Pobaltie III. (Estónsko)

Parnü

 Toto mestečko sme mali v pláne aj pôvodne, akurát sme nepočítali s tým, že sa tu zdržíme o niečo dlhšie. Mala to byť jedna noc a ďalšie tri už sme chceli byť v Talline. Lenže v hlavnom meste je nemožné nájsť adekvátne ubytovanie, jedine že by sme sa každú noc sťahovali alebo zaplatili neakceptovateľnú cenu. Vraj sa koná nejaký koncert a všetky hostely sú plné. Aká hviezda tam hrala som nezistil, ale práve v tom termíne mali v Eesti sviatok nezávislosti.
Mimochodom, v celom Pobaltí sme mohli pozorovať veľkú hrdosť na svoju štátnosť. Bolo celkom bežné, že ľudia mali na domoch vyvesené štátne vlajky, obzvlášť v Estónsku počas toho sviatku. V Parnü sme mali zabezpečenú jednu noc v nádeji, že ten Tallin ešte nejako vyhaluzíme. Nepodarilo sa, preto si rovno o jednu noc pobyt predlžujeme s tým, že si dáme jeden relaxačný deň. Na jednej strane nám to aj prišlo vhod, na strane druhej nebola iná možnosť ako odpočívať, pretože v Parnü skutočne nie je dva dni čo pozerať.
Je to asi päťdesiattisícové mesto s maličkým centrom a v podstate bez významnejších pamiatok. Chvíľu motať sa tam dá, zájsť si k ústiu rieky a prejsť sa po pláži, popozerať lodičky. To nám však vydržalo na prvé poobedie a večer.
 Nebol vonkoncom zlý nápad kúpiť fľašu rumu a koly a ponocovať na záhrade penziónu. Vstali sme až okolo obeda, šli sa najesť a šup ho na pláž. Tá bola pekná, dlhá, s jemnučkým pieskom, rozdelená na ženskú, mužskú a mix-zónu. Dokonca aj celkom pekne bolo, iba tí ľudia chýbali. Až na pár zúfalcov a ešte menej zúfaliek úplne ľudoprázdno.
Nebolo na čo pozerať, dokonca ani „Z“ sa nehodila do plaviek. Tak si teda čítame, hádžeme frisbee v severnom vetríku a dokonca som sa do vody odhodlal. Prekvapivo nebola studená, ale to bolo pravdepodobne tým, že nejakých sto metrov od brehu bola voda stále maximálne po kolená. Tam niekde moje kúpanie skončilo.
 Medzitým sme museli ešte vyriešiť ďalšiu noc. Voľba padla na ďalšie kúpeľné mestečko na pobreží – Haapsalu. Nocľah bez problémov, ale tranzit sa ukázal ošemetnejší. Jediné priame spojenie z Parnü o štvrtej poobede, čo je príliš neskoro. Alternatíva s prestupom spočívala v presune cez celé Estónsko do Tallinu a odtiaľ naspäť do Haapsalu. Nakoniec sa predsa len podarilo vypátrať jedno spojenie o siedmej ráno s prestupom v Lihule. Staniž se. (Malá lingvistická vsuvka: ak chcete mať správnu eesti výslovnosť vložte si do pusy banán a povedzte Lihula. Overené!).

  Haapsalu

 Ráno si musíme trochu privstať a tak trochu z donútenia sa posúvame na ďalšiu métu. Do Haapsalu dorážame okolo deviatej ráno, ale ideme skúsiť šťastie do penziónu, aby sme si mohli aspoň zložiť bágle. Neúspešne, nikto neotvára. Vraciame sa na stanicu do úschovne. Tu sme stretli prvého človeka angličtinou nepobozkaného, ale u staršej tety v úschovni s kumulovanou funkciou hajzelbaby to zase až také prekvápko nebolo. Tu pomohli fragmenty ruštiny uviaznuté v pamäti.
 Odľahčení o batohy štartujeme sightseeing hneď na stanici. Budova železničnej stanice bola v niečom naj v bývalom cárskom Rusku (áno, už vtedy malé Estónsko zhltli). Ak si dobre spomínam, bolo to najdlhšie kryté nástupište alebo dačo na ten spôsob. Čo bolo bolo, teraz už je železnica v Haapsalu bez života, ale na slepých koľajniciach sú odstavené rôzne lokomotívy a vagóny ako vonkajšia expozícia a bez problémov sme si mohli po nich poloziť, okrem interiéru samozrejme.
 Pokračujeme smerom k moru, chvíľu len tak mulatujeme na lavičke uprostred miestnych mokradí u pokojnej zátoky, hneď zrána do seba lejeme ďalší rum (teda hlavne ja), tak trochu zabíjame čas a keď sa konečne pohneme zámerne sa vyhýbame miestnemu hradu, aby sme si aspoň niečo nechali na poobedie.
 Pobrežie tu je nadmieru členité a zaujímavé, chvíľu koketujem s myšlienkou požičať si čln, akurát som už akýsi indisponovaný a už len predstava veslovania mi spôsobuje počínajúcu paralýzu svalstva.
Ideme radšej pozrieť Čajkovského lavičku. Veľmi rád sem vraj chodil a pravdepodobne tu aj tvoril. Vo všeobecnosti bolo Haapsalu v istom období obľúbeným útočiskom niekdajších, predovšetkým ruských celebrít.
 Po ubytovaní a obede prišiel na rad spomínaný hrad, ako inak, zrekonštruovaný a s expozíciou. Tá tunajšia je chvíľami až trochu smiešna. Nedostatok pôvodných artefaktov donútil zostavovateľov zbierky improvizovať. V miestnosti, ktorá mala byť akože stredovekým alchymistickým laboratóriom sú porozkladané rôzne nádoby a skúmavky a vrstva prachu im má asi pridať na veku. Inde zase nejaká drevotriesková škatuľa namaľovaná tak, aby akože vyzerala starožitne. Ani nie že fake, jednoducho len kulisy, ktoré sa ani nesnažia vyzerať vierohodne. Ale znova musím oceniť tú ich snahu. Prespať sa a najvyšší čas vyraziť do Tallinu.

  Tallin

 Pred nami sú posledné tri a pol dňa dovolenky. Jednu noc v Talline máme zabezpečenú, tú ďalšiu sme poriešili tak, že pôjdeme nočným busom späť do Vilniusu, odkiaľ máme lístok do Prahy a prespíme sa v autobuse. Naivky.
 Ale pekne po poriadku. V hlavnom meste Estónska máme hostel najďalej od stanice, ale zato priamo v centre. Zložili sme sa a okamžite vyrazili do ulíc. Čo sa týka historického centra, je Tallin najzaujímavejší zo všetkých miest, ktoré sme navštívili. Celé je uzavreté medzi hradby a tvorí jednoliaty celok zapísaný v UNESCO. A vôbec nie je také malé, ako by sa mohlo zdať. Svoje čaro mu dodáva aj fakt, že sa rozkladá na kopci alebo terénnej nerovnosti, aby sa skutočné kopce neurážali.
Čím viacej pamiatok niekde je, tým horšie sa to popisuje. V tomto meste je naozaj veľa zákutí, chrámov a pekných budov. Už len samotné hradby s kvantom veží, vežičiek a brán vyzerajú super a výnimočne autenticky.
Podstatnú časť starého mesta sme prešli hneď prvý deň a to tak, že nám poriadne vyhladlo. Ibaže celé Estónsko a Tallin obzvlášť sú už skutočne drahé. Jedlo v reštike od 12 eur hore, pivo bežne za 3 éčka, na jednej terase sme videli lákavú ponuku: happy hours, beer only 4€. Na postsovietsku republiku dosť.
 Aby som sa však dostal k podstate, skončili sme v McDonalde. Anorektická peňaženka zvíťazila nad predsavzatiami. Ibaže môj tráviaci trakt sa proti tomuto americkému imperialistickému útoku vzpriečil. Hrdinom som sa snažil byť len chvíľu. Nuž, ťažko sa napínajú bicepsy, keď musíte napínať zvierače.
Prehliadku som začal dosť flákať a s každou ďalšou minútou bolo evidentnejšie, že to na hostel proste nevydržím. Verejné toalety normálne ignorujem, ale hraničná situácia si vyžaduje hraničné riešenie. Buď zapadnem niekde do podniku, kde veľmi často mali jeden unisex záchod alebo nejaký public. Mám šťastie. Jeden, taký ten automatizovaný, samočistiaci sa začal predomnou zvodne vlniť. Lenže obsadený! A poznáte ten pocit, keď vyslobodenie je už na dosah a ostražitosť akosi podvedome poľaví? Toto bol presne ten prípad, ale netešte sa, do gatí som nepustil.
Našťastie to boli iba nesmierne dlhé, prepotené sekundy, kým sa búdka slasti uvoľnila, kým sa dokončil samočistiaci proces a kým som dokázal roztrasenou rukou trafiť tých dvadsať centov do štrbiny. Popisovanie fekálnych zážitkov mi, zdá sa, ide lepšie ako popis kultúrnych pamiatok. Ale úprimne, čo vám viac utkvie v pamäti? To, že ste sa niekde takmer posrali alebo nejaká vyblednutá freska?
 Našťastie, tu tallinské zážitky neskončili. Z gastronomického (a zdravotného) hľadiska bolo dobré, že sme objavili najstaršiu krčmu v Talline. Tak dlho sme krúžili po meste, až sme napokon zistili, že to najprijateľnejšie máme doslova pod oknami hostela. Na tunajšie pomery lacné jedlá a tri pivá za cenu dvoch, čo sa síce týkalo Staropramenu, čo pre Slováka žijúceho v Prahe nie je zrovna exotika a boli sme dvaja, ale to sú problémy riešiteľné.
 Keď už nás centrum omrzelo, vybrali sme sa do prístavu. Tu sme už videli riadnejšie plte, ako kdekoľvek predtým. A hlavne záplavu obchodov s alkoholom, z ktorých ťahali bohatí susedia (predpokladám, že hlavne Fíní a Švédi) celé kartóny chľastu. Tak sme sa nechceli nechať zahanbiť a kúpili si tiež aspoň jednu butilku Vanu Tallinu. Celkom dobre piteľný likér, tzv. bezbrzdózny.
 Takto vyzbrojení sme išli omrknúť ešte jednu atrakciu, bývalú väznicu. Keď ma Zuzka na to lákala, nevedel som si veľmi predstaviť o čo tam pôjde a ona sama tiež nie. Veľmi prekvapivé, až bizarné „múzeum“. Je to kúsok od centra po pobreží, vstupné bolo tuším dve eurá na osobu a je to fakt haluz. Proste opustená väznica myslím, že fungovala ešte aj po osamostatnení Estónska.
Bez sprievodcu sa prechádzate po chodbách, niekde je totálna tma a bez baterky to jednoducho nedáte už len preto, že sa tam všade váľajú najrôznejšie haraburdy a vy si proste nechcete ublížiť. Len kde tu je informačná tabuľka, že práve vchádzate napríklad na ošetrovňu, kde sa ešte nachádza zničené zariadenie, porozbíjané fľaše s čímsi, čo radšej nechcete zisťovať a vôbec bordel. Hovorím, bolo to zaujímavo bizarné, ale trochu nepochopiteľné, pretože to tam vážne vyzerá, že si tam každú chvíľu musí niekto ublížiť. No veď počkajte, až vám na to príde EÚ!
 Summa sumárum, v Talline je čo robiť a škoda, že nám nevyšla aspoň jedna noc naviac, aby sme stihli výlet na jeden z ostrovov. Tak možno nabudúce, teraz je pomaly čas nakúpiť posledné suveníry a šupito na nočný bus späť do Vilniusu.

  Vilnius a Trakai 

 Cestou do Litvy sme toho obaja veľa nenaspali, takže o siedmej ráno na starej známej stanici veľkým entuziazmom neoplývame. Je však piatok ráno a dostavník na juhozápad odchádza až v sobotu poobede. Ubytko sme si zariadili hneď pri prvom pobyte vo Vilniuse v rovnakom hosteli.
Ideme si tam aspoň zložiť veci, aby sme mohli pokračovať v plánoch. Týpka na recepcii sme kruto prebudili. Asi nečakal, že niekto by mohol prísť na check-in o pol ôsmej. Bágle nám tam však nechali a to bolo hlavné. Môžme pokračovať do Trakai.
 Trakai je jedno z mnohých bývalých hlavných miest Litvy a je tu asi najznámejšia pamiatka – ostrovný hrad rovnkého mena. Je to fakt kúsok od Vilniusu, maximálne hodinu busom a určite sa oplatí vidieť. Už iba tá scenéria hradu na ostrove v jazere stojí za to. Zase síce platí, že je tu viditeľná rekonštrukcia, ale človek si na to po dvoch týždňoch zvykne a už mu to ani nepríde.
Vyzerá to tam naozaj parádne, aj expozícia je o poznanie na vyššej úrovni, ale je to predovšetkým to okolité prostredie, ktoré dodáva tomuto miestu jedinečnosť. Pochopiteľne, pokiaľ si neprenajmete čln alebo rovno plachetnicu aj s kapitánom a nezavezie vás dakde ďalej po jazerách (je ich tam hneď niekoľko a prepojených), po pár hodinách nemáte čo robiť. Nám sa to stalo a to je vždy dobrá príležitosť na jedlo a pivo.
 Myslím, že sme natrafili na jediný podnik v Trakai, ktorý ani náhodou neočakával turistov, ale my sme sa ku koncu dovolenky aj tak už cítili ako domáci. Pohoda.
 Podvečer návrat do Vilniusu, nutná sprcha, nové handry a celkovo sa dať do poriadku po viac ako tridsiatich hodinách. Už žiadne veľké chodenie. Posledné suveníry, dokompletovať zbierku tričiek a už fakt len také leháro pri jedle a pití a psychicky i materiálne sa pripraviť na ďalšiu dvadsaťhodinovú dávku v autobuse.
 Cestu naspäť by som ani nespomínal, nebyť skupinky Rusov, ktorí sa najebávali vzadu. Nič proti, ja som takto popíjal tiež, ale ak niekto nepozná mieru, končí to často veľmi trápne a nepríjemne. Jeden z tých týpkov sa zložil na sedadlá a zaspal. Potiaľto dobré. Lenže zrazu počujem zvuk, ako keď si niekto nalieva vodu do pohára. Znelo to naozaj nevinne. Tento zvuk sa však opakoval stále častejšie a nakoniec došlo úplne každému, že to nebude vodička.
My sme sedeli krížom vpredu od neho, takže relatívne v bezpečí, ale nevedel som si predstaviť, že budem ešte polovicu cesty sedieť v grckovom smrade. Šiel som zalarmovať stewardku. Tá nechápala, čo chcem povedať, hlavne som si nevedel za pána spomenúť, ako sa predmetný úkon povie v angličtine, ale došlo jej, že má ísť za mnou.
A čo spravila? Doniesla igelitku a nastokla mu ju na hlavu. Vlastne ani neviem, aké riešenie som čakal, asi že niekde zastavia, preberú toho ožralu a aspoň trochu to vyčistia. Aspoň že sa po chvíli vrátila a oznámila mi, že dole sú ešte nejaké voľné miesta a môžme si presadnúť. Ale povedala to fakt len mne. Ono sa vážne asi oplatí nedržať hubu. Určite sme na tom neboli najhoršie, ale boli sme zrejme potencionálni sťažovatelia.
Pre nás nakoniec dopadlo dobre aj toto extempore. Ahoj Lietuva, hoj Latvija, čus Eesti. Niekedy sa hádam ešte uvidíme.

Pobaltie II. (Lotyšsko)

Riga

 Prvotný plán bol zastaviť sa najprv v Ljepaje, ale to sme nakoniec zavrhli. Aj podľa sprievodcu je to prístavné, priemyselné mesto bez väčšieho turistického potenciálu. Radšej sme o jednu noc predĺžili Rigu, z ktorej sme hodlali podniknúť nejaký ten výlet.
Hostel zase blízko stanice a zároveň priamo v centre, s celkom pekným umeleckým dizajnom, priestrannou izbou a kúpeľňou. Za to samozrejme môže plánovačka Zuzka, ja by som vybral nejakú všivavú dieru na predmestí za dvojnásobnú cenu.
 Všeobecne je Riga o poznanie drahšia ako Litva vrátane Vilniusu, čo je pri posedení u piva a nejakého jedla citeľné. Od nepamäti je však centrom celého Pobaltia a nazývajú ju tiež Paríž východu. Prečo je tomu tak pochopí človek hneď po prvom večere strávenom v centre. Zábava a nočný život sú tu na úrovni, akú som doposiaľ nikde nezažil a to som strávil jedno leto na Ibize. Čím pokročilejšia hodina, tým preplnenejšie ulice. Na každom kroku pouliční umelci, každá druhá terasa ponúkala nejaké živé vystúpenie a našinec sa chvíľami cíti ako žabiak v mláke plnej žubrienok.
 Ako vždy, prvý večer v novom meste venujeme len takému ľahkému špacírovaniu, posedávaniu po puboch a baroch a vychutnávame atmosféru mesta. Plnohodnotnej prehliadke je vyhradený deň nasledujúci. Ideme viac-menej naslepo, po pár hodinách aj tak máme historické centrum prejdené, aj keď je evidentne rozsiahlejšie a okázalejšie ako vo Vilniuse.
Navštívili sme aj Múzeum vojny situované v pevnosti zrekonštruovanej v súlade s tunajšími zvyklosťami do stavu „ako nová“. Expozícia zaujímavá, každé poschodie predstavovalo jedno obdobie Lotyšskej vojenskej histórie (kedysi Livónsko). Osobne ma takéto veci dosť zaujímajú, hlavne historické mapy a podobne. Len som za boha nevedel pochopiť, prečo nikde nemajú popisky v angličtine, ale aj tak sme tam strávili viac než dosť času. A mimochodom, toto múzeum je prekvapivo zadarmo.
 Riga má samozrejme aj svoj hrad, ale ten bol v čase našej návštevy neprístupný a úprimne, keby sme si v bedekri neoverili, že sa skutočne jedná o rižský hrad asi by sme si ho poriadne nevšimli. Architektonicky nevýrazný, situovaný trochu mimo najfrekventovanejších ulíc, aspoň keby nejaký malý kopček mal pod riťou.
 Asi najdominantnejšou stavbou je Katedrála Sv. Petra, ak nerátame kolosálny televízny vysielač kdesi na okraji a akadémiu vied v okázalom stalinistickom štýle poblíž centra. Avšak „najcitovanejšou“ stavbou je určite tzv. mačací dom. Pravdupovediac, okrem sôch mačiek osadených na vrcholoch vežičiek mi nijak extra nepripadal, ale zase nie som architekt. Každopádne sa práve tie mačky stali námetom pre nespočetné množstvo suvenírov. Priznám sa, že tiež mám tričko s týmto motívom.
 V Rige sme sa zatúlali aj trochu mimo centra, až sme sa ocitli kdesi, čo mal byť pre zmenu „rižský montmartre“. Boli to vlastne len akési hangáre a umelci vychádzali asi až po zotmení. Ale vďaka tomu sme sa dostali na také miesto, kde sa konali nejaké oslavy, resp. sa chystali Dni Rigy. Boli tam hromady stánkov a tak sme ochutnali aj iné pivo, ako najrozšírenejšiu Zeltu. Dalo sa. Aj pravý lotyšský kebab som si dal.
 Už ani neviem, ktorý deň to bolo, ale dali sme si aj výlet loďou. Po rieke, smer Baltické more, kam sme sa až teda nedostali, ale podstata bola v tej romantike. Pivo, rum, morská nemoc, tučná Ruska.

  Sigulda

 Ako som už spomínal, jeden deň sme hodlali podniknúť výlet mimo mesto. Voľba padla na Siguldu, asi hodinu cesty severovýchodne od Rigy. Myslím, že to bola dobrá voľba, aj keď nemám s čím porovnávať. V Sigulde začína údolie rieky Gauja, ktoré bolo historickou hranicou medzi územím Rádu nemeckých rytierov a rižského aarcibiskupstva (snáď si to dobre pamatám) a tak sú po oboch stranách údolia obranné hrady a podobné záležitosti.
Toto bol ozaj príjemný trip, viac-menej v prírode. Najprv kaštieľ a priľahlý hrad, taká polozrúcanina s rôznymi drevenými nadstavbami. V tomto prípade si myslím, že sa ani nesnažili o historickú presnosť. Proste na torzo kamennej veže postavili drevený „klobúk“, aby mali turisti kam vyliezť. Výhľad do údolia tam bol pekný. Všeobecne sa mi páčilo, ako z každej somariny dokážu tam na severe spraviť turistickú atrakciu. Každé, čo i len trochu exponované miesto bolo hneď obkolesené stánkami so suvenírmi, občerstvením a podobne. Ani sa mi to nechce porovnávať so Slovenskom. Hlavne, že všetci plačú, že nie je práca...
Zo siguldského hradu sme šli na lanovku, ktorá nás previezla na druhú stranu údolia. Tam bola zrúcanina, trochu zabudnutá a bez stánkov, asi kilometer ďalej, dajme tomu na sever, nejaký zámok viditeľný z druhej strany. Vybrali sme sa na opačnú stranu, dajme tomu na juh, kde mali byť nejaké jaskyne a ešte ďalej ďalší hrad.
 Šli sme teda po cestičke nazvanej „romantické serpentíny“ alebo niečo na ten spôsob. Podobných a ďaleko zaujímavejších chodníčkov je už iba nad Bratislavou kvantá, ale ako vravím, vedia to predať. Úplne najväčší gól bola tá jaskyňa. V podstate len taká diera v pieskovcovej skale, kde vyvieral vraj liečivý prameň a po stenách vyryté iniciály kdekoho, kto sa tu vyskytol. Ono to asi vyznieva, ako keby to celé stálo za dieru z koláča. To v žiadnom prípade. Je to stále tá fascinácia ich schopnosťou predať hovno ako exkluzívnu čokoládu v kontraste s našou schopnosťou spláchnuť zlato ako výkal.
 Pokračujeme však ďalej na konkurenčný hrad, ktorý sme predtým pozorovali ďalekohľadom. Je to dosť veľký komplex, pochopiteľne zrekonštruovaný s rozsiahlou expozíciou. Musíme však stihnúť bus späť do Siguldy a následne do Rigy, preto záver prehliadky dávame raketovou rýchlosťou. V Sigulde sme napokon zistili, že posledný autobus môžeme pokojne ignorovať a ísť poprvýkrát a naposledy vlakom. Získali sme tým čas na hľadanie ubytka v Estónsku. Prvé na rane je kúpeľné mesto Parnü.

Pobaltie I. (Litva)

Už je to nejaký deň od návratu z dovolenky a ja sa konečne odhodlávam splniť sľub, ktorý som dal spolucestujúcej Zuzke a predovšetkým sebe: napísať menší dovolenkový cestopis. Naša cieľová destinácia bola trochu moc na sever pre najrozšírenejší dovolenkový druh vyvaľovač plážový a trochu málo exotická pre typov, ktorí sami seba radi nazývajú travelermi. Pobaltie, teda v našom ponímaní Litva, Lotyšsko a Estónsko, sa ukázalo ako veľmi príjemná voľba pre nezaraditeľného dovolenkára ako ja.
Celkovo sme v priebehu dvoch týždňov navštívili osem miest a mestečiek, ak nerátam prestupné stanice, zastávky a podobne. Určite sa dalo aj viac, ale práve toto sa ukázalo ako optimum na to, aby človek vkuse nevláčil veľký ruksak a skutočne aj niečo videl. Cestovať z Prahy do Vilniusu autobusom sa nezdá ako tá najlepšia voľba už len kvôli tým dvadsiatim hodinám, ktoré to jednosmerne zhltne. Letecky to však, pochopiteľne, je o dosť drahšie, vlaky sú bez priameho spojenia a pravdepodobne ešte drahšie a auto (keby bolo) predstavuje kopu komplikácií s parkovaním, rôznymi poplatkami a v neposlednom rade nutnosť zostať triezvy.
 Takže, nastal deň D, Zuzka už v Prahe a ja sa budím s radostným zistením, že ma kurevsky bolí pred rokom zlomený členok. Občas sa to ešte stáva, ale bolieva maximálne zopár hodín. Teraz však bolí celý deň a začínam z toho byť dosť nervózny. Je jasné, že s tým v danej chvíli nič neurobím a riešim to nákupom najsilnejšieho, alebo aspoň najdrahšieho gélu, fľašou becherovky a dvomi knihami.
 Vyrážame niečo po ôsmej večer. Po dvoch hodinách už neviem, čo so sebou. Sledovať krajinu ubiehajúcu za oknami má sice svoje čaro, ale za tmy to už nie je celkom ono. Čítam, hniezdim sa a nenápadne pokukujem po spolucestujúcich. A potom ma slečna stewardka, či ako sa tomu v autobuse hovorí, požiada, aby som zhasol svetlo. Čumím na ňu ako pako, že o čo jej ide. To mám akože teraz povinne osem hodín spať? No, nebudem klamať, nasratý som bol riadne. Ale nakoniec sme prežili; ja s pulzujúcim členkom a vrtuľou v zadku, Zuzka s hlavou jak melón z mojich kecov. Ešte prestup v Marianpole (Litva) a konečne Vilnius.

  Vilnius

 Najprv odtrhnúť do zadku vlisované šatstvo, pretiahnuť stuhnuté údy, zredukovať nikotínový deficit a nájsť náš hostel, mimochodom jediné dopredu zabezpečené ubytovanie. Hostel Jamaika je blízko stanice, takže ubytovaní sme rýchlo. Namiesto šesťposteľovej izby nám dávajú štvorku, na ktorej býva ešte jedna mladá Austrálčanka. Nie som zrovna kecálek, ale pripadá mi vhodné prekonať sa a nadviazať aspoň nejaký primitívny rozhovor. Okrem spomenutého pôvodu, už zabudnutého mena a faktu, že cestuje sama už nič. Evidentne má ešte menšiu chuť do konverzácie s cudzími ľuďmi ako ja. Čo už, taký krásny pár z nás mohol byť.
 Príjemný podvečer, treba sa prevetrať, najesť, pivo ochutnať, ceny čeknúť. Vyrážame na predbežnú „kukačku“. A veru kukám ako hladný na zabíjačku. Za prvé, je tu čisto, ale nie tak „rakúsky“ (snáď mi rozumiete). Je to proste také milé, príjemné, nenútené. Za druhé, sú tu naozaj pekné dievčatá, chodia zväčša vo štvorici pravdepodobne preto, aby vydesili takých ako ja a človek má fakt problém nájsť, ktorá z nich je za ošklivku. A to som prosím pekne v tomto smere zhýčkaný Slovenskom.
 Nasledujúci deň už bol vyhradený takmer klasickému mestskému turizmu. Každý bedeker vám o Vilniuse prezradí, že je tu veľa kostolov. Neviete si predstaviť naše prekvapenie, keď sme zistili, že je to naozaj pravda. Nuž, je poznať, že najslávnejšie obdobie histórie Litvy je spojené s Poľskom. Celkovo je hlavné mesto, ostatne ako celá krajina, takmer úplná rovina. Preto kopec, na ktorom stojí hrad s dominantnou strážnou vežou pôsobí trochu zvláštne, akokeby ho tu kedysi vytvorili umelo, ale keďže je hneď za ním ďalší hrb s tromi krížmi, tak to asi bude prírodné.
Ak niekto očakáva, že budem vymenovávať a popisovať jednotlivé pamiatky, musím ho sklamať. Za jedno si houby pamätám, za druhé som príliš lenivý refrešnúť si spomienky vyhľadávaním informácií. Vilnius vo všeobecnosti pôsobí trochu ležérnym dojmom. Pokiaľ viem, je o niečo väčší ako Bratislava. Centrum nie je nejaký uzavretý celok nabúchaný pamiatkami, ale príjemne sa túlať krížom krážom uličkami sa dá.
Každopádne, za jeden deň sa dá komplet prejsť vrátane výstupu na spomínaný hrad, návštevy umeleckej štvrte Užupio (snáď si dobre pamatám) v Lonely Planet nazvanej „vilniusským Montmartrom“ (popravde, vôbec nijak umelecky to na mňa nepôsobilo) a niekoľkých krčmových zastávok. Mimochodom, v jednej z krčiem som sa rozhodol vynechať pivo, poväčšine Švyturys a vyskúšať miestny nápoj s lákavým názvom kvass. Hm, žiadna mňamka to nie je. Aby ste si dokázali predstaviť tú špecifickú chuť skúste si namiešať sódu, maggi (také to tekuté korenie do polievok) a možno trochu cukru, aby to nebola až taká morda. Na uhasenie smädu je to fajn, ale asi by som si musel dlho zvykať.
 Je jeden zaujímavý a pre nás popravde aj celkom vtipný fakt platný pre celú Litvu, ale aj Lotyšsko, v Estónsku som to až tak silno nevnímal. Asi v záujme národnej uvedomelosti a čistoty jazyka všetky cudzie výrazy foneticky prepisujú alebo jednoducho preberú a upravia, čiže pizza je pica, bar je baras, resp. baar. Čo nás však vážne dostalo bol nejaký plagát na film alebo čo, v originále Jackson´s niečo a v ich prevedení Džeksonas …, ale v podstate je to milé a nie až tak vzdialené nášmu prechyľovaniu ženských mien príponou –ová.
Ešte jeden lingvistický poznatok z pobaltia: hoci si naozaj úzkostlivo dávajú záležať na svojom jazyku, všade sa aspoň na bazálnej úrovni dohovoríte anglicky a pravdepodobne aj rusky. Čo sa tej ruštiny týka, nemal som ani pocit nejakej averzie k Rusom, ktorú som asi trochu očakával, ale to je možno dané ich všeobecnou otvorenosťou a pohostinnosťou voči turistom. Mám na mysli takú skutočnú, nie proklamovanú ako na Slovensku. Mimochodom, členok ma pobolieval ešte celý deň, ale na ten ďalší už to našťastie prešlo. To len taká poznámka pre tých, ktorí by ma chceli poľutovať.

  Klaipéda a Nida

 Naspäť do Vilniusu, na autobusovú stanicu, smer Klaipéda. Hoci máme po ceste druhé najväčšie litovské mesto Kaunas, tento vynechávame. Podľa viacerých zdrojov vraj nestojí za návštevu, ale takto spätne si myslím, že jeden deň by sme tam určite zúročili. Každopádne sme sa rozhodli smerovať k moru a Kurskej kose.
Predtým sme si online rezervovali hostel, podľa „Z“ zásadne v blízkosti stanice. Toto bolo asi naše najbizarnejšie ubytko. Najprv sme asi päťkrát prešli celú ulicu než sme si všimli nenápadný papier za oknom, ktorý označoval hľadané miesto. Lenže sme mmuseli najprv zavolať, aby nás niekto prišiel ubytovať. Desaťposteľová izba s minimom priestoru. Naozaj si ju vôbec nedokážem predstaviť plne obsadenú. Cena za posteľ však bola najvyššia, ktorú sme za celú cestu zaplatili, ale to len tak na okraj.
 Samotná Klaipéda nie je ničím príliš zaujímavá. Je vidno, že bola za vojny de facto zrovnaná so zemou, aj keď vidno snahu zrekonštruovať aj nemožné, čo je ostatne typické pre celé Pobaltie. Ideme sa aspoň prejsť k prístavu, trochu obkrúžime to, čo sa nazýva historickým centrom a zapadneme už podruhý krát na rovnakú terasu, bo tu je fakt veľmi sympatická obsluha (to bol teda dôvod pre mňa).
 Inak sme tu hlavne preto, že z Klaipédy sa trajektom dostaneme na Kurskú kosu, čo je polostrov v tvare kosy (what a surprise!). Učiníme tak hneď druhý deň ráno. Tých pársto metrov máme za päť minút a pár šušňov absolvovaných a ďalej autobusom asi päťdesiat kilometrov až k hraniciam ruskej Kaliningradskej oblasti, do mestečka Nida.
Tam sme bohužiaľ vychytali najhoršie počasie celej dovolenky. Zvládli sme ešte vystúpať na piesočné duny typické pre túto oblasť vrátane najvyššej z nich. Je to ozaj pôsobivé a z istého bodu je pekne vidieť na more z oboch strán polostrova napriek blbému počasiu. Práve toto nás odtiaľ vyhnalo späť do Nidy. Ešteže sme si kúpili Trei Devynerios (tri deviny), nie najchutnejší bylinkový špiritus, ale to hlavné – solídny obsah alkoholu – mal a to bolo hlavné.
 V Nide sme sa rozhodli vyskúšať ešte jednu miestnu špecialitu, cepelíny. Názov pochádza od vzducholodí kvôli ich tvaru, ale možno aj pre ich schopnosť po požití nadúvať. Sú to v podstate obyčajné mäsom plnené knedlíky s rôznymi omáčkami. Ibaže to cesto je podľa mňa len múka s olejom, je to neskutočne mastné a také mazľavé, že sme to ani jeden nedokázali dojesť. Možno sme len vychytili nejaké zle pripravené, ale dávať tomuto jedlu druhú šancu sa nám ani jednému nechcelo. Na druhej strane miestna cvikľová polievka, ktorej názov som nevedel ani na mieste nie to ešte teraz, bola napriek prvotnej nedôvere vynikajúca a dal som si ju počas cesty ešte niekoľkokrát v rôznych variantoch.
 Ale poďme naspäť do Nidy. Chceli sme sa ešte vybrať k majáku a na pláže lemujúce pobrežie priľahlé k baltiku, ale neustále prudké prehánky nás už dosť znechutili a dali sme prednosť návratu do Klaipédy a plánovaniu ďalšieho postupu. Čaká nás Lotyšsko, čiže Latvija.