omne animal triste post coitum

Omne animal triste post coitum...
Ak nejakou náhodou neviete po latinsky, znamená to asi toľko: Každý tvor býva po párení smutný. Na túto hlášku som práve narazil v známej knihe Umberta Eca Meno ruže, ktorú som znova začal čítať. Pripomenula mi veľmi podobnú myšlienku z nejakej celkom inej knihy, ale nepamätám si už z akej. V každom prípade mala určite bližšie k buddhistickej filozofii ako k stredovekému katolicizmu Ecovho románu. To len tak na okraj, aby som ctenému čitateľovi ukázal, že niektoré pravdy platia univerzálne nezávisle od miesta a času, v ktorom boli vyslovené. However, táto latinská vetička ma inšpirovala k napísaniu tohto oného, pretože už vtedy dávno ma táto myšlienka zaujala.
V čom je teda pointa tejto frázy? Človek podvedome hľadá niekoho, kto zaplní prázdne miesto v jeho bytí, resp. svoju druhú „polovičku“. Nie nadarmo sa to aj takto hovorí. Tento pocit neúplnosti pozná hádam každý, kto bol aspoň istú dobu sám (alebo skôr osamelý?).
Snáď každý, hoci si to neprizná alebo neuvedomuje, túži po niekom, kto bude spĺňať určité predstavy. Len málokto dokáže svojho partnera brať takého, aký je. Často má snahu meniť ho podľa týchto predstáv a z toho vznikajú klasické partnerské boje o pozície, ale to už je o inom. Každopádne, človek túži po splynutí duší a pohlavný akt je fyzickým prejavom tejto túžby. Teraz nehovorím o „šukačke“, ale o milovaní. Ak niekto v tomto nevidí rozdiel, radšej nech to nerieši. Pomôžem si prirovnaním z tej zabudnutej knihy, ktoré som si zapamätal. Jednotlivec sám seba vidí ako polkruh, ku ktorému hľadá druhú polovicu. Ak všetko sedí na metafyzickej úrovni, nasleduje spojenie telesné smerujúce k vrcholu. Áno, skutočne sa v tom krátkom momente zavŕšenia spojenia človek cíti naplnený (ja viem páni, vy to cítite presne naopak, ale hovorím o duchovnej rovine). Po tomto akte však prichádza ku krutému poznaniu, že kruh, ktorý sa práve uzavrel sa zase rozdeľuje. A tak prichádza ten spomínaný smútok. Samozrejme, nemožno to brať celkom doslova, ale niečo na tom bude.
Aké z toho teda plynie ponaučenie? Každý by mal sám seba brať ako komplexnú osobnosť, aj keď nie celkom objavenú. Čiže žiadny polkruh, ale kruh, ktorý je však schopný rovnako prijímať aj dávať. Preto pri vytvorení vzťahu nemá ísť o uzatvorenie celku, ale o vzájomné napĺňanie a výmenu energie pri obojstrannom rešpekte. Ak to človek dokáže, bude šťastný sám so sebou a ešte šťastnejší so svojim partnerom.
Toľko v krátkosti od odborníka na vzťahy všetkých ľudí, iba nie na tie svoje. Na druhej strane, teraz aspoň nemám dôvod byť smutný...

mením svoj život... už zase:)

Všetko zlé je na niečo dobré alebo inak, každá minca má dve strany. Každý pozná tieto porekadlá či príslovia (nikdy som nevedel rozlíšiť rozdiel medzi nimi) alebo ich najrôznejšie variácie. Veď viete, kto druhému jamu kope, narobí sa ako debil, ale na druhej strane komu sa nelení, tomu sa zelení (chápete, ako to naši predkovia mysleli, koťuhy jedni).
Všetko sa vám dosiera, o všetko prichádzate a nič vám nevychádza. Jediné, čo vás drží nad vodou je vzťah k niekomu, komu dôverujete a koho milujete. A ten niekto možno už stráca silu, prípadne motiváciu podržať vás hore. A možno len sám potrebuje podržať a vôbec si neuvedomuje, že niekedy sa karta jednoducho obráti. Nech je to akokoľvek, zrazu sa stane, že ten človek ťa (o)pustí a ty klesáš ku dnu bez síl a odhodlania, hrdzavý háčik vzťahu ešte zachytený v hube skrivenej nechápavou grimasou. Reflexívne sa snažíš zachytiť vzďalujúci sa pretrhnutý silón, ktorý vás ešte pred okamihom spájal. Jediné, čo ti však zostalo je ten hák bolestivo trhajúci tvoje vnútro a kopec nezodpovedaných otázok pôsobiacich ako soľ v tých ranách.
Vtedy má každý v zásade iba dve možnosti. Sebaľútosť a všetko s tým spojené alebo sa poriadne nadýchnuť a začať odznova. Ja som sa nejaký čas rochnil niekde medzi týmito protipólmi vo vodách apatie. Našťastie mi jedno dôležité stretnutie poskytlo možnosť chytiť sa záchranného kolesa a ja som sa ho chytil. A tak som, už zase, zmenil svoj život. Pointa je v tom, že keď si človek myslí, že prišiel o všetko nemá už čo viacej stratiť. Preto som si povedal, že pohnem prdelou a to doslova. V zdravom tele zdravý duch (porekadlo myslím), povedal raz nejaký telocvikár. Teraz každý deň trýznim zmľandravené telo Tibeťanmi a to hneď piatimi. Okrem toho dávam aj také tie klasické srandy ako kliky, drepy a „brušáky“, aby som sa zbavil toho „záchranného kolesa“ okolo pasu. Cítim sa skvele, ale aj toto má svoju tienistú stránku. Z toho nasadenia pri brušákoch sa objavil jeden vcelku intímny problém. Spálil som si svoju jemnú pokožku na mieste, kde chrbtica končí svoju púť. A to som si myslel, že mám sedaciu časť obrnenú od vysedávania pri kompe. No nevadí, nevzdávam to.
Na potvrdenie toho porekadla o zdravom tele musím napísať, že ma to takmer okamžite nakoplo aj duševne. Dôkazom nech je aj tento blogový príspevok. Už netrávim čas bezduchým čučaním do kompu a to je pre mňa najdôležitejšie. Dokonca som výrazne obmedzil aj fajčenie a vrátil sa k zdravšiemu stravovaniu. Teraz sa však už musím ísť pripraviť na opekačko-žúrovačku. Treba nakúpiť nejaké špekačky a slaninu...

pudová záležitosť

Je príjemný teplý podvečer. Ťažko povedať, aký je presne dátum, ale znalci života psov sa isto rýchlo zorientujú ak napíšem, že práve vrcholí sexuálne šialenstvo prejavujúce sa okrem iného háraním fén. Chlapci a dievčatá z dedín a lazov si možno toto obdobie ani neuvedomujú, pretože havkáčske harašenie je také nenápadnejšie, skrytejšie. Aspoň v mojom ponímaní to tak bolo. Teraz však už žijem v meste, aj o sexuálnom živote cicavcov a iných živočíchov viem viac, ako len z hodín prírodopisu a náboženstva, prípadne z tajuplných, prudko erotických „podperinových“ scén socialistickej televízie sledovaných s predstieraným nezáujmom v prítomnosti rodičov. Dávno sú preč časy, kedy náhodné odhalenie ženského členku spôsobovalo mužom prudké odkrvenie mozgu a rovnako je preč moja nevinnosť. A dnes mi osud pripravil príučku, čo to znamená bojovať proti pudom.
S priateľkou sme na návšteve u jej mamy na jednom z bratislavských sídlisk. Celkom rád sem chodím, lebo sú tu hneď za domami kopce a lesy a s potenciálnou svokrou vychádzam výborne. Chodíme sem dosť často aj kvôli krásnej Laure, barónke z rodu írskych setrov. Chystáme sa do mesta na nejaký žúr, čo v preklade znamená, že ja otrávený čakám, kým drahá spácha hygienu, zvolí prevlek a aplikuje maskovanie. Mama zasa vykonáva nejaké domáce práce, sestra sa učí a tak rád prijmem návrh, aby som šiel zatiaľ vyvenčiť psa. Už som takmer vonku, keď ku mne doľahne z útrob bytu taká bytheway informácia, že Laura hára, aby som ju teda ani náhodou nepustil z vodítka. No jasné, pohoda...
Pôvodne som si chcel dať taký poriadny okruh, ale už po pár desiatkach metrov som to radšej prehodnotil. Laura, ako sa ukázalo, je niečo ako psí sexsymbol, za ktorým sa išli zblázniť všetci samci a fény sa zasa mohli zblázniť zžierané žiarlivosťou a ich majitelia mali čo robiť, aby svojich miláčikov udržali. Napodiv, naša barónka sa nesie akoby nič, vôbec nereaguje na okolité šialenstvo. Ako skutočná aristokratka a hviezda, naoko bez emócií, prechádza ulicami ako po červenom koberci a len tak mimochodom miestami zanecháva pachové stopy, ako keby dámička z niekdajších časov koketne upustila svoju voňavú vreckovčičku a davy lúzrov sa môžu aj pozabíjať, aby sa k nej dostali ako prví. A ja sa teraz cítim viac ako lokaj nesúci vlečku kráľovnej večera, než pán, ktorého treba počúvať na slovo. Zatiaľ to však zvládam dôstojne.
Tu však zrazu, kde sa vzal tu sa vzal, nejaký podvraťák bez pána, očividne dosť zanedbaný, zato ale vytrvalý a poriadne nadržaný. Ja, v úlohe obrancu cti vznešenej lejdy a hlavne čistoty krvi prípadného potomstva, snažiac sa zachovať určité dekórum prislúchajúce postaveniu mojej zverenkyne, skúšam odplašiť tohto podvratného Don Juana neartikulovanými slovnými výzvami a naznačenými útočnými výpadmi. Účinok je však menej ako krátkodobý a naopak, „postavenie“ tohto dunča je, zdá sa, trvalé. Ani rozdiel niekoľkých váhových kategórií tento šuhaj nepovažuje za podstatný a vytrvalo za pochodu vyskakuje na trikrát väčšiu Lauru. Ja už začínam mať poriadne nervy a dobyvateľa odhadzujem nohou preč. Prd platné. Na toto sa ja môžem vysrať. Smerujem naspäť k domu a pritom už celkom bez okolkov surovo odkopávam toho chlpáča. To už však začína byť nepokojná aj Laura. Neviem, či podľahla čaru otrhaného Cassanovu alebo ju rozlaďujú práve jeho nájazdy, každopádne sa začína vrtieť a zamotávať do vôdzky, čo moju situáciu ešte viac komplikuje. Celý zaliaty studeným potom sa snažím krásku vymotať a zároveň odrážať nájazdy toho barbara. Som veľmi blízko stavu, kedy mu uštedrím naozaj nešetrný kop do tej jeho pýchy, zoberiem Lauru, akokoľvek ťažkú, na ruky a jednoducho utečiem z boja do bezpečia. Skôr, než stihnem čokoľvek z toho realizovať, dostane moja vyrovnanosť smrtiacu ranu.
Laura robí akísi manéver, ktorým si vyvlieka obojok cez hlavu a kým dokážem akokoľvek zareagovať už je päťdesiat metrov ďaleko odo mňa. Ten podvraťák prekvapivo tiež usúdil, že so mnou už to nie je žiadna zábava a čisto náhodou frnkol rovno za hárajúcou fénou. Pár sekúnd tu stojím totálne bezradný, vodítko s prázdnym obojkom v ruke a naozaj neviem, čo mám urobiť, pretože som si nezobral ani mobil, ktorým by som aspoň privolal posily. Mohli utiecť kamkoľvek a ja už sa pripravujem na vysvetľovanie svojej neschopnosti zabrániť sprzneniu a bohvieakému osudu doteraz nepoškvrnenej psej krásky, ale zároveň som dosť vytočený, že ma na podobnú možnosť úteku nikto neupozornil.
No nič, rozbehnem sa konečne tým smerom, kde zmizli tí nehodní milenci. Som rozhodnutý zburcovať tie tri ženské na byte, ktoré som už začal upodozrievať, že to snáď aj plánovali, ako nejaký krutý vtípek na môj účet s nepredpokladanými dôsledkami.
Ako si to tak šiniem ulicou, zrazu tých dvoch bundášov zbadám opodiaľ medzi barákmi. Mám síce obavu, že ich vyplaším, ale nemám čo stratiť. Keď som sa priblížil dali sa hneď zase na útek, ale rozhodne nemali chuť na vytrvalostné preteky. Moja ohľaduplnosť, trpezlivosť a dobrá nálada zostali niekde vzadu na chodníku, ale aj tak sa musím pousmiať pri zúfalých pokusoch toho malého blcháča o odovzdanie svojho genetického kódu. Každopádne ho to dostatočne zamestnáva a ja sa k nim môžem odzadu prikradnúť. Nechcem nič nechať na náhodu a tak sa odvážne vrhám na Lauru, ktorej lapenie je predsa len prioritnejšie. Na môjho „Nelsona“ nemá šancu. Obojok som jej utiahol dosť nešetrne, pretože nosiť po tomto všetkom ešte dámičku na rukách som nemal ani najmenšiu chuť a naháňať ju už vôbec nie. Cassanova si to tiež odniesol, ale naozaj len v rámci nutnej obrany (to pre prípadných ortodoxných zástancov práv zvierat, aby ma neobvinili z týrania).
Celý spotený a strhaný vchádzam do bytu. Mám pocit, že som bol vonku tri dni a pritom ma privíta poznámka, že som to nejako rýchlo zmákol. Hodím smerom k drahej nevraživý pohľad a zopár ironických poznámok na adresu samičieho pokolenia, obojpohlavných slimákov nevynímajúc. Tak sa teda posťažujem a následne sa nechám chlácholiť a ľutovať tou trojicou primadon, čo im ale nebráni náramne sa na mojej historke baviť. Potvory hnusné, ale Vás ja všetky milujem...