Polnoc nekompromisne odpráskla nedeľu a tá sa odporúčala do podsvetia ríše času. Moje pôžitkárstvom sprznené telo i bankový účet si plne zaslúžia rekonvalescenciu. Sláva hedonizmu!
Tretí víkend po sebe som si naozaj užil. Každý na iný spôsob, ale hlavné je, že som po ich skončení nemal pocit premárneného času. Či už turisticko-chlastaco-bowlingový víkend s tajomnou Z a ešte tajomnejším spolubývajúcim Tomášom R., športovo-chlastaco-pracovný víkend nasledujúci alebo žúrovaco-huličsko-chlastaco-pracovný koniec týždňa čerstvo minulého. Vyzerá to, že spoločným menovateľom je vždy alkohol, čo je hádam aj trochu smutné, ale kto by sa tým zaoberal v tom dobrom rozmare.
Vzácna návšteva poctila Prahu i mňa osobne. Galgan a Silvia, s ktorými som nejaký ten rôčik zdieľal jeden byt v jednom nemenovanom hlavnom meste Slovenska si prišli na víkend vyhodiť z kopýtka. Kopytem sem, kopytem tam. Vrchol programu bol hneď v piatok večer v „kulturáku“ na Vltavskej. Pokiaľ sa nemýlim, tak vôbec prvý krát sa v Čechách predstavili britskí U.N.K.L.E. Všetci sme ich už síce videli kedysi na Pohode, ale možno aj práve preto sme si túto príležitosť nemohli nechať ujsť.
Start-up U Sadů v podobe zopár pivečiek, mastnej žranice a jedného frťana, po ceste na metro mastný špek pre štyroch, ktorý sme nakoniec obetavo spráskli dvaja a šup ho na kultúru. To už s nami bol aj Peťo alias Moták a hneď pri prestupe na metre nezostal nič dlžný svojej prezývke, ale to hádam len preto, aby bola zábava.
Pôvodný plán stihnúť ešte predkapelu Ohm Squere, ktorá sa špeciálne kvôli tomuto koncertu dala znovu dokopy akosi nevyšiel, ale myslím, že nikto si z toho ťažkú hlavu nerobil. Aspoň sme si mohli vychytiť relatívne dobré miesto na parkete, hoci časom sa mi až také dobré nezdalo. Ale tak už to na preplnených koncertoch býva.
Strýcovia začali poriadne od podlahy. Hneď druhú skladbu zadelili našlapanú Burn My Shadow a my sme na seba len udivene pozerali, že teda chlapíci začali pekne z ostra. Aj ma napadlo, že čo preboha budú hrať neskôr, keď bude koncert gradovať, ale obavy boli zbytočné. U.N.K.L.E. majú parádnych trackov viac než dosť. To už sme zinhalovali aj druhého Jonatána na zostrenie zmyslového vnímania.
A keďže to vnímanie bolo tak ostré, nemohol som si nevšimnúť kolísajúcej kvality zvuku. „Á, už je to tu,“ poviete si možno, „ten aby niekde chybu nenašiel...“. Veď hej, nehádam sa, som už raz taký, ale to neznamená, že nie je čo kritizovať. Podobne ako to, že som paranoik neznamená, že ma nikto neprenasleduje. No ale späť k meritu veci.
Ja som sa vlastne nevyjadril veľmi presne. Samotné ozvučenie ani nebolo zlé vzhľadom na priestor. Skôr bol cítiť značný rozdiel medzi naživo spievanými vokálmi a tými samplovanými. Jednoducho, ten ujo alebo ujovia (mená si kľudne vygúgoľte), ktorí spievali, sa akosi strácali v pozadí. Ono to vyznievalo tak, že skrátka nie sú schopní vytiahnuť to do polôh, na ktoré sme zvyknutí zo štúdiových nahrávok. Niektoré tracky preto vyznievali dosť plocho. Ale kľudne to môžeme hodiť na zvukára...
Tieto malé nedostatky však ani zďaleka nemajú na to, aby zničili celkový výborný dojem z koncertu. Chvíľami bolo dokonca dosť miesta na jemné tanečné kreácie a výbuchy nadšenia.
Niet divu, že po koncerte sme ešte hodnú chvíľu nadšene obliehali bar. Sám sa čudujem, že som tie kruté kombinácie s prehľadom ustál. Akože pivo , vodka, jäggermeister, či ako sa to lepidlo píše, zlatá tequila a to všetko prekladané hulením hrozilo čistým kolapsom. Veď som aj sväto sväte prisahal pri každom poldeci, že to je moje posledné. Ale prežil som, ba čo viac, bolo mi výborne a to sa nezmenilo ani na druhý deň.
Škoda len, že sobotňajšie počasie ako na potvoru vôbec nevyšlo. Takže žiaden park, frisbee ani váľanie si šuniek na teplej trávičke. Dobrá zámienka na shopping a návštevu kina. Pozreli sme si teda Všemocného, inak celkom fajn film. Určite najlepší, ktorý som v Prahe zatiaľ videl, keďže bol jediný.
Krátky oddych na byte, niečo pojesť, popiť, pofajčiť a hor sa do Crossu. Tento klub je dizajnovo nanajvýš zaujímavý, ak nepoznáte, čeknite si na nete. Faktom však zostáva, že som tu nikdy nezažil fakt dobrú žúrku. Cross má takú svojskú industriálno-zádumčivú atmosféru a keď to skombinujete s dubstepom, tak nejakú horúcu latino fiestu čakať skutočne nemôžete. A to som bol stále v tom dobrom rozmare, len tak vrtieť zadkom a akože náhodou sa obtierať o prdelaté chiccas. Potom si to rozdať s nejakým žiarlivým Pedrom a nakoniec dať spolu pár panákov tequily a páva a boli by z nás najlepší priatelia aspoň do konca noci. Takže takto nejak to nebolo. Ale aj tak to bol príjemný večer, hoci iba taký sedaco-postávací. Keď už som sa nemohol obtierať, aspoň som sa mohol pozerať a rozprávať. Veď čo viac môže človek od života chcieť.
No a to bol v skratke príbeh tohto víkendu. Silvia s Galganom ma v nedeľu hneď z rána opustili a ja som musel taký rozbitý ešte frčať do práce, čo už z dovolením obídem veľavravným mlčaním. Každopádne im veľmi ďakujem za návštevu, bolo to fakt super a dúfam, že si čoskoro zase nájdu čas na návštevu stovežatej. Howg!
Chlapík vo veku, v ktorom mu už aj na párty hrozí, že ho devy zhovievavo nazvú ujom nechlastá preto, aby otupil svoje prísne estetické vnímanie. Chlastá preto, aby mu to bolo jedno. Osobný kánon krásy už dávno doznal prudkých zmien aj bez alkoholu. Ešte stále pátra po charizme a osobitosti, ale už ani zďaleka nie je taký prieberčivý, čo sa biodizajnu opačného pohlavia týka.
streda, 30. marca 2011
štvrtok, 17. marca 2011
restart now!
Niekedy prináša život prazvláštne náhody, ktoré náhodami hádam ani nie sú. Ja aspoň na ne príliš neverím, hoci pre jednoduchosť tento termín relatívne často používam. Všetko sa totiž deje z nejakého dôvodu. Ibaže by sa nedialo.
A tak sa mi náhodou prihodilo, že po niekoľkých mesiacoch absolútnej tvorivej impotencie a týždňovej návšteve Slovenska so skvostným podnázvom dovolenka – po dlhých predlhých rokoch taká tá skutočná, platená – som sa pustil do spisby prežitkov tam absolvovaných. Nie, že by tá dovča bola neviem ako preplnená zážitkami hodnými záznamu pre ďalšie generácie. Bola „len“ príjemným osviežením v stereotypnom a teda poväčšine fádnom prežívaní mojich dní pražských bez dostatočného zázemia v podobe podkritického množstva kamarátov a známych, s ktorými mám čo-to odžité a ktorí by si na mňa našli čas. Ich skutočnú hodnotu si človek uvedomí, až keď o nich príde (aj keď nie tak doslova), ale tak je to vlastne so všetkým v živote.
Napríklad aj s počítačom, ktorý podľa súčasných kritérií už istý čas prežíval jeseň svojho technologického života, ktorú som ja, ako jeho výhradný užívateľ síce spozoroval, ale akosi odmietal brať na vedomie, až pokým nepozorovane prišla zima a on mi jednoducho zamrzol. A to práve vo chvíli, keď som sa reálne odhodlal čosi bezvýznamné napísať o spomínanom pobyte v krajine svojho pôvodu. Celkom slušne som sa rozpísal, hoci prvé vety museli von cisárskym rezom. A tu zrazu hups! - urbánnymi legendami opradená modrá obrazovka a následný reštart. Text samozrejme neuložený, ale to už je vlastne úplne fuk. Chudák môj partner na kremíkovej báze stvorený chytil dáku pliagu chorobnú.
Áno, som za to plne zodpovedný, to je nepopierateľné. Už dlhé mesiace som zanedbával preventívne opatrenia proti potenciálnym nákazám a ešte k tomu som svojho kremíkového partnera nútil žiť adrenalínovým štýlom návštevami pofidérnych webových stránok – fejsbúku, spravodajských serverov a podobne. Toto sa ukázalo ako extrémna záťaž na jeho vekom opotrebované obvody a systémy. Zrejme ani moje čírou nešikovnosťou podnietené rozhodnotie naučiť ho piť alkoholické nápoje – konkrétne červené víno – neprispelo k jeho dobrej kondícii. Tento obludný pokus síce ešte po niekoľkodňovej kocovine dokázal takpovediac rozdýchať a po rekonvalescencii sa aj väčšina fyzických následkov v podobe zasekávajúcich sa kláves a zblbnutého touchpadu podarilo odstániť, ale už to mal byť pre mňa varovne vztýčený prst, aby som bol obozretnejší. Lenže nebol som, preto bol po čase vztýčený v obscénnom geste prst iný.
Všetko zlé je však na niečo dobré. Zrazu som si uvedomil (po koľký krát už?!), že som svoj voľný čas doslova zabíjal zväčša bezcieľnym vysedávaním pred monitorom a presviedčaním samého seba o nemožnosti tráviť ho inak. Už iba fakt, že som od toho osudného osobného technologického kolapsu prečítal viac kníh ako za posledné tri roky dohromady a ďalšie na mňa koketne žmurkajú z poličky je v podstate nesmierne povzbudzujúci. Okrem toho som absolvoval kopec outdoorových aktivít, ktoré som doteraz odkladal či zanedbával – zväčša s primitívnym odôvodnením nie práve ideálneho počasia. Aj do upratovania som sa pustil. Takého toho poriadneho, do klávesnice sa mi tisne pomenovanie „ženského“, ktoré sa vyznačuje napríklad utieraním prachu na menej viditeľných miestach, vydrhnutím kúpeľne či záchodovej misy s použitím čistiacich prostriedkov na to určených a podobne. Dokonca sa chystám vytepovať si koberec v izbe, ježiškove husličky!
Každopádne, cítim sa v dôsledku tohto všetkého akosi lepšie tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke. Vedome odkladám riešenie svojho problému s počítačom, aby som znova neupadol do tej sebadeštruktívnej, nebojím sa to nazvať závislosti na rôznych zábavkách, ktoré mi počítač a vysokorýchlostné pripojenie na internet vnukáva.
Toto nútené precitnutie mi vlialo do žíl nové inšpirácie. Znovu mám chuť písať hoci aj o absolútnych banalitách. Paradoxne na to potrebujem počítač, pretože pri oldskúlovom písaní rukou by som zrejme pre zmenu skolaboval ja a predovšetkým to prináša zásadný problém s editáciou textu. Preto som si zohnal Ubuntu, ktoré mi umožňuje písať napríklad aj toto. Okná sú rozbité a neviem, či ich vôbec chcem nechať zaskliť. Hardware síce urazene odmieta spoluprácu wifi karty (alebo čo to je) s linuxáckym operačným systémom, ale aspoň ma to neodlákava od toho podstatného. Sú aj iné spôsoby, ako sa vysporiadať s prístupom na internet.
….
A tak sa mi náhodou prihodilo, že po niekoľkých mesiacoch absolútnej tvorivej impotencie a týždňovej návšteve Slovenska so skvostným podnázvom dovolenka – po dlhých predlhých rokoch taká tá skutočná, platená – som sa pustil do spisby prežitkov tam absolvovaných. Nie, že by tá dovča bola neviem ako preplnená zážitkami hodnými záznamu pre ďalšie generácie. Bola „len“ príjemným osviežením v stereotypnom a teda poväčšine fádnom prežívaní mojich dní pražských bez dostatočného zázemia v podobe podkritického množstva kamarátov a známych, s ktorými mám čo-to odžité a ktorí by si na mňa našli čas. Ich skutočnú hodnotu si človek uvedomí, až keď o nich príde (aj keď nie tak doslova), ale tak je to vlastne so všetkým v živote.
Napríklad aj s počítačom, ktorý podľa súčasných kritérií už istý čas prežíval jeseň svojho technologického života, ktorú som ja, ako jeho výhradný užívateľ síce spozoroval, ale akosi odmietal brať na vedomie, až pokým nepozorovane prišla zima a on mi jednoducho zamrzol. A to práve vo chvíli, keď som sa reálne odhodlal čosi bezvýznamné napísať o spomínanom pobyte v krajine svojho pôvodu. Celkom slušne som sa rozpísal, hoci prvé vety museli von cisárskym rezom. A tu zrazu hups! - urbánnymi legendami opradená modrá obrazovka a následný reštart. Text samozrejme neuložený, ale to už je vlastne úplne fuk. Chudák môj partner na kremíkovej báze stvorený chytil dáku pliagu chorobnú.
Áno, som za to plne zodpovedný, to je nepopierateľné. Už dlhé mesiace som zanedbával preventívne opatrenia proti potenciálnym nákazám a ešte k tomu som svojho kremíkového partnera nútil žiť adrenalínovým štýlom návštevami pofidérnych webových stránok – fejsbúku, spravodajských serverov a podobne. Toto sa ukázalo ako extrémna záťaž na jeho vekom opotrebované obvody a systémy. Zrejme ani moje čírou nešikovnosťou podnietené rozhodnotie naučiť ho piť alkoholické nápoje – konkrétne červené víno – neprispelo k jeho dobrej kondícii. Tento obludný pokus síce ešte po niekoľkodňovej kocovine dokázal takpovediac rozdýchať a po rekonvalescencii sa aj väčšina fyzických následkov v podobe zasekávajúcich sa kláves a zblbnutého touchpadu podarilo odstániť, ale už to mal byť pre mňa varovne vztýčený prst, aby som bol obozretnejší. Lenže nebol som, preto bol po čase vztýčený v obscénnom geste prst iný.
Všetko zlé je však na niečo dobré. Zrazu som si uvedomil (po koľký krát už?!), že som svoj voľný čas doslova zabíjal zväčša bezcieľnym vysedávaním pred monitorom a presviedčaním samého seba o nemožnosti tráviť ho inak. Už iba fakt, že som od toho osudného osobného technologického kolapsu prečítal viac kníh ako za posledné tri roky dohromady a ďalšie na mňa koketne žmurkajú z poličky je v podstate nesmierne povzbudzujúci. Okrem toho som absolvoval kopec outdoorových aktivít, ktoré som doteraz odkladal či zanedbával – zväčša s primitívnym odôvodnením nie práve ideálneho počasia. Aj do upratovania som sa pustil. Takého toho poriadneho, do klávesnice sa mi tisne pomenovanie „ženského“, ktoré sa vyznačuje napríklad utieraním prachu na menej viditeľných miestach, vydrhnutím kúpeľne či záchodovej misy s použitím čistiacich prostriedkov na to určených a podobne. Dokonca sa chystám vytepovať si koberec v izbe, ježiškove husličky!
Každopádne, cítim sa v dôsledku tohto všetkého akosi lepšie tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke. Vedome odkladám riešenie svojho problému s počítačom, aby som znova neupadol do tej sebadeštruktívnej, nebojím sa to nazvať závislosti na rôznych zábavkách, ktoré mi počítač a vysokorýchlostné pripojenie na internet vnukáva.
Toto nútené precitnutie mi vlialo do žíl nové inšpirácie. Znovu mám chuť písať hoci aj o absolútnych banalitách. Paradoxne na to potrebujem počítač, pretože pri oldskúlovom písaní rukou by som zrejme pre zmenu skolaboval ja a predovšetkým to prináša zásadný problém s editáciou textu. Preto som si zohnal Ubuntu, ktoré mi umožňuje písať napríklad aj toto. Okná sú rozbité a neviem, či ich vôbec chcem nechať zaskliť. Hardware síce urazene odmieta spoluprácu wifi karty (alebo čo to je) s linuxáckym operačným systémom, ale aspoň ma to neodlákava od toho podstatného. Sú aj iné spôsoby, ako sa vysporiadať s prístupom na internet.
….
sobota, 11. decembra 2010
London II. (všeličo)
Londýn v sobotu ráno je úžasný. Hlavne keď celé doobedie človek prespí. To nám však nebráni zájsť si na pravé anglické raňajky. Ach áno, všetko bolo. Párečky, slaninka, fazuľka, toast, jajko tóže. Akurát ten čaj som radšej nahradil slabou kávou.
Pri následnej takmer romantickej prechádzke parkom mi Will prezradil tajný plán, ktorý kvôli počasiu bohužiaľ nevyšiel. Mali sme sa zúčastniť behu Santa Clausov, samozrejme v tematických „dresoch“. No veru veľká škoda, že to o týždeň posunuli. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok a poriadna prča, chá. Už som sa videl, ako bežím v červeno-bielom mundúre, po šedivej brade mi stekajú potoky potu a moje prefajčené pľúca sa tlačia cez upchaté uši von. Hlavne po tej predchádzajúcej noci by to bol fest podarený džouk.
Takto sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením a ukľudniť pľúca vydesené už len tou predstavou športového výkonu ďalším z precízne zmotnutých Willových kingsajzov. Už fakt ani neviem, kade všade sme sa motali. Proste takí dvaja urban rideri. Viem len, že sme sa pohybovali viac menej po East Ende, nie práve najlepšej londýnskej štvrti, ale my sme riadni drsňáci, takže no problem dude.
Super bol hlavne jeden klub, kaviareň, chillout a fastfood v jednom, na ktorého názov si neviem ani náhodou spomenúť. Celkovo mám tuším problém s krátkodobou pamäťou po tomto víkende. To je však vedľajšie. Hmm, čo som to chcel?
Aha, takže v tom nemenovanom priestore sme strávili nakoniec s prestávkami dosť času. Hral snáď nejaký hip hop a my sme ako takí dvaja nezávislí pozorovatelia okolia sedeli a boli hádam aj trochu mimo. Aj by sme sa hádam vykecávali viacej, než sme sa, ale ako keby bola medzi nami nejaká nepísaná dohoda, že všetky problémy a starosti sa radšej nebudú pretriasať, lebo by tým získali na dôležitosti, ktorú si ani náhodou nezaslúžia.
V ten sobotný večer som mal chuť sa celkom priopiť, len tak decentne. Ibaže opiť sa v londýnskom klube by pre mňa asi znamenalo odovzdať barmanovi celú výplatu a obličku k tomu. A to ešte takmer všetko platil Will, daj mu Boh večného šťastia:). Akože nie je to sranda dávať frťany (rozumej tie úplne malinké štamperlíky) za cenu solídnej večere na Slovensku či v Čechách. Ale nie všetko je len o peniazoch, že áno. Niečo je aj o ženách. Ako dvaja kocúri, ktorí už majú čo to za sebou nenápadne, aspoň sme si tak mysleli, pozorujeme prítomné devy najrôznejších rás a výzorov. K ničomu akčnejšiemu sme sa však neodhodlali. Osobne som si to zdôvodnil tak, že už také srandičky nemám zapotreby, ale v skutočnosti sme boli proste asi len mäkkýši.
Radšej sme sa išli najesť do „číny“. Malinký tréning s paličkami, čínske, resp. singapurské pivo a môžeme to v tom nemenovanom podniku skúsiť znova. To už frčal aj klub. A tak sme svoju samčiu neistotu mohli skryť za niečo, čo by sa dalo nazvať tancom v počiatočnom štádiu a popritom chlapácky hodnotiť pozadia i popredia prítomných dám a neotesané spôsoby tokania niektorých pánov. Že sme sa my nezmohli ani na tú neotesanosť je vedľajšie. Totižto keby sme naozaj chceli, tak... no veď viete.
Relatívne skorý koniec nás poslal do upršaných ulíc (ako inak) s neukojeným libidom. Behať po londýnskom East Ende s tak otravným cudzím slovom je vrcholne nepraktické až otravné a preto radšej šup ho spať.
Nedeľa mala byť v znamení príchodu Dana z B´hamu, ale dáke komunikačné šumy tomu zabránili. Preto nám neostalo nič iné, ako pokračovať v improvizovanom sightseeingu. Ale to už si vážne nepamätám kade všade sme sa ondeli. Akurát to viem, že sme zase skončili v nemenovanom podniku. Prečo nie, keď to tam bolo fakt príjemné. Bohužiaľ, celému dňu dominoval môj zápal stredného ucha, ktorý sa pridal k zaľahnutiu. Dúfam, že som preto nebol príliš ufňukaný. Každopádne, veľmi príjemné to nebolo.
Na letisko bolo treba vyraziť niekedy o tretej ráno. Priskoro na spánok a neskoro na nejaké ďalšie mulatovanie v meste. Posledné hodiny sme teda strávili na byte, neskorá večera a Willove nenápadné predvádzanie dídžejského umenia. A ide mu to, prisámvačku!
Môj sponzor a dobrodinec bol ešte taký dobrý, že ma išiel vykopnúť až na Victoriu. Slzy sme iba horko ťažko zatláčali späť do kanálikov, také dojímavé lúčenie to bolo:). Aj som z toho dojatia zabudol Willovi vrátiť traffic card. Aspoň som si doniesol nejaký malý suvenír.
A to je asi tak všetko. Na záver ešte jedno obrovské verejné poďakovanie Willovi. Fakt veľké díky kámo a nabudúce v Prahe. Už teraz vravím, že to bude iné rošambo.
Pri následnej takmer romantickej prechádzke parkom mi Will prezradil tajný plán, ktorý kvôli počasiu bohužiaľ nevyšiel. Mali sme sa zúčastniť behu Santa Clausov, samozrejme v tematických „dresoch“. No veru veľká škoda, že to o týždeň posunuli. To by bol určite nezabudnuteľný zážitok a poriadna prča, chá. Už som sa videl, ako bežím v červeno-bielom mundúre, po šedivej brade mi stekajú potoky potu a moje prefajčené pľúca sa tlačia cez upchaté uši von. Hlavne po tej predchádzajúcej noci by to bol fest podarený džouk.
Takto sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením a ukľudniť pľúca vydesené už len tou predstavou športového výkonu ďalším z precízne zmotnutých Willových kingsajzov. Už fakt ani neviem, kade všade sme sa motali. Proste takí dvaja urban rideri. Viem len, že sme sa pohybovali viac menej po East Ende, nie práve najlepšej londýnskej štvrti, ale my sme riadni drsňáci, takže no problem dude.
Super bol hlavne jeden klub, kaviareň, chillout a fastfood v jednom, na ktorého názov si neviem ani náhodou spomenúť. Celkovo mám tuším problém s krátkodobou pamäťou po tomto víkende. To je však vedľajšie. Hmm, čo som to chcel?
Aha, takže v tom nemenovanom priestore sme strávili nakoniec s prestávkami dosť času. Hral snáď nejaký hip hop a my sme ako takí dvaja nezávislí pozorovatelia okolia sedeli a boli hádam aj trochu mimo. Aj by sme sa hádam vykecávali viacej, než sme sa, ale ako keby bola medzi nami nejaká nepísaná dohoda, že všetky problémy a starosti sa radšej nebudú pretriasať, lebo by tým získali na dôležitosti, ktorú si ani náhodou nezaslúžia.
V ten sobotný večer som mal chuť sa celkom priopiť, len tak decentne. Ibaže opiť sa v londýnskom klube by pre mňa asi znamenalo odovzdať barmanovi celú výplatu a obličku k tomu. A to ešte takmer všetko platil Will, daj mu Boh večného šťastia:). Akože nie je to sranda dávať frťany (rozumej tie úplne malinké štamperlíky) za cenu solídnej večere na Slovensku či v Čechách. Ale nie všetko je len o peniazoch, že áno. Niečo je aj o ženách. Ako dvaja kocúri, ktorí už majú čo to za sebou nenápadne, aspoň sme si tak mysleli, pozorujeme prítomné devy najrôznejších rás a výzorov. K ničomu akčnejšiemu sme sa však neodhodlali. Osobne som si to zdôvodnil tak, že už také srandičky nemám zapotreby, ale v skutočnosti sme boli proste asi len mäkkýši.
Radšej sme sa išli najesť do „číny“. Malinký tréning s paličkami, čínske, resp. singapurské pivo a môžeme to v tom nemenovanom podniku skúsiť znova. To už frčal aj klub. A tak sme svoju samčiu neistotu mohli skryť za niečo, čo by sa dalo nazvať tancom v počiatočnom štádiu a popritom chlapácky hodnotiť pozadia i popredia prítomných dám a neotesané spôsoby tokania niektorých pánov. Že sme sa my nezmohli ani na tú neotesanosť je vedľajšie. Totižto keby sme naozaj chceli, tak... no veď viete.
Relatívne skorý koniec nás poslal do upršaných ulíc (ako inak) s neukojeným libidom. Behať po londýnskom East Ende s tak otravným cudzím slovom je vrcholne nepraktické až otravné a preto radšej šup ho spať.
Nedeľa mala byť v znamení príchodu Dana z B´hamu, ale dáke komunikačné šumy tomu zabránili. Preto nám neostalo nič iné, ako pokračovať v improvizovanom sightseeingu. Ale to už si vážne nepamätám kade všade sme sa ondeli. Akurát to viem, že sme zase skončili v nemenovanom podniku. Prečo nie, keď to tam bolo fakt príjemné. Bohužiaľ, celému dňu dominoval môj zápal stredného ucha, ktorý sa pridal k zaľahnutiu. Dúfam, že som preto nebol príliš ufňukaný. Každopádne, veľmi príjemné to nebolo.
Na letisko bolo treba vyraziť niekedy o tretej ráno. Priskoro na spánok a neskoro na nejaké ďalšie mulatovanie v meste. Posledné hodiny sme teda strávili na byte, neskorá večera a Willove nenápadné predvádzanie dídžejského umenia. A ide mu to, prisámvačku!
Môj sponzor a dobrodinec bol ešte taký dobrý, že ma išiel vykopnúť až na Victoriu. Slzy sme iba horko ťažko zatláčali späť do kanálikov, také dojímavé lúčenie to bolo:). Aj som z toho dojatia zabudol Willovi vrátiť traffic card. Aspoň som si doniesol nejaký malý suvenír.
A to je asi tak všetko. Na záver ešte jedno obrovské verejné poďakovanie Willovi. Fakt veľké díky kámo a nabudúce v Prahe. Už teraz vravím, že to bude iné rošambo.
utorok, 7. decembra 2010
London I. (príchod, Leftfield a tak)
Unavený a polohluchý, ale späť. Londýn, ten multikulti megapolis ma nevycucol, nevstrebal a nenechal po mne iba spomienku. Som živý a zdra... no, zdravý celkom nie, ale to sa poddá.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
nedeľa, 7. novembra 2010
instantné šťastie (záver)
„Myslím, že sa preberá...“ počujem akési hlasy odniekiaľ zdiaľky. Potom ešte niečo ďalšie, neartikulované. Neskôr zreteľnejšie volanie „Setráá“. Otvorím oči, ale vidím len samú bielobu. Do zorného poľa mi vlezie hlava chlapa. Neznáma tvár. Niečo mi hovorí, ale ja ho nedokážem vnímať. Sústreďujem sa na spomienky.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.
piatok, 5. novembra 2010
instantné šťastie (6. časť)
Je piatok a Ona mi volá. Jej rodičia vraj prídu do mesta, pretože dnes odtiaľto odlietajú na dovolenku a nechajú jej na dva týždne auto. Tak by sme mohli zajtra voľačo podniknúť. Nejaký výlet alebo tak. A potom by sme mohli ísť k nej. Pripraviť si večeru, dať si víno a... a potom by sme už niečo vymysleli.
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
streda, 3. novembra 2010
instantné šťastie (5. časť)
Stretávame sa po tretí krát od toho večera. Táto žena nemá nikdy zlú náladu a odvtedy vlastne ani ja. Prebudil som v sebe draka a našiel ohnivú dračicu. Táto hyperaktívna potvorka sa nedokáže ani na chvíľu zastaviť a mňa ťahá so sebou. Nemôžem povedať, že by mi to vadilo. Nikdy som nikoho podobného nepoznal a ani som nemohol. Podobné typy boli pre mňa ešte pred pár dňami nedosiahnuteľné, ako orgazmus pre eunucha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
