zmocnia sa ma chaotické reakcie, trhnem sebou aby som sa nadýchol...


Strhol som sa na posteli a niečo tlmene buchlo. Som na rozhraní totálneho vzrušenia a paniky, už nespím, ale ešte si nedokážem uvedomiť realitu. Nanajvýš zmätený tápem v tme a nedokážem oddeliť sen od skutočnosti. S tým svojim prekrvením v oblasti genitálu sa cítim, ako keby ma šéf prichytil spať v práci a ja sa pokúšam pôsobiť, že to bol iba jeho prelud a tá trojrozmerná mapa vylisovaná do mojej tváre sú len vrásky spôsobené pracovným vyťažením.
V polosede, kŕčovito zapretý do matraca rozdýchavam. Moju pozornosť zaujme pohyb pri posteli a šepot, ktorý vyznieva ako éterická zvuková linka na pozadí ťažkých rytmických stredobasov Kariho chrápania. Začína mi svitať. Zmätenosť však neodchádza. Naopak. Blonďatá hlava sa blíži od podlahy, vydáva nejaké ultrazvuky, ale nerozumiem ani hlásku. Mám zaľahnuté v uchu, asi mi tam zostala voda. Inštinktívne si doň zavŕtam prst, ale inak zostávam paralyzovaný. Spod svetlých strapatých vlasov na mňa svietia oči šelmy. Toto prirovnanie vôbec nie je od veci, lebo sa aj zakráda ako gepard a v príhodnú chvíľu chňapne tlamičkou po mojom už mierne odkrvenom mužstve tak lačne, až mi stiahne zvierače. Ako sa u nás doma vraví, ani zastrúhaný vlas by mi tam nestrčil.
Vydám zo seba ston na pomedzí preľaknutia, bolesti a rozkoše. Tá potvora má tuším v ústnej dutine miešačku upgradovanú vákuovou pumpou. Neviem neviem, či náhodou predtým neklamala o svojej profesii čašníčky, ale možno si ako fakírka (alebo fuckírka?) len privyrába. Jej ruky tiež presne vedia, čo majú robiť, čo sa o mojich povedať nedá. A tak tu ležím ako poleno, ktoré sa v zrýchlenom móde krúti od veľkej vlhkosti. Oh, bitch!
Dva metre od nás zavŕzga posteľ, keď tuleň zmení polohu. Kokšo, celkom som naňho zabudol. Pozriem sa tým smerom a som si takmer istý, že uvidím Kariho vyjavenú tvár s neveriacky otvorenou chlebárňou. On však len vytŕča na obdiv svoju zadnicu úctyhodných rozmerov. S jeho pohybom sa aj vo mne pohne čosi, čo by sa dalo nazvať zbytkami svedomia.
„Čo to robíš?“ zakvílim debilne, ako keby som čakal nejakú odpoveď typu Ále, stratila som tu niekde náušnicu alebo Vylizujem hrniec od pudingu, mňam mňam. Ona však nijak nereaguje ani na Oskarovu prítomnosť ani na moju otázku a mechanicky pokračuje vo svojej morálne pochybnej aktivite. Nuž, tiež som ju zrovna nezačal mlátiť po hlave bibliou odriekajúc modlitby.
Bojujú vo mne diabol s anjelom. Ten zápas sa prejavuje tak, že chytím Aďu za hlavu, anjel sa ju snaží odtiahnuť a diabol ju vzápätí pritlačí. A mne tento súboj spôsobuje extatické stavy. Mám isté podozrenie, že náboženského charakteru asi nebudú, ale kto som ja, aby som to hodnotil?
V zásade som stále neaktívny. Snáď sa tým chcem aspoň čiastočne od tohto aktu dištancovať. Nakoniec je moje libido natoľko vybičované, že sa už nedokážem ovládnuť. Rukami jej vkĺznem pod tričko, ktoré jej očividne požičal Kari, pretože na nej vyzerá ako nočná košeľa plnoštíhlej tety. Prekvapí ma, že má podprsenku a ešte viac, že mi ruky odtiahne, keď sa pokúsim vkĺznuť pod košíky. Aspoň som zistil, že má vypchávky. Vyhodnotím to tak, že sa za to hanbí a ako už všetci vedia, som gentleman, preto ohľaduplne presuniem chápadlá na jej zadok. Netuším, ako sa to mohlo stať, ale moje dlane sa ocitli pod nohavičkami a plazivými pohybmi kontrolujú kvalitu sedacích svalov. Keď mi však začnú prsty stekať dolu jarčekom nesúhlasne sa mykne a čosi zahuhle. Hej bejby, s plnou pusou sa nerozpráva. Hmm, takže tu máme vypchávky a periódu?
Rešpektujem jej nevôľu, ale som zmätenejší než predtým. Hladím a povzbudzujúco ju masírujem všade kam dosiahnem, zdvorilo rešpektujúc zákazy vjazdu. Ohľaduplnosť sama.
Netrvá dlho a na nejaké prejavy nehy sa už nedokážem sústrediť. Musím uznať, že táto mrška to vie priam dokonale. Prstami mi dráždi také body, o ktorých som doteraz nemal ani tušenie, že by mohli existovať a nieto ešte mať taký stimulujúci účinok. Nehovoriac o jej jazyku. Po tejto skúsenosti by ma ani v najmenšom neprekvapilo, keby som jej do úst nasypal matroš, hodil papierik a filter a ona by po polminúte vypľula hotový joint.
Cítim, že vrchol sa nezadržateľne blíži a ja ho zadržiavať ani nemienim. Samozrejme, z čistej ohľaduplnosti k dáme, ako inak. Určite je, chúďa, poriadne narobená. Decentne naznačujem, že jej bohumilá činnosť čoskoro prinesie milióny konkrétnych výsledkov a za pár sekúnd si ich pracovitá orátorka môže naozaj detailne prezrieť. Takmer som jej vystrelil oko, ale v tom som naozaj nevinne. Ešte chvíľu vychutnávam orgazmické dojazdy a Aďa takisto. Doslova.
Moje telo sa postupne uvoľňuje, srdce ako manažér logistiky krvného obehu začína svoj tovar distribuovať rovnomernejšie do celého tela. Mozog obnovuje svoju činnosť aj na vyšších úrovniach a bazálna pudová sféra ustupuje do úzadia. Prejaví sa to najmä tým, že sa dostávam do rozpakov. Nemám poňatia, ako sa mám správať. Úplne najradšej by som rovno zaspal a vlastne by som tým len potvrdil príslušnosť k svojmu rodu, ale až také teľa nie som. Kráska sa s úsmevom človeka spokojného po dobre vykonanej práci vinie ako popínavá rastlina vyššie ku mne a nadobudnem strašidelné podozrenie, že očakáva bozk. Ja som však oveľa romantickejší a podávam jej vreckovky. Jasné, mohol som z nich aspoň pripraviť kyticu papierových ruží, ale akosi na to nebol čas.

Kari alebo Ako baliť ženy (11. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Katku toto strohé vysvetlenie ani náhodou neuspokojilo a mne nezostáva nič iné, len im čo najstručnejšie vykresliť udalosti, ktoré sa odohrali večer. Nakoniec sa však do rozprávania tak ponorím, že o stručnosti sa dá hovoriť naozaj iba ťažko. Medzitým na seba niečo hodím a presunieme sa do kuchyne. Práve keď farbisto vykresľujem záverečnú scénu pred mojim odchodom a napodobňujem pri tom podnapitú rosničku, otvoria sa vchodové dvere. Už som veril, že to stihnem dopovedať do ich príchodu, zaľahnem do postele a budem hrať mŕtveho chrobáka. Pozriem na hodiny; budú dve ráno a ja musím vstávať o šiestej. Nič výnimočné, až na to, že nie každý deň sa zvyknem takto ožrať a hneď zrána musím šoférovať.


S rachotom sa do kuchyne dovalí najprv vysmiaty Kari a v závese za ním aj Aďa. „Hihihihi, ty si na nás ča...“ zasekla sa najebaná víla, keď zbadala s udiveným úsmevom hľadiacu Katku. Tomyho podľa všetkého ani neregistrovala. Cítim tu kolíziu estrogénov a podvedome sa pousmejem nad neónkynou neschopnosťou nedať na sebe nič znať. Kari ju očividne nepripravil na možnosť, že tu bude ešte niekto ďalší a ešte k tomu sebavedomá a pekná samica. Našťastie nebola šanca na elektrizujúce ticho, v ktorom by sa mohli prejaviť nejaké obranné pudy blonďatej fény. Sedím na stoličke a predstavujem si, ako opitá pipka podráždene vrčí na svoju domnelú sokyňu. S neskrývaným pobavením pozorujem, ako si Katku premeriava a hneď sa aj nekoordinovane upravuje. Až po zoznámení a zistení, že tvoria s Tomášom zamilovaný pár sa dostane trochu do pohody.
Ešte zábavnejší je však Kari, ktorý sa snaží vyvolať dojem, že aj oni dvaja tak akosi patria k sebe. Jeho ruky šmátralky sa snažia využiť každú možnosť na aspoň letmé intímne dotyky. Ako dva obrovské hady chystajúce sa definitívne paralyzovať vyhliadnutú korisť šmejdia okolo nej, ale tá mrška je navzdory alkoholu dosť vrtká na to, aby sa zo zovretia predátora vždy nejak vyšmikla. Chudák Oskar je z toho zúfalý. Ak si môžem dovoliť niečo z toho vydedukovať predpokladám, že keď boli doteraz spolu sami, až také drahoty nerobila a on je z toho nanajvýš zmätený.
Demonštratívne zívam, aby som si pripravil pôdu na skorý eskort do pelechu. Celkom som sa prebral, ale nemám chuť účastniť sa tohto bizarného zvádzania a vôbec čokoľvek riešiť.
„Fajn deti, pekne sa tu bavte, ja idem spať,“ poviem rezolútne a idem do izby nedbajúc na akékoľvek pokusy zastaviť ma.
„A kde budem spať ja?“ pýta sa Aďa.
Ani sa len neobzriem a iba tak cez plece ju odkážem na Kariho. Proste už toho mám vážne dosť a nemienim pripustiť najmenšiu debatu na túto tému. Napadne ma síce, že z praktického hľadiska by bolo ideálne spojiť naše postele, ale ani jednému z nás by to asi nevyhovovalo, hoci každému z iného dôvodu. Nehovoriac o tom, že radšej by som spal postojačky opretý v kúte, ako sa o druhej v noci mordovať so sťahovaním. Áno áno, som egoistická sviňa, ale povedal by som, že ani Kari sa so mnou nehodlá podeliť.
Pri zaspávaní mám oveľa radšej nejakú zvukovú kulisu ako úplné ticho, takže hluk z kuchyne mi ani v najmenšom nevadí. Ešte si stihnem uvedomiť, že sa odtiaľ ozýva stále viac smiechu. Ľady sa roztopili, zdá sa. To je fajn a ešte fajnovejšie je, že som do desiatich minút tuhý.
Po neurčitom čase ma čosi z časti preberie. Tí dvaja sa presunuli do izby a pološeptom sa o niečom dohadujú, ale vonkoncom im nevenujem pozornosť. Tie ruchy vnímam len dakde v podvedomí. Jediný následok, ktorý to má je, že vnímam svoj sen.
Stojím na nejakom brale a vietor mi neustále vháňa do tváre akési pavučiny. Otočím sa vetru chrbtom. Predo mnou je bizarná budova, ktorá nemá ani jedno okno rovnaké a zdá sa, ako keby neustále menila tvar. Kráčam k nej, ale zeme sa vôbec nedotýkam. Pozriem pod seba a zistenie, že vlastne kráčam po oblaku alebo nejakom hmlistom opare ma ani v najmenšom nevyvedie z miery. V tých oknách sa mihajú neurčité tváre a postavy, ale pôsobia skôr ako projekcia, ktorú niekto premieta zvonku. Nevidím nič, čo by mohlo byť vchodom. Chcem sa dotknúť steny, ale tá sa pred mojou rukou roztvorí ako opona. Vojdem dnu. Je tam prapodivná party, všade plno ľudí, ale všetci majú akési rozostrené tváre. Prechádzam miestnosťou a tie hmlisté postavy sa dráždivo krútia okolo. Nejaká žena tancuje na stole. Priblížim sa a keď sa ku mne obráti, spoznám Ester. Jazykom si vyzývavo oblizuje pery ako obstarožná pornohviezda a rukami si prechádza po stehnách k rozkroku, plynule pokračuje až k prsiam. Koketne si prehodí cez rameno boa. Až vtedy si všimnem, že je to vlastne obrovský penis. Pri jej nohách sa chlípne uchechtáva nejaký starý páprda, vzťahuje k nej ruky ako k bohyni. Zrazu sa otočí ku mne, vyškerí na mňa svoje osamotené dva zuby a hlavou mi naznačí, aby som sa pridal. Ja však odchádzam preč. Vyjdem z miestnosti a predo mnou sa objaví pobrežie oceánu. Počujem zvláštne zvuky. Také hlboké chrochtanie striedané s čudným kvikotom. Snažím sa lokalizovať zdroj tých zvukov. Zrazu ma obehnú dve ženy, skôr nahé ako oblečené. S bláznivým smiechom ma ťahajú bližšie k moru. Až teraz si všimnem, že tam vo vlnách leží zdroj tých zvukov. Je to obrovský tuleň. Tie dve pojašené krásky ma ťahajú až k nemu. Ja sa zdráham, ale nakoniec ma dotiahnu až tesne k tomu živému balvanu. Vôbec ma neprekvapí, že to zviera chrochtajúce spokojnosťou, s blaženým úsmevom je vlastne Kari, ktorý sa necháva obhadzovať bahnom a riasami od tých dvoch divožienok. Jedna z nich ma začne hladkať a ja cítim silné vzrušenie. Ťahá ma hlbšie do vody. Znenazdajky zmizne pod vodou a ja sa nechávam nadnášať vlnami. Niečo mäkké sa mi začne rytmicky pohybovať po stoporenom úde. Som tak vzrušený, že sa už nedokážem ovládať, hlavu ponorím pod vodu a trochu si loknem. Zmocnia sa ma chaotické reakcie, trhnem sebou aby som sa nadýchol...

Kari alebo Ako baliť ženy (10. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Pri Adi prepnem z premýšľavého módu do pozície mladý hedonista. Po zdĺhavom prehováraní sa konečne uznesieme na tom, že ja odchádzam a ona tu pekne zostane s Karim. Ten sa tvári nanajvýš spokojne a keď cikula zahlási, že sa ešte uvidíme, pretože bude u nás spať, tak priam žiari. Ani netreba veľkú fantáziu na to, aby som si ho teraz predstavil ako obrovského hada anakunda, ktorému z žaluďovitej hlavy vyteká ejakulát v radostnom očakávaní nadpozemských rozkoší.


Podarí sa mi chytiť jednu z posledných električiek. Som poriadne zmontovaný. V týchto stavoch mi ostré neónové svetlo vypaľuje zrak a nahromadené pachy mi dvíhajú žalúdok. Pokúšam sa na to nemyslieť, ale stále sa pristihujem pri tom, že počítam zastávky, pretože sa nemôžem dočkať až vystúpim. Nakoniec to už nemôžem vydržať. Vystrelím na poslednú chvíľu z dverí o dve zastávky skôr, ako by som mal. Preskočím zábradlie a prebehnem cestu s rýchlosťou, ako keby som mal za riťou tlupu rozzúrených militantných feministiek pripravených lynčovať každého tvora samčieho pohlavia. Z posledných síl vbehnem za kríky a vystrelím zo seba alkoholovo-kyselinový gejzír. Mrkvička žiadna.
,Há, tu to máš. Vravel som ti, že tú poslednú už nemáš dávať,´ posmieva sa mi žalúdok.
,Dobre dobre. Teraz sme si hádam kvit,´ vyjednávam o prímerí. ,Teraz sa pekne spolu poprechádzame a uvidíš, ako nám bude fasa.´
,Teraz sme si hádam kvit,´ napodobňuje ma žalúdok. ,Prečo zrovna mňa museli prideliť takému hovadu. Ja už na toto proste nemám nervy. Furt nejaké experimenty a chľast. S takýmto prístupom by sa každý iný žalúdok už dávno vyhádzal,´ hysterčí orgán, ale ja už si ho nevšímam. Pešo kráčam domov, zhlboka dýcham a až na občasnú záhadnú stratu rovnováhy a rozostrené vnímanie reality sa cítim fajn.
Doma si dám vlažnú sprchu, ktorá ma definitívne preberie. Nie, že by to bol účel. Jednoducho netečie horúca voda. Chvíľu sa ešte motám po byte, niečo zjem a zaľahnem do postele, ktorá sa z neznámych dôvodov začne správať ako gumený čln na nepokojnej hladine. Pre istotu vyhodím kotvu.
Normálne zvyknem spávať nahý, ale vzhľadom na okolnosti mám dnes na sebe negližé v podobe vyťahaných a na niektorých miestach zvodne deravých trenírok. Pomaly sa prepadám do sféry nevedomia. Netuším ako dlho som spal alebo skôr driemal, keď ma prebudili uchechtané hlasy z chodby. Bez pohnutia sa pokúšam identifikovať, či to je Kari alebo Katka s frajerom. Každopádne sa nehodlám prezradiť, že nespím. Opatrne sa otvoria dvere na izbe hneď po tom, ako sa ozve škrabanie na štruktúrované sklo a začujem Katkin hlas: „Spíš?“
Chvíľu váham, či sa odhaliť. Napokon odpoviem: „Ako drevo.“
Ona to pochopí ako pozvanie a o sekundu už mi sedí na posteli. Zodvihnem teda hlavu spočívajúcu ešte niekde v hladine alfa, horko ťažko rozlepím oči a zavesím ich na jej rozjarenú tvár stroho osvetlenú svetlom z chodby. To už sa dovalil aj Tomáš, jej vlasatý priateľ a nešetrne mi prisadol nohu. Tak už som dospal.
„Kari zbalil nejakú buchtu?“ vyzvedá spolubývajúca celá nedočkavá a hihňá sa pri tom tým svojim nezameniteľným smiechom, ktorý sa asi najviac podobá na piskot vystrelovaných svetlíc.
„No neviem, či zbalil,“ odpovedám a sadnem si do tureckého sedu, „presnejšie by bolo, že sa snaží.“
Katku toto strohé vysvetlenie ani náhodou neuspokojilo a mne nezostáva nič iné, len im čo najstručnejšie vykresliť udalosti, ktoré sa odohrali večer. Nakoniec sa však do rozprávania tak ponorím, že o stručnosti sa dá hovoriť naozaj iba ťažko. Medzitým na seba niečo hodím a presunieme sa do kuchyne. Práve keď farbisto vykresľujem záverečnú scénu pred mojim odchodom a napodobňujem pri tom podnapitú rosničku, otvoria sa vchodové dvere. Už som veril, že to stihnem dopovedať do ich príchodu, zaľahnem do postele a budem hrať mŕtveho chrobáka. Pozriem na hodiny; budú dve ráno a ja musím vstávať o šiestej. Nič výnimočné, až na to, že nie každý deň sa zvyknem takto ožrať a hneď zrána musím šoférovať.

Kari alebo Ako baliť ženy (9. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
„A ty s ňou chceš chrápať?“ spýtam sa sofistikovane a vložím do otázky pochybnosť.
„Keď bude chcieť, tak prečo nie.“
„A je ti jasné, že keď sa urobí, tak jedine tak, že na teba hodí šablu.“ Nechce sa mi veriť, že by mohol byť až taký zúfalý. Ale zas čo tu budem moralizovať. Tiež som už zažil všeličo. Veď hej, keď bude chcieť, prečo nie? Druhá vec je, ako sa na to bude pozerať zajtra, ale to ja riešiť vážne nemusím.
„Eee,“ mávne rukou, „šak môže byť dole,“ promptne vyrieši problém.


Aďa medzitým absolvovala slalom k baru a zabáva komplet osadenstvo svojimi opileckými hláškami. Hovorím si, že je teraz vcelku podarená, dokonca až rozkošná. Až na ten krikľavo-zelený outfit, z ktorého mi je blivno viac ako z chľastu. Ten má však tú zázračnú moc, ako páni isto dobre vedia, že má zo subjektívneho hľadiska značne skrášľujúci účinok a aj tá žiarivá farba naberá nové odtiene.
„Fajn. Ako vidím, všetko máš do detailov prešpekulované,“ uznanlivo ho potľapkám po pleci. „Jéj, a Katka ako vlastne,“ spomenul som si zrazu, „už sa nemôže dočkať spoločne strávenej noci v tesnom objatí?“ s blaženým úsmevom to pantomimicky predvediem.
„Nó,“ začne sa obšívať nadržaný hroch a nahodí ten svoj odzbrojujúci úsmev. Ibaže týmto šklebiacim sa ksichtom môže odzbrojiť leda nejakú šeredku na dedinskej díze. „Nepovedala, že jej to vadí,“ obkecáva neisto, „akurát, že sú s frajerom na nejakom koncerte a že prídu neskôr.“
Pozerám naňho a nechápem, ale je mi v podstate do smiechu. „Ahá, tak to je fasa, že to nepovedala. Potom je všetko v porádečku, ja im teda idem zahriať posteľ a počkám na nich. Dúfam, že sa nedovalia nadrbaní, lebo to potom neviem, či ich k sebe pustím,“ rozprávam ako keby sám pre seba a trubka oproti si vkuse škrabe tú svoju sprostú hlavu a strúha ten svoj sprostý úsmev zamrznutý pod tým jeho sprostým raťafákom a ja mám neskutočnú chuť vyťahať ho za tie sprosté uchále. Ten chuj by ma kľudne nechal ísť spať ku Katke do izby.
„Šak môžeš spať na svojej posteli, mne to nevadí,“ veľkodušne mi udelí povolenie.
„Ale nié, ja sa kľudne vyspím vo vani,“ srším sarkazmom, ale tentokrát to bonviván nepochopí.
„Neblbni, to né,“ hlesne a ja sa nezmôžem na viac, ako sústrastný pohľad.
„No nič šuhajíku, veľa šťastia a v každom prípade budem spať ako drevo,“ uisťujem ho, znovu ho povzbudzujúco potľapkám po pleci, chcem ísť pozdraviť Aďu a odísť.
„Počkaj ešte,“ zastaví ma a chystá sa povedať čosi, na čo hodnú chvíľu hľadá slová. „Ja som Adi povedal, že tú esemesku si jej poslal ty,“ dostane konečne zo seba a tvári sa pri tom ako pes čakajúci poriadny výprask. Kurva, takto sa to teda robí! Som v miernom šoku, ako elegantne to ten trúd vyriešil. V podstate mu nemám čo vyčítať. Ja ho vlastne celý večer podjebávam a on mi to teraz s nadhľadom vrátil a ani sám si to neuvedomuje. Som v pomykove a iba sa sám nad sebou ticho zasmejem.
„A to ti akože zožrala?“ nedá mi to pokoj. Kari iba zdvihne plecia na znamenie, že netuší.
„Počkaj, čo si jej nakecal?“ chcem vedieť aspoň pre prípad, že by sa ma na to začala vypytovať.
„Skoro nič... len, že si mi zobral telefón a poslal jej nejakú esemesku, keď meškala,“ bráni sa on. Môjmu v alkohole lúhovanému mozgu zrazu svitne. Tak preto sa ku mne začala zrazu tak mať. Nejakou pokrútenou (ne)logickou úvahou zrejme prišla k záveru, že som jej poslal, hoci v Kariho mene, dajakú ľúbeznú správu alebo čo. Poprosiť to hovädo veľké, aby jej to dal prečítať v odoslaných správach ju asi nenapadlo a hneď sa na to aj pýtam. Dostávam zápornú odpoveď a podľa jeho prekvapenej tváre usudzujem, že s touto alternatívou ani nepočítal. Možno si to len nahováram, ale pokiaľ ma moja intuícia neklame, tak si nakoniec chlapec podpílil konár, po ktorom sa chcel vyštverať k vrcholu. Namiesto bohapustej inseminácie ho tam pravdepodobne čaká nepríjemný pád na tú nadržanú držku. Nič z toho mu však nepoviem. Pre jeho dobro úprimne dúfam, že sa mýlim. „V pohode,“ poviem len, rozlúčim sa a ešte mu zaželám veľa šťastia.
Pri Adi prepnem z premýšľavého módu do pozície mladý hedonista. Po zdĺhavom prehováraní sa konečne uznesieme na tom, že ja odchádzam a ona tu pekne zostane s Karim. Ten sa tvári nanajvýš spokojne a keď cikula zahlási, že sa ešte uvidíme, pretože bude u nás spať, tak priam žiari. Ani netreba veľkú fantáziu na to, aby som si ho teraz predstavil ako obrovského hada anakunda, ktorému z žaluďovitej hlavy vyteká ejakulát v radostnom očakávaní nadpozemských rozkoší.

Kari alebo Ako baliť ženy (8. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
,No dobre ty hajzel, ale počkaj zajtra. Ešte zaplačeš!´ vyhrážajú sa žalúdok, hlava a pečeň.
Napokon zmierlivo navrhujem kompromis, dávam poslednú rundu a oznamujem tým dvom, že moja prítomnosť pri tejto hodnotnej debate stratila zmysel, čo vytvára logický predpoklad, že niekedy nejaký mala, ale to je jedno. Ani len som sa nedozvedel, ako to ten Kari robí, ale mám taký vnútorný pocit, že už sa hádam ani nie je čo dozvedieť.
„Počkaj ešte chvíľu, pôjdeme aj my,“ povie na to Aďa.
„Nie, pekne ešte zostaňte,“ snažím sa dať Karimu priestor na intímnejší rozhovor alebo proste na niečo, „ja si musím ešte pripraviť nejaké veci na zajtra do roboty,“ zaklamem.


S opileckou zdvorilosťou sa ospravedlňujem a idem naposledy popustiť uzdu mechúru. Dvere toaliet sa za mnou ani nestačili zavrieť a už sa dnu valí čosi veľké, proporcie hrocha, v tvári farba polozrelej paradajky a črty môjho kamaráta a spolubývajúceho.
„Kámo, počúvaj, nemohol by si ísť spať ku Katke do izby?“ pýta sa ma stojac mi za chrbtom pri pisoári a nakláňa sa ku mne, ako keby sa chcel presvedčiť, čoho sa to držím.
„Prečo? Plánuješ dneska chrápať viac ako obvykle?“ robím sa sprostý.
„No ták,“ žobroní hroch a položí mi labu na rameno, čo sa zhruba rovná nárazu menšieho automobilu. Ustáť to ešte ustojím, ale udržať prúd v únosných medziach mi dáva poriadne zabrať.
„Ty degeš, daj tú hnátu preč, lebo ťa oštím,“ nežne ho požiadam o diskrétny odstup. Po stabilizácii pokračujem pragmaticky: „Nema problema, iba neviem, ako na túto drobnú skutočnosť, hoci bezpochyby príjemne prekvapivú, zareaguje naša drahá Katuška,“ krasorečním a opisujem pri tom ladné oblúčiky v porcelánovej mušli.
„Určite bude nesmierne nadšená z mojej voňavej prítomnosti vo svojej obrovskej posteli,“ ironicky poukazujem na nie veľmi štedrú veľkosť jej lôžka a fakt, že sa okolo polnoci vráti z práce, ak sa nemýlim.
„Však jej zavolám, ona bude v pohode,“ vyjadruje presvedčenie Kari.
„Keď už tak hrozne organizuješ, to už si akože Aďu spracoval?“ vyzvedám pri umývaní rúk.
„Ešte nie úplne, ale je to na dobrej ceste,“ zamieta moje pochybnosti Don Juan.
„To znamená čo? Že ty už si sa rozhodol a stačí jej to len oznámiť?“ podpichnem mierne.
„Neé, poznáš ma, ja som gentleman,“ vyjaví nepoznanú pravdu Kari a anglické slovíčko vysloví podľa zásady čítaj jak je napísané a pretože viem, že to vraví s plnou vážnosťou, iba sa nad tým pousmejem a drsne ho pobúcham po chrbte.
„Chcel si asi povedať, že si genitálman,“ zaslovíčkarím si trošku a poberiem sa naspäť k stolu. Oskar ešte zostáva a pokúša sa dovolať Katke.
Aďa pri stole nie je, zrejme sa išla tiež vylát. Hoci mám už vážne chuť odísť, sadnem si ešte, aby som nezdúchol bez rozlúčenia. Som predsa gentleman. Zo záchodov vyjdú obaja zároveň a najebaná cica sa do švárneho šuhaja roztopašne zavesí a pod dojmom videného naberám presvedčenie, že minimálne dnes nemusí táto koketka robiť veľké drahoty. Na moment pocítim sebeckú ľútosť jednak nad tým, že zostanem sám a jednak, že budem musieť v záujme kamarátstva zniesť bojové podmienky. Nehovoriac o mojom stave. Zatiaľ som relatívne v pohode, alkohol vo všeobecnosti zvládam s prehľadom. Horšie to býva s poopičnými stavmi a bohvie aké stony na mňa prídu v noci.
Akonáhle sa tí dvaja priblížia k stolu postavím sa a dám najavo jednoznačnú vôľu odísť. Podávam Karimu nejaké prachy a s rovnakou úslužnosťou, ako keď sme sa zoznamovali sa so žubrienkou lúčim.
„Nie, nie, nie, to mi nemôžeš urobiť,“ ona na to, kolíše sa pritom ako tráva vo vetre a viac než žoviálne ma chytí za rameno. „Najprv ma opiješ a potom ma necháš napospas nástrpr...“ zabreptla sa bloncka, vyprskla jej pri tej príležitosti z úst slinka blaženosti a pristála na mojom predlaktí. Ťahala sa od jej kútika ako pavučina a ona, nestarajúc sa o nejaké dekórum, si ju chrbtom ruky zotrela a hneď nato sa podujala utierať mňa. To už bolo na jej rozpoloženie zrejme priveľa úkonov a keby som ju nezachytil, určite by padla na tú svoju peknú papuľku. „Ty si ma k sebe úplne pritiahol,“ žvatlá neartikulovane a zostáva ku mne pricapená, ako keby na mňa vyfľusla sekundové lepidlo. Smejem sa, ale vôbec neviem, čo s ňou mám urobiť. Naznačujem Oskarovi, aby si ju láskavo prebral. Predtým sa mi ani zďaleka nezdala taká zošrotovaná, až som k nej začal pociťovať pofidérny rešpekt. Teraz však vidím, že z tohto kuká kopec starostí a minimum radovánok. O dôvod viac, aby som sa zdekoval.
„Poď, tu si pekne sadkaj,“ ukladáme ju spolu do kresla, „idem ti objednať ešte fľašu tequily,“ nemiestne zavtipkujem, ale cica v tom nič vtipného nevidí.
„Jasné! Čašník, ete fašu sem,“ zakričala na celý lokál neviem či úmyselne s detskou výslovnosťou alebo to bola iba alkoholová hatlanina, na každý pád sme od smiechu padli do kolien vrátane obsluhy. Fľašu pálenky meníme za minerálku a beriem napriek protestom devy, ktorá už totálne stratila zábrany aj súdnosť, Kariho bokom.
„Ty vole, ona je úplne našrot,“ vyslovím evidentnú skutočnosť. „Já ti nevím Karle, ale vážne ju chceš v tomto stave ťahať na byt?“
„Chrrchrrchrrchrr,“ zachrochtal Kari, čo mal byť akože smiech a podľa jeho nadržaných očí vidím, že s touto skutočnosťou nemá najmenší problém. Aby vyvrátil aj posledné pochybnosti duchaplne prehovorí: „Šak fčil bude jak dračica. Aj tak býva až niekde v Devínskej.“
„A už si jej to aspoň navrhol?“
„Ani som nemusel. Sama povedala, že sa nemá jak dostať a či by u nás nemohla prespať,“ dá argument ťažkého kalibru.
„A ty s ňou chceš chrápať?“ spýtam sa sofistikovane a vložím do otázky pochybnosť.
„Keď bude chcieť, tak prečo nie.“
„A je ti jasné, že keď sa urobí, tak jedine tak, že na teba hodí šablu.“ Nechce sa mi veriť, že by mohol byť až taký zúfalý. Ale zas čo tu budem moralizovať. Tiež som už zažil všeličo. Veď hej, keď bude chcieť, prečo nie? Druhá vec je, ako sa na to bude pozerať zajtra, ale to ja riešiť vážne nemusím.
„Eee,“ mávne rukou, „šak môže byť dole,“ promptne vyrieši problém.

Kari alebo Ako baliť ženy (7. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Napätý čakám na return, ale Ester len v rýchlosti pozrie na mobil. „Ja už musím ísť. Ešte musím niečo vybaviť,“ zahlási a už sa aj zberá preč.
„To je škoda. Dlho som sa s niekým tak dobre nezabavil. Nedáš mi aspoň číslo? Mohli by sme si to niekedy zopakovať,“ nedám pokoj. Moja nová kamarátka na mňa namieri laserové delá, ale nepovie nič.


„Počkaj!“ zvolá za ňou Aďa a ponáhľa sa za odchádzajúcou Ester.
Kari sa obráti na mňa, úplne mimo diania, sánku padnutú, ruky zdvihnuté mojim smerom v očakávaní, že mu do nich vložím vysvetlenie. Ja sa namiesto toho nonšalantne napijem z nedopitého longdrinku. „Sladké jak hovno z nutrie, ale šak to tu nenecháme, keď to už platíme, né?“ skonštatujem suverénne, akoby to bola univerzálna odpoveď, ktorá ho musí uspokojiť.
„No, tak ako to ide? Už anakunda vie, kde strávi dnešnú noc?“ ignorujem naďalej s ironickým úsmevom Kariho nechápavý kukuč.
„To čo malo znamenať?“ nedal sa odbiť.
Teraz sa nechápavo ksichtím ja. „Počul si. Musela čosi vybaviť. Určite to je niečo dôležité, keď to ide riešiť o desiatej večer. Ale niečo ti poviem. Myslím, že to bol len taký kuleh,“ sprisahanecky naňho žmurknem, „podľa mňa je zo mňa totálne na mäkko a radšej odišla lebo cítila, že by nedokázala odolať a rovno tu by sa na mňa vrhla.“
Oskar len krúti nad mojimi rečami hlavou, ale napokon sa usmeje a v podstate potvrdí moju hypotézu: „Určite máš pravdu. Keď odchádzala fakt vyzerala, že sa každú chvíľu na teba vrhne. Ibaže bola tak nadržaná, že by ti asi vyškriabala oči.“
Na znak úspechu si rovno objednávame ďalšiu rundu. Kým ju stihli priniesť vrátila sa Aďa. Čakám hŕbu výčitiek, ale ona si len sadne a rukou dáva čašníkovi znamenie, že si panstvo prosí pokračovať. Na upozornenie, že už je objednané len kývla rukou a tak sme za minútku mali pred sebou double. Už sa teším na zajtrajšie vstávanie do roboty.
„Prepáč,“ vravím po chvíli, ale skôr preto, aby som zistil, ako sa veci majú, než aby som sa skutočne ospravedlňoval.
„To je v pohode,“ mykla plecom žubrienka, „Ester je občas taká,“ skonštatovala neurčito už očividne nacenganá žienka. My dvaja si vymieňame udivené pohľady, ale načo by sme to ďalej riešili. Predpokladám, že si Ester nechcela priznať, že dostala na frak a tak aj pred kamarátkou hrala formu.
Etiketa mi navráva, že by som mal aj ja odísť, ale k tej dáme z lepšej spoločnosti som hluchý. Avšak nemôžem nepočuť rev svojho tela, ktoré po poslednom shote prosí o zhovievavosť.
,Ticho, ty srabe! Život je ťažký a niekedy treba obstáť v ozaj krutých skúškach;´ nedám sa zlomiť slabosťou.
,No dobre ty hajzel, ale počkaj zajtra. Ešte zaplačeš!´ vyhrážajú sa žalúdok, hlava a pečeň.
Napokon zmierlivo navrhujem kompromis, dávam poslednú rundu a oznamujem tým dvom, že moja prítomnosť pri tejto hodnotnej debate stratila zmysel, čo vytvára logický predpoklad, že niekedy nejaký mala, ale to je jedno. Ani len som sa nedozvedel, ako to ten Kari robí, ale mám taký vnútorný pocit, že už sa hádam ani nie je čo dozvedieť.
„Počkaj ešte chvíľu, pôjdeme aj my,“ povie na to Aďa.
„Nie, pekne ešte zostaňte,“ snažím sa dať Karimu priestor na intímnejší rozhovor alebo proste na niečo, „ja si musím ešte pripraviť nejaké veci na zajtra do roboty,“ zaklamem.

Kari alebo Ako baliť ženy (6. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Tvári sa, ako keby som jej práve zrozumiteľnou rečou vysvetlil teóriu relativity, čo bola mimochodom jej celoživotná túžba. Keby sa takto správala od začiatku, zožeriem jej to aj s navijakom, ale teraz mi už vyslovene lezie na nervy. Profesionálna oblbovačka. Každopádne ma dosť vykoľajila. Neviem, či ma považuje za až takého tupca alebo je tak tupá ona, čo sa mimochodom vzájomne nevylučuje. Som alergický na takéto falošnosti a táto Ester je falošná ako Pameline kozy, ale tá sa tým aspoň netají. Tak ty sa chceš hrať; dobre, poďme na to!


„Ako vidím, úprimne ťa zaujala moja práca, ale určite nie je tak úžasná ako tvoja,“ naznačím otázku, ale Ester sa nechytá. Prejdem radšej hneď od náznakov k priamemu dotazu. „Čo robíš ty? Teda čím sa živíš?“ doplňujem pre istotu, aby mi náhodou neodpovedala, že sedí v kresle a ocucáva paraplíčko. Aj tak jej chvíľu trvá, kým sa vymáčkne.
„Ja? Som Director´s Office Manager v jednej nadnárodnej korporácii,“ dostane konečne zo seba s preangličtenou výslovnosťou a výrazom, ktorý mal hádam navodiť dojem, že je minimálne minoritným vlastníkom akcií tej nemenovanej korporácie.
„Ty kokšo, to už hej,“ tentoraz predstieram obdiv ja. „Musím sa priznať, že som ťa typoval na nejakú sekretárku, ale ty si iné zviera,“ pokračujem a s pôžitkom sledujem stúpajúcu červeň pod hrubým maskovaním na jej tvári. „Ináč aj Oskar je menežer. Menidža of routačná fréza,“ napodobním jej výslovnosť a pobavene žmurknem na kamoša, ktorý však nemá ani paru o čom točím a iba sa zmätene usmeje.
Zlatinko zjavne nevie, ako zareagovať a ja kujem železo, dokým je horúce. „Ja fakt žasnem. Ty nie len, že si úspešná, ale aj krásna. Ako obrázok. Od Disneyho,“ zašvitorím podliezavo a afektujem pri tom až hrôza; nakloním sa k nej a jemne jej položím ruku na tú jej a ona tú svoju v rozpakoch odtiahne.
„To ako myslíš?“ vysúka zo seba s otraseným sebavedomím. To by mohlo z mojej strany aj stačiť, ibaže ja som v ráži a nehodlám prestať.
Kopnem do seba ďalšiu tequilu a s vedomím momentálnej drvivej prevahy pokračujem v ochotníckej etude. Nahodím prehnane nechápavý výraz, že čo ako myslím?.
„Prečo ako obrázok od Disneyho?“ upresnila a za toho boha nevedela, či to má brať ako kompliment alebo urážku.
„Ty nepoznáš Disneyho? Určite vieš, Mickey Mouse, káčer Donald, Pinnocchio,“ vymenovávam a hrám pri tom stelesnenú nevinnosť, „také tie pekne nakreslené postavičky. Síce bez väčšej umeleckej hodnoty, ale každému sa páčia,“ zaklincujem, na tvári oduševnený výraz, akože všetko myslím len a len dobre. To ju asi stále miatlo, lebo inak by mi už šplechla tú svoju žbrndu do ksichtu, parazólik bodla do oka a poriadne ním zakrútila. Ona však len sedí, zmätene vraští čelo až som nadobudol dojem, že jej každú chvíľu popraská omietka a očami žiada Aďu o záchranu.
Tí dvaja sa medzitým celkom zabrali do rozhovoru a pokiaľ som mohol vypozorovať, keď som ich po očku sledoval, Kari sa podujal zrealizovať moju radu. Zdá sa, že úspešne. Alebo jej len tlačil kaleráby a takpovediac strčil hlavu do piesku alebo, aby som bol presnejší, vsadil všetko na jednu kartu a dúfal, že dnes strčí hlavu niekam inam a potom sa uvidí.
„Aďa, nepôjdeme radšej do Laterny?“ našla stratenú reč Ester a smerovala otázku priamo na kamarátku, keďže tá stále na jej tiché volanie o pomoc nereagovala. Laterna je tá najklasickejšia, najkomerčnejšia a tým pádom najhoršia diskotéka v meste fungujúca aj cez týždeň. Osobne by ma tam nedostal ani najsilnejší hormonálny pretlak.
Všetci ako jeden otočili hlavy smerom k nej s nechápavými tvárami a otáznikmi v očiach, iba ja mám primrznutý cynický úškľabok, ktorý sa vydáva za úsmev.
„Tu je to o ničom,“ skonštatovala sekretárka a Aďa dala mimikou tváre najavo, že sa jej to príliš nepozdáva.
Niekde v najzastrčenejších útrobách mozgu cítim, že to už preháňam a Karimu týmto tiež nepomôžem, ale alkohol vo mne aktivoval nejaký zákerácky senzor. Nie nadarmo mi naša spolubývajúca Katka hovorí „Vrták“, hoci ja na to zvyčajne reagujem slovami hovor mi radšej Zbíjačka bébe a sprevádzam to veľavravnými pohybmi panvy. Taký však zvyknem byť iba s najlepšími kamarátmi, no dnes prekvapujem sám seba. Nemám tušenie, čo tým chcem dosiahnuť. Ak by som mal použiť paralelu s bojovými športmi, zrážam protivníka, ktorý sa snaží horko ťažko ukončiť so cťou zápas, nekompromisne k zemi.
„Takže ty by si chcela tancovať. Hmm, stavím sa, že sa na parkete vlníš ako anakunda a keď sa začneš okolo nejakého týpka obtáčať, už mu niet pomoci,“ hodím do pľacu lichotivým tónom hlášku. Tentoraz krasotinka vracia úder bez váhania.
„Si o sebe myslíš, že si neviamako vtipný a inteligentný a ani nevieš, že to je a-na-KON-da,“ hláskuje víťazoslávne, nakláňa sa pritom ofenzívne ku mne zdôrazňujúc predmetnú slabiku a vzápätí sa spokojne oprie do kresla.
„Hej, ale ja som myslel iný druh. Tento má hlavu, ktorá vyzerá ako žaluď,“ nečakane vraciam loptičku na jej stranu. Naši spoločníci vyzerajú, ako keby naozaj sledovali tenisový duel. S otvorenými ústami synchronizovane otáčajú hlavy raz na jednu, raz na druhú stranu podľa toho, kde sa práve nachádza hypotetická loptička. Akurát vôbec netušia, o čo sa v tomto zápase hrá.
Napätý čakám na return, ale Ester len v rýchlosti pozrie na mobil. „Ja už musím ísť. Ešte musím niečo vybaviť,“ zahlási a už sa aj zberá preč.
„To je škoda. Dlho som sa s niekým tak dobre nezabavil. Nedáš mi aspoň číslo? Mohli by sme si to niekedy zopakovať,“ nedám pokoj. Moja nová kamarátka na mňa namieri laserové delá, ale nepovie nič.

Kari alebo Ako baliť ženy (5. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Ester si objednala nejaký kurevsky drahý long drink vo vysokom pohári s parazólikom, vyzerajúci ako postmoderný falický symbol a tak ho aj uchopila. Svojou voľbou akoby chcela naznačiť, aký je medzi nami priepastný rozdiel. Po úvodných pokusoch navodiť aspoň trochu normálnu komunikáciu sa tie dve odobrali na toalety. Už som začal mať podozrenie, že Aďa má mechúr veľký ako krava, keďže doteraz sa z miesta ani nepohla, zatiaľ čo my sme už zopárkrát boli nútení odbehnúť. Našťastie je tu táto záhadná synchronizácia ženských močových ciest, ktorá je jednou z najväčších vesmírnych záhad spolu s existenciou Boha, popularitou Desmodu a schopnosťou Kariho baliť baby. Hlavne to posledné sa ukazuje stále viac ako mýtus, ale možno budem ešte prekvapený.

Využívame príležitosť a v rýchlosti preberáme možnosti. „Tá Ester je dobrá štetula, čo?“ pokladá mi Kari sugestívnu otázku a keby som nevedel, že tento termín má v jeho podaní skôr lichotivý charakter, bez okolkov prikývnem. Teraz však len nechápavo čumím na neho a uvažujem, ako môže byť niekto až natoľko nekritický.
„To myslíš vážne?“ overujem si správnosť pochopenia slovného zvratu. „Veď je to úplná čúza umelá a ofučaná ako tvoj brušný sval,“ neodpustím si ironickú poznámku na kamarátove barokové proporcie.
„Tak sa ti teda neľúbi,“ skonštatoval a ani sa nesnažil skrývať sklamanie.
„To je snáď jedno, nie sme tu kvôli mne, tak čo riešiš?“ nerozumiem jeho smutnému výrazu.
„Ále nič...“ nepresvedčil ma, ale pokračoval k zásadnejšej téme. „Ja to mám aj tak spočítané. Keď si Aďa prečíta tú esemesku, tak mi dá rozkopať gule.“
„No kamarát, toto sa dá vyriešiť dvomi spôsobmi. Buď jej ujebeš telefón alebo sa pokúsiš obrátiť to vo svoj prospech. Daj si poradiť od majstra. Ja už som zo seba vo svojej kariére neúspešného baliča spravil toľko krát totálneho kreténa, že som sa jednoducho musel naučiť z toho vybrusliť.“ Kari na mňa valí oči plné nádeje, ale za oponou cítiť pochybnosti, či si z neho znova nejdem robiť prdel. „V prvom rade ju na to musíš pripraviť. Akože si sa na prvý pohľad do nej zbláznil a keď stále nechodila a nedalo sa jej dovolať, tak si podľahol zúfalstvu. Samozrejme musíš byť presvedčivý, ale to ti pri tlačení kalerábov nikdy nerobilo problém.“ Teraz sa tvári, že úpenlivo premýšľa a ja som na seba hrdý, že radím lokálnemu Cassanovovi v otázkach zvádzania.
„Ujebať telefón vravíš,“ zamrmlal Kari a mňa takmer vystrelo.
„Áno, presne toto som sa ti snažil poradiť,“ poviem na to sarkasticky. „Ty trúba, ja sa ti snažím pomôcť dostať sa do jej srdca,“ poeticky zakrývam fakt, že primárnym cieľom má byť celkom iný jej orgán, „nie do kabelky.“ Ten tĺk sa však už nenápadne, ak sa to v jeho prípade vôbec dá takto charakterizovať, prisunul k jej, ako inak, zelenej taštičke a len tak prstom sa ju snaží pootvoriť, hlavu pritom odkláňa akoby čakal, že tam má okrem iných serepetičiek aj prudko jedovatú kobru.
„Ty sa mi hrabeš v kabelke?“ prekvapil nás oboch Adin hlas a Kari sa od ľaku skoro prevrátil aj s kreslom.
„To, ehm, ja... né... to, héé,“ habkal nešťastník a sedel teraz v prapodivnej polohe, prst ešte stále namierený k miestu činu, takže pôsobil, ako keby sa od svojho ukazováku chcel dištancovať. Podľa farby jeho tváre usudzujem, že mu srdce v panike napumpovalo všetku krv do hlavy a on nie je schopný pohybu.
„Sa mi zdalo, že ti zvoní telefón,“ vymyslel si tú najstupídnejšiu výhovorku Kari, ale čo si budeme hovoriť, nič lepšie sa asi ani vymyslieť nedalo.
„Ale veď ho mám vybitý,“ poznamenala podozrievavo Aďa.
Konečne som sa spamätal a hodil kamarátovi záchranné koleso. „Vážne tu niečo pípalo a práve preto sa nám to nezdalo.“
Zdá sa, že aspoň nateraz to zabralo a obe si pomaly sadajú, rosnička popritom vyberá vypnutý mobil a nechápavo naň pozerá. Ester s pozdvihnutým obočím utrúsi málovravné „hm“. Neviem, čo iné od nej čakať, ale to citoslovce znie podozrivo zmierlivo. Začínam šípiť, že ich spoločná exkurzia do krajiny splachovačov nemala iba močopudný charakter.
Zrazu mi tá primadona s výstrihom po kolená a minisukňou, ktorá má byť zrejme variáciou na Evin figový list, pretože oveľa viac nezakrýva, začne klásť všetečné otázky, ktoré ju pred piatimi minútami absolútne neinteresovali. Odpovedám jej stroho, ale ona aj tak s úsmevom prikyvuje a afektovane prejavuje čosi ako obdiv. Tvári sa, ako keby som jej práve zrozumiteľnou rečou vysvetlil teóriu relativity, čo bola mimochodom jej celoživotná túžba. Keby sa takto správala od začiatku, zožeriem jej to aj s navijakom, ale teraz mi už vyslovene lezie na nervy. Profesionálna oblbovačka. Každopádne ma dosť vykoľajila. Neviem, či ma považuje za až takého tupca alebo je tak tupá ona, čo sa mimochodom vzájomne nevylučuje. Som alergický na takéto falošnosti a táto Ester je falošná ako Pameline kozy, ale tá sa tým aspoň netají. Tak ty sa chceš hrať; dobre, poďme na to!

Kari alebo Ako baliť ženy (4. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
„Nie, nechoď. Môžem jej zavolať z tvojho telefónu, ak to nevadí,“ múdro vraví žabka. „A aj tak by som radšej nebola s ním sama,“ dodala neosobne a na moje spýtavo pozdvihnuté obočie doložila, „Oskar vyzerá tak, no, ako prefikávač,“ použila dosť výstižnú charakteristiku a na dôvažok priložila, „a je taký veľký...“ s čim sa nedalo nesúhlasiť, iba som nechápal, prečo si s ním teda dohodla rande. No ale kto sa vyzná v tých ženách. Každopádne som začal mať vážne pochybnosti o úspešnosti tejto misie z pohľadu Kariho.

„Nazdár Oskárku,“ zdravím, keď zdvihne telefón, „kde si tak dlho? Aďa prišla akurát keď si odišiel pre cigy,“ nenápadne naznačujem použitú lož, ale na druhej strane linky nepanuje veľké nadšenie.
„Ty vyjebanec. Jak si vedel...“ prerušil vetu, keď mu došlo, že na odhalenie totožnosti neboli potrebné extrémne dedukčné schopnosti. „Ja tam nemôžem prísť. Vieš čo som jej... kurva drát!“ Jeho zúfalstvo takmer vyskočilo cez slúchadlo.
„Dobre, tak sa stretneme rovno v Karambe,“ nedávam mu šancu sa z toho vyzuť. „Neboj sa, nejako to vyriešime,“ dodávam tak, aby to Aďa nepočula a aby ma nenechal s touto zelenou pipkou samého. Schválne som vybral podnik, do ktorého moja societa veľmi nechodí, pretože sa popravde dosť hanbím s týmto svietiacim zjavením ukazovať. Nie, že by som chcel hodnotiť podľa oblečenia, ale predsa len veľa napovie a toto priam kričí pozerajte na mňa, aký mám (ne)vkus! A pre moje rádoby umelecké srdiečko to znamená dobrých sedemdesiat bodov zo sto dole.
Konečne teda sedíme v neutrálnej Karambe a ako mladí muži na úrovni si objednávame soft, nech nie sme odhalení hneď skraja. Zato cikula sa s tým vôbec neserie a objednáva si tequilu s direktívnou výzvou smerom k nám, aby sme neboli mäkkýši a okamžite si niečo poriadne doobjednali. Veď treba zapiť zoznámenie a vôbec. Odkladáme teda masky soliďákov a ideme v jej stopách.
Konečne sa zavolaním na môj mobil ozvala aj Ester, Adina kamarátka s krásnym židovským menom a škaredým pohľadom, ako sa ukázalo vzápätí. Ak som doposiaľ považoval Aďu za klasickú pipinu, stačilo zopár momentov po príchode onej kamarátky a nedalo sa inak, moje interné hodnotenia doznali značných zmien. Megapipa už vo dverách baru zhodnotila našu spoločnosť a svoju domnelú nadradenosť dávala nepokryte najavo. Zrejme čakala maskulínnych buldozérov bez krku, vlasov a potenciálnych finančných problémov pri platení dnešného a budúcich účtov. Normálne by ma to prinútilo stiahnuť chvost a cítiť sa mizerne. To by som sa však nesmel vznášať v tomto alkoholovo-cynickom opare.
Vzájomné zoznámenie prebehlo asi tak, že veľkokňažná Ester nám ledva venovala krivý pohľad. Svoju soláriovo-hnedú rúčku nehodlala poznačiť pachom plebsu a premachlenú tvár pravdepodobne považovala za umelecké dielo hodné najvyššej ochrany. Na druhej strane, bola omietnutá tak, že v tom množstve mejkapu sa jednoducho musela nájsť zložka, ktorá by u mňa vyvolala alergickú reakciu.
Ester si objednala nejaký kurevsky drahý long drink vo vysokom pohári s parazólikom, vyzerajúci ako postmoderný falický symbol a tak ho aj uchopila. Svojou voľbou akoby chcela naznačiť, aký je medzi nami priepastný rozdiel. Po úvodných pokusoch navodiť aspoň trochu normálnu komunikáciu sa tie dve odobrali na toalety. Už som začal mať podozrenie, že Aďa má mechúr veľký ako krava, keďže doteraz sa z miesta ani nepohla, zatiaľ čo my sme už zopárkrát boli nútení odbehnúť. Našťastie je tu táto záhadná synchronizácia ženských močových ciest, ktorá je jednou z najväčších vesmírnych záhad spolu s existenciou Boha, popularitou Desmodu a schopnosťou Kariho baliť baby. Hlavne to posledné sa ukazuje stále viac ako mýtus, ale možno budem ešte prekvapený.

Kari alebo Ako baliť ženy (3. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Som naozaj zvedavý, ako zvládnem svoju úlohu, keďže som vo svojej podstate ťažký introvert a baviť sa s niekým koho vôbec nepoznám, ešte k tomu ženského pohlavia, môže byť vcelku tvrdý orech. Keď mi totiž niekto nesadne, iba ťažko budem viesť nezáväznú konverzáciu a mám tendenciu trepať väčšie množstvo sprostostí v nepriamej úmere k množstvu potenciálne spoločných tém. Na druhej strane nejdem tam nikoho ohurovať a nachádzam sa v povznesenej nálade podporenej troma vychlontanými pivami. A ktovie, možno bude tá kamarátko-sestra naozaj zaujímavá.

Stepujeme pri fontáne, klasickom meetpointe, tvárime sa desne nad vecou a nenápadko hráme vreckový gulečník. „Máš na ňu číslo?“ pýtam sa po dvadsiatich minútach márneho čakania a ďalšej vyhratej partii.
„Už som jej poslal sms-ku, ale nedoručená...“ odpovedá pokorený Don Juan.
„Niečo strašné sa muselo stať, lebo inak si to neviem vysvetliť,“ strelím ironicky a veľký prznič na mňa hodí pohľad plný zúfalstva kríženého s chuťou vraždiť.
„Kurva! Poďme sa najebať. Je to devka!“ zhodnotí bleskovo situáciu a presunie previnilkyňu z kategórie Panna zázračnica do priečinku Štetka, kam, a to musí uznať celý svet, po zásluhe patrí.
„Veď počkajme ešte desať minút. Možno sa fakt niečo stalo,“ vravím chlácholivo. Teraz mi je ho naozaj ľúto.
Po vyše polhodine, ktorá začala vzrušujúcim očakávaním a skončila pochovaním jedného mužského ega odchádzame na kar. Kari zúrivo ťuká do klávesnice mobilu. Predpokladám, že slová lásky a náklonnosti z neho plynú s ľahkosťou rannej stolice po prechlastanej noci. Snažím sa ho presvedčiť, aby sa na to vybodol. Za prvé si tým vonkoncom nepomôže, za druhé si tým definitívne zamkne vrátka v prípade, že naozaj len prišlo k nejakému nedorozumeniu.
„Jebem na ňu!“ kontruje on a demonštratívne stláča odoslať.
„Ty kokos, pozri na to,“ upozorňujem kamaráta na slečinku odetú do neónovo-zeleného kompletu, ktorá medzi ostatnými ľuďmi svieti ako černoch na stretnutí ku-klux-klanu.
„Do piči! Kurva, mňa jebne!“ prezentuje bohatosť svojej slovnej zásoby Kari a sprevádza to chaotickými pohybmi. Chvíľu zbesilo znásilňuje mobil, vzápätí sa prudko otočí a vyrazí opačným smerom preč. Sprvu nechápem, čo sa deje, ale keď zbadám tú neónku, ktorú zaujal práve prudký Kariho pohyb, ako začala kývať a vzápätí aj volať jeho pravé meno, razom mi svitne.
„Ty si Aďa?“ pýtam sa tej svetlušky, keď sa dostane na moju úroveň. Zasekne sa s rukou hore a trochu nechápavo na mňa valí oči.
„Kari, ehm, teda Oskar si išiel kúpiť cigarety,“ zaklamem. Neviem, aká diablova ruka ma viedla. No dobre, občas viem byť poriadne zákerná sviňa a táto situácia vo mne prebudila toho škodoradostného démona. Kdeže je teraz ten zakríknutý introvert?! Pridobre viem, aký bol dôvod kamošovho zbabelého úteku a viem aj to, že by som z taktických dôvodov nemal nijak zasahovať, ale akosi mi to vykĺzlo.
„Á, ty si ten Oskarov kamarát,“ zaštebotala a infantilne sa zachichotala. „Sorka, že meškám, ale čakala som na kamošku a vybil sa mi telefón,“ podala to najjednoduchšie vysvetlenie vzniknutej situácie. Je celkom pekná, až na to priblblé oblečenie. Predstavil som sa a s hranou úslužnosťou som jej pobozkal ruku, čo u nej vyvolalo ďalší chichot a vohnalo cudný rumenec do tváre, takže teraz vyzerala ako rosnička s rozbitou hlavou.
„Kamarátky si sa očividne nedočkala,“ predvádzam svoj povestný dôvtip, „tak ja zavolám Karimu, že už si tu a ja sa poberiem,“ vravím a dúfam, že to takto nedopadne, pretože teraz ma to začalo skutočne baviť.
„Nie, nechoď. Môžem jej zavolať z tvojho telefónu, ak to nevadí,“ múdro vraví žabka. „A aj tak by som radšej nebola s ním sama,“ dodala neosobne a na moje spýtavo pozdvihnuté obočie doložila, „Oskar vyzerá tak, no, ako prefikávač,“ použila dosť výstižnú charakteristiku a na dôvažok priložila, „a je taký veľký...“ s čim sa nedalo nesúhlasiť, iba som nechápal, prečo si s ním teda dohodla rande. No ale kto sa vyzná v tých ženách. Každopádne som začal mať vážne pochybnosti o úspešnosti tejto misie z pohľadu Kariho.

Kari alebo Ako baliť ženy (2. časť)

Koniec predchádzajúcej časti:
Toto všetko mi došlo postupne a svoju zlatú éru som si hodlal poriadne užiť. Nikdy som však nehodlal profitovať na úkor svojho veľkého kamaráta. Čo si budeme nahovárať, svoju dominanciu som si teraz vychutnával, ale postupne mi ho začalo byť vážne ľúto. Preto dnes, keď sa vovalil do dverí práve vo chvíli, keď som ja bol na odchode a hneď na mňa vyvalil, že mu musím pomôcť v záležitostiach takrečeno srdcových, nemohol som povedať nie.

„Nazdár“, pozdravil evidentne vzrušený po tom, ako mi dverami takmer rozbil nos, „ty niekam odchádzaš?“ a bez toho, aby čakal na odpoveď ma objal tými svojimi megalitickými rukami, čím u mňa vyvolal iba o niečo menšie rozpaky, ako keby ma verejne požiadal o ruku.
„No, teraz som sa práve rozhodol ísť na pohotovosť. Podľa všetkého mám zlomených pár kostí a silný šok.“ Asi aby nenechal s tým šokom nič na náhodu celý natešený mi vlepil jednu uslintanú šmirglovitú pusu na čelo.
„Kurva drát! Ja som cítil, že si sa ku mne neprisťahoval len tak pre nič za nič. Už som ti hovoril, že si musíš najprv oholiť riť a naučiť sa variť.“ Narážal som na jeho záľubu vo kuchtení, na kritiku ktorého bol značne citlivý, ale už ma natoľko hlodala zvedavosť, že som sa nemohol dočkať vysvetlenia tých jeho extatických stavov.
„Musíš ísť so mnou večer do mesta. Dohodol som si rande s jednou kočkou, ale ona príde aj s kamarátkou. Alebo so sestrou?“ veľmi stručne mi objasnil situáciu a ja som nemohol nesúhlasiť.
Po uspievanej sprche a všetkých tých kultivačných úkonoch, ktoré sa robievajú pred prvým randezvous (ja môžem kľudne smrdieť), ideme konečne von na pivo, aby sme osviežili aj dych a získali trochu opojného nadhľadu. Neviem prečo, ale tuším som nervóznejší ako on.
Času do stretnutia je dosť na to, aby som ukojil svoju zvedavosť, ale aj sa poriadne najebal. To druhé mám chuť urobiť už len tak z prče. Moje skúsenosti s odlákavaním pozornosti gardedámy, o ktorej neviem zhola nič, sú menšie nanajvýš rovné nule. Keby som sa opil bolo by mi to aspoň jedno, ale o mňa tu teraz nejde. Preto aspoň vyzvedám podrobnosti, ako preboha mohlo k takejto situácii prísť. A zisťujem, že to je úplne jednoduché. Musím uznať, že Kari možno stratil niečo zo svojho tajomného magnetizmu, ale určite nestratil guráž. Ja by som si naisto netrúfol osloviť neznámu ženu v bare len tak, že idem si s kolegami po práci na pivo a hľa, osamotená kráska opodiaľ... Už len kvôli hrozbe odmietnutia. Ale v tom sa asi líšia úspešní od neúspešných. Úspech však býva relatívny a je to čubka prelietavá, ako som sa mal ešte možnosť presvedčiť.
Takže teraz už viem, aké veľké kozy dotyčná má, ak sa to dá odhadnúť z názornej ukážky pomocou Kariho lopát a jazyka labužnícky dráždiaceho neviditeľné bradavky vo vzduchoprázdne. Viem, že je blondína, robí servírku a mimochodom, volá sa Aďa. Informácie podávané v poradí podľa dôležitosti.
Je taký akurátny čas vyraziť na miesto stretnutia. Tak sa konečne dozviem, ako to ten Kari robí. S odstupom niekoľkých rokov a po „vypracovaní“ vlastných metód, ktoré však nerátajú s alternatívou nekompromisného priameho útoku na vyhliadnutú korisť. Budeš sa učiť od samotného majstra chlapče. Som naozaj zvedavý, ako zvládnem svoju úlohu, keďže som vo svojej podstate ťažký introvert a baviť sa s niekým koho vôbec nepoznám, ešte k tomu ženského pohlavia, môže byť vcelku tvrdý orech. Keď mi totiž niekto nesadne, iba ťažko budem viesť nezáväznú konverzáciu a mám tendenciu trepať väčšie množstvo sprostostí v nepriamej úmere k množstvu potenciálne spoločných tém. Na druhej strane nejdem tam nikoho ohurovať a nachádzam sa v povznesenej nálade podporenej troma vychlontanými pivami. A ktovie, možno bude tá kamarátko-sestra naozaj zaujímavá.

Kari alebo Ako baliť ženy (1. časť)

Upozornenie: Táto poviedka obsahuje vulgarizmy, podľa niekoho snáď propaguje nadmerné pitie alkoholu, je sexistická a možno bude aj erotická scéna, čiže obsahuje všetky možné špatnosti. Takže má potenciál byť čítaná, ale vážne deti: vulgarizmy, sex, alkohol a iné drogy sú špatné, v reálnom živote sa prakticky nevyskytujú (aspoň nie v mojom) a preto môžete tento literárny útvar považovať za sci fi. Preto ešte jedno upozornenie: Podobnosť s reálnymi postavami a so životom autora je čisto náhodná. Fakt. Vážne.
Poviedka je dosť dlhá, preto bude rozdelená do niekoľkých častí

Neskoré jarné popoludnie, slnko doháňa zameškané a ja som sa konečne dotrepal z práce domov. Zatiaľ nemám žiadny program, ale trčať na byte a čumieť do stropu určite nemienim. Najem sa, dám kávu a pri nej rozmýšľam, či niekomu zavolám, počkám na spolubývajúcich alebo si pôjdem sám von užívať konečne krásne počasie. Rozhodnem sa pre absolútny kompromis. Idem von a potom zavolám Karimu, môjmu spolubývajúcemu a dlhoročnému kamarátovi ešte z dôb „predbratislavských“.
Je to týpek, ktorý nedokáže ohúriť vzdelaním a vedomosťami, zato určite ohúri svojimi proporciami dobre živeného plemenného býka a pravdepodobne aj istým sexepílom, ktorý bol pre mňa vždy absolútnou záhadou. Kari bol ten typ, ktorý na každej dídžine zbalil nejakú buchtu a hneď ju aj prekotil v nejakom romantickom zákutí autobusovej zastávky alebo skladových priestoroch miestnej Jednoty. Samozrejme, že všetky tie zvedené devy, za normálnych okolností dobrých alebo aspoň solídnych mravov, sa bezhlavo zamilovávali a dávali kopačky svojim minulotýždňovým diskotékovým známostiam s vidinou budúcnosti po boku môjho kamaráta. Nič na tom nemenila ani skutočnosť, že jeho povesť bola známa široko-ďaleko a zdravý rozum by radil vysmiať sa mu do očí pri prvom náznaku kalerábu vychádzajúceho z jeho úst. Každá cicka však pravdepodobne uverila alebo prinajmenšom dúfala, že to bude práve ona, kto skrotí chtivého býka a on im ochotne dával dostatok nádeje, aby udržal pri živote tento klam.
V tom čase som nebol nikdy svedkom verbálneho postupu Kariho oblbovania neviniatok a s ohľadom na jeho subtílnu slovnú zásobu zlyhávala aj moja predstavivosť. Neverbálna reč tela, ktorú sme aj s ostatnými neúspešnými kamarátmi mohli z opodiaľ sledovať však hovorila sama za seba. A väčšinou netrvalo dlho a ich nenápadný odchod nám znemožnil akékoľvek pozorovanie. Utreli sme slinu a išli radšej utíšiť hormonálnu búrku pubertálnych liet k baru alebo na parket. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že sme robili Karimu taký šedivý background, na ktorom sa vynímal ako pestrofarebná kvetinka gigantických rozmerov.
V každom prípade musím podotknúť, že Kari mohol byť svojim spôsobom považovaný za samaritána. Nebol totiž vonkoncom prieberčivý a občas pôsobil ako lenivý lev, ktorý sa sústredí na slabé a choré kusy, len aby nemusel vynaložiť priveľa energie. A čo si budeme hovoriť, tieto mu aj samé takpovediac skákali do tlamy a predpokladám, že im to dávalo istý pocit výnimočnosti.
Nech bolo, ako bolo, roky nenápadne plynuli, ja som sa odsťahoval do Bratislavy a získal dostatok sebavedomia na to, aby som pochopil svoje prednosti a zbavil sa zbytočného ostychu. V čase, keď sa Kari rozhodol tiež okúsiť chute „veľkomesta“ a stal sa mojim spolubývajúcim sa pomyselné váhy náklonnosti nežnejšieho pohlavia preklopili na moju stranu. Hovorím to bez hranej skromnosti a s nemalou dávkou zadosťučinenia. Povedzme, že jeho hviezdne obdobie sa chýlilo ku koncu a ja som bol na celkom prudkom vzostupe. Úlohu bezpochyby zohralo aj prostredie, do ktorého som ja vcelku dobre zapadol a naopak, Kariho zbrane tu stratili svoj zničujúci účinok.
Toto všetko mi došlo postupne a svoju zlatú éru som si hodlal poriadne užiť. Nikdy som však nehodlal profitovať na úkor svojho veľkého kamaráta. Čo si budeme nahovárať, svoju dominanciu som si teraz vychutnával, ale postupne mi ho začalo byť vážne ľúto. Preto dnes, keď sa vovalil do dverí práve vo chvíli, keď som ja bol na odchode a hneď na mňa vyvalil, že mu musím pomôcť v záležitostiach takrečeno srdcových, nemohol som povedať nie.

...

Prekrásny slnečný deň. Nárazový vietor odnáša so sebou všetky starosti, ktoré sa aj tak zdajú malicherné. Nabitý pozitívnou energiou, ktorá sa ešte pred necelými dvomi mesiacmi zdala tak nedosiahnuteľná. To mi potvrdzuje ohromnú životnú pravdu, že všetko sa odohráva v hlave. Závisí iba od uhla pohľadu a od spôsobu spracovania podnetov. Nájsť v sebe silu čeliť výzvam. Pri spätnom pohľade sa to zdá úplne jednoduché. Keď však človek tápa v tme, nie je ľahké nájsť vypínač, ktorým sa v mikrosekunde temnota zmení v žiarivé svetlo. Podarilo sa.
Vtedy, zdá sa to tak dávno, som rezignoval na hľadanie. S perverznou radosťou som sa schovával v najhlbšom tieni. Našťastie túžba po teple a svetle zostala zakódovaná niekde vo mne, síce pochovaná, hlboko, ale bola tam. A ja som nesmierne hrdý, že som ju dokázal vyhrabať. Nie na základe vonkajších podnetov alebo nejakej terapie, hoci som bol už značne náchylný vyhľadať odbornú pomoc. Áno, až tak zle som na tom bol. Nakoniec som si terapiu naordinoval sám. Začal som robiť niečo so svojim telom a začal som písať, hoci nasilu, hoci moje ťukanie do kláves postrádalo potrebnú ľahkosť. A vyhľadal som niekoho, kto bol ochotný ma vypočuť bez toho, aby pokladal za potrebné dávať mi duchaplné rady, pretože keď už som sa rozhodol popasovať s tým sám, moje ego by zo zásady akékoľvek ponaučenia odmietalo. Pomaličky, postupne som začal smerovať k tomu povestnému svetlu na konci tunela. A zrazu dostali veci nečakaný spád.
Neodmietol som stretnutie, ktoré ma mohlo už v zárodku zraziť späť. Vyvolať vo mne pocity, ktoré boli na samotnom počiatku môjho pádu. Povedal som si však, že to risknem. Že sa musím raz a navždy zbaviť starých bolestí a hádam si potvrdiť, že túto etapu mám už za sebou a môžem definitívne začať odznova. Dopadlo to však celkom inak. Mohol som si udržiavať odstup, aký som len chcel, aj tak to na mňa dopadlo s maximálnou silou.

Ona! Tá, ktorá vo mne kedysi prebudila vášeň, ktorá mení osudy a núti človeka robiť bláznovstvá. Tá, ktorá mi pomohla nájsť v sebe niečo osobité, pretože sama je tak originálna, osobitá a cieľavedomá. Tá, kvôli ktorej som bol ochotný podstúpiť trápenie a bolesť, ktorú som začal ventilovať písaním. Tá, ktorej som smeroval všetky svoje texty a dúfal, že si ich prečíta. Tá, na ktorú som sa snažil zabudnúť a keď sa mi to potom viac menej podarilo upadol som do prázdnoty bez zmyslu života. Tá, pri ktorej som začal veriť, že dokážem naozaj milovať a byť milovaný. Tá, ktorá vzápätí moju vieru rozmetala na prach a spravila z nej len neuskutočniteľnú ilúziu. Tá, ktorej som aj napriek tomu dokázal želať šťastie, hoci sám som bol nešťastný. Tá, ktorá mi po našom nedávnom stretnutí napísala krátku správu a tá vo mne rozdúchala z toho vnútorného plameňa neuhasiteľný požiar. Tá, z ktorou som si odvtedy napísal ešte veľa správ a uskutočnil neľahké rozhodnutie, že o ňu chcem a budem bojovať, hoci okolnosti sú momentálne nepriaznivé. Tá, kvôli ktorej nemá tento text koniec, pretože ten nastane až vtedy, keď sa definitívne pominieme...