zubatý článok

Septembrový piatok, kola sezony se nám začali roztáčet naplno, ako by povedal môj šéf obľubujúci vzletné frázy. To znamená jednu vec. O voľných víkendoch a voľných dňoch vôbec si môžem nechať snívať počas mikrospánkov na pracovných akciách. Zrovna dnes mám celý deň voľno. Skôr, než ma niekto obviní z protirečení, vravím celý deň, ale nie večer. Snažím sa preto využiť tento čas a s odhodlaním, ktoré mi nie je vlastné idem hľadať zubára. Stomatológa, ktorého bezúspešne zháňam odkedy som sa dovalil do Prahy. Nie, že by som bol v tomto smere kontinuálne aktívny po celý ten čas. To zas nie, veď sa poznáme. Bolo to skôr v takých vlnách. Hneď na začiatku, keď som bol ešte plný eufórie a nadšenia a chcel všetko poriešiť hneď a zaraz som sa tým ešte príliš netrápil. Na to som mal plno iných dôvodov a tento som si mohol odložiť do zálohy. Nasledovali ďalšie vlny, mohutnejšie a po neúspechoch stále frustrujúcejšie. Jedna taká prišla po svojvoľnom opustení vyhradenej stoličky neposednou plombou. Skúšal som predovšetkým obvolávať ambulancie na základe kontaktov získaných od kamarátov, známych a kolegov. Predsa len to poskytuje aspoň aké také referencie. Neúspešne. Človek si časom akosi zvykne používať len jednu stranu chrupu. To má však logický následok. Nadužívaná strana rýchlejšie podlieha opotrebeniu. A tak sa v súlade s touto logikou jedného krásneho večera rozlomila druhá stolička. V záujme vlastného prežitia a zachovania gurmánskych návykov, v ktorých dominujú chrumkavé sústa som sa pustil do prečesávania internetu. Už mi bolo v zásade jedno, kde bude zubár sídliť, hlavne nech ma prijme pod svoju ochrannú vŕtačku. Nikdy už nedokážem spočítať, koľko telefonátov do ordinácií zaťažilo účet môjho zamestnávateľa. Odpoveď všade rovnaká: nebereme nové pacienty, vole. Aby som bol korektný, natrafil som aj na ochotných stomatológov. Všetci mali spoločné jedno – nemali zazmluvnené žiadne poisťovne. Rozhodol som sa zmeniť taktiku. Už som netelefonoval, ale začal v rámci možností obiehať ambulancie osobne. Asi som dúfal, že môj utrápený výraz obmäkčí nejakú obstarožnú sestričku alebo čo. Keď už nič iné, aspoň som ich prinútil k dlhšiemu rozhovoru na tému nedostatočných zubárskych kapacít a prípadným odporúčaniam k niekomu inému. Aj tak z toho bolo... no, nechajme to tak. A dnes, ako vravím, sezóna na krku a s vidinou odkázanosti na konzumáciu kašičiek a polievok s „nasračku“ rozvarenou zeleninou som sa pustil do ďalšieho kola. Najprv jedna súkromníčka, ktorá – ako inak – nemá zmluvu so žiadnou poisťovňou. Ale tá laborantka, s ktorou som sa bavil mi bola taká sympatická, že som sa skoro nechal zlákať. Skoro. Našťastie som si nechal čas na rozmyslenie, čo mi umožnilo uvedomiť si, že očumovať pekné riťky s dokorán otvorenou hubou môžem aj zadarmo. Nasledujúci krok, poliklinika Zahradní Město. Tuším šesť či sedem zubárov a staré známe bohužel... Ale aspoň tam majú nástenku a na nej kontakty na rôznych zubárov, ktorí by mali ešte nových vŕtania chtivých neborákov brať. Ďalších sedem možností. Na štyroch číslach žiadna odozva, dve klasiky s platbami na drevo a jedna, povedzme úspešná, bingo. Lenže. Zodvihol mi to nejaký dedo, aspoň podľa hlasu na pokraji večnosti. Najprv som mu ani nerozumel, artikulácia asi taká, že pravdepodobne nemohol nájsť protézu. Nebudem vám klamať, zrovna najvyššiu dôveru to vo mne nevyvolalo. Po mojich neistých otázkach, či sa jedná skutočne o stomatológa, som sa objednal. Už sa nemôžem dočkať prvej návštevy u bezzubého zubára s parkinsonom. Určite ešte dovtedy skúsim niečo ďalšie, ale ako sa vraví lepší vrabec v hrsti ako zuby na stole.

sťahovanie

Tak som sa predsa len presťahoval. Podľa všetkých mnou zadaných kritérií som vychytil to najhoršie, čo som mohol. Nechcel som bývať sám, bývam. Nechcel som platiť viac, než som platil, platím podstatne viac. Chcel som sa viac priblížiť centru a teraz bývam síce zhruba rovnako ďaleko, ale s oveľa blbším spojením. A do práce platí v zásade to isté.
Tlačený časom som stúpil do hovna. Tak by sa to aspoň mohlo javiť na prvý pohľad a mne sa to veru tak aj javilo v tieto prelomové dni. Aj som sa cítil oklamaný, aj som si vyčítal, že som mohol a mal spraviť viac. Niečo podstatné, čo som nikdy poriadne nedokázal pomenovať a vlastne ani identifikovať sa však zmenilo k lepšiemu. Ten byt predtým, podľa všetkých racionálnych kritérií lepší než ten súčasný, ma de facto totálne uväznil. Ťažko sa ozrejmuje v pár vetách niečo, čo trvalo bez mála rok a pol. Hádam najlepším vysvetlením je práve tento článok.
Práve som dorazil z vonku. V podstate to najstereotypnejšie miesto (okrem práce), ktoré som mohol navštíviť a zrazu celkom iný feeling. Sadnem za komp a píšem. Píšem preto, že chcem.
Je to hrozná haluz. Neviem, pravdepodobne je to celé len a len v mojej hlave, ale aj tak... hrozná haluz. Nemienim sa v tom pitvať, aspoň nateraz určite nie:). Majiteľ garáže, prerobenej na garzónku s hajzľom a sprchou na chodbe, je podľa môjho skromného úsudku totálny pako dusený potrebou mať všetko pod kontrolou. Z nejakého dôvodu mi je to však buď jedno alebo to naopak istým spôsobom potrebujem. Proste dákeho trotla imitujúceho autoritu. Nejaký element, ktorý ma donúti k aspoň nejakej sebadisciplíne.
Jebať na to, či je to karma, prúdenie energií, sila myšlienok, obyčajná náhoda, či zhoda okolností. Potreboval som oslobodenie, inšpiráciu, chuť. Proste teraz píšem a vôbec nemám chuť robiť v tejto chvíli niečo iné. Ráno si zacvičím a dobre spím. Zajtra zase do práce, ale nevadí mi to. Nemám chuť tu tráviť zbytočne veľa času uzavretý vo svojej klietke. Je to ešte dlhá cesta, ale niekde hlboko v bunkách cítim, že to bol správny krok. Už len to, že to bol krok...