Gergaz Open Up_report

Tak to teda máme za sebou. Minulý piatok sa uskutočnila dlho očakávaná Open Up party Gergaz Netlabelu spojená s krstom najnovšieho releasu Bleeding Memories srbského producenta Maziho. Ako to už býva nezaobišlo sa to bez počiatočných problémov spôsobených istými komunikačnými nezrovnalosťami s majiteľom pubu Bašta. Chýbajúci sľúbený zosilňovač sa našťastie podarilo nahradiť, ale stihlo sa to len tak tak a poniektorí sa pri tom slušne zapotili. Plánovaný začiatok o deviatej večer musel byť napriek tomu posunutý o vyše hodinu. Jednoducho nebolo povolené začať hrať skorej, ale myslím, že všetci dokázali tento čas zmysluplne využiť napríklad pri bare.
Keď sa konečne mohlo začať, za gramce sa postavil Jablkonosic, v Londýne žijúci rezident Gergazu. Podľa môjho názoru svoj dubstepový set zvládol výborne napriek menšej tréme. Myslím, že nič lepšie na rozbeh ani nemohlo byť zvolené. Ako verejná premiéra, ak nerátame starý Gergaz, to bol výborne zvládnutý dubstepový warm up. Kvôli spomínanému zdržaniu sa museli jednotlivé sety trochu skracovať, ale ochudobnený sa necítil snáď nikto.
Pre väčšinu bol veľkou neznámou dídžej skrývajúci sa za menom YI. Strohá informácia o ňom z promo článku k akcii, že o uvoľnenejšiu atmosféru sa postará Yari aka YI svojim veselým a technicky premakaným setom siahajúcom až do funky vyvolávala otázniky v očiach neznalých. Vtedy som nevedel vymyslieť nič lepšie na charakteristiku jeho setu jednou vetou. Verím, že dnes už všetci, ktorí boli v piatok v Malackách, chápu celkom presne význam tých slov. Jednoducho perfektné a podľa tancujúcich ľudí to nebude len môj subjektívny pohľad. Najlepšie na tom je, že ktorýkoľvek iný dídžej s podobným výberom trackov by veľmi pravdepodobne na podobne zameranej akcii pohorel. Neviem síce posúdiť set ako celok, pretože som sa už dostával do prvej fázy uvoľňovania napätia po stresovom úvode, ale kedykoľvek sa moje kroky a myseľ stretli na „tanečnom parkete“ už to so mnou mykalo.
Príprava vystúpenia Foolka s Lixxom vykopla z pelechu moje zodpovedné Ja a prinútila konať telo aspoň na báze rutinného vykonávania operácií. Kábliky sa len tak mihali... hlavne pred mojimi očami. Každopádne, Foolk s Lixxom ma dosť prekvapili. Popravde, nevedel som, čo môžem od tohto spojenia očakávať. Foolk samostatne na mňa (ani neviem prečo vlastne) pôsobil v minulosti tak trochu ospalo. Teraz to bolo niečo celkom iné. Neviem, možno sa aj nechali vyhecovať predchádzajúcim setom. However, bolo to svieže a ľudia sa zalomiť nechystali:).
Za zmienku na tomto mieste stojí ešte jeden prapodivný element, ktorý sa neviem odkiaľ vynoril práve počas zapájania ekvipmentu „headlinera“. Značne neodbytne sa začal domáhať hrania nejaký týpek, ktorého nikto nevolal a nepoznal, výrazne podporovaný svojou suitou. Nakoniec vysvitlo, že ho zavolal nejaký čašník, čiže niekto omnoho dôležitejší ako organizátori. Natíska sa mi tu jedna rada pre tých, ktorí sa snažia presadiť ako DJ´s. Áno, treba byť priebojný, ale neskonalou otravnosťou a vnucovaním sa dosiahnete pravý opak. Takto aj tento týpek síce napokon dostal priestor na svojich 15 minút slávy, ale len preto, že už naozaj všetkým liezol neskutočne na nervy a ďalej sa s ním nikto baviť nebude. Veľa úspechov s retro d´n´b prajem.
Obletovanie tohto šuhajíka si užil Lixx, ale predovšetkým Clive, ktorý nakoniec rezignoval. Každopádne, chalanisko by sa mohol volať napríklad DJ Mucha alebo Komár. Ale dosť už o tom!
Dvoch posledných aktérov mi z pohľadu hrania neprislúcha hodnotiť, pretože antistresové opatrenia v tých momentoch atakovali úroveň 6 – 7 z piatich možných, ale bavil som sa stále pokiaľ si pamätám. Niekedy v tomto čase prišlo aj ku krstu nového releasu od Maziho. Ako hovorím, veľa mi toho v mozgovni neutkvelo, ale podľa istých vcelku dôveryhodných zdrojov ho krstil niekto, kto sa nápadne podobal na mňa a môjho brácha a čosi dokonca neartikulovane blabotal do mikrofónu. Škoda, že som to nevidel...
No, takto po týždni by som sa snáď mohol dostať aj k záveru a celkovému zhodnoteniu. Napriek všetkým spomenutým aj zamlčaným problémom a neistote pred prvou oficiálnou akciou GNL si subjektívne myslím, že dopadla výborne. Stále je čo zlepšovať, ale keď neskúsiš, nevieš. Preto sa už teraz teším na pokračovanie a tajne dúfam, že budem zase môcť ťahať káble:).

Gergaz Netlabel Open Up!

V lete roku 2001 sa stala jedna nezvyčajná udalosť lokálneho významu. V záhorskej obci Moravský Svätý Ján vznikol na svoju dobu možno až príliš alternatívny hudobný klub s tajuplným menom Gergaz. Jeho história bola síce krátka (necelý rok), ale intenzívna. Základnou filozofiou bolo priniesť aj mimo Bratislavy, prípadne iných väčších miest, možnosť vypočuť si a zabaviť sa na trocha inej hudobnej produkcii či už elektronickej, rockovej alebo rôznych ich variáciách. Popri vystúpeniach najlepších slovenských dídžejov a množstva kapiel tu vznikol priestor na prezentáciu tých začínajúcich. Okrem toho bolo ambíciou prezentovať aj iné druhy tvorby, napr. fotografie.
Prečo celý projekt nevyšiel podľa predstáv malo veľa dôvodov, ale čo je najpodstatnejšie, za ten krátky čas sa tu vytvorilo akési zdravé podhubie, z ktorého teraz vyrastá projekt celkom nový, tentoraz neobmedzený priestorom a snáď ani časom.
Okrem názvu odkazujúcemu na niekdajší klub má Gergaz Netlabel (GNL) s týmto spoločné viac. Sú to predovšetkým ľudia stojaci za vznikom tohto komunitného webu, ktorí väčšinou fungovanie klubu sami zažili. Takisto primárne zameranie na hudbu, popri ktorej je priestor v podstate pre akúkoľvek tvorbu publikovateľnú na webe. Čo je však rozdielne je určite možný dosah, čo dokazuje hneď druhý voľne stiahnuteľný releas Love is Blood od ukrajinského producenta Lostlojica.
Začiatok fungovania GNL je tak trochu ako z ríše snov. Obidva doteraz vydané releasy od Galgana aka GLGN (Shadow of my Future Self) aj spomínaného Lostlojica vyvolali veľmi priaznivé ohlasy a prakticky okamžite boli prezentované aj na Rádiu_FM, jedinej hudobne relevantnej rozhlasovej stanici na Slovensku alebo na českom Radio 1 a Radio Wave.
Tento rozbeh bol tak rýchly, že aj oficiálna Open Up žúrka sa uskutoční až s určitým oneskorením. Preto všetci, ktorí sa vezú životom na podobnej hudobnej frekvencii aspoň trochu vzdialenej od mainstreamu majú možnosť privítať znovuzrodený Gergaz na neutrálnej pôde v Malackách v pube Bašta už v piatok 17. apríla. A keďže GNL sa nechce úzko orientovať na určitý hudobný štýl aj tento „krst“ ponúkne rôznorodé vystúpenia. Predstavia sa nám spoločne Foolk s Lixxom, ktorý následne rozbesní prítomných svojím d´n´b setom. V podobnom duchu sa odprezentuje aj dj Clive (Codered.sk). Príjemný dubstepový mix nám priletí až z Londýna odprezentovať Jablkonosic, bývalí rezident Gergaz clubu. V neposlednom rade sa o uvoľnenejšiu atmosféru postará Yari aka YI svojim veselým a technicky premakaným setom siahajúcom až do funky.
Takže uvidíme sa 17-eho v Malackách....

Ide sa ďalej

Keď zrazu nevieš, kam majú smerovať tvoje ďalšie kroky a preto si povieš, že si v podstate spokojný s tým, čo máš. A možno to tak naozaj je. Máš čo potrebuješ, za ničím sa nemusíš hnať. Taká plavba po zrkadlovo kľudnej hladine. Už to nie je surfovanie na niekedy až brutálnych vlnách pumpujúce do organizmu tony adrenalínu. Vravíš si, že niečo také ty už nemáš potrebu skúšať. Nosíš v sebe kvantá nespracovaných zážitkov a ktovie, možno je tu čas na utriedenie si myšlienok. Azda sa aj vžiješ do role analytika a filozofa ako kedysi vo svojich pubertálnych a tesne postpubescentných rokoch. Uzavrieš sa do seba pod zámienkou spracovania podnetov. Už ti to neprináša nič nové, ale nejako si uviazol v tých nekonečných hĺbkach vlastnej mozgovne. Rochníš sa v tom želé vzniknutého stereotypu a už nenachádzaš silu hýbať sa v tých lepkavých sračkách. Preto niekde v hĺbke duše rezignuješ a uveríš tomu, že ťa zachráni jedine to, že klesneš celkom na dno, od ktorého sa budeš môcť odraziť. Klesáš teda dolu v spomalenom páde, ktorý je natoľko nenápadný, že ťa ani náhodou nevystraší. Naopak, cítiš akési úchylné uspokojenie.
A potom sa niečo stane, čo naruší ten tvoj stereotyp. Napríklad ti nejaký dobrák ujebe auto. A ty sa v tej svojej ultraspokojnosti zmôžeš akurát tak na precvičenie slovnej zásoby prudko expresívnych výrazových prostriedkov. Možno to len prejdeš so stoickým pokojom pretože vieš, že ti rozčuľovanie nepomôže. V duchu vyslovíš malú prosbu smerom k Bohu alebo niečomu podobnému, nech tomu hajzlovy aspoň rozjebe hlavu kapota kufra, na ktorej sa ti práve odfajčili piesty, takže sa svojvoľne zatvára. S perverzným úškľabkom si živo premietaš tú scénu, v ktorej ten satanáš zúfalo prosí o odpustenie a prvú pomoc s roztrieštenou lebkou v kufri auta.
Potom ťa zo zasnenia vytrhne hlas tvojho kolegu, s ktorým sa práve vraciaš zo služobnej cesty. Nemáš veľkú chuť baviť sa, ale zase nechceš byť nezdvorilý. Týpek sa ti napríklad rozhodne pustiť cez svoj musicphone nejakú vlastnú tvorbu. Ty nemáš ilúzie o nadchádzajúcom umeleckom zážitku, keďže chalanisko sa s obľubou na akciách prezentuje svojim vkusom. Povedzme, že obľubuje také tie, hmm, ako to slušne nazvať(?), nezávadné pesničky. No veď vieš, to sú tie songy bez nápadu, ale zato nesmierne od srdca a precítené, ktoré však ty bulo nevedomý nedokážeš pri svojej obmedzenosti oceniť a ešte sa ti začnú vyhadzovať nepekné vyrážky. Predstav si, že si ten tvoj kolega v poslednej dobe úplne najviac ulietava napríklad na Celine Dion. Možno budeš teraz namietať, že tá je predsa už dávno mŕtva, ale uvedom si láskavo, že jej pjekné pjesničky sú totálne nadčasové! Okrem toho som mal už pred rokmi silné podozrenie, že to je buď android alebo zombie, ale to len tak na okraj.
Takže, on ti púšťa nejakú trojakordovú acapella vybrnkávačku, ktorá je síce zahraná remeselne dobre, ale teba už pomaly začína páliť pokožka. Po celú dobu rozmýšľaš, čo mu máš po skončení preboha na to povedať, ale rozhodneš sa pre milosrdnú lož v podobe nejakých drbnutých obkecávačiek typu „to si vážne sám zložil?“ Vzápätí sa však dozvieš, že to je vlastne nejaký megahit, ale ty si pohotový a zakontruješ „hneď sa mi ten motív zdal nejaký známy, ale to tvoje poňatie je osobité...“ Tvoja kontra je však vzápätí rozmetaná vysvetlením, že jemu vlastne išlo o pravý opak, čiže o dokonalú kópiu. Rozhodneš sa teda, že sa už nebudeš na nič hrať a spýtaš sa, aký má takáto „tvorba“ zmysel, ak nerátame získanie drilu. Vysvetlenie je jednoduché, ale pre tvoj sedliacky rozum stále nedosiahnuteľné. On len robí podklady pre spev. Pre koho, to už sa aj bojíš spýtať, aby si sa náhodou nedozvedel viac. To sa však aj tak stane a tvoj kolega v zjavnej snahe ohúriť ťa pridáva informáciu, že robil už hudbu dokonca aj pre Natáliu Neviemakú, zrejme svadbovú megahviezdu. Fakt, že ti to meno ani náhodou nič nehovorí je jasným dôkazom, že ide o skutočne vychytenú speváčku.
Už len pasívne prijímaš ďalšie úžasné hudobné správy, ktoré sprevádzaš len citoslovcami, aby bola zachovaná aspoň ilúzia dialógu. Znovu premýšľaš, aký to má všetko zmysel a len tak mimochodom na to prídeš. Nič prevratné. Stačí, že človek robí, čo ho baví. A ty nemáš najmenšiu chuť rúcať niekomu sny, hoci netušíš, aké sú. Hlavne aby si vedel, aké sú tie tvoje...

Keď sa všetko dosiera

Ako som už informoval v rámci výhovoriek prečo nič nepíšem, dokašľal sa mi notebook. Ujovia z Microsoftu boli takí dobrí a iniciatívne mi updatovali Vistu. „Wow!“ Odpálili mi tým síce drivery, ale koho by to trápilo. Nešiel mi zvuk a po pár dňoch už ani wi-fi. Môj osobný IT špecialista Galgan problém čiastočne odstránil, takže po pár dňoch som mohol konečne pozerať porno aj s dialógmi. Bohužiaľ, žiadne som si nemohol stále stiahnuť. Drivery boli v poriadku, ale wi-fi sa vôbec nedá zapnúť, čiže jediné rozumné riešenie vidím v reklamácii v rámci záruky u predajcu. Ibaže týpek v predajni mi odmietol po objasnení pravdepodobných príčin skonania wi-finy nielen že prijať počítač do servisu, ale neunúval sa ani naňho mrknúť očkom. To ma poriadne nasralo. Uznávam, že na softvérovú chybu sa záruka nevzťahuje, ale aspoň sa na to mohol pozrieť a stopercentne tak vylúčiť hardvérové zlyhanie. Až po príchode ďalších potenciálnych zákazníkov, pred ktorými som začal robiť mierny cirkus sa ma pokúsil zbaviť s tým, že mám prísť v sobotu, kedy je menej ľudí a on si na mňa láskavo nájde čas. Hups! A čo sa nestalo v sobotu... „Jéj, to ste mi mal povedať, že vám to nejde ani zapnúť. Asi tam bude vážne nejaký iný problém...“ Ešte mi trvalo nejaký ten deň, kým som sa dokázal s compom rozlúčiť a odovzdať ho na liečenie. A teraz už len čakám a čakám. Zákonná lehota na záručnú opravu vyprší za niečo vyše týždňa, tak snáď budem mať na chvíľu od počítačových problémov kľud. Našťastie sú tu aj iné srandy komplikujúce život.
Pri jednej akcii v centre mesta mi odtiahli auto. Robil som na tom mieste už x-krát. Doteraz som šiel vždy služobným autom a parkoval som aj v ten osudný deň na tradičnom mieste, tentoraz so súkromným. A hneď ma kreténi odtiahli. Aj toto však malo relatívne šťastný koniec. Zaťahal som za šnúrky a namiesto zákonných 4800,- kačiek ma to stálo „len“ 1800. Ja som totiž hrozne dôležitý man a mám správne koneky, že áno. Proste mi pomohla kamoška, ktorej som pred časom pomohol ja a tým sa mi potvrdilo, že pomáhať občas nezištne má predsa len zmysel. To však znie príliš optimisticky a to treba zvrátiť, že áno.
Po pár dňoch som bol žúrovať dakde na okraji mesta. Keďže som sa nadýchal alkoholových výparov nechal som automobil na mieste a volal taxi. Volal som volal, ale nedočkal sa. Začína pršať, práve píšem sms svojej drahej, že ako som v pohode, plný lásky a samozrejme, že som o žiadnu ženu na party ani len okom nezavadil. Vidím prichádzať taxík, tak to len tak skúsim. Viem, že to bude drahšie, ale nechce sa mi tu stáť a moknúť. Zastavil. Vraj už končí, ale zoberie ma. Dokonca sme sa dohodli na dobrej cene a po ceste celkom dobre pokecali. Ja som taký trochu komunikatívnejší, keď som nadýchaný výparov... všelijakých. Platím, vystupujem a doma zalomím ako tatranský smrek vo víchrici. Ráno sa prebúdzam vcelku fresh. Koľko tak asi môže byť hodín? Hľadám mobil s nádejou, že ten mi to určite rád prezradí. Neprezradil. Opustil ma pravdepodobne v taxíku. Nikdy si neberiem taxi na ulici, vždy len na telefón. Toto bola výnimka. Nemám tušenie, aká to bola taxislužba a len mlhavé o type auta. Bye bye mobil; bye bye všetky kontakty. Ani láskyplnú správu som nedopísal, náš vzťah je však natoľko pevný, že dokonca aj takúto katastrófu vydržal.
Táto vlna „šťastných“ okolností mi pomaly do hlavy zaočkovávala miernu paranoju a neistotu v konaní. To vyústilo pred pár dňami k takmer totálnemu zrúteniu sebaistoty, ale napokon sa ukázalo ako tragikomédia, ako inak, na môj účet. Keď som mal náhle vyraziť na služobku nemohol som ani za nič nájsť papiere od auta. Hľadal som, ale pre krátkosť času som musel vyraziť bez nich. Na služobke som mal dosť času popremýšľať, kde som mohol doklady zapatrošiť. Museli mi vypadnúť z bundy (ktorú som samozrejme prezrel minimálne trikrát ešte pred odjazdom) niekde na ceste od auta k bytu alebo v lepšom prípade doma. Po návrate sa ako blbec plazím po zemi, prehľadávam úplne nezmyselné zákutia bytu, dobre že som nezroloval aj koberce, ale nič. Posledné zvyšky nádeje som pochoval a v zúfalstve nad svojou pokračujúcou smolou som sa tak trochu spráskal. Vygooglil som všetko, čo ma čaká pri vybavovaní všetkých stratených dokumentov (jasné, že nie na svojom kompe). Ako tak krútim hlavou nad svojou smolou a blbosťou, posilnený zhubným vplyvom zakázaných látok, ešte raz sa vzopriem neblahému osudu a aspoň chcem zistiť ako mi mohli tie doklady vypadnúť. Pozerám jedno vrecko na bunde – zapnuté a prázdne. Druhé vrecko zapnuté takisto, ale vyberám z neho empétrojku a poznanie, že som ešte väčší debil, ako som si myslel. Doklady tam totiž boli tiež. Tam, kde aj pôvodne mali byť. Sedím dobrých dvadsať minút na posteli, čumím na tie doklady a absolútne nechápem. Čučím ako so zápchou na latríne, oči vyvalené, hanbím sa sám pred sebou a len sa tak striedavo priblblo uchechtávam a krútim hlavou sám nad sebou.
To by snáď na podnietenie tvorivosti mohlo stačiť. Teraz už budem určite písať aj na záchode. Každá story by však mala niesť aj určité morálne či iné ponaučenie. Aké teda plynie z tohto? Asi že keď stratíte doklady, treba sa poriadne spráskať a oni sa zase objavia;-)

Časové slučky

Čas plynie a ja mám pocit, ako keby sa ma vôbec nedotýkal. On mi však nekompromisne vraští tvár a drví orgány tak nenápadne, aby som to pocítil až niekedy v budúcnosti. Teraz som stále mladý, krásny a vyžehlený, s dobrým metabolizmom a takmer pravidelnou stolicou. Čas je ako voda, do ktorej sa vnáram podľa ľubovôle v jemnom vzduchovom či vákuovom obale. Mám ten pôžitok z plávania, ale voda sa ma dotknúť nemôže. Aspoň ja si to naivne myslím.
Dni plynú, až príliš často nerozoznateľné a nezapamätovateľné. Som taký nepochopiteľne pokojný a vyrovnaný. Dlhodobý pokoj v duši je pre mňa tak netypický, ako krásne počasie pre Britániu. Konečne som to dokázal, hovorím si. Našiel som spriaznenú dušu, pričom oheň nášho vzťahu je založený na súznení a pochopení, nie na iskrení protikladov. Je to také príjemné, ale...
Zrazu som si začal uvedomovať jeden zvláštny jav. Celý doterajší život som bol plný nezodpovedaných otázok, balansovaní na hrane medzi dvoma extrémami. Spaľoval ma nepokoj a jediný spôsob, ako som mohol tento vnútorný žiar schladiť bola tvorivosť, v poslednej dobe najmä písanie. Mám v sebe ten kľud, po ktorom som tak dlho bažil, otázky sú buď zodpovedané alebo ich zbytočne neriešim. Lenže zrazu nemám čo hasiť, nič ma zvlášť netrápi a to má za následok, že strácam potrebu ventilovať svoje rozorvané vnútro. Aby sa zo mňa nestal obyčajný nudný panák, asi budem musieť aktívne vyhľadávať problémy, nezrovnalosti a nedostatky. Idem teda zhrnúť nejaké tie nepríjemnosti posledných týždňov a snáď sa mi podarí narušiť tú nechutnú rovnováhu v sebe, aby som prestal byť tak neúnosne spokojný. A musím úprimne priznať, že ako sa mi postupne stávali nové a nové nepríjemnosti, ktoré sa síce sami osebe občas dejú, ale keď sa na mňa takto deň za dňom a týždeň za týždňom postupne sypali už som vážne začal mať divné pocity. A ja ešte k tomu verím, že nič, čo sa nám deje nie je náhoda a všetko si viac menej spôsobujeme sami. A preto som postupne začal mať o sebe vážne pochybnosti, o svojej karme a tak vôbec. Vraj sme občas hore a darí sa nám všetko, na čo len pomyslíme a občas sa zase dostaneme do útlmu a všetko sa na nás sype. Lenže prečo? Možno práve preto, aby nás to vyprovokovalo k činnosti, aby sme sa nenechali ukolísať tou zdanlivou spokojnosťou a rovnováhou. Niekto múdry raz povedal, že život končí vtedy, keď prestaneme snívať. Ja k tomu pridávam, že mladosť končí vtedy, keď síce ešte snívame, ale prestaneme si svoje sny plniť alebo aspoň pre to niečo robiť. Mojím snom bolo vytvoriť niečo nezabudnuteľné a to môžem dosiahnuť len tak, že budem stále niečo nové skúšať, aby ma ten čas nakoniec nezomlel v nečinnosti.
Pekne si teda zrekapitulujem tie najväčšie haluze, ktoré sa mi udiali za ostatné necelé dva mesiace so stále hustejšou frekvenciou. Vynechám samozrejme všetky tie drobnosti dejúce sa pomedzi tie „ťažké“ prípady, ale môžem povedať, že aj tých bolo dosť až príliš. Nesťažujem sa. Chcem sa len nakopnúť a zase sa raz odraziť nahor skôr, ako dopadnem až na dno plný pochybností o sebe a svojom konaní.
Nasledovať bude chronologická rekapitulácia, ktorú zverejním separé následne, pretože by z tohto príspevku bola taká kláda, ktorú by sa nechcelo čítať ani mne samému.

Dawax is back

Sú to už dlhé predlhé mesiace, čo váš najobľúbenejší bloger naposledy zavesil niečo na túto „sajtu“. To, že sa mi v lete a v období tesne po ňom jednoducho písať nechcelo nechám bokom. Následne prišli problémy s kompom a s tým súvisiacim pripojením na net. Nebudem sa rozpisovať o dlhých naťahovačkách s predajcom, ktorý mi odmietal prijať „noťas“ v rámci záruky do servisu. Teraz už je takmer tri týždne tam a ja nemám žiadne správy o tom, či operácia prebehla úspešne alebo ešte len, chudáčik môj elektronický, na zákrok čaká odložený v nejakom neprívetivom regále.

Teraz však môžem, s láskavým dovolením mojej drahej, využiť kompík, ktorý mi súcitne zanechala v úschove pod priehľadnou zámienkou, že sa jej ho nechce nosiť. A ja som jej za to nesmierne vďačný, veď takto som si mohol zachovať tvár absolútne sebestačného a skromného tvrďáka.

Plánoval som napísať niečo rozsiahlejšie, ale práve som bol nečakane „odvelený“ do Komárna, takže aj toto dopisujem už v hotely najjužnejšieho slovenského mesta. Náš úžasný vodca a nemenej úžasný vodca našich južných susedov sa tu idú tváriť, že chcú riešiť krízu vzájomných vzťahov. Ja sa zasa idem tváriť, že mi ich prítomnosť vrátane všetkých tých riťolezov vôbec nevadí, dokonca sa jej snáď aj teším. Len tak mimochodom, hrozne sa mi páčila dnešná Shootyho karikatúra v Sme, ktorá sa týka mojej služobnej cesty. Podľa mňa naozaj vtipná...

Ale na začiatok po dlhej pauze by to snáď stačilo. Iba som chcel dať o sebe vedieť. Už čoskoro budem späť tak poriadne... hneď ako sa mi vráti môj kamarát noťas.

So... Dawax is (almost) back!

Summer trip_Amsterdam a návrat

Po prenajatí bicyklov sme sa cítili ako praví Holanďania. V prvom momente som mal pocit, že sa idem voziť na koze, ale veľmi rýchlo som si zvykol. Švihli sme si to na blind smerom od centra, checkli jediný veterný mlyn široko ďaleko a nakoniec sme zakotvili v parku, v ktorom sa práve konal nejaký detský festival. Všetko pôsobilo veľmi príjemne.

Najazdili sme určite ťažké kilometre a tentoraz nás nohy až tak neboleli, zato prdel som cítil ako po nechcenej návšteve divokej gay party. Už si vážne nespomínam, kde všade sme tento deň jazdili, proste sme sa premávali sem a tam mestom, občas sme bicykle odstavili do všadeprítomných stojanov a šli si napríklad lebediť na drevené mólo kúsok od historického trojsťažníka, jednej z mnohých turistických atrakcií mesta. Na tú chvíľu sme sa stali tiež jednou z takýchto atrakcií. K lodi totiž každú chvíľu priplávalo nejaké plavidlo s čumílkami na palube a okrem korábu sme ich očividne zaujali aj my. Možno sme mali zahrať aj nejakú scénku, ale na to nám už nezostávali sily. Škoda, snáď by nám aj hodili nejaké „ojro“ alebo polozhnitú rybu.

Večer sme bicykle odstavili na dlhšiu dobu a ladným krokom jazdca na koni, ktorý práve absolvoval týždennú nonstop cestu na divoký Západ, sme sa vybrali znovu do centra. Na námestí Dam sme si pozreli akrobaticko-humoristické vystúpenie jedného týpka, hodili mu do klobúka nejaké to „ojro“ a polozhnitú rybu a čakali na zotmenie, aby sme šli pozrieť slávny Red Light District. Netušili sme síce, kde sa presne nachádza a hanbili sa opýtať, ale ako všetko doteraz, aj toto sa vyriešilo tak nejak samo. Zistili sme, že to je vlastne niekoľko ulíc, po ktorých sme sa pohybovali cez deň bez toho, aby sme tušili, že v noci celkom menia svoju tvár. Cicky najrôznejších proporcií a typov pózovali doslova vo výkladoch a lákali rýchlej lásky chtivých pánov. Nie som žiadny puritán, ale fakt mi to pripadalo dosť silné kafe a pre ženy ponižujúce. Na druhej strane je pravda, že aspoň na tomto mieste nebola ani jedna z nich nedobrovoľne.

Posledný deň nášho týždňového tripu sa niesol v znamení totálnej vyčerpanosti. Rozlúčili sme sa s našou kajutou, loďou i jej majiteľmi, naložili ruksaky a odviezli sa na bicykloch do blízkosti Centraal Station, kde sme naše povozy vrátili do požičovne. Malé extempore v úschovni batožín, kde sa ani náhodou nedalo zaplatiť cash a mohli sme vyraziť na posledný obed a míňanie posledných prachov za suveníry a darčeky. Keď sa nám konečne podarilo uspokojiť všetky naše materiálne túžby boli sme už natoľko vyšťavení, že sme vládali odšliapať už len na vyhliadkovú terasu Nemo, kde sme mulatovali až do chvíle nášho odchodu.

Doprava na amsterdamské letisko Schiphol je naozaj premakaná, pretože sú tam nasmerované snáď všetky vlaky, ktoré chodia z centrálnej stanice, takže hocikedy tam prídete, určite vám maximálne do pätnástich minút nejaký vlak pôjde a za ďalších pätnásť dvadsať minút ste na letisku. Tentokrát sme išli s takým predstihom, že sme museli ešte hodnú chvíľu museli čakať aspoň na check-in. S pocitom, že máme všetko úspešne za sebou a nič nás už nemôže prekvapiť sme odpráskli posledného Janka a vystáli radu. Všetko v najlepšom poriadku až na to, že anjelik na check-ine nám oznámil, že SkyEurope zmenil prepravné podmienky a za batožinu si musíme zaplatiť 40 eur. Žiadne dohadovanie nepomohlo a Davidko musel nakoniec predsa len použiť svoju Visa kartu, ktorej sa celý týždeň tak úspešne vyhýbal. Mimochodom, po návrate som zažiadal o refundáciu tejto platby, keďže podmienky zmenili až po našom zabookovaní leteniek a aj mi ju podľa zaslaného mailu uznali, ale peniažky poslať sa až tak neponáhľajú.

Už len nočný prílet do Viedne, nekonečné čakanie na batožinu a netrpezlivo čakajúci my brotha Djurec, ktorý nás zničených odviezol rakúskymi poliami domov.

Bol to poriadne náročný trip, plný parádnych aj bizarných zážitkov a ja som sa z toho dostával dobré tri dni. A to už otváralo náruč ďalšie letisko, tentoraz trenčianske a neodmysliteľná Pohoda. Určite som chcel niečo napísať aj o nej, veď naozaj by bolo o čom, ale predsa len už je to trochu neaktuálne. Možno sa neskôr pokúsim o akúsi festivalovú analýzu. Najbližšie môžete očakávať niečo o mojom Sicílskom výlete, ktorý mám ešte v hlave celkom čerstvo.