„Myslím, že sa preberá...“ počujem akési hlasy odniekiaľ zdiaľky. Potom ešte niečo ďalšie, neartikulované. Neskôr zreteľnejšie volanie „Setráá“. Otvorím oči, ale vidím len samú bielobu. Do zorného poľa mi vlezie hlava chlapa. Neznáma tvár. Niečo mi hovorí, ale ja ho nedokážem vnímať. Sústreďujem sa na spomienky.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.
nedeľa 7. novembra 2010
piatok 5. novembra 2010
instantné šťastie (6. časť)
Je piatok a Ona mi volá. Jej rodičia vraj prídu do mesta, pretože dnes odtiaľto odlietajú na dovolenku a nechajú jej na dva týždne auto. Tak by sme mohli zajtra voľačo podniknúť. Nejaký výlet alebo tak. A potom by sme mohli ísť k nej. Pripraviť si večeru, dať si víno a... a potom by sme už niečo vymysleli.
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
streda 3. novembra 2010
instantné šťastie (5. časť)
Stretávame sa po tretí krát od toho večera. Táto žena nemá nikdy zlú náladu a odvtedy vlastne ani ja. Prebudil som v sebe draka a našiel ohnivú dračicu. Táto hyperaktívna potvorka sa nedokáže ani na chvíľu zastaviť a mňa ťahá so sebou. Nemôžem povedať, že by mi to vadilo. Nikdy som nikoho podobného nepoznal a ani som nemohol. Podobné typy boli pre mňa ešte pred pár dňami nedosiahnuteľné, ako orgazmus pre eunucha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
Hoci to medzi nami poriadne iskrí, náš vzťah je stále čisto platonický. Možno práve to mu dodáva ten špecifický náboj. Tak, ako dnes. Ideme spolu do lesoparku, bavíme sa o blbostiach a ja, skúsený zvodca a lichotník, vymýšľam stále nové komplimenty. Samozrejme, pokiaľ možno, čo najoriginálnejšie. A ona sa tomu smeje tým svojim priškrteným smiechom. Obaja sa smejeme.
„Ach, tie tvoje okále,“ začnem, keď okolo mňa poskakuje a naschvál vyvaľuje tie extrémne veľké kukadlá, pretože vie, ako ma fascinujú. „Ty musíš byť furt niečo extra. Normálny človek má buľvy ako ping pongové loptičky, ale ty nie. Ty musíš mať rovno tenisáky. Ešte aj tú farbu majú takú. Každopádne, tenis ma priťahuje oveľa viac ako ping pong.“
„Nezahulíme si?“ položí k veci už klasickú otázku a ja už klasicky odmietam. Po tom chatovom odpale na to nemám ani pomyslenie. Hovoril som jej o tom a ona to rešpektuje. Sama si však naloží. Vôbec, hulí naozaj veľa. Ale ako sama vraví, musí, aby sa trochu skľudnila. A ja zas musím uznať, že niečo na tom bude, pretože pri jej hyperaktivite je za triezva fakt nezvládnuteľná. Bez toho by sme si na lavičku sadnúť nemohli.
Teraz, fyzicky mierne stabilizovaná sa ma pýta, či si môže položiť hlavu na moje stehná. „Bude mi cťou i potešením chovať na svojom lone vládkyňu ohňa. I keď zrovna dnes som si zabudol obliecť svoje azbestové trenky.“
„Aký veľký mobil máš,“ s úsmevom komentuje náhle vyvolanú erekciu, ale hlavu neodsunie, práve naopak.
„Chceš si zavolať?“ nedám sa vyviesť z rovnováhy.
Pomaly sa stmieva. Zotrvávame výnimočne potichu. „Nejaká som unavená,“ povie po chvíli čosi, o čom som bol presvedčený, že v jej jazykovom portfóliu totálne absentuje. Nijak to však nekomentujem, iba si zrazu spomeniem na niečo, čo som kedysi čítal o čakrách a prúdení energie. Tesne nad hlavu a nad brucho jej priložím dlane tak, aby som sa nedotýkal. Nikdy som to nerobil, chcem si to iba tak vyskúšať. Aj tak neviem, čo s rukami. Zatvorím oči a sústredím sa na to, ako mi rukami prechádza teplo do Simoninho tela. Naozaj ho cítim, ale popravde, prikladám to skôr sugescii ako svojim schopnostiam mediátora energie. Šiva sa však za chvíľu začne jemne vlniť a krútiť. Po pár minútach sa priam zvíja, vzdychá, stoná, ale ja neprestávam. Nie som si istý, čo presne tým spôsobujem, ale pôsobí to ako neodvratne sa blížiace sexuálne vyvrcholenie. Keď mi celou silou zatne pazúriky do stehna a obnaženého predlaktia, ako šelma lapajúca korisť, už nepochybujem. Hoci mám vo veciach lásky a milovania skúsenosti podobné, ako krokodíl s thajskou masážou. Moje ego letí až kdesi do stratosféry.
Tigrica uvoľní zovretie, zodvihne hlavu a v jej očiach šľahajú plamene. Začneme sa bozkávať. Tak ozajstne, vášnivo. Prvý krát. A ja som na vrchole blaha.
utorok 2. novembra 2010
instantné šťastie (4. časť)
Kráľovná večera však vstáva a mieri ku mne. Tak chutne nakláňa hlavu, na tvári primrznutý úsmev a v očiach otázka. Srdce mi bije ako splašené, ale zvierače našťastie nepovolia. Pozerám jej priamo do tých obrovských zelených očí, ani bohovi neuhnem. Pristúpi, podvihne obočie a ruku s tou papierovou somarinou, čo som jej dal, ale nevraví nič.
„Nepáči sa ti? Povedal som si, že ti darujem jachtu,“ vravím ja a ani sa nezakokcem. „Ešte viem spraviť čapicu a žabu, ale toto sa mi zdalo adekvátnejšie vášmu majestátu, drahá lejdy.“
Rozchichoce sa smiechom, ktorý by som priradil skôr nejakej obstarožnejšej prefajčenej upratovačke, ale aj to jej dodáva istú výnimočnosť. Okrem toho chichotu, ktorý by moja babka okomentovala slovami „ako keď sa hrbatý kotúľa zo schodov“, je stále ticho. Pár sekúnd na seba pozeráme, potom sa obráti na odchod, ale hlavu má stále koketne otočenú ku mne. Uznanlivo zodvihne palec a imitujúc plavbu po neviditeľných vlnách odpláva do svojho prístavu.
„Ty kokšo, to čo bolo?“ smeruje na mňa za všetkých otázku Tibor a tvári sa pri tom, ako keby k nemu práve nevedno skadiaľ prišiel zelený mužíček, vlepil mu facku a hneď zase ubzikol.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ hrám nechápavého, akoby toto všetko bolo pre mňa tak samozrejmé, ako ranná stolica.
Všetci traja moji spolustolovníci na mňa čumia s neslušne otvorenými ústami. Ja si však na nejaké dekórum veľmi nepotrpím, takže si kľudne môžu poslúžiť. Iba ledabolo podvihnem ramená na znamenie, že sám na to žiadne uspokojivé vysvetlenie nemám.
„Toto nie si ty,“ skonštatuje napokon Miro.
„Páni, ak dovolíte, moja maličkosť tu má ešte isté neodkladné povinnosti,“ zastavím prípadné ďalšie otázky hneď v zárodku a vyberiem sa k baru, odkiaľ sa na mňa usmieva isté rusovlasé stvorenie.
„Musím povedať, že to bolo veľmi originálne,“ začne ona s nemiznúcim úsmevom a hneď sa mi aj predstaví. „Mimochodom, ja som Simona, ale všetci ma volajú Šiva.“
Taktiež sa prestavím, poďakujem za kompliment a prijmem podávanú ruku. Trochu ma prekvapí jej silný stisk, ktorý je podobne ako smiech v ostrom kontraste s krehkým výzorom. Dve cudné pusy na líca a pikantný parfum - povedal by som, že mužský – vo mne vyvolajú reakcie, ako keď som kedysi v rannopubertálnom veku ležiac na bruchu pozoroval slniace sa dorastenky na kúpalisku.
„Hm, Šiva vravíš. Okamžite som vedel, že musíš mať veľmi blízko k božstvám,“ vrátim jej lichôtku.
„Asi často takto oblbuješ baby,“ vraví bohyňa, ale nevyznieva to tak, že by ma tým chcela schladiť, skôr že to povedať musela. Vystrúham teatrálnu pózu, akože takéto nespravodlivé obvinenia sa ma neskutočne dotýkajú. Jaj, keby si ty vedela, aký som ja Don Juan.
„Váš predpoklad, slečna Šiva, dcéra Slnka, princezná nebies, je od základu mylný. Ja som neskutočne ostýchavý junák. To len Vaša nadpozemská krása nadobro očarila oči moje,“ afektujem a už mi vôbec nepríde divné, kde sa to vo mne berie. A ona sa na tom náramne zabáva, čo mi len dodáva guráž pokračovať v tomto rétorickom cvičení. „Ihneď, ako môj zrak spočinul na ohnivých vlasoch Vašich, spaľovať srdce mi neskrotná vášeň začala. Srdce moje pumpovať krv do hlavy prestalo a do celkom iných partií ju húfne hnalo,“ zakončím rádoby poetickú tirádu nie veľmi vznešeným dvojzmyslom. Nej to však očividne nevadí. Rehoce sa ako štyri upratovačky a ja sa pod zvedavými pohľadmi všetkých prítomných cítim ako najväčší king.
V podobnom duchu pokračujeme ešte hodnú chvíľu. Medzitým popijeme zopár drinkov, Šiva občas odbehne za svojimi kamarátmi, absolvujeme povinnú jazdu so základnými informáciami o sebe. Postupne začína byť akási nervózna, ale neprikladám tomu veľký význam. Vraj ešte musí niečo súrne vybaviť. Nakoniec si vymeníme čísla a dohodneme sa na ďalšom stretnutí v najbližšej dobe. Som taký šťastný, ako nikdy. Doteraz som si netrúfol sám od seba osloviť ani bufetárku na stanici kvôli hot-dogu. A dnes bez zaváhania balím takúto superženu.
„Nepáči sa ti? Povedal som si, že ti darujem jachtu,“ vravím ja a ani sa nezakokcem. „Ešte viem spraviť čapicu a žabu, ale toto sa mi zdalo adekvátnejšie vášmu majestátu, drahá lejdy.“
Rozchichoce sa smiechom, ktorý by som priradil skôr nejakej obstarožnejšej prefajčenej upratovačke, ale aj to jej dodáva istú výnimočnosť. Okrem toho chichotu, ktorý by moja babka okomentovala slovami „ako keď sa hrbatý kotúľa zo schodov“, je stále ticho. Pár sekúnd na seba pozeráme, potom sa obráti na odchod, ale hlavu má stále koketne otočenú ku mne. Uznanlivo zodvihne palec a imitujúc plavbu po neviditeľných vlnách odpláva do svojho prístavu.
„Ty kokšo, to čo bolo?“ smeruje na mňa za všetkých otázku Tibor a tvári sa pri tom, ako keby k nemu práve nevedno skadiaľ prišiel zelený mužíček, vlepil mu facku a hneď zase ubzikol.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ hrám nechápavého, akoby toto všetko bolo pre mňa tak samozrejmé, ako ranná stolica.
Všetci traja moji spolustolovníci na mňa čumia s neslušne otvorenými ústami. Ja si však na nejaké dekórum veľmi nepotrpím, takže si kľudne môžu poslúžiť. Iba ledabolo podvihnem ramená na znamenie, že sám na to žiadne uspokojivé vysvetlenie nemám.
„Toto nie si ty,“ skonštatuje napokon Miro.
„Páni, ak dovolíte, moja maličkosť tu má ešte isté neodkladné povinnosti,“ zastavím prípadné ďalšie otázky hneď v zárodku a vyberiem sa k baru, odkiaľ sa na mňa usmieva isté rusovlasé stvorenie.
„Musím povedať, že to bolo veľmi originálne,“ začne ona s nemiznúcim úsmevom a hneď sa mi aj predstaví. „Mimochodom, ja som Simona, ale všetci ma volajú Šiva.“
Taktiež sa prestavím, poďakujem za kompliment a prijmem podávanú ruku. Trochu ma prekvapí jej silný stisk, ktorý je podobne ako smiech v ostrom kontraste s krehkým výzorom. Dve cudné pusy na líca a pikantný parfum - povedal by som, že mužský – vo mne vyvolajú reakcie, ako keď som kedysi v rannopubertálnom veku ležiac na bruchu pozoroval slniace sa dorastenky na kúpalisku.
„Hm, Šiva vravíš. Okamžite som vedel, že musíš mať veľmi blízko k božstvám,“ vrátim jej lichôtku.
„Asi často takto oblbuješ baby,“ vraví bohyňa, ale nevyznieva to tak, že by ma tým chcela schladiť, skôr že to povedať musela. Vystrúham teatrálnu pózu, akože takéto nespravodlivé obvinenia sa ma neskutočne dotýkajú. Jaj, keby si ty vedela, aký som ja Don Juan.
„Váš predpoklad, slečna Šiva, dcéra Slnka, princezná nebies, je od základu mylný. Ja som neskutočne ostýchavý junák. To len Vaša nadpozemská krása nadobro očarila oči moje,“ afektujem a už mi vôbec nepríde divné, kde sa to vo mne berie. A ona sa na tom náramne zabáva, čo mi len dodáva guráž pokračovať v tomto rétorickom cvičení. „Ihneď, ako môj zrak spočinul na ohnivých vlasoch Vašich, spaľovať srdce mi neskrotná vášeň začala. Srdce moje pumpovať krv do hlavy prestalo a do celkom iných partií ju húfne hnalo,“ zakončím rádoby poetickú tirádu nie veľmi vznešeným dvojzmyslom. Nej to však očividne nevadí. Rehoce sa ako štyri upratovačky a ja sa pod zvedavými pohľadmi všetkých prítomných cítim ako najväčší king.
V podobnom duchu pokračujeme ešte hodnú chvíľu. Medzitým popijeme zopár drinkov, Šiva občas odbehne za svojimi kamarátmi, absolvujeme povinnú jazdu so základnými informáciami o sebe. Postupne začína byť akási nervózna, ale neprikladám tomu veľký význam. Vraj ešte musí niečo súrne vybaviť. Nakoniec si vymeníme čísla a dohodneme sa na ďalšom stretnutí v najbližšej dobe. Som taký šťastný, ako nikdy. Doteraz som si netrúfol sám od seba osloviť ani bufetárku na stanici kvôli hot-dogu. A dnes bez zaváhania balím takúto superženu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)