všelijaké udalosti a iné oné II.

Ahoj denčo, tak ako dneska, ty stará vojno? Určite sa už celý chveješ od nedočkavosti, aké novinky ti prezradím dnes. Takže skončili sme barbecue a z chaty odfrčali v podstate priamo do Bratislavy. Telo odmietalo spoluprácu s mozgom a bažilo po dlhom spánku. Predpoklad na to bol vcelku dobrý, pretože pondelok som mal voľno. Na telefóne nastavené len pípnutie a budík neaktívny. Moje podvedomie však reaguje aj na slabé signály a tak ma o šiestej ráno zobudila esemeska. Pomaranč mi s láskou oznamuje, že mi mailom poslal faktúru.

Som zvedavý, pretože to má byť prvá s novým, oveľa lacnejším paušálom. Platil som totiž úplne zbytočne každý mesiac vyše štyridsať éčiek. Keď som zbadal tú sumu, únavu a túžbu po spánku okamžite vystriedala túžba vraždiť a rozdupať ten hnilý citrus. Vyše 50, slovom päťdesiat eur. Som u tých hajzlíkov takmer od ich vzniku, keď sa ešte tvárili globálne a ovocie len žrali. Naivne som sa považoval za verného zákazníka, ktorý si zaslúži ústretový prístup, ale očividne som bol braný skôr ako debil, ktorý zostane, aj keď mu na hlavu naserú. Našťastie som sa nezaviazal na ďalšie dlhé roky presne z toho dôvodu, že uvidím, aká bude nová faktúra. Ale toto som vážne nečakal, kamarát môj. A tak som už len čakal, kedy sa otvoria obchody a kancelárie, aby som rázne ukončil tento jednostranne výhodný vzťah. Keď už som bol hore, rád som išiel so slzami v očiach odprevadiť Willa na letisko.

Jediná obava, ktorá ma odrádzala od skoršieho prechodu ku kyslikárom bol prenos čísla, od ktorého som pracovne závislý. Niekto mi kedysi povedal, že to trvá 30 dní. Možno to tak kedysi bolo. Teraz je to však oveľa jednoduchšie, ako som čakal. Do piatich dní bude proces zavŕšený a dovtedy môžem číslo používať pod Orangeom. Jediné, čo ma mrzelo, že vôbec nemusím chodiť rušiť starú zmluvu, pretože som bol tak nažhavený to tým ovocníčkom riadne vytmaviť.
Toto som si vynahradil na druhý deň ráno, keď mi volala nejaká vydesená slečinka a pokúšala sa ma odradiť od rozchodu. A ešte má tú drzosť sa ma pýtať, prečo som tak podlo zradil ich dôveru. Vedel som, že ona za to nemôže, ale pánu Lančaričovi sa mi volať nechcelo. Bohvie, koľko by mi za to naúčtovali.
Čo najkľudnejšie jej vysvetľujem, že som si menil paušál a namiesto nižšej platby mám platiť viac. A slečna si to kontroluje v systéme a oznamuje mi, že to je logické, pretože som si to zmenil na rádovo vyšší paušál. Takmer ma od jedu vystrelo. Keď som si to bol meniť som sa ešte pýtal, či mám niečo podpísať. Vraj netreba. A oni mi tam svojvoľne zadali väčší balík, ktorý nikdy nevyužijem namiesto mnou požadovaného. Pipka v call centre si teda vypočula zopár šťavnatých expresív a snáď aspoň ocenila moju solídnu slovnú zásobu. Pomaranč definitívne odhadzujem do kompostu.

Aby si, milý môj denníček, nemusel vstrebávať len toľko spravodlivého rozhorčenia, zverím ti do análu aj za hrsť kultúry. V utorok večer bol už tradičný koncertík v rámci Pohoda_FM Live v Slovenskom rozhlase. Hral tam Toni Granko. Pretože som na FM_ku počul už skôr zopár ukážok z jeho nového albumu s pôvabným názvom Ľudia diaľok blízkych myslí a dosť sa mi to zapáčilo, nebolo čo riešiť. Ešte k tomu zadarmenko.
Naozaj dosť ťažko charakterizovať, či dokonca zaškatuľkovať jeho hudbu. Najcharakteristickejším prvkom je určite spev. Až na prvú skladbu vystúpenia, takú „klavírnu romancu“, spieva výlučne neartikulovanou rečou vzdialene pripomínajúcou angličtinu. Mne sa to každopádne páči. Pekne sa to kĺže po naprogramovaných „spodkoch“ a zvukových plochách a dodáva to hudbe nový rozmer. K tomu občas piáno, častejšie synťák a najčastejšie gitara. Tu musím poznamenať, že občas Toni pri vybrnkávaní mierne uletel mimo (ak to teda nebol zámer).
Žiadna divočina, ale v tom komornom priestore sa aj na väčšie kalby v podstate len sedí. Veľmi príjemné s príjemnou projekciou (meno autorky si nepamätám, tak sorry). Trošku nervy mi robili pipiny sediace vedľa mňa, ktoré celý koncert vytrvalo kecali, ale nechal som ich blahosklonne žiť. Iba som pociťoval nutkavú túžbu dozvedieť sa, načo niekto chodí na koncert, keď ho to vôbec nezaujíma. Dozviem sa snáď niekedy nabudúce.

Toľko som ti chcel, milý denníček. Vo vzduchu cítiť silnú vôňu zmeny, bo lákajú ma zvody milovanej ženy. A zo mňa stáva sa vďaka tomu dušička poetická, seriem na to, končí doba asketická.

všelijaké udalosti a iné oné

Milý denníček. Dlho som nevyužil tvoje nezištné služby, až by si sa mohol cítiť odvrhnutý. Nuž, neviem čo napísať na svoju obhajobu. Snáď len, že som necítil prílišnú potrebu zaťažovať ťa svojimi nezaujímavými zážitkami. Posledné dni však boli iné. Veľa drobných i väčších udalostí sa udialo a ja ti ich strohý záznam zverím do opatery.

Tak napríklad vo štvrtok prišiel Will, vo svete showbiznisu (uf, aký to anglicko-slovenský patvar) známy tiež ako Jablkonosič alebo Jblknsc. Pivko sme dali, niečo pojedli, vínko s mojimi zlatými spolubývajúcimi popili. Že nič výnimočné na tom nevidíš? Veď počkaj, to ešte len príde. Tá koťuha londýnska ti ma do Subclubu vytiahla. Bol som tam možno po dvoch rokoch. Na dubstep. Aspoň sa to tak v programe tvárilo. Vraj Junior, Breakfast a hlavná hviezda spoza mláky, akýsi Martyn, po našom Marcin, ako ho Will vytrvalo nazýval. Akože pohoda, dokonca aj dosť ľudí na štvrtok. Až na taký malý detail. Hudba stála vcelku za hovno, maximálne za dve. Vo všeobecnosti mi v žilách nekoluje krv v dubstepovom rytme a keďže ten amík hral všetko možné, iba tento štýl nie, mal by som byť vcelku spokojný. Taký nejaký oldschool techhouse, miestami techno, miestami funkyhouse (ak také čosi existuje), ale dokopy akýsi guláš, ktorý ma proste nebral. Ale aspoň sme pokecali a poschôdzovali.

Ako iste tušíš, kamarát prespal u mňa. A bolo fajn, hoci by som mal radšej vedľa seba niekoho menej chlpatého a pri všetkej úcte k Willovmu pôvabu aj krajšieho. Ďalší deň sme už len tak mulatovali a zabíjali čas, pretože šuhajík, ktorý prišiel v prvom rade na bratovu svadbu sa chcel silou mocou vyhnúť predsvadobnému stresu.

Večer ďalšia príjemná návšteva, tentoraz z Prahy. Aďula nás prišla pozrieť. A zase pivo, vínko a klábosenie v piatkových uliciach Bratislavy. A sobota tamtiež za pekného slnečného počasia. Mal tam prebiehať Gay Pride, tak reku ideme pozrieť. Namiesto uvoľnenej atmosféry všade samí policajti, policajti so psami a policajti importovaní tuším z Hviezdnych vojen, už iba laserové meče im chýbali. A náckovia. Veľa náckov. Milý denníček, nebudem ti to popisovať. Ak máš záujem, prečítaj si dennú tlač, tam sa to rozoberalo viac než dosť. My sme si radšej skočili na obed a domov.

Navečer cesta do emesjé s bráchom a Katkou pozrieť Willa v obleku. Tam potom vysosať fľašu citrusu, nejaké to pivo, zožrať zopár svadebných pocherajú (inak bohovské záhorácke slovo:) a odpáliť riadneho špeka a tým porušiť svoj inhalačný celibát. A potom na noc mame vyžrať chladničku. Pohodička.

No a nedeľné bbq alebo po našom grilovačka u Katky na chate v Šutrovni. A najväčšia bomba týchto dní. Tí dvaja pochábli, to akože maj brada Ďurec s Katkou, bezprecedentne porušili status quo trvajúci od nepamäti. Celú opekačku (a vypekačku) poňali ako vhodné fórum na oznámenie istej radostnej noviny širšiemu okruhu kamarátov. Teda pre mňa to zas až taká novina nebola, ale pod hrozbou niečoho neurčitého som bol zaviazaný mlčanlivosťou. Akože nechcem byť ani teraz drbna, ale veď to prezradím len tebe, milý denníček. Tí dvaja už nebudú dvaja, chápeš.

No a také veci treba poriadne osláviť. A tak sme všetci poriadne oslavovali, popíjali sangriu s vodkou i bez nej, pivo v plechovke i bez nej, fajčili cigarety s ... i bez nej. Sranda bola preveliká, ale občas to bolo i bez nej. To napríklad, keď som si popálil držku vynikajúcim kuracím oným, pretože som bol nedočkavý a pažravý. Ktovie, prečo asi. No asi preto, že som bol kurva hladný.
Užívali si snáď všetci, lebo ja hej. Neviem či aj Katka, ktorá vkuse všetkých obskakovala. Keby som nevedel, že ona už proste taká je, asi by som nadobudol presvedčenie, že sa vžila do role matky rodu, ochrankyne ohňa a pohostinnej gazdinky. Veď to aj podaktorí vtipne a často komentovali. Musím povedať, že ľahko sa na taký prístup ženy zvyká, keď tam všetci chlapi ako taký vajčáci sedíme a necháme sa obsluhovať. Bisťu, aj ja chcem takú ženu! (to bol len taký nevinný vtípeček, drahá;-))

Rád by som ti prezradil aj ďalšie podrobnosti, ale na dnes by už stačilo. Ešte mám zopár drobností, ktoré ti rozpoviem zajtra, ak stihnem. A nie, že to vykecáš niekomu ďalšiemu!

veverka v blave

Mal to byť svojim spôsobom prelomový víkend. Aj bol. Nie však tým, že vkuse pršalo a všade sa povaľovali polámané konáre. Hoci prenesene by sa to dalo aj takto napísať: boli prelomené haluze a halúzky v poniektorých hlavách. Boli vyplavené isté usadeniny z najhlbšieho vnútra a prívalové dažde na tom mali podiel prinajlepšom okrajový. Zostalo číre šťastie.
Buďme realisti, veď už sme takmer dospelí. Na ten náhle obnažený poklad bude zase pomaly klesať nový nános, mikroskopický prach všednosti bude nebadane vytvárať na povrchu matnú patinu. Je však na nás, aby sme mu nedovolili natrvalo sa zažrať do povrchu tak, že sa stane neodstrániteľným a postupne začne rozožierať aj vnútro. Neveril som, že to šťastie sa ešte môže stupňovať, ale deje sa tak a je to neskutočne úžasné. Čistá radosť ma zaplavuje, ako tie rozvodnené rieky všade naokolo.
Teší ma to pomalé a postupné odhaľovanie sa. Prenesene aj doslova. Splývanie duší aj tiel. A po spojení neprichádza smútok, iba ďalšie vzrušenie a nadpozemská radosť zo vzájomnej prítomnosti. Katarzný účinok po odhalení svojich obáv. Hoci toho zostalo ešte veľmi veľa na „čistenie“. Veľa dverí zostáva zatvorených a k mnohým z nich pravdepodobne nikdy nenájdeme kľúč, ale aj toto ma teší. Fakt, že je stále čo hľadať a objavovať. Hádam, že to tajomno len napája výbušnou zmesou plamene môjho vzrušenia. Snažím sa preniknúť hlbšie a hlbšie. Bez násilia. Tak, aby to nikoho nezranilo, ba naopak.
Už ma nemrzí zrušená piatková akcia so stupídnym názvom. Už sa nezaoberám tým, že mi nebolo dopriate vyblázniť sa na fantastických Bauchklang. Viac než príjemnou kúrou bolo vystúpenie ďalšieho Germána so skupinou. Christian Prommer´s Drum Lesson v Nu Spirite možno nebolo tak strhujúce ako očakávaná beatboxová smršť, ale určite to bol fajný hojivý balzám, ak použijem jedno z tých klišé a otrepaných fráz.
Celý víkend mal byť vlastne ukončením a trochu oslavou jednej etapy. V ten piatok som konečne odoslal (ako inak, v posledný možný termín) text, s ktorým som sa trápil celé týždne. A nebol som s ním aj tak veľmi spokojný. A v ten deň mala prísť a prišla Ona, moja múza. Vtedy som mal nejasný pocit, že dorazila takpovediac s krížikom po funuse, čo sa môjho písania týka. Jediná, ktorej som to ochotný dať v tejto chvíli prečítať. A zasa ma len chváli a jej chvála prekrýva zamatom moje pochybnosti. Jej viera v moje schopnosti do mňa pumpuje toľko energie, že chcem okamžite pokračovať, hoci som len teraz čosi skončil. Vonkoncom sa to netýka iba písania. Akosi podvedome sa jej to snažím dokázať aj inak a mám - pre mňa tak netypickú - istotu, že sa mi to darí.
Tá nebeská únava na mne sedí ešte aj teraz a svojimi zmyselnými neviditeľnými prstami mi ťahá kútiky úst až kdesi za uši. Drsňák vo mne opovržlivo ohŕňa frňák nad mojim rozpoložením a vysmieva sa z môjho patetizmu, ale mne je to u riti. Mám chuť vykričať do sveta, čo cítim. Ako príjemne mi je s vedomím, že je tu Niekto, hoci teraz už fyzicky ďaleko, kto mi chce veriť a verí. Aké neopísateľné pocity mám v Jej prítomnosti a čo so mnou dokáže spraviť jeden Jej dotyk.
Nebudem však vypisovať romantické ódy, ktoré nikdy nedokážu vystihnúť podstatu. Napĺňa ma to a ja to rád prijímam. Som fascinovaný viac, než vtedy dávno, keď som ju prvý krát stretol. A to som bol fascinovaný kurevsky, aby som sa vyjadril tak typicky jemnocitne.
Víkend skončil, to je snáď jasné aj tým zaspatejším. Veverica odišla obšťastňovať svojou prítomnosťou dreviny niekde do Stromovky, či Riegerových sadů a ja som cestou zo stanice odhodil do kontajneru reklamný dáždnik, ktorý sa zlomil pod ťarchou osamenia. Nechce sa mi veriť, že by to mohol spôsobiť ten jemný vánok. Hoci som tu ostal sám bez Nej i bez dáždnika, smútok ma neberie. Ako som zvykol vravievať: To, že slnko je práve schované niekde za šedými mrakmi ešte neznamená, že nesvieti.

n.o.h.a.: fantastico!

Je pol ôsmej, piatok večer, posledný aprílový deň, ktorý už sám osebe bol parádny. Práca, ktorá skončila veľmi skoro pred obedom, nádherné počasie, dostatok energie. Ideálny deň na fajnové outdoorové aktivity. Batérie dobité, ľahká „stredomorská“ večera, ktorú som si pripravil, zjedená. Chvíľa času, reku pustím si z majspejsu N.O.H.A.-u:), keď už idem za chvíľu na ich koncert. Trošku sa naladiť, chápeme sa. A tá noha mi poriadne nakopáva prdel, že ani za kompom nedokážem obsedieť. Bez ostychu, som na koncert doslova nadržaný. A to tak, že veľa. Nó, tak som zvedavý, čo napíšem zajtra, keď budem v tomto pokračovať...

Uuuuuuuuuuuuuuuuuuu...! Nenachádzam dostatok slov. Som absolútne nadšený. Totálna smršť pozitívnej energie. Ale pekne po poriadku.
Do Majestic Music Clubu, ktorému nikto nepovie inak, ako (bývalý) Babylon, prichádzam tesne pred deviatou. Riadny kopec ľudí vonku ma utvrdzuje v očakávanom: bude full house. Nakoniec sa predsa len ukázalo, že som sa mierne mýlil. Bol crowded house.
Jediným známym človekom, o ktorom viem, že sem príde, je brácho a aj sa stretávame. Pivko, blablabla, na pódiu Noisecut. Snažia sa a dokonca môžem povedať, že sa mi to páči. Niečo mi však na nich nikdy nesedelo a pri tomto, mojom prvom, live vystúpení som si definitívne potvrdil tušené. Tým nezapadajúcim elementom je spev. Netvrdím, že Sepja spievať nevie. Problém vidím v tom, že jej hlasové zafarbenie a poloha trčia, pre mňa nepríjemne, mimo hudobnej zložky. Toľko hrátky s hudobnou teóriou.
Ešte nie celkom preplnený parket využívam na zaujatie výhodnej pozície, čo sa aspoň výhľadu a zvuku týka. Na pivo mám donáškovú službu, stačí pomyslieť. Môže sa začať. Ťažko nejako chronologicky popisovať priebeh koncertu. Od začiatku do konca perfektný kontakt s publikom umocnený relatívne malým priestorom. V podstate jediná výtka je zároveň najvýstižnejšou pochvalou. Hneď od začiatku koncertu na maximum natlačený nie len parket, ale aj schodisko a horný „sedací“ sektor. Tá neodvrátiteľná chuť tancovať v kombinácii so striktne vymedzeným priestorom, ktorý predstavoval oblúk s polomerom tak dvadsať centi pre hornú časť tela a nič pre nohy, u mňa vyvolávali pocit blížiacej sa explózie. A keď sa na pár trackov predo mňa postavil týpek s trsom bývalých (alebo budúcich) dredov elegantne vzadu zopnutých a jeho najobľúbenejší pohyb z obmedzeného repertoáru tanečných kreácií bolo kývanie hlavou zo strany na stranu, vtedy sa ma veru frustrácia takmer zmocnila. Mohlo by to byť aj príjemné a sexy, keď sa jeho vlasy zachytávali o moje strnisko, sťaby ľan česal, ale nesmeli by byť jeho a ja by som nesmel byť tak nažhavený na tancovanie. Ale stačilo už kreatívnej negativity na oživenie. Až tak dramatické to nebolo, aby som si nechal znepríjemniť tento fantastický koncert.
Kto N.o.h.u. (sakra aj so skloňovaním) pozná, tomu sú opisy ich hudby zbytočné a kto ich nepozná, už dávno mal mať v podmaze pustený ich Myspace. Ja som proste hudobne zaťažený na elektroniku, balkán, trochu latino, dobré perkusie a vôbec, so všetkého niečo. A táto h.a.k.s.n.a. má tak nejak dokonalý pomer všetkých obľúbených ingrediencií. A ako som už spomínal, takpovediac úprimný a bezprostredný kontakt s publikom. Som príliš (príjemne) unavený, aby som podrobne opisoval priebeh ich vystúpenia a ani by som to nevedel. Pre mňa to bol jeden takmer dvojhodinový úžasný celok, ktorý keď skončil spôsobil, že tričko som mal mokré tak, že som ho mohol žmýkať. Doslova. Aspoň som mal dobrý dôvod kúpiť si tam nové, nohaté, a hneď si ho aj s hrdosťou obliecť.
Rozohnený, plný dojmov a pozitívnej energie som mal neskutočnú chuť podeliť sa s niekým o tú radosť. Brácho mi však zdrhol a žiadna iná potenciálna obeť na oduševnené vyjadrenie superlatívov v dohľade. Hoci s veľkou chuťou pokračovať v zábave hodnotím situáciu tak, že zadelím posledné pivo, poobšmietam sa okolo s mokrým tričkom v ruke a pešo sa pustím domov. Aj tak by bolo čokoľvek ďalšie iba slabým odvarom so smradľavých ponožiek v porovnaní s týmto hudobným nápojom bohov. Ani si nedávam empétrojku. Chcem v sebe nechať ticho doznieť tú čistú radosť a tá je vo mne ešte aj teraz.