Hmmm... (výzva)

Hmmmmm, to vám je také zvláštne. Mám hroznú chuť niečo písať, ale ani za nič sa neviem do ničoho pustiť tak, aby ma to pohltilo. Rozpísaného toho mám viac než dosť, ale asi to nie je ono. Trochu už tieto stavy poznám. Je to také čakanie na správnu tému. A že čo je na tom zvláštne? Hlavne to, že keď mám blbé stavy čo sa psychiky týka, tak píšem ako drak (asi trochu stupídne prirovnanie, draci predsa radšej konzumujú princezné prípadne s nimi robia iné veci...). Nie, že by frekvencia článkov automaticky odrážala moje duševné rozpoloženie. Chcem tým len povedať, že keď sa cítim fajn nemám takú potrebu zo seba tie hovadiny ventilovať.

Chcel som napísať zopár takých klasických blogových príspevkov (teda klasických v mojom ponímaní), ale stále ma to ťahá k nejakým „beletrickým“ formám. Iste to bude aj tým, že momentálne nikam veľmi nechodím, čiže nemám žiadne čerstvé zážitky vymikajúce sa stereotypu všedného dňa. Písať o práci by ma asi nebavilo a to už nehovorím o tom, že by som stratil aj tých pár čitateľov.

Druhá vec je moja lenivosť, ktorá sa v tomto prípade prejavuje neochotou púšťať sa do tém vyžadujúcich aktívne vyhľadávanie informácií. Nie je sa čo čudovať, že sa neživím vyštudovanou žurnalistikou. No, ale keby som musel... Táto úvaha ma privádza k zaujímavej myšlienke. Hey guys! Zadajte mi nejakú tému a ja na to niečo napíšem. A nebudem si vyberať. Napíšem o všetkom, čo mi navrhnete. Ja viem, som hustý, ale to iba preto, že som si takmer istý, že mi nikto nič nevymyslí. Alebo áno, hmmm???

Psychologické okienko (ha ha:)

Čaute zlatíčka. Po tej päťdielnej „poviedke“ by som rád napísal konečne aj niečo také klasickejšie. Dosť ma to pohltilo a zrazu som nevedel, o čom by to teraz malo byť. A tak sa nechávam inšpirovať konkrétnymi prežitkami mojich dní, ako ostatne takmer pri každom článku. Tentoraz je hlavnou postavou jeden môj kolega – pán už „v rokoch“. Nemám žiadne pravidlá alebo etický kódex pre písanie, ale v tomto prípade som sa nevyhol váhavosti. Skutočne nechcem niekoho sprdnúť bez toho, aby sa mohol brániť, ale potom som si povedal, že menovať ho predsa nebudem a hlavne to chcem použiť len ako takú ilustráciu ľudskej psychiky a správania vo všeobecnosti.

Prežívam momentálne vnútorne veľmi pozitívne obdobie, podľa racionálnych merítok takpovediac bezdôvodne, ale to je vedľajšie. Jednoducho sa bez problémov dokážem povzniesť nad negatívne veci vrátane ľudskej blbosti alebo nazvime ju radšej nedokonalosťou. Myslím, že aj teraz sa mi to celkom podarilo, ale musím priznať, že v jednej chvíli už som mal na mále. O čo teda ide?

So spomínaným kolegom sme robili jednu trojdňovú konferenciu. Vždy keď pracujem s niekým iným je úplne normálne, že máme na určité veci odlišný názor. Platí staré známe „keď dvaja robia to isté, nie je to to isté“, ale nakoniec sa vždy zhodneme. Už som s dotyčným robil niekoľkokrát, ale tri dni ešte nie a musím povedať, že som mal dosť.

Každý z nás sa už v živote stretol s niekým, kto má na všetko zásadne opačný názor ako vy a ku všetkému, čo spravíte nejaký komentár. Viem, že aj ja mávam také tendencie a strašne ma to serie, ale ak mi to niekto naznačí myslím, že si to vždy uvedomím a zahanbene sa stiahnem. Nechcem byť hnidopich a možno práve preto, že ním niekedy som mi to na druhých tak kole oči. Nebudem tu popisovať konkrétnosti z práce, ktorých bolo viac než dosť. Viac ma zaujalo jeho správanie pri mojom šoférovaní auta. Pre objasnenie, ešte nikdy som nemal nehodu a neskromne si myslím, že som dobrý vodič, narozdiel od neho. Za posledné dva roky rozflákal dve firemné autá a je si očividne svojej nedokonalosti plne vedomý, pretože ak je to možné, nechá za volant sadnúť niekoho iného. Zato rečí má ako Palacký. Také tie neustále upozorňovačky kam mám odbočiť, do ktorého pruhu sa zaradiť a podobne som už ani nevnímal. Doslova komické mi prišlo, keď som sa snažil dostať z vedľajšej cesty na hlavnú tesne pred križovatkou. Čakal som kedy ma niekto pustí a on mi neustále vykrikoval, kedy mám vyraziť hoci stále prichádzali autá a náš van predsa len nie je žiadne žihadlo. Keď sa mi po chvíľke podarilo zaradiť začal mi dávať kázeň o tom, že takto v Bratislave jazdiť nemôžem, že som málo drzí a ďalšie kecy. Moja trpezlivosť začínala mať citeľné trhliny, ale stačilo sa zhlboka nadýchnuť a povedať len, že za križovatkou sa vymeníme, keďže na jazdu po Blave očividne nemám. Karta sa hneď obrátila. „Čo sa urážaš? Ja ti chcem len dobre... bla bla bla“

Vtedy som začal rozmýšľať nad týmto článkom a v duchu som sa už len smial a pozoroval môj objekt záujmu a tak trochu začal zovšeobecňovať.

Ľudia sa až príliš často snažia zakryť svoje slabšie stránky degradáciou schopností iných. Každý jeden človek to robí aspoň občas a zväčša si to vôbec neuvedomuje. Nevidím nič zlé na tom, ak niekto upozorní na chybu alebo ak vie, že niečo sa dá robiť lepšie, efektívnejšie alebo proste inak. Blbé to začína byť vo chvíli, keď sa dotknutá osoba voči tomu ohradí, ale druhá strana to nerešpektuje, resp. doslova vyhľadáva nové a nové chyby, ktoré chybami ani nie sú. Učíme sa celý život, ale je nesmierne ťažké prijímať pokorne rady od niekoho o kom viete, že je v danej oblasti na nižšej úrovni. Som tak sám pre seba naozaj hrdý na to, že som sa nenechal otráviť a vyprovokovať k nejakej hádke, pretože sa cielene pokúšam udržať stabilne v pozitívnom spektre emócií.

Pointou tohto článku je spôsob, akým si ľudia kompenzujú svoje nedostatky. Ten vyššie popísaný je len jedným zo spôsobov. Práve preto, že aj ja som taký (dúfam, že nie stále) a chcem sa toho zbaviť o tom píšem. Nechcem sa dostať vyššie tým, že budem stúpať po hlavách druhých. Vnútorne z toho človek ani nemôže mať dobrý pocit, pretože veľmi dobre vie, že to je len divadlo, ktoré má oklamať okolie a v konečnom dôsledku aj samého seba. To sa však nikdy nepodarí.

Rovnako sa potrebujem naučiť absolútne rešpektovať osobnosť každého človeka. Pokiaľ mi nevyhovuje natoľko, že to nezvládam radšej sa s ním nebudem vôbec baviť. Nie je to vždy možné, ako napríklad aj v popisovanom prípade, ale ak mi na niekom skutočne záleží musím ho brať takého aký je. To isté očakávam predsa aj od druhých voči mne.

O týchto veciach sú popísané celé knihy. Ja som to tu len tak nadhodil ako určitý námet na zamyslenie či sa vždy snažíme dosiahnuť spokojnosť samých so sebou tým správnym spôsobom. Či sa nepokúšame radšej meniť ľudí okolo seba podľa svojho obrazu a keď sa nám to nedarí, tak si nájdeme spôsob, ako ich zhodiť. Ako keby sme mali cieľ preskočiť latku, ale namiesto toho, aby sme na sebe makali a robili všetko preto, aby sme ju pokorili v určitej výške, tak si ju znižujeme a každému, kto by sa pokúsil nás prekonať hádžeme polená pod nohy a tešíme sa z jeho neúspechu.

Howk.

Nechápem... (5. časť)

Nasledujúci deň v práci je náročný, ale ubehlo mi to vcelku rýchlo. Najviac ma zamestnávalo vytváranie alternatív, čo sa všetko mohlo odohrať počas mojej neprítomnosti na byte. V hlave som si vytváral scenáre od narýchlo zorganizovanej žúrky ako truc podnik voči mne až po „obyčajný“ záchvat zúrivosti, v ktorom mi však chýbalo logické vysvetlenie Tininej niekoľkohodinovej neprítomnosti. Do hlavinky sa mi začali vkrádať aj rôzne podozrenia, ale tie som odhodlane odháňal s tým, že možno práve o nejaké vyvolanie žiarlivosti tu v konečnom dôsledku šlo. Nemohol som sa dočkať relevantného vysvetlenia.

„Ahoj srdiečko,“ pozdravil som poblednutú priateľku po návrate domov, „ako si sa mi mala včera? Zdalo sa mi, že si sa výborne bavila,“ neodpustil som si ironickú poznámku. Nechcel som veľmi vyrypovať, ale keď ono je to silnejšie ako ja. No zabijem sa?

„Eeehh,“ odpovedala mi Tinda pekne celou vetou, ale popravde mi viac napovedala jej mimika zrkadliaca chabý fyzický stav s náznakom zahanbenia.

„Pozri, asi by sme si toho mohli vzájomne dosť vyčítať, ale kašlime proste na to. Ale len tak pre zaujímavosť mi, prosím ťa, vysvetli zopár vecí. Tie spakované tašky ešte dokážem pochopiť. Dokonca aj zopár porozhadzovaných vecí po celom byte. Čo mi však nejde ani za nič do hlavy je ten rozjebaný drez. To si sa akože v amoku do neho pustila a predstavovala si tam mňa?“

„Nepamätám sa,“ vyjasnila mi záhadu, „myslím, že mi niečo padlo,“ pokúsila sa to predsa len upresniť, ale videl som na nej, že tiež iba háda.

„Ja len, že to musela byť poriadna rana. Neposilňovala si náhodou s činkami alebo necvičila s nunčakmi, aby si ma mohla poriadne zrúbať?“ ozvalo sa zo mňa zase sarkastické ja a názorne som pritom predvádzal paródiu na Bruca Leeho. Tinu to rozosmialo a aj keď mi tento môj neduh zvykla občas vyčítať (akože som infantilný) veľmi dobre viem, že je to jedna z vecí, ktoré má na mne zvláštnym spôsobom rada.

„Ja fakt neviem čo sa stalo. Trochu som sa opila..., ale to iba kvôli tebe,“ povedala mi absolútnu novinku so psím pohľadom.

„No dobre, nechajme to tak. Ale predsa len ešte jedna otázka. Kde si preboha bola celé hodiny keď som sa vrátil? Bez mobilu, byt odomknutý a vysvietený ako hypermarket.“

„Išla som si kúpiť cigy na benzínku,“ odpovedala bez zaváhania. No že ma toto nenapadlo hneď tomu nerozumiem.

„Aha, ale nabudúce môžeš skúsiť tú hneď za križovatkou. Nemusíš ísť kvôli tomu do Devínskej. No nič, budem to brať tak, že si sa potrebovala poprechádzať, čo je aj dosť pravdepodobné. Len ťa prosím, nabudúce si zober aspoň mobil,“ dával som jej kázanie.

Nastala chvíľa ticha, v ktorej sa asi malo rozhodnúť, čo bude ďalej. Osobne to považujem nateraz za vyriešené, aj keď mi je viac než jasné, že sa podobný problém objaví znova. Niekde hlboko v podvedomí mi hlodajú nepríjemné myšlienky. Nemám nad tým potrebný nadhľad a potrebujem získať čas. Toho sa mi však nedostáva, pretože Tina prelomí mlčanie. „Toto mi už nikdy nerob.“

„Čo máš na mysli?“ robím sa tak trochu sprostý. Veľmi dobre viem, čo bude nasledovať. Vie ma vcelku poriadne vytočiť táto Tinina taktika. Najprv sklonená hlava, psie oči a potom, ako bolo jej extempore akože zahladené začne nanovo vyťahovať prapôvodný dôvod celej tejto situácie. To len ja som si myslel, že sme si fifty-fifty nehovoriac o tom, že som skalopevne presvedčený o svojej pravde. To je však bezpochyby aj ona. Posledný pokus o odľahčenie, ktorý ju určite skôr vytočí, ale zároveň jej tým pripomínam jej vyčíňanie. Treba si začať pripravovať obranné pozície... „Asi hovoríš o tom kýbli pri posteli, však? Nabudúce ti zoženiem bažanta a podbradník, aby si sa nemusela toľko nakláňať,“ poviem so smiechom, ale asi som to fakt prehnal. Teraz pôjde do tuhého hneď z fleku.

„Ha ha ha, veľmi vtipné,“ odrazila moju invektívu sucho a prešla bez zaváhania do protiútoku, „ja nie som žiadna handra, ktorá bude trčať tam, kde ty ju pohodíš.“ Tak toto som nečakal. Stojím, čumím na ňu s otvorenou chlebárňou, do ktorej by sa v pohode zmestila billiardová guľa a jediné na čo sa zmôžem je to, že nechápem. Nasadila veru silný kaliber na túto podľa mňa bezvýznamnú bitku.

„Už mám plné zuby toho, ako so mnou manipuluješ! Takto to ďalej nejde,“ pokračovala v nastúpenom trende a ja som absolútne nerozumel, o čo jej v konečnom dôsledku ide. Keby som ju nepoznal bral by som to ako jasnú predprípravu na rozchod, ale myslím, že si len chcela vytvoriť silnejšiu pozíciu vo vzťahu. Je pravda, že doteraz som bol asi dominantnejší a pokiaľ človek istú dobu zotrváva na určitej pozícii, iba komplikovane a nerád sa z tejto sťahuje. V každom prípade nemám pocit, že by som ju nejako utláčal. Sama sa postavila od začiatku do defenzívy a teraz sa z nej zrejme snaží predrať dopredu. Okey, nemám proti tomu nič, ale prečo sa ľudia potrebujú dostať hore tým, že znižujú úroveň ostatných namiesto vlastného rastu.

Momentálne si definitívne uvedomujem a priznávam, že náš vzťah už nie je partnerstvo, ale bojové pole, na ktorom sa bude vraždiť dôstojnosť toho druhého až do totálnej porážky. Bude však mať táto vojna aj víťaza alebo len porazených?

„Stop stop stop!“ snažím sa prerušiť paľbu ťažkého delostrelectva skôr, ako prídu na rad balistické strely a zbrane hromadného ničenia, „nejdeme sa radšej pomilovať, generál? Aj tak už nikoho nebaví čítať tieto vojnové scény. Erotika zaberie vždy a určite sú všetci zvedaví, ako nám to spolu funguje v posteli, pokiaľ zrovna nespinkáme s opičkami...“ Teraz sánka padla Tine a kľudne by som jej do úst narval celú billiardovú sadu aj so stolom a ešte by som sa tam zmestil aj ja.

„A... te...u...ko... Čo? O čom to trepeš? Koho čo nebaví čítať? Ty si úplne mimo alebo sa snažíš zase spraviť zo mňa debila? To je typické... ty žiješ mimo reality,“ skúsila získať pevnú pôdu pod nohami, čo iste nebolo jednoduché.

„Jéj, ani len netušíš, akú máš pravdu. Často je to tak a napríklad teraz úplne najviac. Mám celkom realistický pocit, že som mimo reality. Je to reálne?“ trepal som už úplne od veci. „Raz o tomto našom bizarnom vzťahu napíšem knihu a táto scéna tam určite nebude chýbať.“ Jednoducho ma to už nebavilo dookola riešiť, vyčítať si všetko možné, hádať sa a potom zase udobrovať a dať si perfektný sex vybičovaný zmesou serotonínu s nadmieru produkovaným adrenalínom. Všetko mi to príde maximálne absurdné a chcem preskočiť tú fázu stupídneho vzájomného osočovania rovno k pohlavnému splynutiu a kľudne oželiem ten hormonálny doping. Premieľajú sa mi tieto myšlienky v hlave, zatiaľ čo Tina na mňa chrlí vodopád výčitiek. „Ale to už by nebolo ono, však?“ poviem zrazu nahlas a ju to zarazí oveľa efektívnejšie, ako akýkoľvek od veci nezmysel predtým. Nechápavo na mňa pozerá, ja si ju pritiahnem k sebe a pobozkám. Nebráni sa možno len preto, že je zaskočená, ale ja využívam moment prekvapenia k milostnému protiútoku, ktorý po chvíli náruživo opätuje. Aké to môže byť jednoduché. Nechápem...

...the end... or not?

Nechápem... (4. časť)

Už zvonka vidím, že v byte sa svieti. Otváram dvere potichu aj keď viem, že Tina nespí. Ešte stále som značne mimo reálneho vnímania skutočnosti a tak mi určitú chvíľu trvá spracovanie vizuálnych vnemov. Na chodbe sú naukladané zbalené tašky. Do riti, to má byť zase čo za haluz... nejaké demonštratívne opustenie spoločne zdieľaného priestoru uprostred noci? Fantastické, takže problémy si na mňa počkali vo všetkej paráde. Snažím sa vyhodnotiť situáciu a zvoliť čo najlepší postup ešte pred postupom dovnútra bytu.

Svieti sa úplne všade, asi aby si moja drahá náhodou nezabudla zbaliť nejakú drobnosť. Kašlem na najlepší postup, aj tak sa to vždy zvrtne iným smerom. Vstupujem do veľkej kuchyne, aké v sockovských panelákoch nenájdete ani náhodou. Sánka mi padla až na podlahu a mám pocit, že sa mi sníva alebo som nevedomky zožral nejaké ťažké halucinogény. Skenujem podlahu, na ktorej sa povaľujú rôzne veci vrátane rozbitého taniera. Môj zrak sa zastaví na neidentifikovateľnom čiernom objekte a mozog vydá povel telu na bližšie preskúmanie. Kurva, veď to je kus umelohmotnej obruby starého kuchynského drezu. Vstanem a priložím ho k patričnému miestu, aby som si už aj tak jasnú hypotézu overil. Absolútne nechápem, ako sa jej to mohlo podariť urvať. To by človek musel použiť kladivo.

Až teraz si uvedomujem, že sa ešte neukázala Tina a jediná možnosť je, že je zalezená niekde v jedinej izbe tohto bytu. Moja sondáž pokračuje tam, ale nikde ju nevidím a to ma zblbne ešte viac. Vtom zbadám na zemi pohodený najväčší nôž nachádzajúci sa vo výbave nášho obydlia. Do prdele! Čo sa tu preboha stalo!? Začínam mať naozaj strach a márne sa snažím z doslova úlomkov vydedukovať, čo sa tu mohlo odohrať a hlavne kde je Tina. Beriem telefón a vytáčam jej číslo, ale jej mobil zvoní priamo tu v izbe pohodený na posteli. Teraz už sa vážne bojím a okamžite som triezvy ako nikdy.

Sedím bezradne na posteli a snažím sa niečo vymyslieť. Napadne mi zavolať jej mame. Možno ju požiadala o odvoz alebo čo, keďže to je asi jediné miesto, kam by sa mohla zdekovať. Lenže to by tu nenechávala veci aj telefón a v celom byte rozsvietené svetlá. Za pokus to však stojí. Nikto to ale neberie a ja nie som o nič múdrejší. Už zúfalý skúšam volať 112, či nemali nejaké hlásenie na našu adresu... Nič!

Sedím ako imbecil dobrú hodinu takmer bez pohnutia a mixér v hlave šrotuje o stošesť, ale nič ma nenapadá. Toto nemá cenu, idem si aspoň ľahnúť a ráno budem zisťovať, ak sa dovtedy neobjaví. Dlho nemôžem zaspať, ale únava ma napokon premáha a ja upadám do nevedomia.

Nemám tušenie, ako dlho som drichmal, keď ma prebudilo buchnutie dverí. Nikto iný, ako Tina to byť nemohol, aj keď po uplynulých udalostiach by som uveril hocičomu. Z postele nevstávam, iba pozorujem chabú koordináciu pohybov siluety blížiacej sa mojim smerom. Zvažujem, či mám odhaliť fakt, že nespím, ale to by momentálne k ničomu neviedlo. Uvidím, ako sa situácia vyvinie. V každom prípade tu bez debaty platí stará múdrosť 'ráno múdrejšie večera' alebo o tomto čase snáď skôr tá o konzumácii horúcej kaše. Nedokážem sa zdržať smiechu vo chvíli, keď sa Tina snaží vyzliecť si nohavice a premôže ju pritom gravitácia. Našťastie žuchla rovno na posteľ. Nechám cicu po peripetiách typických pre stav totálnej opitosti uľahnúť vedľa seba a je mi jasné, že môžem byť v podstate spokojný. Vrátila sa domov celá a ešte k tomu mám na zajtra oveľa lepšiu východiskovú pozíciu pri vzájomnej dišpute.

Táto pozícia sa, paradoxne k mojej nevôli, vzápätí ešte zlepšila. Ozvali sa totiž charakteristické zvuky signalizujúce búriaci sa žalúdok mojej drahej. Tá však nejavila ani najmenšiu snahu vstať zo spoločného lôžka a „hodila tigra“ rovno na posteľ. Do pi.i! Takéto pochúťky fakt nemusím, hlavne keď tiež nie som v najlepšej kondícii... Som k smrti unavený, za chvíľku vstávam a teraz ešte toto. Aký by ale malo zmysel robiť ďalší cirkus? Mimo to je Tinda totálne out, zostáva to na mne.

Otváram okno, z kúpeľne prinášam vedro s handrou a pekne si na ňu posvietim. V hlave mi hučí nejaký drbnutý pavián, ktorý by sa rád dostal z klietky, ale ja ho zo všetkých síl ignorujem. Hmm, mám to len poutierať alebo vymeniť komplet povlečenie? Prvá možnosť znamená smrad na celý zvyšok noci, druhá manipuláciu s polomŕtvou láskou a riziko recidívy. Obhliadka miesta činu ma trochu upokojuje, moje zlatinko zdá sa večeralo len tekutú stravu a ošablilo iba paplón. Ten som teda prevliekol a namočil do vody, vedro pristavil k posteli a snažil sa prebrať Tinu k životu aspoň natoľko, aby ma vnímala. Keď sa mi to konečne podarilo vydal som inštrukcie pre prípadný ďalší šabľový súboj a išiel znovu spať. Prenádherné to vyvrcholenie noci.

...pokračovanie nabudúce...

PS: sorry, ale nejak mi to rozbilo a za pána to neviem dať dokopy...

Nechápem... (3. časť)

Diera je klub, ktorý si po celé roky nezískal svoju exkluzívnu klientelu, ktorá by ho držala nad vodou. Jedinou výnimkou sú pravidelné štvrtkové drumandbassové akcie, ktoré bývajú dosť narvané, ale to iba preto, že majú nulové vlezné. Pri akomkoľvek pokuse zaviesť aspoň symbolické vstupné sa to odrazilo na prudkom poklese návštevnosti. Dnes to našťastie nehrozilo a so mnou tie lámané beaty už poriadne trhajú. Hudba a tanec boli pre mňa odjakživa bránou do inej dimenzie. Vždy, aj keď mi bolo neviem ako zle, na tanečnom parkete som to dokázal pustiť z hlavy. Všetko zlé sa zo mňa vyplavovalo spolu s potom.

Stretávam tu množstvo ďalších známych. Predsa len som bol dlhodobo pravidelný návštevník takmer všetkých akcií, na ktorých dominoval bubon a basa. Pokračujeme v nastúpenom trende a mierime rovno k baru, ale už to so mnou poriadne lomcuje a ja sa pri čakaní na drink pohupujem do rytmu. Kopnem to do seba a nechávam sa vcucnúť masou ľudí na parkete. Zatváram oči a len záblesky stroboskopu presakujú cez viečka a vytvárajú tancujúce farebné škvrny. Vylučujem zo seba posledné zvyšky negatívnych stavov.

Nemám poňatia ako dlho som tam takto strávil, ale zrazu mi do uší vnikne ženský hlas vyslovujúci moje meno. Otvorím oči a chvíľu mi trvá kým sa dokážem zorientovať, čo mi ešte sťažuje dievčenské telo zavesené na mojom krku. Až keď sa trochu odtiahne dokážu moje obvody pracovať natoľko, aby vedeli vyhodnotiť situáciu. „Ježiš Lucka, ahoj,“ dokážem zo seba vysúkať, „už som myslel, že nejaká tajná obdivovateľka to nemohla vydržať a vrhla sa na mňa.“

„No počkaj, ja som tvoja obdivovateľka,“ zašvitorila koketne a mňa to rozosmialo. Poznáme sa už dlho a istú dobu to dokonca vyzeralo, že medzi nami môže byť niečo viac. Toto bol však jeden z tých perfektných kamarátskych vzťahov, v ktorých by sa všetko dosralo, keby sme z toho chceli vytĺcť niečo iné než v tom bolo. Výborne sme si rozumeli, mohli sme sa porozprávať o čomkoľvek a nemuseli mať obavu z nepochopenia. Takisto sme to vedeli spolu poriadne roztočiť na party, ale od kedy som s Tinkou náš vzťah trochu ochabol. Jednak som nemal toľko času a jednak je fakt, že moja drahá na Luciu očividne žiarlila, zrejme práve pre to naše nadzmyslové súznenie. V tejto chvíli mi odľahlo, že tu nakoniec Tina nie je. Pri tom, ako je dnešok rozohraný by určite prišlo k nejakej scéne, ak nie priamo tu potom určite neskôr doma.

„Máš tu aj svoju drahú?“ spýtala sa rozhliadajúc sa okolo. „Aby tu náhodou jeden z nás nedostal do držky,“ zachichúňala sa.

„Vidím, že sa tejto téme dnes jednoducho nevyhnem... nie, Tina tu nie je, ak nás teda nenápadne nepozoruje spoza rohu zamaskovaná za hajzelbabu. A keď potom pôjdem na záchod knokautuje ma jedným dobre miereným kopom.“ Zasmiali sme sa tomu, ale ja som si to živo predstavil až ma striaslo.

„Počuj, nejdeme na chvíľu von, trochu podebatovať a zahuliť?“ nahodila osvedčenú návnadu.

„Som už síce dosť opitý, ale s tebou vždy rád, prdelka,“ odpovedal som žoviálne a prehltol krútiaceho sa červíka na háčiku, „ale môžem zavolať aj nejakých týpkov, s ktorými som tu? Máš toho dosť? Celý večer ma sponzorujú a keby sa dalo rád by som sa im revanšoval. Síce zase na cudzí účet, ale...“ nechal som nedokončenú vetu visieť vo vzduchu.

„Absolútne žiaden problém, hlavne keď to sú fešáci,“ zaspievala koketa a mrkla na mňa, „počkám vás hore.“ Išiel som teda pohľadať parťákov, ale nakoniec išiel iba Vik a Laky, ostatní už boli najebaní natoľko, že som to radšej ani neskúšal.

Vonku postávalo plno ľudí. Predpokladám, že všetci sa prišli osviežiť čerstvým vzduchom a pokochať hviezdnou oblohou. Okolo Lucie a jej kamarátky Simon sa obšmietal nejaký týpek, ktorého spoločnosť im evidentne nevyhovovala.

„Nejaký problém?“ spýtal som sa pri príchode razantne, až ma to samého prekvapilo.

„Klídek, len sa rozprávame,“ zakontroval ozembuch, „veď ja už odchádzam.“ situáciu po pohľade na trojnásobnú presilu absolútnych pacifistov, čo však on nemohol tušiť, zrejme vyhodnotil ako beznádejnú a odišiel tokať niekde inde.

„Ó, ty môj hrdina, ty si bránil moju česť sťa rytier,“ spustila tirádu Lucka, na čo som ja s gracióznym úklonom sňal imaginárny klobúk a oslintal jej ruku. „Moja paža patrí len vám, statočný bohatier. A fajka tiež... ehm, teda tuhľa túto mám na mysli, aby ste si o mne dačo nespôsobné nemysleli, udatný bojovník,“ pokračovala vo výstupe, podávala mi dúchadlo a všetci sme sa skoro pošťali od smiechu a to sme ešte ani neprikúrili pod kotlom.

V podobnom duchu sme pokračovali aj počas rotácie fajky naplnenej dušu liečiacimi bylinami a dolu sme odchádzali zdunení ako jamajskí šamani. Žiletkami namiesto očí som prerezával priestor a hľadal vhodné útočisko na uskladnenie telesnej schránky. Poznám sa však už veľmi dobre, čo by sa asi aj dalo očakávať po bezmála troch dekádach spoločného života so sebou samým a teda viem, že v týchto stavoch potrebujem byť aktívny a nie zakvasený niekde v kúte. Rytier Búrka preto odkladá brnenie a vstupuje znovu na parket využiť zostrené zmysly na novodobé rituálne tance. Dámy sa rozhodujú pre rovnakú variantu, kdežto páni volia kultiváciu Sahary v ústach. Našťastie nezabudli ani na mňa napriek naštrbeným pamäťovým obvodom.

Blbneme na parkete ako za starých čias a ja nemám ani pomyslenia na nejaké problémy. Svet je gombička. Takto to pokračuje ešte nejakú tú hodinku, aspoň myslím; predsa len je moje vnímanie času značne zrelativizované. Časom však prichádza únava a zajtra, či vlastne už dnes ráno vstávam do práce. Ostatní sú tiež už náchylní k odchodu okrem Maňasa a Benjiho, ktorí sa už totálne dorazili a nie sú náchylní už vôbec k ničomu vrátane uvedomenia si vlastnej existencie.

Statočne som sa ožral a stále som poriadne zhulený, preto sa rozhodujem po rozlúčke absolvovať cestu domov po svojich, aby som sa aspoň trochu dal dokopy na čerstvom vzduchu. Teraz, keď som sám sa mi v hlave mihajú myšlienky ako v mixéri. Dúfam, že Tina už bude spať a ak aj nie, že nebude mať potrebu niečo riešiť. Nôžky cupitajú v automatickom móde a ja sa nezadržateľne blížim k domovu.

Nechápem... (2. časť)

Vstupujem do Pekla a rozhliadam sa okolo po známych tvárach, ale okrem barmana nepoznám nikoho. Ešte stále rozhodený z hádky s Tinou si sadám k veľkému stolu, za ktorým si pripadám akosi nepatrične. Našťastie ostatní prichádzajú ešte skôr, ako mi prinesú objednané pivo a ja nebudem vedieť čo s rukami, nohami a hlavou.

„Nazdar kámo, ani nevieš ako rád ťa vidím,“ volá Viktor takmer už od dverí a rozťahuje ruky zároveň s úsmevom ako keby mal v kútikoch úst pripevnené neviditeľné lanká. „Kokšo, ako dlho sme sa nevideli? To už je dobrého pol roka.“

Jeho entuziazmus je prudko nákazlivý a to je jeden z mnohých dôvodov, prečo ho mám tak rád. Presne toto potrebovala moja zdecimovaná dušička. Bez rozpakov sa objímame a zo mňa sa razom vyparili všetky blbé pocity. Zdravím sa aj s ostatnými a sadáme k stolu.

„Prezraď mi konečne ako to robíš, že vyzeráš aj po rokoch stále rovnako?“ nadhadzuje Vik, „to bude asi tými mladými cickami, s ktorými to ťaháš,“ dodáva so smiechom. Naozaj neviem čím to je, ale veľa ľudí mi hovorí niečo podobné. Len škoda, že aj ja to tak necítim, aspoň v tomto období nie.

„No, to bude asi skôr tým, že nemám prachy a tak nosím stále tie isté handry ako pred rokmi,“ snažím sa o sarkazmus na vlastný účet.

„Chodíš stále s Tinkou?“ pokračoval v načatej téme, „a príde sem aj ona?“ Tak presne toto som potreboval. Nakoniec sa fakt budem cítiť ako totálny kretén.

„No jasné, až na to, že toho v poslednej dobe veľa nenachodíme. Myslím, že máme teraz takú menšiu ponorku,“ odpovedám. „Dnes sme sa zase chytili... práve, že sem chcela prísť, ale ja som potreboval byť aspoň chvíľu bez nej. Viem, že jej zďaleka neposkytujem to, čo by potrebovala, ale stále sa nemôžem dostať z tých sračiek.“

„Počúvaj kámo, ale ty vôbec nepôsobíš, že by si sa topil v problémoch a depkách. Vždy keď sa stretneme si úplne v pohode, teda aspoň na mňa tak pôsobíš a to už ťa poznám nejaký ten rok,“ konštatuje Viktor a prinúti ma zamyslieť sa.

„Hmm, asi to bude tým, že keď ťa vidím, tak sa musím smiať,“ pokúšam sa o taký polovtip, ale pokračujem už vážne. „Vieš, my sa stretneme raz za čas a pri podobných príležitostiach. Nie som sebadeštruktívny typ, aby som to v sebe živil za každú cenu. Bohužiaľ, potom si to asi odskáče napríklad Tinda, ktorá je so mnou skoro stále. A ja v podstate ani nemám depky, iba sa chcem dostať z dlhov a to prináša zo sebou takéto haluze,“ rozhovoril som sa, ale už som to chcel nechať plávať a tak som to ďalej nerozvíjal.

„To bude určite v pohode. Raz spravíš dieru do sveta,“ snaží sa Vik pozdvihnúť moje sebavedomie a hneď aj spečaťujeme optimistické vyhliadky neurčitého charakteru boraxom, ktorý je zároveň bodkou za temnými témami dnešného večera. S pribúdajúcim časom a obsahom alkoholu v krvi sa moje frustrácie dostávajú do kómy a ja by som im s potešením umožnil okamžitú a definitívnu eutanáziu. Na otravu alkoholom však určite neskonajú, skôr naopak, prebudia sa ešte silnejšie a preto sa radšej držím na uzde.

Večer pokročil a my sa rozhodujeme, že sa pomaly presunieme do Diery na drumáč. Skúšam teda volať Tine, ale neberie mi telefón. No čo už, asi sa ma rozhodla potrestať odmietaním akejkoľvek komunikácie. Vyrážame teda a nerobím si z toho ťažkú hlavu.

Neprešli sme ani dvesto metrov a pred nami sa črtá povedomá postava – Tina. Neviem, či je to len náhoda, ale v podstate je to jedno. Prechádza okolo nás, pozdraví ako keby nič a bez zastavenia si to šinie ďalej napriek môjmu volaniu. S chalanmi pozeráme na seba ako blbci a ja sa neviem rozhodnúť, či sa mám za ňou rozbehnúť, ale nakoniec sa na to vyseriem. Je dosť možné, že práve na to čaká, ale ja nemám chuť nanovo riešiť veci, ktoré nie sme schopní rozlúsknuť od kedy sa poznáme. Ach jo, ten náš zacyklený vzťah.

....pokračovanie nabudúce....

Nechápem... (1. časť)

Tak panstvo, rozhodol som sa, že sem postupne zavesím jeden z mojich pokusov o... čo ja viem, čo to akože má byť(?), snáď poviedka. Prípadná podobnosť s mojim prípadne vašimi životmi, bývalými frajerkami a vôbec s niečím reálnym je čisto náhodná... alebo nie? A naozaj by som bol rád, keby ste mi napísali akékoľvek názory. Ďakujem.

Sme spolu o niečo dlhšie ako rok, čo je pri mne už vskutku slušný čas. Nechápem, čo na mne môžu vidieť tie mladé slečny, peniaze to určite nebudú. V tomto období to platí dvojnásobne, ale aspoň si môžem hladkať svoje nabúrané sebavedomie z materiálneho neúspechu.

Veľmi ma mrzí, že si absolútne nemôžem dovoliť zobrať ju niekam do mesta, do klubu alebo na nejaký výlet. Čo sa dá robiť, sám som si nevyrazil von už zopár mesiacov. Na druhej strane na nedostatok spoločne stráveného času sa ani jeden sťažovať nemôžeme. Bývame obaja u mňa na byte a s výnimkou času, kedy ja som v práci a ona v škole sme prakticky stále spolu. A taký stereotyp človeku skôr či neskôr začne liezť na mozog.

Pozvanie starého kamaráta na pánsku jazdu bolo preto pre mňa ako vyslobodenie z ročného pobytu v ponorke. Prachov naozaj nebolo veľa, ale na to pivko sa určite nájde a okrem toho ma Viktor, oboznámený s mojim hendikepom, pozval. Potrebujem predovšetkým komunikáciu s niekým iným, nezávislým od nášho vzťahu, v ktorom sú hádky pre totálne blbosti stále častejšie. Dnešok je exemplárnym príkladom tohto stavu.

Prichádzam domov z práce a už sa nemôžem dočkať večera. Tina je už doma. Nechcem to stupídne odďaľovať a radšej idem hneď s pravdou von.

„Zlatinko, volal mi dnes Viki a pozval ma večer na drink...“ nadhadzujem a čakám na prvú reakciu, od ktorej bude závisieť spôsob ďalšej komunikácie. Zdrobneniny a výrazy typu srdiečko, ušiačik alebo chrobáčik používam výhradne so sarkazmom, ale teraz to zo mňa vyletelo celkom prirodzene, asi z obavy o vývin situácie v podvedomí a vytváraní si čo najlepšej východiskovej pozície.

„Super! A o koľkej?“ zaštebotala s neskrývaným nadšením, čo zasa mňa neskrývane zmiatlo.

„Okolo siedmej... a ty tiež niekam ideš?“ vystrelil som kontraotázku bez rozmyslu a začal toho ľutovať už keď letela pomedzi zuby. Poznáme sa už dosť dôkladne na to, aby som vedel, že jej reakcia mohla znamenať celé spektrum možností a ja by som mal najprv presondovať terén. Že som zo seba spravil jednou krátkou vetou slona v porceláne sa ukázalo hneď vzápätí.

„To má akože čo znamenať? Ty sa pôjdeš najebávať do mesta a ja mám sedieť doma na zadku?“

„Nič také som nepovedal, len som podľa tvojej reakcie myslel, že máš nejaký program,“ snažil som sa z toho vybrusliť, lenže tým som sa do toho iba viac zamotával.

„Takže môžem ísť s vami,“ pokračovala už kľudnejšie a nahodila oznamovací tón, aby zamedzila ďalším prípadným diskusiám a pochybnostiam.

„Hmmm, fakt neviem, či to bude úplne v pohode,“ pokúšal som sa argumentovať, „okrem Vikiho príde ešte Maňas a ďalší traja týpci. Proste samí chalani...“, ale jej protiútok zrazil moje pokusy späť do štádia nevyslovených myšlienok.

„Kurva čo sa za mňa hanbíš alebo čo? Už si ani nepamätám, kedy sme boli spolu vonku,“ to už skôr kričala. „Stále trčíme na byte alebo musím ísť von s kamoškami. Už ma to nebaví! A keď sa ti konečne uráči vypadnúť, tak jedine bezo mňa,“ nasadila ťažký kaliber ženskej logiky a hry na city. „To sú ti kamaráti prednejší ako ja?“

Toto už som poznal príliš dobre. Môžem rozprávať, čo len chcem, aj tak z toho v jej očiach vyjdem ako kretén. V tomto momente by som mal vzdať pokusy o vysvetľovanie, ale to by som nesmel mať žiadne ego. A predovšetkým mám pocit, že pravda je, ako inak, na mojej strane a okrem toho mám právo na voľný pohyb. Teraz už mi to príde ako vnucovanie sa a to mi lezie poriadne na nervy. Zatiaľ sa však držím v kľude, čím naopak ja dodávam váhu svojim rádoby faktickým pripomienkam, na rozdiel od nastupujúcej Tininej hystérie.

„Prosím ťa, ukľudni sa,“ snažím sa dostať situáciu aspoň do relatívneho normálu, „viem, že sme dlho nikde spolu neboli, ale veľmi dobre vieš prečo. Z Viktorom sme sa nevideli minimálne pol roka a chcem si s ním normálne pokecať. Proste také chlapské reči alebo ako to mám nazvať. Sama si povedala, že ty z babami chodíš von a tiež určite preberáte veci, ktoré by ste pri týpkoch nerozoberali. Je mi jasné, že pre teba to nie je argument, ale my sme spolu každý jeden deň a ja sa potrebujem občas stretnúť aj s niekým iným,“ nechala ma nezvyčajne dlho rozprávať bez prerušenia až som sa sám zasekol.

Ukázalo sa, že to bolo len ticho pred skutočnou búrkou. „Takže zrazu máš prachy na chodenie do mesta. Fantázia!“ zvyšuje hlas a popritom sa afektovane smeje. Už mi je úplne jasné, že sa to do poriadku nedá, ale sám som nebol schopný to zastaviť.

„Ježiši, Tinda,“ skúšam zastaviť lavínu, „Viktor ma pozval.“ To sú však už len také pokusy zo zúfalstva. Zrazu dostávam spásonosný nápad a chcem veriť, že zaberie. „Pozri, my pôjdeme niekam na pivo a potom asi vyrazíme do Diery. Tam je dneska zadara akcia. Zavolám ti okolo desiatej a môžeme sa tam potom stretnúť.“ Zdá sa však, že ma vôbec nepočúva a neustále pokračuje v guľometnej paľbe. Zrazu ako keby uťal.

Neviem, či v reakcii na môj návrh, ale Tina prichádza s novou taktikou. „Kam vlastne idete?“ znova ma zmiatla totálnou zmenou v správaní aj zmenou tónu.

„Prečo?“ zmohol som sa len na primitívnu jednoslovnú otázku. Tuším za tým nejaký kuleh.

„To sa nemôžem spýtať kam ideš s kamošmi?“ pýta sa akože tak mimochodom a môj tušák začína získavať jasnejšie kontúry. Teraz by bola blbosť vykrúcať sa z toho, ale aj tak to skúšam.

„Neviem, budeme si ešte volať,“ klamem, pretože sme už viac menej dohodnutí na stretnutí v jednom z obľúbených podnikov pod hradom. „Čo ma chceš prísť skontrolovať?“ nedá mi, aby som sa nepokúsil zistiť, čo má za lubom.

„Máš snáď predo mnou čo skrývať? Veď aj ja si môžem len tak vybehnúť na drink, či nie?“ hovorí s nespochybniteľnou logikou.

„Snáď nechceš, akože náhodou, prísť za nami? Nezdá sa ti to trochu trápne?“ oponujem a celé mi to pripadá absolútne iracionálne, ale nechcem už prilievať olej do ohňa. Apelujem na jej dôstojnosť a som si takmer istý, že to zaberie a nemýlil som sa.

„Vieš čo, choď do riti!“ posiela ma tam, kde mi to doteraz bolo odopierané a sama sa začína obliekať. Ja nerobím vôbec nič, iba sa na ňu pozerám.

Veď ju to zasa prejde. V duchu som si medzitým sľúbil, že ju čo najskôr musím niekam vytiahnuť. Na jednej strane ju chápem, ale na takéto scény už fakt nemám náladu. Jeden posratý večer chcem stráviť s niekým iným a hneď je oheň na streche. Dvere sa prudko zabuchli a ja tupo čumím na poletujúci kus papiera prinúteného k letu prudkosťou Tininho odchodu.

pokračovanie nabudúce...

Underworld

No jo panstvo. Je to radosti, keď už máte napísaný takmer celý článok, odskočíte si od compu a po návrate ho nájdete zamrznutý a pomôže len tvrdý reštart, po ktorom sa váš neuložený dokument síce obnoví, ale tak, že máte napísanú len prvú vetu. Od kedy sa mi niečo podobné stalo pred časom vždy si priebežne napísané ukladám a zrovna dnes som na to akosi pozabudol. No čo už, idem písať znova...

Takže k veci. Včera, či vlastne už predvčerom sa uskutočnila preložená akcia Electronic Beats 2 s headlinerom Underworld, legendou to elektronickej tanečnej hudby. Keďže som ich kedysi dosť žral nemohol som si ich live act priamo na Slovensku nechať ujsť. Je síce pravda, že ich neskoršia tvorba ma už natoľko neoslovuje, ale predsa len nie je protagonista ich formátu u nás každý deň. Druhou pravdou je, že ma snáď ešte viac lákali nemeckí Modeselektor, ktorých vystúpenie som vychytil na FM_ku a boli fakt dobrí.

Ako to už u mňa býva, znova som na miesto konania akcie dorazil na poslednú možnú chvíľu. K tomu ešte absolvovanie nutných procedúr v šatni a vystávanie v nekonečnom rade na drinky, keďže moja ústna dutina prudko atakovala prvenstvo púšte Atacama ako najsuchšieho miesta na Zemi. Objektívne musím priznať, že toto som si spôsobil sám zapaľovaním posvätných ohňov pred vstupom.

Bohužiaľ, po týchto peripetiách a prepracovaní sa na výhodnejšiu pozíciu viac dopredu sa mi podarilo vychytiť necelé dva či tri tracky zo setu Modeselektor, čo je na hodnotenie žalostne málo. Ale to čo som počul pri postávaní pri bare mi vcelku sedelo. Mám totiž slabosť pre ten typicky nemecký electrosound. Dvojnásobná škoda pre mňa bola aj v tom, že v tom čase bol ešte relatívne slušný priestor na tancovanie.

Po nich už mali nastúpiť hlavné hviezdy z UK. My sme riešili dilemu, či zostať na dosiahnutej pozícii, presunúť sa na ešte lepšiu viac dopredu alebo sa stiahnuť späť k dosahu nalievarní. Napokon sme zachovali status quo aj preto, že na hlasné naliehanie auditória sa páni z UW dostavili na pódium s predstihom viac než desať minút oproti plánovanému začiatku, čo im slúži ku cti. Samotné vystúpenie začalo vcelku nevýrazne postupným pridávaním zvukových línií, tak typickým pre ich začiatky. Ja to mám veľmi rád, ale tu som si uvedomil, že by sa to asi viac hodilo do intímnejšieho prostredia. Bol to však len predčasný začiatok asi dvojhodinového koncertu. Ten, ako sa postupne rozbiehal, zvyšovala sa aj hustota ľudskej masy pred pódiom, takže na rozšafné tanečné kreácie nezostal priestor, čo bola z môjho pohľadu výrazná prekážka pri maximálnom užití si performance. K tomu sa pridala aj úmerne sa zvyšujúca teplota prostredia a naopak znižujúci sa obsah kyslíku. No s tým sa dalo rátať.

Vystúpenie postupne gradovalo. Časom sa pridala aj vizuálna zložka priamo na pódiu v podobe dlhých nafúknutých valcov meniacich farbu v rytme hudby. Sprvu som si myslel, že to majú byť nejaké falické sexuálne symboly, ale to asi len ja mám v hlave také prízemné myšlienky.

Atmosféra medzi ľuďmi vrela, aj keď som sa nevedel zbaviť dojmu, že reagujú viac menej len na notoricky známe hity, ale tak to asi chodí pri hviezdnych vystúpeniach. Ako som už spomínal, celý koncert trval zhruba dve hodiny a v závere už bol cítiť menší útlm, čo bolo určite spôsobené aj tou dusnou atmosférou, v ktorej bolo naozaj umenie vydržať celú dobu. Aj preto neboli požadované ďalšie prídavky.

Vo všeobecnosti to bola vydarená akcia, aj keď som si ju neužil úplne podľa predstáv. Išiel som tam však bez väčších očakávaní, takže určite nemôžem hovoriť o sklamaní. Po Underworlde hral ešte DJ Tvyks, ale to už som sa viac bavil s kamošmi, ktorých som konečne stretol a po chvíli sme to zabalili a vyrazili na after do Buddháča (Nu Spirit). Podľa predpokladov bolo narvané natoľko, že ani nadštandardné kontakty medzi personálom nám nepomohli dostať sa inside. Nezostalo nám nič iné, len si to strihnúť do Subclubu, kde to bolo prekvapivo ešte dostupné. Ale túto etapu už rozpisovať nebudem. Jednak sa mi nechce a jednak sa nič extra nestalo, ak nerátam zistenie, že som zostal celkom švorc. Ešteže mám takých dobrých kamarátov a brácha:)

Teraz už sa môžem tešiť na ďalšie zaujímavé akcie, ktoré sú už avizované. Našťastie sa situácia v Bratislave ohľadne koncertov a akcií dostáva do štádia, keď už sa človek musí pomaly rozhodovať na čo pôjde a čo bude musieť vynechať.

Insomniac

Hlboká noc je silným vetrom unášaná do stratena. Ja sedím a premýšľam, prečo tu sedím a premýšľam. Obrátený životný režim mi prináša hodiny samoty vypĺňané intenzívnou mozgovou činnosťou. Zvykol som si na to, ale už sa nemôžem dočkať, kedy sa to zase upraví aspoň do relatívneho normálu. Mám síce rád noc a dokonca aj v obdobiach takmer pravidelného vstávania som najaktívnejší (aspoň čo sa kreativity týka) práve počas nej, ale energiu predstavuje Slnko a to mi začína chýbať.

Občas si už pripadám ako sova alebo netopier. Hlavne v tomto ročnom období vyznačujúcom sa krátkymi dňami. Zaspávam s vychádzajúcim Slnkom a kým sa mi podarí prebrať k životu už je zasa tma. Zopár dní mi to nevadí, ale už z toho pomaly začínam byť dosť mimo. Celý život som sa cítil byť iný, ale toto je už aj na mňa priveľa. Zvláštne je najmä to, že aj keď niektorý deň pracujem od skorého rána, tak jednoducho vôbec nejdem spať s tým, že aspoň potom bez problémov zalomím skoro večer a biorytmus sa upraví. Lenže moje telo je akokeby naprogramované na ten nočný mód a ja zasa sedím s vypleštenými očami pred monitorom do svitania. A dnes to nie je iné.

Celý problém by ani nebol problémom, keby som nezačal pociťovať deficit inšpirácie pri písaní. Rád zachytávam postrehy z prežitého dňa alebo sa len jednoducho nechávam nabíjať slnečným svitom, ktorý potom písaním uvoľňujem. Teraz však už bežím na rezervu. Nepociťujem depky ani frustrácie, ale nemám v sebe ten zápal potrebný na písanie...

...nejako som zadrichmal. Klasicky, okolo šiestej ráno. Tesne po deviatej zvoní telefón. Čo som? Kde som? Inštinktívne ho beriem do ruky a niečo stláčam... blbý budík; to som kedy nastavil? Dezorientovaný pozerám na displej, na ktorom figuruje Matrosh a nechce odtiaľ zmiznúť. Héé? Pár sekúnd mi trvá kým mi zapne, že to nie je alarm call, ale normálka hovor. „Héé?“ ozývam sa duchaplne, tentoraz nahlas. „Nazdar. Poď ma, prosím ťa, vykopnúť...“ objasňuje mi prostredníctvom satelitu šuhaj stojaci za dverami len pár metrov odo mňa. „Jasné, jasné... I am fresh and I am gonna...“ odpovedám, ale to už skôr len v duchu. Rastamani vstávajú skoro a treba ich pustiť do ulíc.

Sprvu sa pohybujem ako zombie, ale schody dole-hore na štvrté mi rozprúdia krv a ja som prebraný natoľko, že tu teraz ťukám do kláves. A prečo to robím? Žeby mi ten krátky výlet cez cestu po rožky stihol dobiť batérie? Možno. Alebo náhly záblesk inšpirácie, ako konečne niečo dopísať. To je vlastne celkom jedno.

Práve som zistil, že insomnia ako nespavosť ešte nie je vo wikipedii spracovaná. To je tuším normálna výzva. Veď kto iný by mal o tom niečo vedieť, ak nie ja. Hmm, ale ako tak nad tým rozmýšľam, ja nespavosťou asi ani netrpím. Chrním každý deň viac než dosť, ibaže v nesprávnom čase...

...a teraz sa už na to môžem vysrať a idem si ľahnúť, veď už je jedenásť hodín. Dobrý deň...

Nové trendy a zblbnutí ľudia

Po nejakom čase si hovorím, že využijem stav insomnie na napísanie nejakého príspevku na blog. Žiadne prevratné udalosti sa v mojom súčasnom bytí neodohrávajú, ak nepovažujem za takýto jav svoj totálne obrátený biorytmus. Ten je však so mnou spätý nerozlučne už mnoho rokov, takže nič nové.

Myšlienky, ktorými sa zaoberám sa snažím vložiť do textu, ktorý mal byť pôvodne len jedným z príspevkov na tejto stránke, ale akosi zázračne sa slová neustále nabaľujú a jeho rozsah je už teraz priveľký na zavesenie sem. Možno ho rozdelím a predsa len zverejním. To len aby si niekto nemyslel, že ma písanie omrzelo. Teraz sa však potrebujem na chvíľu od toho oslobodiť a dať niečo len tak.

Takže o čom moji milí? Nechám sa inšpirovať dnešnou pracovnou cestou z Blavy do Nitry. Išiel som totiž spolu s kolegom a ten si čerstvo zaobstaral kúlovú hračku – GPS. A práve jeho použitie pri našej ceste (pre neznalých, celá trasa vedie po diaľnici) ma nesmierne zaujalo.

Hneď ma napadla paralela s mobilmi v začiatkoch ich používania. Z tej doby mi utkvelo v pamäti najmä značne okázalé používanie týchto prístrojov pripomínajúcich najviac asi tehlu s displejom a tlačidlami. Namakaní týpci s telefónmi bez šnúry nás - loserov bez podobného výdobytku modernej techniky v osobnom vlastníctve – obšťastňovali extrémne hlasnými hovormi. Tie sa mimochodom najčastejšie týkali kšeftov rádovo sa pohybujúcich minimálne v ťažkých desaťtisícoch prípadne prejavov samčieho ega pri prezentácii svojich nesporných úspechov pri rozširovaní svojho isto kvalitného genetického materiálu medzi samičkami (pardon dámy). Miernejším a rafinovanejším prejavom vlastníctva mobilu bolo jeho vyloženie do zorného poľa prítomných pri každej možnej príležitosti a neustála kontrola sprevádzaná patričnou mimikou, ktorá mala všetkým naznačiť, že majiteľ očakáva každú chvíľu nesmierne dôležitý hovor (pravdepodobne o ťažkom kšefte alebo babenkách/týpkoch).

My ostatní sme si samozrejme mysleli svoje a pre zmenu sme okázalo opovrhovali týmito trapošmi... až do chvíle, keď sme sa sami stali šťastnými používateľmi mobilu. Až by sa zdalo, že tieto malé prístroje majú magickú schopnosť meniť ľudský svetonázor.

Ďalšiu paralelu pri používaní GPS a mobilov vidím vo fakte, že po ich nadobudnutí človek akosi automaticky získava presvedčenie, že sa bez daného zariadenia už v živote nemôžete zaobísť. S navigačným systémom mám priamu skúsenosť v dvoch prípadoch vrátane toho dnešného, pri ktorom som už naznačil jeho nezmyselné použitie na diaľnici. Celé to bolo zaklincované pri príjazde do Nitry. Našťastie sme obaja s kolegom poznali cestu do miesta určenia aj bez sexy hlásku našej elektronickej navigátorky, ktorá očividne ignorovala jednosmerky a zákazy vjazdu nevraviac už o tom, že nás chcela hnať o dobrých desať kilákov naviac po obchvate. Keby ste boli náhodou takí trápni a nevedeli, tak pri každom akože zlom odbočení cicka v krabičke oznámi „prepočítavanie“ a snaží sa vás dostať napriek vašej blbosti do cieľa. Po asi desiatom prepočítavaní som už čakal, že tá pipina to už nevydrží a podľahne panike a zúfalstvu z takých kreténov, ale držala sa. Ja ale verím, že pri súčasnom prudkom vývoji technológií bude do dvoch rokov vyvinutá emocionálne dokonalejšia verzia, ktorá okrem neomylnej navigácie bude vodičom nahrádzať partnerku alebo manželku na mieste spolujazdca aj nárekmi, nadávkami a podobne. Len dúfam, že to vývojári nedotiahnu do absolútnych dôsledkov a virtuálna navigačná samica sa bude dať vypnúť.

Ták... som sa trocha tematicky zregeneroval a môžem zase pokračovať v ťažkých pisateľských kládach.