Keď sa všetko dosiera

Ako som už informoval v rámci výhovoriek prečo nič nepíšem, dokašľal sa mi notebook. Ujovia z Microsoftu boli takí dobrí a iniciatívne mi updatovali Vistu. „Wow!“ Odpálili mi tým síce drivery, ale koho by to trápilo. Nešiel mi zvuk a po pár dňoch už ani wi-fi. Môj osobný IT špecialista Galgan problém čiastočne odstránil, takže po pár dňoch som mohol konečne pozerať porno aj s dialógmi. Bohužiaľ, žiadne som si nemohol stále stiahnuť. Drivery boli v poriadku, ale wi-fi sa vôbec nedá zapnúť, čiže jediné rozumné riešenie vidím v reklamácii v rámci záruky u predajcu. Ibaže týpek v predajni mi odmietol po objasnení pravdepodobných príčin skonania wi-finy nielen že prijať počítač do servisu, ale neunúval sa ani naňho mrknúť očkom. To ma poriadne nasralo. Uznávam, že na softvérovú chybu sa záruka nevzťahuje, ale aspoň sa na to mohol pozrieť a stopercentne tak vylúčiť hardvérové zlyhanie. Až po príchode ďalších potenciálnych zákazníkov, pred ktorými som začal robiť mierny cirkus sa ma pokúsil zbaviť s tým, že mám prísť v sobotu, kedy je menej ľudí a on si na mňa láskavo nájde čas. Hups! A čo sa nestalo v sobotu... „Jéj, to ste mi mal povedať, že vám to nejde ani zapnúť. Asi tam bude vážne nejaký iný problém...“ Ešte mi trvalo nejaký ten deň, kým som sa dokázal s compom rozlúčiť a odovzdať ho na liečenie. A teraz už len čakám a čakám. Zákonná lehota na záručnú opravu vyprší za niečo vyše týždňa, tak snáď budem mať na chvíľu od počítačových problémov kľud. Našťastie sú tu aj iné srandy komplikujúce život.
Pri jednej akcii v centre mesta mi odtiahli auto. Robil som na tom mieste už x-krát. Doteraz som šiel vždy služobným autom a parkoval som aj v ten osudný deň na tradičnom mieste, tentoraz so súkromným. A hneď ma kreténi odtiahli. Aj toto však malo relatívne šťastný koniec. Zaťahal som za šnúrky a namiesto zákonných 4800,- kačiek ma to stálo „len“ 1800. Ja som totiž hrozne dôležitý man a mám správne koneky, že áno. Proste mi pomohla kamoška, ktorej som pred časom pomohol ja a tým sa mi potvrdilo, že pomáhať občas nezištne má predsa len zmysel. To však znie príliš optimisticky a to treba zvrátiť, že áno.
Po pár dňoch som bol žúrovať dakde na okraji mesta. Keďže som sa nadýchal alkoholových výparov nechal som automobil na mieste a volal taxi. Volal som volal, ale nedočkal sa. Začína pršať, práve píšem sms svojej drahej, že ako som v pohode, plný lásky a samozrejme, že som o žiadnu ženu na party ani len okom nezavadil. Vidím prichádzať taxík, tak to len tak skúsim. Viem, že to bude drahšie, ale nechce sa mi tu stáť a moknúť. Zastavil. Vraj už končí, ale zoberie ma. Dokonca sme sa dohodli na dobrej cene a po ceste celkom dobre pokecali. Ja som taký trochu komunikatívnejší, keď som nadýchaný výparov... všelijakých. Platím, vystupujem a doma zalomím ako tatranský smrek vo víchrici. Ráno sa prebúdzam vcelku fresh. Koľko tak asi môže byť hodín? Hľadám mobil s nádejou, že ten mi to určite rád prezradí. Neprezradil. Opustil ma pravdepodobne v taxíku. Nikdy si neberiem taxi na ulici, vždy len na telefón. Toto bola výnimka. Nemám tušenie, aká to bola taxislužba a len mlhavé o type auta. Bye bye mobil; bye bye všetky kontakty. Ani láskyplnú správu som nedopísal, náš vzťah je však natoľko pevný, že dokonca aj takúto katastrófu vydržal.
Táto vlna „šťastných“ okolností mi pomaly do hlavy zaočkovávala miernu paranoju a neistotu v konaní. To vyústilo pred pár dňami k takmer totálnemu zrúteniu sebaistoty, ale napokon sa ukázalo ako tragikomédia, ako inak, na môj účet. Keď som mal náhle vyraziť na služobku nemohol som ani za nič nájsť papiere od auta. Hľadal som, ale pre krátkosť času som musel vyraziť bez nich. Na služobke som mal dosť času popremýšľať, kde som mohol doklady zapatrošiť. Museli mi vypadnúť z bundy (ktorú som samozrejme prezrel minimálne trikrát ešte pred odjazdom) niekde na ceste od auta k bytu alebo v lepšom prípade doma. Po návrate sa ako blbec plazím po zemi, prehľadávam úplne nezmyselné zákutia bytu, dobre že som nezroloval aj koberce, ale nič. Posledné zvyšky nádeje som pochoval a v zúfalstve nad svojou pokračujúcou smolou som sa tak trochu spráskal. Vygooglil som všetko, čo ma čaká pri vybavovaní všetkých stratených dokumentov (jasné, že nie na svojom kompe). Ako tak krútim hlavou nad svojou smolou a blbosťou, posilnený zhubným vplyvom zakázaných látok, ešte raz sa vzopriem neblahému osudu a aspoň chcem zistiť ako mi mohli tie doklady vypadnúť. Pozerám jedno vrecko na bunde – zapnuté a prázdne. Druhé vrecko zapnuté takisto, ale vyberám z neho empétrojku a poznanie, že som ešte väčší debil, ako som si myslel. Doklady tam totiž boli tiež. Tam, kde aj pôvodne mali byť. Sedím dobrých dvadsať minút na posteli, čumím na tie doklady a absolútne nechápem. Čučím ako so zápchou na latríne, oči vyvalené, hanbím sa sám pred sebou a len sa tak striedavo priblblo uchechtávam a krútim hlavou sám nad sebou.
To by snáď na podnietenie tvorivosti mohlo stačiť. Teraz už budem určite písať aj na záchode. Každá story by však mala niesť aj určité morálne či iné ponaučenie. Aké teda plynie z tohto? Asi že keď stratíte doklady, treba sa poriadne spráskať a oni sa zase objavia;-)

Časové slučky

Čas plynie a ja mám pocit, ako keby sa ma vôbec nedotýkal. On mi však nekompromisne vraští tvár a drví orgány tak nenápadne, aby som to pocítil až niekedy v budúcnosti. Teraz som stále mladý, krásny a vyžehlený, s dobrým metabolizmom a takmer pravidelnou stolicou. Čas je ako voda, do ktorej sa vnáram podľa ľubovôle v jemnom vzduchovom či vákuovom obale. Mám ten pôžitok z plávania, ale voda sa ma dotknúť nemôže. Aspoň ja si to naivne myslím.
Dni plynú, až príliš často nerozoznateľné a nezapamätovateľné. Som taký nepochopiteľne pokojný a vyrovnaný. Dlhodobý pokoj v duši je pre mňa tak netypický, ako krásne počasie pre Britániu. Konečne som to dokázal, hovorím si. Našiel som spriaznenú dušu, pričom oheň nášho vzťahu je založený na súznení a pochopení, nie na iskrení protikladov. Je to také príjemné, ale...
Zrazu som si začal uvedomovať jeden zvláštny jav. Celý doterajší život som bol plný nezodpovedaných otázok, balansovaní na hrane medzi dvoma extrémami. Spaľoval ma nepokoj a jediný spôsob, ako som mohol tento vnútorný žiar schladiť bola tvorivosť, v poslednej dobe najmä písanie. Mám v sebe ten kľud, po ktorom som tak dlho bažil, otázky sú buď zodpovedané alebo ich zbytočne neriešim. Lenže zrazu nemám čo hasiť, nič ma zvlášť netrápi a to má za následok, že strácam potrebu ventilovať svoje rozorvané vnútro. Aby sa zo mňa nestal obyčajný nudný panák, asi budem musieť aktívne vyhľadávať problémy, nezrovnalosti a nedostatky. Idem teda zhrnúť nejaké tie nepríjemnosti posledných týždňov a snáď sa mi podarí narušiť tú nechutnú rovnováhu v sebe, aby som prestal byť tak neúnosne spokojný. A musím úprimne priznať, že ako sa mi postupne stávali nové a nové nepríjemnosti, ktoré sa síce sami osebe občas dejú, ale keď sa na mňa takto deň za dňom a týždeň za týždňom postupne sypali už som vážne začal mať divné pocity. A ja ešte k tomu verím, že nič, čo sa nám deje nie je náhoda a všetko si viac menej spôsobujeme sami. A preto som postupne začal mať o sebe vážne pochybnosti, o svojej karme a tak vôbec. Vraj sme občas hore a darí sa nám všetko, na čo len pomyslíme a občas sa zase dostaneme do útlmu a všetko sa na nás sype. Lenže prečo? Možno práve preto, aby nás to vyprovokovalo k činnosti, aby sme sa nenechali ukolísať tou zdanlivou spokojnosťou a rovnováhou. Niekto múdry raz povedal, že život končí vtedy, keď prestaneme snívať. Ja k tomu pridávam, že mladosť končí vtedy, keď síce ešte snívame, ale prestaneme si svoje sny plniť alebo aspoň pre to niečo robiť. Mojím snom bolo vytvoriť niečo nezabudnuteľné a to môžem dosiahnuť len tak, že budem stále niečo nové skúšať, aby ma ten čas nakoniec nezomlel v nečinnosti.
Pekne si teda zrekapitulujem tie najväčšie haluze, ktoré sa mi udiali za ostatné necelé dva mesiace so stále hustejšou frekvenciou. Vynechám samozrejme všetky tie drobnosti dejúce sa pomedzi tie „ťažké“ prípady, ale môžem povedať, že aj tých bolo dosť až príliš. Nesťažujem sa. Chcem sa len nakopnúť a zase sa raz odraziť nahor skôr, ako dopadnem až na dno plný pochybností o sebe a svojom konaní.
Nasledovať bude chronologická rekapitulácia, ktorú zverejním separé následne, pretože by z tohto príspevku bola taká kláda, ktorú by sa nechcelo čítať ani mne samému.

Dawax is back

Sú to už dlhé predlhé mesiace, čo váš najobľúbenejší bloger naposledy zavesil niečo na túto „sajtu“. To, že sa mi v lete a v období tesne po ňom jednoducho písať nechcelo nechám bokom. Následne prišli problémy s kompom a s tým súvisiacim pripojením na net. Nebudem sa rozpisovať o dlhých naťahovačkách s predajcom, ktorý mi odmietal prijať „noťas“ v rámci záruky do servisu. Teraz už je takmer tri týždne tam a ja nemám žiadne správy o tom, či operácia prebehla úspešne alebo ešte len, chudáčik môj elektronický, na zákrok čaká odložený v nejakom neprívetivom regále.

Teraz však môžem, s láskavým dovolením mojej drahej, využiť kompík, ktorý mi súcitne zanechala v úschove pod priehľadnou zámienkou, že sa jej ho nechce nosiť. A ja som jej za to nesmierne vďačný, veď takto som si mohol zachovať tvár absolútne sebestačného a skromného tvrďáka.

Plánoval som napísať niečo rozsiahlejšie, ale práve som bol nečakane „odvelený“ do Komárna, takže aj toto dopisujem už v hotely najjužnejšieho slovenského mesta. Náš úžasný vodca a nemenej úžasný vodca našich južných susedov sa tu idú tváriť, že chcú riešiť krízu vzájomných vzťahov. Ja sa zasa idem tváriť, že mi ich prítomnosť vrátane všetkých tých riťolezov vôbec nevadí, dokonca sa jej snáď aj teším. Len tak mimochodom, hrozne sa mi páčila dnešná Shootyho karikatúra v Sme, ktorá sa týka mojej služobnej cesty. Podľa mňa naozaj vtipná...

Ale na začiatok po dlhej pauze by to snáď stačilo. Iba som chcel dať o sebe vedieť. Už čoskoro budem späť tak poriadne... hneď ako sa mi vráti môj kamarát noťas.

So... Dawax is (almost) back!

Summer trip_Amsterdam a návrat

Po prenajatí bicyklov sme sa cítili ako praví Holanďania. V prvom momente som mal pocit, že sa idem voziť na koze, ale veľmi rýchlo som si zvykol. Švihli sme si to na blind smerom od centra, checkli jediný veterný mlyn široko ďaleko a nakoniec sme zakotvili v parku, v ktorom sa práve konal nejaký detský festival. Všetko pôsobilo veľmi príjemne.

Najazdili sme určite ťažké kilometre a tentoraz nás nohy až tak neboleli, zato prdel som cítil ako po nechcenej návšteve divokej gay party. Už si vážne nespomínam, kde všade sme tento deň jazdili, proste sme sa premávali sem a tam mestom, občas sme bicykle odstavili do všadeprítomných stojanov a šli si napríklad lebediť na drevené mólo kúsok od historického trojsťažníka, jednej z mnohých turistických atrakcií mesta. Na tú chvíľu sme sa stali tiež jednou z takýchto atrakcií. K lodi totiž každú chvíľu priplávalo nejaké plavidlo s čumílkami na palube a okrem korábu sme ich očividne zaujali aj my. Možno sme mali zahrať aj nejakú scénku, ale na to nám už nezostávali sily. Škoda, snáď by nám aj hodili nejaké „ojro“ alebo polozhnitú rybu.

Večer sme bicykle odstavili na dlhšiu dobu a ladným krokom jazdca na koni, ktorý práve absolvoval týždennú nonstop cestu na divoký Západ, sme sa vybrali znovu do centra. Na námestí Dam sme si pozreli akrobaticko-humoristické vystúpenie jedného týpka, hodili mu do klobúka nejaké to „ojro“ a polozhnitú rybu a čakali na zotmenie, aby sme šli pozrieť slávny Red Light District. Netušili sme síce, kde sa presne nachádza a hanbili sa opýtať, ale ako všetko doteraz, aj toto sa vyriešilo tak nejak samo. Zistili sme, že to je vlastne niekoľko ulíc, po ktorých sme sa pohybovali cez deň bez toho, aby sme tušili, že v noci celkom menia svoju tvár. Cicky najrôznejších proporcií a typov pózovali doslova vo výkladoch a lákali rýchlej lásky chtivých pánov. Nie som žiadny puritán, ale fakt mi to pripadalo dosť silné kafe a pre ženy ponižujúce. Na druhej strane je pravda, že aspoň na tomto mieste nebola ani jedna z nich nedobrovoľne.

Posledný deň nášho týždňového tripu sa niesol v znamení totálnej vyčerpanosti. Rozlúčili sme sa s našou kajutou, loďou i jej majiteľmi, naložili ruksaky a odviezli sa na bicykloch do blízkosti Centraal Station, kde sme naše povozy vrátili do požičovne. Malé extempore v úschovni batožín, kde sa ani náhodou nedalo zaplatiť cash a mohli sme vyraziť na posledný obed a míňanie posledných prachov za suveníry a darčeky. Keď sa nám konečne podarilo uspokojiť všetky naše materiálne túžby boli sme už natoľko vyšťavení, že sme vládali odšliapať už len na vyhliadkovú terasu Nemo, kde sme mulatovali až do chvíle nášho odchodu.

Doprava na amsterdamské letisko Schiphol je naozaj premakaná, pretože sú tam nasmerované snáď všetky vlaky, ktoré chodia z centrálnej stanice, takže hocikedy tam prídete, určite vám maximálne do pätnástich minút nejaký vlak pôjde a za ďalších pätnásť dvadsať minút ste na letisku. Tentokrát sme išli s takým predstihom, že sme museli ešte hodnú chvíľu museli čakať aspoň na check-in. S pocitom, že máme všetko úspešne za sebou a nič nás už nemôže prekvapiť sme odpráskli posledného Janka a vystáli radu. Všetko v najlepšom poriadku až na to, že anjelik na check-ine nám oznámil, že SkyEurope zmenil prepravné podmienky a za batožinu si musíme zaplatiť 40 eur. Žiadne dohadovanie nepomohlo a Davidko musel nakoniec predsa len použiť svoju Visa kartu, ktorej sa celý týždeň tak úspešne vyhýbal. Mimochodom, po návrate som zažiadal o refundáciu tejto platby, keďže podmienky zmenili až po našom zabookovaní leteniek a aj mi ju podľa zaslaného mailu uznali, ale peniažky poslať sa až tak neponáhľajú.

Už len nočný prílet do Viedne, nekonečné čakanie na batožinu a netrpezlivo čakajúci my brotha Djurec, ktorý nás zničených odviezol rakúskymi poliami domov.

Bol to poriadne náročný trip, plný parádnych aj bizarných zážitkov a ja som sa z toho dostával dobré tri dni. A to už otváralo náruč ďalšie letisko, tentoraz trenčianske a neodmysliteľná Pohoda. Určite som chcel niečo napísať aj o nej, veď naozaj by bolo o čom, ale predsa len už je to trochu neaktuálne. Možno sa neskôr pokúsim o akúsi festivalovú analýzu. Najbližšie môžete očakávať niečo o mojom Sicílskom výlete, ktorý mám ešte v hlave celkom čerstvo.

Summer trip_Amsterdam (sobota)

Sobota ráno. Vstávame zavčasu, aby sme ešte stihli vybaviť ubytko bez nosenia báglov. Infocentrum sme videli po ceste neďaleko hotela. Milý pánko sa nás spýtal na požiadavky a dal nám dve možnosti. Jednou bol hotel, ktorý bol podľa mapy dosť ďaleko od centra a pôsobil na mňa tak priveľmi „hotelovsky“. Proste normálna veľká moderná budova, ktorá ma proste nelákala. Druhá možnosť, ubytovanie na lodi, relatívne blízko miesta, kde sme prespali túto noc a samozrejme lacnejšie. Ujo nám aj ukázal fotky, ale až dodatočne som si uvedomil, že na nich nebola žiadna izba, iba bar, reštika a tak. Upozornil nás, že sprcha je spoločná, ale to nás až tak netrápilo. On sa síce tváril veľmi rozpačito, keď sme mu oznámili, že tou treťou osobou, ktorá s nami momentálne nie je, je dievča, ale osobne som to prikladal tej sprche, ničomu inému. V klídku a spokojní, ako rýchlo sme všetko vybavili sme sa vrátili na hotel a až keď nás prišli vyzvať na opustenie izby sme si uvedomili, že stále žijeme v londýnskom čase, zatiaľčo v Amsterdame je už o hodinu viac. Hups!

Presun k lodi, kde už nás očakávali a menší šok z rozmerov našej kajuty. Okrem zážitkov zo samotného Amsterdamu nás teda čakali aj dve noci na námornícky spôsob. No kde také niečo môže človek zažiť? Pohyb v kajute musel byť organizovaný, čiže ak sa chcel niekto presunúť von, ďalší dvaja museli sedieť. Vetranie bolo zabezpečené veľmi dômyselne novodurovou rúrkou priemeru asi 4 cm, takže nám v tom prievane vlasy neposlušne viali. Nakoniec som však musel skonštatovať, že to vôbec nebolo také hrozné, ako to sprvu pôsobilo. Mimo toho sme tam nemienili tráviť okrem spánku a páchania hygieny žiaden čas, takže fajn.

Vybrali sme sa teda konečne do mesta a div, že sme sa nevznášali bez ruksakov. Mapu sme si samozrejme zase nekúpili, vystačili sme si so schematickou mapkou z infocentra. Orientácia v spleti kanálov sa zdala na prvý pohľad celkom jednoduchá, ale takmer vždy, keď sme sa vydali akože na istotu nejakým smerom, nakoniec sme sa ocitli niekde celkom inde. Snáď to bolo aj pravidelným zužitkovávaním plodov Galganovej investície v jednom z coffeeshopov. Ale v Amsterdame naozaj netreba nič príliš riešiť. Je to skutočne úžasné slobodné mesto, v ktorom sa ľudia vzájomne rešpektujú. Hrozne dobre na mňa pôsobilo a normálne sme si museli zvykať na vlastnú slobodu. Už zopár miest som navštívil, ale zodpovedne môžem prehlásiť, že Amsterdam zatiaľ jednoznačne vedie.

Myslím, že všetci sme boli unesení všadeprítomnými bicyklami a hlavne podmienkami, ktoré sú cyklistom vytvorené. Kamkoľvek sa môžete dostať týmto dopravným prostriedkom, pretože tam, kde je cesta pre autá, tam je určite aj cyklistický chodník. Naopak, nie všade sa dostanete autom. Mal som perfektný pocit zo skupiniek perfektne nahodených dievčat šinúcich si to mestom na rozheganých bicykloch nápadne sa podobajúcich na tie, ktorými tecinky a strýci na dzedzine vozá z humna koprivu a nikto okrem nás sa nad tým nepozastavoval. Toto v kombinácii so sieťou kanálov takisto slúžiacich ako dopravné tepny a rozložením automobilovej dopravy na veľké územie (nehovoriac o prirodzenej ohľaduplnosti vodičov) pôsobilo tak, že človek autá prakticky ani nevníma.

Chodili sme mestom hore-dolu a v podstate iba náhodne sme nachádzali najrôznejšie zaujímavosti, ktorých je v Amse neskutočne veľa. Takto sme sa vynorili pri slávnom Rijks Museu, Van Gogh Gallery, rôznych palácoch aj „obyčajných“ budovách, ktoré sme nevedeli identifikovať a v takej Bratislave by určite boli hlavnými turistickými atrakciami.

Syndrómom východoeurópskych turistov s ruksakmi plnými konzerv privezených z domova nikto z nás netrpí, preto sme nemali problém sadnúť do reštiky a normálne sa najesť alebo zájsť na pivo. A na čo sa budeme hrať, pochopiteľne, navštíviť Amsterdam a nezakotviť aspoň na chvíľu v coffeeshope? Možno niekto, ale ja by som mal pocit, ako keby som bol japonský turista v Prahe a nenavštívil Karlov most a nenafotil orloj. Trochu blbé bolo, že sme si chceli fakt iba sadnúť a dať si drink, lebo travky sme mali viac než dosť. Ako sa hovorí, niesli sme drevo do lesa. Nakoniec sme sa v jednom spýtali, či im to nebude vadiť, ak si dáme len drinky. Boli sme totiž už poriadne zdunení. Vybrali sme taký ten s klasickým lookom s veľkým Bobom Marleym na stene. Skončilo to študentskou objednávkou troch čajov. Priznám sa, že mne to tam príliš nerezalo, lebo presne na takéto typy coffeeshopov nás upozornil aj Will, že sú zbytočne predražené a vážne som aj mal pocit, že majitelia (nejaký Indovia či Pakistánci) to berú čisto ako biznis. Možno to bol obyčajný stihomam, ale keď som tam tak sedel a pozoroval ich správanie, naozaj som sa tam necítil dobre. Galgan s Notou očividne ten pocit nemali, ale oni boli otočení smerom von. Keď som sa po čase snažil objednať ďalšie drinky (a nemali to už byť čajíky) obsluhujúci týpek sa úpenlivo vyhýbal pohľadu našim smerom a dokonca nereagoval ani keď prišiel odniesť prázdne poháre. To už som začal jednoznačne presadzovať náš odchod. Proste si neviem predstaviť, ako by sa k nám správali, keby sme si tam ešte zmotli vlastného špeka. Hmm, nie všetko čo sa bliští zlato jest.

Už si veľmi nepamätám, čo sme ešte robili, ale ani sa tomu nedivím:). Viem len, že na loď sme prišli tak unavení, že ani neviem, ako som v tej kobke zachrňal.

Na nedeľu sme sa dohodli, že si prenajmeme bicykle, aby sme sa mohli pozrieť aj trocha ďalej od centra. Ako som spomínal, je to ideálny dopravný prostriedok do Amsterdamu a hlavne sme chodenia mali už plné zuby a hlavne nohy.

Summer trip_Amsterdam (bláznivý deň nekončí)

Po dlhom predlhom čase dávam pokračovanie z nášho letného tripu. Nuž, leto písaniu príliš nepraje, o to viac nových zážitkov prináša. Chcel som aspoň túto sériu ukončiť v "normálnom" termíne, ale jednoducho som nestihol. Zajedno som dal trip číslo 2 na Sicíliu, za druhé sa mi v živote objavili nové príjemné záľuby (aké výstižné) a za tretie aj keď mám čas, jednoducho sa mi písať nechce/lo. Ale už na sebe začínam cítiť, že tá chuť sa mi s končiacim letom vracia, takže sa snáď pomaly rozbehnem. A veru, že je o čom...

Po psychickom vypätí, následnom euforickom uvoľnení a samozrejme aj po skorom vstávaní a behaní po Londýne na nás v lietadle padli flegmaticko-ležérne stavy. Keď sme, hoci takmer zázrakom, zvládli doterajšie udalosti, nemôže nás už nič prekvapiť. Avšak tento bláznivý deň nám mal pripraviť ešte ďalšie prekvapenia, ktoré sa reťazovou reakciou nabaľovali jedna na druhú. Tým, že sme sa dostali na let iba o dve hodiny neskorší sme síce stratili dosť času potrebného na hľadanie ubytovania v Amsterdame, ale ešte to nebolo neriešiteľné. Ibaže tie dve hodiny znamenali aj čas, počas ktorého sa stihla nad Londýnom zatiahnuť obloha viac ako obvykle a silný dážď znemožnil na zhruba hodinu všetky odlety z Heathrow. Ďalšie zdržanie spôsobila následná doslova zápcha lietadiel čakajúcich v rade na uvoľnenie vzletovej dráhy. Bolo to síce pôsobivé, ale dlhé. Každopádne, v tej chvíli sme to nijak zvlášť neriešili a boli sme radi, že vôbec sedíme v tom lietadle a bez vybrakovaných peňaženiek a bankových kont.

Meškanie, časový posun, klasické letiskové vybavovačky a samotný presun z letiska spôsobili, že do mesta na Centraal Station sme sa dostali až niekedy okolo jedenástej večer. Will nám dal nejaké praktické rady, ako rýchlo nájsť ubytovanie, lenže to bolo závislé od včasného nájdenia infocentra, kde by nám ho na počkanie vybavili, kúpili by sme si tam mapu a išli na istotu. Prvé, na ktoré sme narazili bolo pochopiteľne zatvorené, aj keď vnútri ešte nejaký týpek upratoval. Nezostávalo nám nič iné, ako prechádzať mestom a pýtať sa v hoteloch, na ktoré narazíme.

Osobne som mal predstavu, že to bude podobné, ako v Barcelone, kde stačilo prejsť hlavnú tepnu La Rambla, prípadne okolité uličky a chodiť z hotela do hotela. Tam boli totiž sústredené a čím sa človek viac vzďaľoval, tým ich bolo menej. Ale Amsterdam nie je Barcelona, hoci tá je počtom obyvateľov omnoho väčšia. Amsterdam má totiž obrovské centrum popretkávané sieťou kanálov, kde samozrejme sú dominantnejšie ulice a námestia, ale hotely sú v ňom roztrúsené rovnomernejšie.

Unavení z celého dňa sme sa vláčili s napráskanými ruksakmi plnými ulicami piatkovej amsterdamskej noci. Prvotné nadšenie plné nádejí vystriedala takmer frustrácia. Prechodili sme krížom-krážom neskutočné množstvo ulíc a uličiek a nenarazili v podstate ani na jeden hotel, ak nerátame tie evidentne drahé. Keď už sa nám na nejaký neskôr podarilo naraziť, tak boli plní. Ak sme sa aj niekoho spýtali, poradil nám buď notoricky známe hostely, ako je Flying Pig, ktoré boli aj vďaka práve prebiehajúcemu festivalu beznádejne full, poslali nás niekam, kde sme bez mapy jednoducho netrafili alebo nám proste poradiť nevedeli. Ja som sa v podstate už zmieril s faktom, že prvú noc v Amse strávime niekde v parku, aj ten by sme však museli najprv nájsť. Dopredu nás hnala už len zotrvačnosť a nás drsných chlapov vedomie, že máme so sebou nežnú kvetinku Silviu;-).

Vyzerá to tak, že prozreteľnosť čakala až do momentu, kedy sa aj posledný z nás naozaj zmieri s nežičlivým osudom a už druhý raz v ten bláznivý deň nás napokon vytiahla z naozaj blbej situácie. Jednoducho sme si povedali, že už to nejako vydržíme do rána niekde v coffeeshope (to sme netušili, že tie sa povinne zatvárajú o jednej). To už sme sa naozaj len tak vliekli poloprázdnymi ulicami, privezený absinth nás tiež už nedokázal vzpružiť. Boli sme už v takom stave, že keď na nás niekto zavolal, či hľadáme hotel, ani sme sa v prvom momente nezastavili. Impulz do mozgu prešiel až po zopakovaní otázky. Ďalšia žena, ktorá nás vytrhla zo zúfalstva a ja spätne musím prehodnotiť svoje predstavy o anjeloch. Ak ste aj vy (hlavne chlapi) mali v podvedomí zafixovaného anjela ako nejaké nežné krásne žieňa alebo aspoň malého lietajúceho pankhartíka s pozlátenými kučierkami, tak na to zabudnite. Môže to byť aj drsne pôsobiaca anglická lady alebo poriadne vyžitá tridsiatnička s vyhulenými očami.

Vybavila zopár telefonátov, dala nám vybrať z dvoch možností a sama nás zaviedla na miesto. Popri tom nám spravila aj turistického sprievodcu, takže už viem, prečo sa všetky domy v Amsterdame nakláňajú dopredu a na priečelí im trčia drevené alebo kovové ramená s hákom. Ale nechcem, aby ste boli aj vy takí múdri, preto si to nechám pre seba. Každopádne vidina akéhokoľvek ubytovania za prijateľnú cenu, ktoré bude aspoň o kúsok lepšie ako lavička v parku nás znovu prebrala, aj keď na dízu by som už nešiel.

Ubytovanie na tú chvíľu priam luxusné bolo situované v časti mesta, ktorú sme z neznámych príčin pri hľadaní ignorovali. Ako sme mohli vidieť, priamo na tej ulici bolo hneď niekoľko hotelov. Izbu mali voľnú bohužiaľ len na tú noc, resp. museli by sme ju „šérovať“ z ďalšími ľuďmi. V prípade núdze by sme to boli ochotní podstúpiť, ale to nás v tej chvíli pramálo trápilo. Ešte jedného loka absinthu, márny pokus zohnať nejaký makak na oslavu šťastného zakončenia dlhého a zážitkami preplneného dňa v zavretých coffeeshopoch a už len vytúžený spánok. Takéto dni na mňa - chronického nespavca!

Summer trip_Busy London & One Missed Flight

Piatkové skoré ráno. Vypratávame štyri noci okupovanú obývačku. Spike nás išiel odprevadiť až na Megabus do centra. Možno sa chcel presvedčiť, že naozaj opustíme mesto. Každopádne, staral sa o nás, ako keby sme mu za to platili:-). V autobuse do Londýna sme si chytili výborné miesta rovno pri toalete, takže po vystúpení na londýnskej Victorii som mal pocit, že nemôže existovať čerstvejší vzduch. Will už nás čakal napriek pre neho určite skorej hodine, ale podľa toho, ako to na nás vybalil, nebolo to na ňom poznať. Reku, keď už sme v tom Londýne, treba checknúť aspoň tie najzákladnejšie tourist points. Samozrejme najrýchlejšia možná preprava po tomto večne preplnenom a uponáhľanom meste je metrom. Takže celodenné lístky (ktoré nám zasa zaplatil Will), úschovňa batožín a trojhodinová superexpresná prehliadka mesta môže začať. Už si ani nepamätám, čo sme všetko stihli, resp. neviem ako sa všetko volalo. Všetko proste také klasiky ako Tower Bridge, Underground, Parlament, Underground, London Eye, Underground, nejaká katedrála a Tate Gallery z diaľky a zase Underground... Ako aj Silvia písala, podstatnú časť tohto sightseeingu sme strávili v metre, ale keby nás pravý Londýnčan Will nezobral do parády, nevideli by sme nakoniec nič. Pravdepodobne by sme skončili niekde v pube pri Victoria Station. Tam sme v konečnom dôsledku aj skončili, keďže sme akože mali ešte hodinu čas pred odchodom na letisko.

Už vtedy sme boli poriadne rozbití, ale my sme ťažkí pohodári, takže si pekne oddýchneme cestou na Heathrow a potom kým doletíme do Amsu, času máme habadej. Náš svetácky sprievodca má v pube dokonca polovičný discount, tak prečo to nevyužiť. Ležérne do seba tlačíme zdravú anglickú kuchyňu, v ktorej sa prakticky nič nevysmáža okrem cibule, hranolkov, krídelok, párkov a všetkého ostatného. Nalievame sa pivom a s kľudom angličanov si len tak debatíme, kým príde čas na odchod. Máme slušnú časovú rezervu, tak prečo nie.

Trocha adrenalínu pri nastupovaní do metra, ktoré sme stíhali len tak tak a hrdinský Dávidko vlastným svalnatým ramenom odtláča zatvárajúce sa dvere, dvestokilový ruksak na nástupišti tridsaťkilový „svalouš“ v súprave. Odnieslo to len biele tričko, ktoré som mal práve na sebe, aj to nie trvalými následkami. Trochu vzruchu nikdy nezaškodí.

Ďalšia takmer hodina strávená cestovaním, ale môžeme byť radi, že letíme z Heathrow, na ktoré chodí metro. V súprave nám pomaly začínajú klipkať očká, predsa len to bol náročný deň plný rýchlych presunov a to ešte ani zďaleka nekončí. Práve naopak, tá najväčšia sranda mala ešte len začať.

Vo vlaku nás Will aka Jablkonosic lillabit haluzil poznámkou o piatom terminále, z ktorého letíme. Vraj tam tesne po otvorení panoval dokonalý chaos a batožiny sa strácali jedna radosť. Ibaže toto sa našim problémom stať nemalo...

Prichádzame na letisko tak akurát, aspoň si to ešte pár krásnych minút môžeme myslieť. Och, tá krásna nevedomosť. Čumíme na tabuľu ako tetka Marina na černocha a nechápeme, prečo tam nesvieti náš let o 16.50. Je tam nejaký o 17.50 a ja si ešte naivne hovorím, že aký sme my truhlíci takto sa o hodinu seknúť. No bodaj by. V podstate to bolo presne tak, ibaže seknutie prišlo nanešťastie z druhej strany a poriadne nám podlomilo kolená. Na náš skutočný let o 15.50 je už check-in dávno ukončený a gate zavretý. Bolo presne 15.26, keď sme to zistili. Možno poznáte tie stavy, keď ešte veríte, že sa s tým predsa musí dať niečo urobiť, veď lietadlo ešte neodletelo, keď váš mozog odmieta uveriť jednoznačnému faktu dokazujúcemu vašu kolektívnu blbosť a považuje ju skôr za halušku či nedorozumenie. Telo už nastavené na mulatovanie v odletovej hale a lietadle unavené z celého dňa a zrazu vás situácia núti neodkladne riešiť niečo, čo malo byť obyčajnou formalitou a vlastnou nepozornosťou sa z toho stal poriadny problém.

Pani pri infopulte nám oznámila, že na ďalší let (ten o 17.50) ešte sú voľné letenky, lenže je potrebné doplatiť 150 britských zlaťákov... na osobu! Will jej oznamuje, že ideme ešte pozrieť nejaké last minutes. Nejaké by sa aj našli, ale najlacnejšie v cene okolo 120 ₤, ku ktorým by sa určite prirátali ešte rôzne poplatky nehovoriac už o tom, že do Holandska by sme prileteli niekedy v sobotu v noci a nemáme ešte zabezpečené ubytko. Po krátkom váhaní sa rozhodujeme pre najbližší let. Tentoraz sa dostávame k prísne pôsobiacej anglickej lady. Samozrejme ani jeden nemáme prakticky žiadne libry, takže aj toto nám je ochotný cez kartu zatiahnuť Svätý Jablkonosic a my mu potom prachy vrátime.

Aby problémom nebol koniec zisťujeme, že žiadnu z tradičných kariet neakceptujú, jedine skurvený American Express. Nakoniec sa však ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Will má totiž denný limit na výber z bankomatu tri kilečká, takže sa z toho stáva pomaly neriešiteľný problém, keďže tým pádom nemôžme zaplatiť ani cash. Všetko to rieši Will, my robíme len zdecimované krovie, ktorého zúfalstvo sa stupňuje s každou ďalšou informáciou. Naše skormútené ksichtíky a Willov šarm pravdepodobne rozdrtili tvrdé srdce prísnej tety na prach. Minútku nás nechala fritovať vo frustračnom oleji a následne zahlásila „máte to...“ (nie síce po slovensky, ale to sme jej boli ochotní odpustiť:)). Ani jeden z nás nechápal, čo že to vlastne máme. Žeby sa nám vysmievala? Hovno makové! Prísna lady sa ukázala ako prezlečený anjel milosrdenstva. Jednoducho nám nejakým spôsobom prebookovala letenky bez poplatku a letiskovou halou sa ozval ohromný rachot, keď nám všetkým padli sánky a balvany zo sŕdc. Silvia ju chcela hneď zahádzať čokoládou a ja bozkami, špata-nešpata, len som nechcel riskovať zabásnutie kvôli sexuálnemu obťažovaniu. Dokonca nám hneď prijala aj batožiny, takže sme už nemuseli absolvovať ani oficiálny check-in. Úplná paráda!

Špeciálna vďaka patrí samozrejme Willovi za to, ako sa o nás postaral. Neviem neviem, ako by sme to všetko bez neho zvládli.

THANKS MATE:)

Letiskovú kontrolu už sme museli zvládnuť sami. Nebolo mi síce najpríjemnejšie, keď som sa tam musel vyzuť po celodennom chodení, ale keď po tom tak strašne túžili, prečo by som im nedoprial. Po krátkom čakaní môžeme nastúpiť do lietadla...

Summer trip_Bristol

Celé sa to začalo oveľa skorej, ako bola naša svätá trojica vynesená do nebies nad bratislavským letiskom. Výlet do Amsterdamu sme plánovali už niekedy pred dvomi rokmi. Teraz sa k tomu pridala ešte časť ostrovná, čiže návšteva Bristolu a Londýna. Letenky včas booknuté, logistika v hrubých kontúrach načrtnutá, ubytko zabezpečené len na pobyt v Bristole.

Oficiálny koniec Arfilmu nedeľa 6. júla, odlet do UK nasledujúci pondelok. Takmer dva týždne v Trenčianskych Tepliciach naplnili ruksak viac či menej špinavými vecami, ktoré som pred odletom stihol v podstate len prehodiť z ruksaku do práčky, prevetrať na vešiaku a rovno zase naládovať naspäť do bagu. Tesne pred odchodom redukcia tekutých zásob pre neistotu pri odhade hmotnosti, ktorá sa ukázala ako prehnaná. Na letisku zasa redukcia obsahu Galganových vreciek, v ktorých sa za záhadných okolností objavila zakázaná látka. Mám pochopiteľne na mysli plastickú trhavinu. To v kombinácii s jeho výzorom á la Mustaffa Ibn Rasheed nahnalo príliš veľké boby do intímnych kusov našej garderóby a preto bol so slzami v očiach nakŕmený odpadový kôš.

Prílet do nočného Bristolu s čakajúcim Spikeom, prvé „anglické“ pivo, ktoré mi pipina za barom napriek môjmu naliehaniu musela načapovať po okraj, aby som si mohol cestou k stolu ovlažiť aj ruky, krátke čakanie na taxi a cesta obchvatom na druhý koniec mesta. Keďže nie som úplne UK-virgin, tak ma na rozdiel od Silvie natoľko nefascinovali britské špecifiká obytných priestorov. Zvykať na stiesnenejšie priestory som si však musel, aj keď z nášho bratislavského bytu sme všetci asi dobre vytrénovaní.

Prvý skutočný deň tohto tripu začal, pre niekoho prekvapivo, mojim skorým „buntošením“. Pri zmene prostredia sa menia aj moje návyky vstávaním počnúc a pravidelnou stolicou nekončiac. Dal som si preto individuálnu prechádzku po okolí a nebyť toho, že som si pamätal presnú adresu, asi by som medzi tými semi detached-houses s absolútne rovnakými fasádami normálne zablúdil. Holt, Angláni si potrpia na originalitu, čo sa bývania týka.

Po kráľovských raňajkách sme si to švihli pešo do centra. Yo yo, to sme ešte boli tak nechutne čerství. Ani neviem, čo sme všetko tento prvý deň pobehali okrem shopov. Nie som ani náhodou zástanca nakupovania na dovolenkách, no ale nekup to, když je to takový levný... Boli sme hneď na začiatku upozornení, že Bristol sa naozaj oplatí na nákup handier. A keď už sme sa akože obetovali na shopping so Silviou, tak som ani ja neodolal a kúpil som si hneď dvoje gaťure za cenu o polovicu nižšiu, ako by som kúpil jedny na Slovensku. Zároveň som jedinú zástupkyňu menej chlpatého pohlavia medzi nami zneužil na pomoc pri nákupoch v ženskom oddelení. Predsa len ešte stále chytám červeň do líc pri nákupe dámskeho prádla, pokiaľ sa pri mne nejaká zástupkyňa nežného pohlavia nenachádza.

Samozrejme, že sme celý deň nestrávili v obchodoch. Bolo to predovšetkým také motkanie sa hore-dole po meste bez konkrétneho cieľa. V pamäti mi utkvela návšteva skutočne krásnej a vnútorne netradične riešenej katedrály v blízkosti University of Bristol, centrálny park s torzom nejakého starobylého kostola alebo čo to bolo a tabuľky upozorňujúce na zákaz kŕmenia holubov pod hrozbou pokuty 2500,- ₤ (preto sme Holuba nemohli zobrať so sebou, lebo by chudáčisko musel trpieť hladom).

Na ďalší deň sme plánovali prípadný trip do Stratfordu a na Stonehenge, lenže vyzerá to tak, že dostať sa tam dá len individuálne alebo kurevsky drahými výletnými busmi. Alternatívu nám zariadilo počasie, ktoré sa konečne prestalo pretvarovať a mraky si nehanebne vyprázdňovali mechúr od skorého rána, aby si náhodou tí vnútrozemci nemysleli, že sú na nejakej stredomorskej dovolenke. Čertove obrázky môžu na chvíľu zachrániť situáciu, ale ako napísala Nota, po čase nám už začínalo poriadne zadrbkávať a nutne sme museli vypadnúť von aj za cenu zmoknutia.

A tak sme po ďalšej Spikeho kuchynskej realizácii vyrazili šuchtať sa ulicami Bristolu, chronicky trpiacimi mokrými snami. Nebudem sa tu zvlášť rozpisovať o návšteve pubu so živou hudbou. Klub Timbuk2 s drumandbassovou produkciou vyzeral síce zaujímavo undergroundovo, ale predsa len to v stredu večer nebola bohvieaká žurka. Zopár ľudí, z nich podstatná časť slušne „sjetá“ a extrémne prehulený zvuk ma nenadchli, ale na druhej strane nie som prieberčivá cica, takže som sa aj slušne vypotil na jednom z parketov. To však malo automaticky za následok otázky zo strany nedostatočne nakopnutých týpkov ohľadne nepovolených podporných prostriedkov. Unlucky mate, znela najdlhšia odpoveď. Btw, mali tam celkom lacné (na klubové pomery v UK) a chutné jamajské pivo. Ešte sme si tam dali so Spikeom partičku billiardu a vypadli drichmať.

Posledný deň v Bristole bol asi najakčnejší, ale pri porovnaní s nasledujúcimi dňami bol akčný asi ako rozprávka Princ Bajaja. Jednoducho sme statočne vzdorovali dažďu, dokonca sme si hádzali frisbee na „veternej hôrke“ pri nejakom observatóriu (pre neznalých, tam sa človek chodí pozerať na hviezdy, nie obsierať steny). Hlavne bol odtiaľ perfektný výhľad na historický závesný most (The Clifton Suspension Bridge) nad riekou Avon. Naozaj úžasné miesto. Pokiaľ sa nemýlim, Nota a Galgan majú na blogu aj nejaké fotky alebo ich tam teraz zavesia:-). V ten istý deň sme ešte obehli celý prístav, mimochodom jeden z najvýznamnejších v histórii britského impéria. Veď nás aj poriadne boleli nohy, kým sme ho celý obišli. Najvyšší čas na návrat, tentoraz by bus. Nákup potravín na večeru a nasledujúci cestovný deň.

Čaká nás London a následne Amsterdam...

Artfilm 08 (3. časť)

Tu by sa mala po poriadku nachádzať tretia časť článku o mojej účasti na Artfilme. Aby som stále nepísal len o druhých asi by sa hodilo spomenúť aj niečo z vlastných prežitkov. Okrem čundráckeho čistenia zubov, pasívnej účasti na zvrhlej (pre mňa určite) peep-show, chlastania piva a najrôznejších destilátov som, prosím pekne, aj pracoval. Ibaže to nikoho nezaujíma a mne sa o tom príliš písať nechce, takže len tak pre poriadok, robil som všetky tlačovky súvisiace s Artfilmom. Niektoré z nich boli aj celkom zaujímavé, ale o tých si môžete prečítať v akomkoľvek periodiku prinášajúcom z festivalu reporty. Za zmienku z môjho pohľadu stojí skôr crew z press centra. Všetko fungovalo perfektne, dokonca na záverečnej TK novinári oficiálne pochválili profesionálnu úroveň a to poteší vždy. Pre mňa bolo veľmi podstatné to, že po prvotných stresoch zavládla medzi nami dôvera a už sa len upresňovali detaily. Takže asi toľko k práci, aj keď...

Nemám zvláštnu potrebu, asi na rozdiel od predchádzajúcich období, rozoberať verejne svoje najintímnejšie súkromie. Preto sa táto časť „artfilmáckej“ trilógie skončí veľmi rýchlo. Prezradím len toľko, že sa mi v konečnom dôsledku oplatilo strpieť nepohodlie prísteľky opísané v predchádzajúcej časti a že aj moja hormonálna hladina zažila a stále zažíva búrku (môj ksicht by o tom vedel rozprávať). Na rozdiel od kolegu som však nepociťoval ani najmenšiu potrebu čo i len poloverejne prezentovať svoje samčie schopnosti. Predovšetkým sa pojašené hormóny zbláznili nie pre nutkavú potrebu odovzdávania genetickej informácie prejavujúcu sa odkrvením mozgu, ikeď prírodu neoklamem. Zakončím to konštatovaním, že všetko sa vyvinulo viac než dobre a ešte lepšie to pokračuje.

Snáď sa časom aj k tomu dostanem, ak zrazu pocítim potrebu, ale teraz si musím splniť „povinnosť“ a zmazať resty v písaní. Zážitkov a námetov je skutočne viac než dosť. Nanešťastie sa letné aktivity kryjú s letnou pisateľskou krízou. Na nedostatok času sa naozaj vyhovoriť nemôžem, ten by sa našiel vždy. Faktom je, že si radšej nájdem akúkoľvek, hoci aj absolútne nezmyselnú činnosť. Snáď to teraz už definitívne prelomím a všetko zo seba vysúkam. Už len samotný trip so Silviou a Galganom do UK a Amsterdamu je určite viac než na jeden článok, čo dokazuje aj ich blogerská produkcia. Vzápätí nasledovala Pohoda plná hudobných i nehudobných zážitkov. Neskôr návšteva môjho zlatinka, ktorá mi celkom naplnila dni aj noci a nepripustila ani náznak nudy. Tento týždeň ma zasa čaká maľovanie detských obrázkov na steny jaslí, o ktoré ma požiadala kamarátka Kika a myslím, že aj toto by stálo za príspevok. A v neposlednom rade ma čaká summer trip № 2 na Sicíliu, kde by som si mal takto za týždeň už vyhrievať prdelku. Je toho teda vážne dosť a to ani nespomínam tie viac menej všedné zážitky. Snáď to všetko do Vianoc stihnem...

Artfilm 08 (2. časť)

....

Čo sa týka jeho druhého záujmu (môjho kolegu), teda praktikovania voľnej festivalovej lásky, resp. párenia, to sa prejavovalo hlavne v stabilnom prísune historiek z predchádzajúcich ročníkov. Nemal som dôvod im neveriť, niektoré som počul aj z viacerých od seba nezávislých zdrojov. Nanešťastie pre kolegu to boli síce pekné a pikantné, ale už iba spomienky.

A nanešťastie pre mňa sa ich značne zdeformovaný odraz premietol do skutočnosti. Bolo to niekedy v strede festu, keď som sa zase raz takticky vzdialil z večernej žúrky, riadne otrávený z neustálych sexistických pripitých rečí kolegu a jeho starých kamarátov. Práve keď som svoje okázalé zívanie vyhodnotil ako dostatočné na taktické stiahnutie sa, prisadla si k nášmu stolu jedna teta novinárka. Aspoň sa môj odchod stal ešte nenápadnejší.

Keď už som sa celkom vážne uložil k spánku a môj mozog zamával aj hladine alfa, zobudil ma telefón. Patrične dezorientovaný som sa snažil pochopiť, o čo spolubývajúcemu ide. Vraj mu mám hodiť kľúče od auta a že tá teta novinárka potrebuje niekde prespať. Ja naivný hlupáčik som si myslel, že ju snáď chce uložiť do svojho auta alebo ju nebodaj niekam odviesť, hoci riadne ožratý. Ale naozaj sa mi to nechcelo riešiť. Z omylu ma za chvíľu vyviedli otvárajúce sa dvere, zažaté svetlo, kartón plechoviek piva prinesený z auta a nejaký pridrbaný rozhovor. Pokus hrať mŕtveho chrobáka som vzdal veľmi rýchlo. Teda ľudia, ja som v živote zažil už nespočetne bizarných situácií, ale táto mala punc originálnosti.

Ja som tam, postupne sa preberajúc, sedel na posteli a sledoval tokanie samca v rokoch a rituálne uhýbanie samice, ktorej najlepšie roky, ak vôbec niekedy nejaké boli už tiež dávno minuli. Začal som sa na tom divadielku celkom dobre zabávať. Päť krížikov nesúci chlap už aj tak dosť diskvalifikovaný obsahom alkoholu v krvi sa snaží tlačiť kaleráby do hlavy skutočne nepríťažlivej žene neurčitého veku a súčasne sa pokúša dosiahnuť jej intelektuálnu úroveň. A toto všetko sledujem ja, polonahý v posteli, úspešne sa vyhýbajúci zapojeniu do debaty a postupom času sa dostávajúci do úlohy pustenej telky s vypnutým zvukom, ktorú aktéri ani nevnímajú. Keď už ma to prestávalo baviť, nenápadne som sa presunul na prístelku, aby som sa nedajbože nedostal do epicentra vyvrcholenia tohto harašenia. Dopadlo to presne tak, ako muselo, aj keď priznám sa, ja som nič nepostrehol (za čo som nesmierne vďačný). Možno to niekedy použijem ako námet na poviedku, aj s tými duchaplnými dialógmi.

Skutočná sranda začala až nasledujúce ráno a zvyšné dni. To sa totiž po uvedomení si spáchaného činu aj kolega dal na partizánske chodníčky. Ibaže tie Teplice sú také maličké...

Neskôr mi parafrázoval ich raňajší rozhovor (ja som sa zdúchol čo najskorej preč pod zámienkou naozaj neodkladnej povinnosti):

Ona (labužnícky): „Mmmmm, v noci sa mi sníval krásny sen, že sme sa milovali. Dúfam, že aj ďalšiu noc sa mi bude snívať...“

On (sucho až znechutene): „Mne sa nesnívalo nič.“

Poučenie z tejto príhody je dúfam každému jasné. Keď už vás príroda obdarila nezdolateľnými pudmi a ruja prepukne s celou silou alebo si len potrebujete dokázať status alfasamca aspoň preboha nechlastajte! Stará známa pravda, že všetky ženy sú krásne, len my málo pijeme vás môže priviesť buď k alkoholizmu alebo k povesti sexuálneho zúfalca.

...

Artfilm 08 (1. časť)

Artfilm sa za posledné roky pre mňa stal synonymom ukončenia pracovnej sezóny a zároveň uvedením do roztopašných radovánok leta. Moje obavy plynúce z poznania, že tento rok nebudem v Trenčíne, ale v malom kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice, ktoré poskytuje predsa len obmedzenejšie možnosti na trávenie voľného času, ktorého na Artfilme zvyknem mávať viac než dosť, sa ukázali ako prehnané. Podobne zbytočne som sa obával spolupráce a spolubývania s kolegom, ktorého som prakticky vôbec nepoznal, ale stihol som si k nemu vytvoriť značne odmeraný postoj.

Tento ročník som z hľadiska sledovania filmov odignoroval asi najviac z doteraz absolvovaných. Zrejme zohralo úlohu aj tematické zameranie na novú čínsku kinematografiu, ktorá ma akosi nelákala. Ale dosť možné, že úlohu zohral aj fakt, ktorý prezentoval na tlačovke člen poroty a minuloročný nositeľ ocenenia Hercova misia Marián Labuda, že všetky súťažné filmy, ktoré videl absolútne postrádali humor. Nikto samozrejme neočakáva, že na Artfilme budú samé komédie, ale zase riešiť všetko smrteľne vážne, ako keby smiech urážal intelekt, to je snáď už diagnóza. Nech už to je akokoľvek faktom zostáva, že celý film som videl tuším iba jeden, aj to si nepamätám, ako sa volal. Takže všetci vášniví filmoví maniaci túžiaci po tipoch na kvalitné kusy sa teraz môžu cítiť oklamaní. Je mi vás naozaj ľúto, ale ľudia sú proste svine a celý svet je navýsosť skazený. A tak som sa aj ja nechal zavaliť špinou tohto systému a z mladého kultivovaného intelektuála sa za tých pár dní takmer stal prototyp démonického zhýralca.

Môj rádoby učiteľ temných praktík života festivalového backgroundu patril do tzv. starej školy. V preklade to znamená, že na Artfilme sa zúčastnil už po šestnásty krát, čiže na každom jednom ročníku. Nutno však dodať, že doba sa predsa len odvtedy zmenila a s ňou aj snáď každý aspekt života na festivale. Príjemné podujatie lokálneho významu pred dvomi rokmi zhltla agentúra Forza a začala rozkopávať všetko zabehané (aspoň čo sa našej práce týka). Na jednej strane to mrzí aj mňa, ale na strane druhej si Artfilm zaslúži pozdvihnúť úroveň a dostať ho na filmovú mapu sveta. Je dosť pravdepodobné, že toto bol pre našu firmu posledný ročník napriek doterajšej bezproblémovej spolupráci. A tak sme si to snažili v rámci možností poriadne užiť.

Môj vyše päťdesiatročný kolega berie túto akciu ako čas na totálnu konzerváciu svojej telesnej schránky v alkohole s príležitostnými koitálnymi stykmi mimo zázemia stabilného domova. Bohužiaľ (v konečnom dôsledku asi našťastie), sa obidva preferované smery jeho záujmu priamo dotýkali aj mojej dovtedy nepoškvrnenej duše. Prejavovalo sa to predovšetkým tým, že každé jedno ráno bez výnimky, keď som ešte ani jedno oko nemal poriadne rozlepené, som musel vypiť jednu „preplachovú“. Možno to poznáte. Ráno v tlamičke ako po explózii septiku plného exkrementov. Čistenie dutiny ústnej prebieha tak, že jedným frťanom zabijete nežiadúce baktérie, okrajom pohára oškrabete povlak zo zubov a druhým frťanom to pekne spláchnete.

Okrem toho som bol pri každej príležitosti odchytávaný hocikde v mestečku za účelom preventívneho otužovania pravdepodobne biedne pôsobiacej telesnej schránky a utužovania družby. Toto malo za následok partizánsky spôsob presunov z miesta na miesto. Nechcem tu zo seba robiť abstinenta, to by mi aj tak nikto nezožral, ale čo je veľa to je príliš. A myslím, že aj môj kolega nakoniec ocenil môj zdržanlivejší prístup k týmto liečebným procedúram, keď som za neho zobral zopár filmov a diskusií. On sa síce snažil tváriť, že má všetko absolútne pod kontrolou, ale našťastie sa napokon nechal presvedčiť.

....

Návrat

Hola hola amigos! Po niečo vyše mesiaci sa moja maličkosť konečne odhodlala podať správu o svojej existencii. Takže tí, ktorí sa snáď začali obávať o môj život alebo zdravie môžu utrieť studený pot z čela. Som zdravý ako ryba v Dunaji. Moja blogerská pauza bola spôsobená v prvých chvíľach hlavne stratou inšpirácie. Znie to trochu lepšie ako sa priznávať k lenivosti. Neskôr to zasa bola zaneprázdnenosť a technická nemožnosť alebo komplikovanosť písania a publikovania. Každopádne sa za posledný mesiac toho udialo viac než dosť.

Napriek tomu, že ma zážitky posledného týždňa nutkajú písať o nich, pretože sú za jedno najčerstvejšie a za druhé aj zaujímavejšie, budem postupovať chronologicky. Náš týždňový anglicko-holandský trip teda bude musieť ešte chvíľu počkať. Najprv si chcem splniť osobný pioniersky záväzok a pekne po poriadku napísať pár slov o pracovno-kultúrnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach na Artfilme. Dúfam, že to stihnem všetko „uplácať“ ešte do zajtra, keďže Pohoda už hlasno trieska na dvere a prežitky z nej by mohli prekryť tie už absolvované. Takže dajte mi pár hodín a všetko bude...

Wilsonic reflection II.

Sobota. Vstávam už okolo jednej, pol druhej. Zdá sa mi to veľmi skoro na to, čo všetko mám za sebou a moje telo má tiež problémy s ladnosťou pohybov. Sám seba prekvapím jednou vecou, ale už som zabudol akou, čo ma vôbec neprekvapuje. Xyllvinka naša má zrovna narodky a tak sa tá festivalová sobotná medzifáza odohráva v duchu sektu s ovocím, čo bolo asi nielen na moje stavy ideálnym riešením. Len škoda, že sme ani nestihli pohár dopiť a už sme upaľovali do sadu na frisbee. Človeku sa síce vtedy príliš športovať nechce, ale zasa viem, že pohyb mi len prospeje. Potom už len ľahká večera, zopár radlerov, telefonátov a krokov a Wilsonic part 2 môže začať. Midi Lidi, o ktorých som písal pred nedávnom sme nechali odohrať bez našej priamej prítomnosti a dorazili sme až na poľskú Noviku. Pekné to bolo, ale na môj vkus a momentálne rozpoloženie príliš melancholické a zasnené. Preto som dal prednosť medzistageovej komunikácii a potom rusákom EU + Galun. Ich technika je takmer totožná s Beardymanom, lenže rýchlosťou sa príliš rovnať nemohli. Zato rýchlosť s akou podnikal kamarát Pjotr nálety na bar, pričom ja som sa dostal do úlohy kopilota, bola nadzvuková. Taká kombinácia z núdze – hruška/pivo – sa zrazu stala celonočným štandardom. Radšej by som sa pochválil tým, že som nevypil ani kvapku alkoholu, ale keď ja som taký pravdovravný. Proste som sa ožral, ale celý večer som sa správal sporiadane ako dáma na úrovni a kto by tvrdil opak je obyčajná papľuha klamárska.

Aby toho betboxu nebolo dosť, hneď po týchto Rusoch vyskočil na pódium pre zmenu Bulhar. A to vám poviem bol to fukot. Tentoraz bez použitia ďalších mašiniek, iba s mikrofónom. Skutočne respect za tú zhruba polhodinu master Skiller. Kua, to chce ďalšie kolo... alebo radšej rovno dve a šupito na Little Dragon. Po minuloročnom vystúpení úžasných Koop sa nám tentoraz predstavila charizmatická speváčka Yukimi Nagano v tejto novej švédskej zostave. Tu sme mali malú hudobnú nezhodu s Galganom. Ja som mal z toho vystúpenia dojem, že celé je to založené na výbornom hlase Yukimi. Naopak Galgan tvrdil, že v Koop bola oveľa výraznejšia. Tak som nad tým chvíľu rozmýšľal a prišiel som na to, že sme asi mali pravdu obaja. Terajší projekt je totiž podľa mňa podstatne hudobne nevýraznejší ako bol Koop a celé to zachraňovala práve speváčka. Pre lepšie pochopenie, domnievam sa, že v Koop sa vokálna a inštrumentálna zložka ako keby hecovali, kdežto v Little Dragon bola hudba len podmazom pre spev. To je samozrejme prehnané, vôbec to nebolo zlé, proste minuloroční Koop boli o triedu lepší.

Čas zrazu bežal podozrivo rýchlo, aspoň z dnešného pohľadu. Ani neviem ako, zrazu stáli na pódiu Bonobo. On je to v skutočnosti, ak sa nemýlim, predovšetkým jeden človek menom Simon Green, ktorý však dorazil s osemčlennou kapelou. Bolo to perfektné možno aj preto, že to znelo menej elektronicky (prekvapivé pri ôsmich hudobníkoch, že?). Každopádne, hudba takto získala nový rozmer a ani mi nevadilo, že súčasná hitovka Nightlite, ktorú naspievala spolu s Bonobo Bajka nemala taký drive a pôsobila omnoho zasnenejšie. To som však pôsobil aj ja, ak môžem takto poeticky nazvať moje stavy „medzi nebom a zemou“.

Môj osobný prefer-list sa pekne krásne rozpúšťal v alkoholových výparoch. Na Flying Lotus a DJ Kentara si ešte spomínam, ale či som ešte videl aj Various Production prípadne niečo ďalšie neviem. Znie to trochu blbo, akože „kultúrne vyžitie na úrovni“, ale jedno viem určite: bavil som sa až do rána excelentne. Postretal som kopec známych, ktorých som nevidel aj celé roky, ani chvíľu som sa necítil out a všetko som si užíval. A že som sa pri tom sepálil? Nie je to prvý ani posledný krát a pokiaľ by to vždy dopadlo takto, že som nepocítil ani náznak nevoľnosti alebo poopičných stavov, iba poriadnu únavu, aká paráda by to bola?! A hlavne nechlastám každý týždeň, tak ma nechajte. Neviem, prečo do mňa stále vŕtate? Mám to všetko pod kontrolou a kedykoľvek môžem bez zaváhania prestať. Už len poslednú hrušku a tri pivá... Dajte tú sieť zo mňa dole, k:k:tííí!!!

Wilsonic reflection I.

Pokračujem tam, kde som naposledy skončil aspoň čo sa chronológie týka. Dnes mi až tak nezadrbáva, to ale považujem skôr za nedostatok. Sedím na tom úžasnom ministerstve, riadim celý rezort a riťolezi si končatiny lámu, len aby sa mi zavďačili. Strhávam sa z mikrospánkov, ktoré ma lámu so zvyšujúcou sa frekvenciou a okamžite podávam demisiu; radšej idem zhodnotiť posledný víkend. A veruže je čo.

Celý sa pochopiteľne niesol v znamení Wilsonicu a ten by mal reflektovať budúcnosť. Dúfam, že to nebude platiť doslova, pretože pre môj život by to značilo protialkoholické liečenie, zdecimované telo, ale aj trvale extatické pocity. To by bola úplná tragédia cítiť sa stále skvele a byť pri tom rozbitý na sračky, ak sa nemýlim.

Naša suita čítajúca päť kusov (dvaja krásni, dvaja vtipní a ja) dorazila k divadlu Aréna okolo deviatej, takže bolo jasné, že projekt Dublicate z Litvy už nevychytám. Po zistení, že ten nevábny rad pred bránou je skutočne určený aj nám som začal pochybovať, či stihnem vôbec niečo. Ja sa nezvyknem veľmi predbiehať a asi by som sa tým ani nemal chváliť, ale tentoraz sa nám akosi záhadne podarilo dostať niekde do prvej štvrtiny. V podstate som to len tak na drzovku skúsil a keďže ani po pripojení sa ostatných nikto neprotestoval, boli sme vnútri za chvíľu. To už na Club stage blbol Batcha de Mental, tuzemský one-man projekt, ktorý je najlepšie charakterizovaný vlastným menom. Uletená kombinácia všetkého možného od dubstepu po industrial, od ľudoviek cez Team až po slovenskú hymnu. No čo viac o tom? Proste bača z psychiatrie.

Bol to čas potrebný na vstrebanie a privyknutie si na prostredie, keďže aj tento rok prišlo k zmene festivalového areálu. Tu by som sa trochu pristavil a vyjadril rešpekt organizátorom najmä po tom, ako som si dnes prečítal článok a rozhovor s Tiborom Holodom. Dodávateľ veľkokapacitných stanov z Nemecka totiž dodal tieto o deň neskôr ako mal a všetko sa stihlo absolútne na poslednú chvíľu. Preto aj boli vymenené „stejdže“ Wilsonic.live (WL) a Wilsonic.club (WC:). Každopádne, zabezpečili týmto festival aj pred nepriaznivým počasím a aj ich umiestnenie na plochu parkoviska poskytlo komfortnejšie prostredie ako mokrá tráva a blatko na nožičkách do výšky kolien.

Úvodná hodinka ubehla a ja som sa potreboval trochu nabudiť, keďže som mal za sebou aj pred sebou ťažkú noc a pracovný deň. Na uvoľnenie stuhnutého svalstva mám zaručený recept a keď mi doktor Galgan naordinoval medicínku (a pilulky to nie sú), ktorú som zapil pivom, už bolo lepšie. To sa však už na vystúpenie pripravovali moji tajní favoriti Christian Prommer´s Drum Lesson a nesklamali, práve naopak. Zmes džezu, samby a vôbec latino prvkov, chytľavej rytmiky a v neposlednom rade sálajúcej radosti z hrania ma totálne strhli a v podstate nepustili až do rána bieleho. Všetko mi v podstate tak pekne nadväzovalo a ja som nemusel nič moc riešiť. Perfektnou pomôckou bol mobil.guide, čiže program a ostatné podstatné info priamo v telefóne. Sám mám teraz trochu pocit, ako keby som písal sériu oslavných článkov na organizáciu Wilsonicu, ale faktom zostáva, že netreba stále len kritizovať.

Vnímanie reality sa stávalo s plynúcim časom mierne mlhavejšie alebo skôr uvoľnenejšie, dievčatá už tak krásne ešte krajšie a dokonca aj sám som sa cítil nejaký čačanejší:). Moje rogalo si to plachtilo po areále nainfikované rytmom. Deadbeat, Beardyman, Nôze, Skream, cesta domov, dream. Šlo to rýchlo:). Nechce sa mi tu popisovať jednotlivé vystúpenia, len tak v skratke. Beardymanov rýchly beatbox so samplerom som poznal už z videí na Youtube, ale naživo je to fakt sila. Je jasné, že sa to nedá robiť dve hodiny v kuse, ale aj tá polhodina bola strhujúca. Po ňom maskoti festivalu, ktorí s ním vlastne vyrástli, francúzsky Nôze mali byť vyvrcholením piatkovej noci na WL. Oproti minulým ročníkom tomu niečo chýbalo, možno moment prekvapenia alebo práve naopak? Ľudia sa chytali hlavne na staré tracky. Sami pôsobili bez šťavy možno aj kvôli neúčasti Dani Siciliano, ktorá mala ich vystúpenie doplniť. DJ Skream znamenal rituálne vítanie nového dňa s chytľavkami, ktoré na niektorých ešte dodnes zanechali následky. Ako Nota napísala: tu tu tu tu tu tuuuuu tuuuuu tuuuuu tuuuuu, no veď určite viete o čo ide:).

Jéj, a ešte by som rád spomenul jediného interpreta, ktorého som videl v Aréne dlhšie ako päť minút. Boli to dvaja Rusi Mujuice, tak trochu pózeri oscilujúci medzi zvukom á la Radiohead, Aphex Twin a určite mnohými ďalšími, ale na tom prvom sme sa zhodli aj s Jimmym, takže na tom niečo bude.

Piatková noc sa pre nás definitívne končila hoci nejaké dídžejské sety ešte pokračovali. Ja osobne som mal za sebou takmer 48 hodín bez spánku, ale keďže všetci dobre vedia, aký som drsňák a ja som nikoho nechcel sklamať, bol som dokonca ochotný odšliapať nejaký kilometer do centra na električku namiesto taxíka a ešte sa prípadne pobiť s vodičom električky kvôli hnusnému richmenu. Chlapík síce aj pribehol, ale keď zbadal môj napnutý biceps a veľké zuby radšej stiahol chvost a odviezol nás kam treba. Mám na to aj svedkov, tak láskavo nepochybujte;-).

kokos, nee!?!

Vodafak?! Hééj, dnes nám začína Wilsonic, vlastne on už aj pomaly začal a moje dojmy sú také divotvorné. Rozjebaný som tak doslova, že toto silné pejoratívum ani do úvodzoviek nemôžem zamknúť aby deti nestrašilo. Hodina a pol spánku-nespánku po všakovakých gymnastických, vzpieračských a hereckých výkonoch pripravila ideálne podmienky pre tie podivuhodné stavy mojej mysle. Pri nich sa moja fyzická existencia obmedzuje na minimum činností a v mentálnej rovine sa prejavuje môj mozog ako zvláštny stratég. Obvody zabezpečujúce racionálne a logické uvažovanie sú postavené do prvej línie v boji proti únave a je takmer isté, že tieto jednotky budú nemilosrdne zmasakrované. Hlavne keď aj zmorené telo žobroní o trochu úcty a oddychu až sa trasie. A ja si to elegantne šiniem autom na jedno také ministerstvo a milá pani, ktorá sa ma snaží navigovať nemôže tušiť a tobôž chápať tie sekundové výpadky mojej koncentrácie spôsobujúce krúženie okolo ministerstva, ako taký dravec, ibaže v mojom prípade ide o iného vtáka. Každý vták však raz musí pristáť.

A potom v takom tom príjemnom rozpoložení, kedy zo záhadných príčin dokážem vtipkovať aj s tetami z ministerstiev na najnemožnejšie témy (asi to bude tým zničeným ráciom) sa musím niekoľko krát vrátiť do auta pre ďalšiu vec, ktorú som zabudol, pretože som jednoducho out a prácu robím v automatickom móde. A tak vravím tetuške, že „kto nemá v hlave ten má v nohách“ a dnes predstavujem exemplárny prípad tejto sedliackej pravdy. Všetko však beriem s takým nadhľadom, aký mi racionalita nikdy nepovolí. Som dáky rozkokošený a ani tlačovka s pánom premiérom mojim milovaným ma nedokáže strhnúť k zemi. Užívam si svoje stavy, v ktorých to nudné ustupuje bujnejúcej kreativite. Tak dlho sa trápim s inšpiráciou a tak strašne chcem byť uvoľnený a tvorivý a nič no a zrazu vybublávajú na povrch nápady a celé vetné konštrukcie jedna za druhou v takomto zvláštnom rozpoložení.

Úplne cítim, ako mi únava rysuje temné kruhy okolo očí dehydrujúcim kružidlom a žiadne toaletné bitvy nad umývadlom nedokážu dlhodobo zvrátiť tento stav. Tá potvora sa snaží ešte aj nenápadne zatiahnuť rolety, iba chrabrá zodpovednosť sa dokáže s ňou preťahovať o kontrolu nad mojimi viečkami. Vypatlaný som ako regenerujúca pleťová maska sedemdesiatročnej primadony, ale je to také fajn. Hmmm, dal by som si teraz aj ja na ksicht niečo osviežujúce a nechal sa celý kultivovať. Pustite na mňa stádo divých žien a poďme sa kochať prirodzenou krásou koní. Ale hlava ma bolí ako ďas. Hlavne pri močení.

Tik-tak, tik-tak... za hodinu začína prvá zaujímavá vychytávka, tak je načase zaštopkať si ponožky, vytiahnuť z ochranného obalu najlepšie šušťáky a vyraziť k Dunaju...

„Vodafak madafaka?!!“

„Tejkitízi mejt, enem mi trošilinku yebe. Toš mám taký dojem, že dneskaj bude prča, muhuhahaa....“

W:lson:c: reflecting future... a nie len hudobne

Leto sa nezadržateľne blíži, aj keď podľa počasia by sa dalo povedať, že už nás stihlo prepadnúť od chrbta. Už sa pomaličky stáva tradíciou, že festivalovú sezónu otvára bratislavský Wilsonic. Ten sa začne už tento piatok a potrvá až do skorého nedeľného rána. Povedal som si, že tentoraz si aspoň trošku checknem line-up a interpretov, ktorých buď nepoznám vôbec alebo iba veľmi okrajovo. No kde inde, ako na oficiálnej stránke festivalu? Pôvodne som ani nemal v úmysle niečo k tomu písať, ale jedna vec ma k tomu nakopla. Uvedomil som si totiž, že stránka Wilsonicu absolútne spĺňa moje predstavy o webovej prezentácii festivalu.

V prvom rade je veľmi dobre graficky spracovaná čo sa týka estetickej úrovne, rovnako aj prehľadnosti. Nie som žiaden odborník, ale toto je podľa môjho skromného názoru laika s určitou úrovňou grafického cítenia perfektné spracovanie. Ako som písal: príjemný a pritom výrazný dizajn a maximálne intuitívna orientácia. Zaujalo ma to už pri kupovaní vstupenky. Aj keď na prvý pokus o registráciu a následnú autorizáciu mi „to“ zlyhalo, ale ako sa po konzultácii s kamarátkou – insiderkou ukázalo, zlyhal som ja nesprávnym zadaním mailovej adresy. Po re-registrácii už bolo otázkou maximálne desiatich minút a ticket výhradne na moje meno som si mohol priamo zo stránky pomocou systému Print@Home rovno vytlačiť. Hoci je toto zatiaľ na Slovensku jedinečný spôsob predaja lístkov na festival (v zmysle hesla reflecting future) určite to nie je hlavná príčina môjho dobrého dojmu zo stránky.

Ten som získal najmä po zamýšľanom browsovaní a vyhľadávaní informácií a ukážok interpretov. Po kliknutí na okno line-upu sa totiž ukázalo nejaké ďalšie „googlenie“ ako úplne bezpredmetné. Je prehľadne časovo aj podľa stageov spracovaný (čo samozrejme až taký problém nie je), ale predovšetkým interaktívny. Po kliknutí na ktoréhokoľvek interpreta sa otvorí okno so základnými informáciami relevantnými k Wilsonicu, linky na ich myspace, last.fm profil aj domovskú stránku, ak nejaká je. Okrem toho je pri mnohých k dispozícii hneď pod profilom „youtubácke“ video. Ak som to správne pochopil, vždy sa jedná o záznam živého vystúpenia, takže si potenciálny návštevník môže vytvoriť reálnu predstavu, ako bude vyzerať vystúpenie na fesťáku, čo oceňujem viac, ako očakávania skresľujúce štúdiové nahrávky a videá. Mne to pomohlo utvoriť si určité preferencie, čo chcem určite vidieť a počuť.

Chcel som pôvodne nejaké odporúčania dať aj sem, ale keďže Galgan práve niečo také zavesil u seba a náš vkus, zdá sa, sa vo väčšine zhoduje, odporúčam pozrieť k nemu. Ja len tak sucho vypichnem moje najočakávanejšie vychytávky bez linkovania a pokecov. Tie si pozrite na ospevovanej stránke Wilsonicu:).

Takže čo si určite nenechám ujsť:

Dublicate/LIT, Christian Prommer´s Drum Lesson/D, Beardyman/UK, Nôze/F, Deadbeat/CAN, Laurine Frost vs. Coldfish/HUN (piatok);

Midi Lidi/CZ, Novika/PL, Little Dragon/SWE, Bonobo/UK, Various Production/UK, DJ Kentaro/JPN (sobota).

Ako to už chodí, mnohé z vecí sa kryjú, ale areál Wilsonicu predsa len nie je letisko v Trenčíne, takže sa to určite bude dať zvládnuť. Ja som každopádne duša otvorená a preto som ochotný prijať rôzne spontánne alternatívy spojené s Wilsonicom. Máme sa na čo tešiť a každý ďalší bonus bude len k dobru:)

let´s Enjoy that...

Midi lidi_koncert

Po dlhšej kultúrnej odmlke (ak nerátame Práskareň, ktorá bola pre mňa skutočne predovšetkým práskareň, než kultúrny podnik:) som sa nechal dnes zlanáriť na Pohoda_live koncert. Ak náhodou netušíte o čo sa jedná, tak ja vám to veľkodušne objasním. V rámci relácie Pohoda_FM na stanici Rádio_FM (ako inak) sa už nejaký čas raz do mesiaca koná živý koncert v Štúdiu 5 Slovenského Rozhlasu. Doteraz som všetky počúval len sprostredkovane cez aparát uja Marconiho, aj keď už viac krát som si to chcel ísť pozrieť aj osobne. Samému sa mi však nikdy nechcelo pohnúť zadkom, preto som teraz rád prijal výzvu kamaráta Kennyho, inak riadneho výtržníka:).

Práca sa mi síce nečakane pretiahla, ale stačilo sprchu nahradiť dezodorantom, večeru bagetou a krásnu šťabajznu po mojom boku kamarátom „basketbalového“ vzrastu a mohli sme vyraziť do pyramídy postavenej na hlavu. Dnes sa mala predstaviť premiérovo neslovenská kapela a to hneď z ďalekého Brna (to je na Novom Zélande, ak by ste nevedeli) – Midi lidi. Kto počúva FM_ko je veľmi pravdepodobné, že sa s ich produkciou už v éteri stretol. Mne sa ich produkcia zdala zaujímavo uletená a bol som zvedavý na ich live-act.

Popravde, žiadnu veľkú kalbu som v tomto priestore neočakával, pretože zo skorších rozhlasových prenosov som vedel, že sa tam viac menej len posedáva a len výnimočne nájde niekto z divákov odvahu na uvoľnenie emócií v podobe tanca alebo niečoho, čo by tanec mohlo pripomínať. Preto som bol nútený, hoci nerád, schladiť vzduch v Kennyho emočnom balóne, aby sklamane nepadol k zemi.

Samotný priebeh zodpovedal očakávaniam a žiada sa mi dodať, že veľká škoda. Neviem, ako by som to výstižne popísal a neutápal sa pri tom v nejakých kvázi odborných expresívach. Najvýstižnejšie sa mi javí, že to bolo také hravé. Chvíľami mi títo dvaja typani s babenkou pripomínali Psapp. Dosť často sa totiž v ich produkcii vyskytujú také infantilné zvuky a motívy, ako jednoduchá štvortónová melódia detských kláves. Tento dojem bol určite podporený aj veľkoplošnou projekciou s čistou pastelovou grafikou. Netuším, či si to dokáže podľa tohto opisu niekto aspoň trošku predstaviť, ale kresliť vám to tu nebudem.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že hudba Midi lidí je jednoduchá, ale v tom najlepšom zmysle. Očividne sa neberú príliš vážne a ja mám veľmi rád rôzne úlety. Nápaditá kombinácia x samplov, priamočiarych aj polámaných beatov, spomínaných infantilných línií, tvrdých seqencerových zvukov, „zastretých“ vokálov a miestami až ambientných plôch. A všetko je to také funny. Pokiaľ budete mať možnosť ich niekde počuť a vidieť, vrelo odporúčam.

Pokiaľ sa nemýlim (a to ja nezvyknem:)), tak vystúpia aj za necelé dva týždne na Wilsonicu a tuším aj na Pohode. Ja som sa okamžite po návrate domov nechal inšpirovať a hneď som si na prvý spomenutý fest kúpil lístok. Predtým som sa ešte síce pokúšal zapôsobiť svojim neodolateľným šarmom na svoju „bejvalku“ kvôli získaniu free entry, keďže cica má teraz véľmi tesné styky s hlavným šéfom Wilsonicu, ale som si nakoniec povedal, že sa to oplatí podporiť. Tak sa tam snáď s niektorými z vás stretnem.

Človek a auto (kto tu komu velí?)

Minulý týždeň som robil nezávisle od seba dva enviromentálne orientované prednáškové bloky. Keďže sa mi zdali veľmi inšpiratívne a už dlho sa chystám napísať niečo aj na túto tému, celkom mi to prišlo vhod. Pravdepodobne sa ekológii z rôznych pohľadov budem venovať častejšie aj na tomto blogu. Dúfam, že tých svojich zopár čitateľov týmto nevydesím a aspoň občas si prečítajú niečo aj z tejto oblasti. Takže časť prvá...

Prednáška číslo jedna bola zameraná na dopravu v mestách, resp. spôsob, akým sa naše (ľudské) mestá rozvíjajú. Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety, ktorú vyslovil prednášajúci Dr. Knopflacher z Viedenskej Technickej Univerzity: „Už nestaviame mestá pre ľudí, ale pre autá“. Stačí si uvedomiť, aké priority sú pri budovaní dôležité. Vidíte snáď niekde vo svojom okolí, že by sa uvažovalo o zriadení nového parku, prípadne zveľadení a rozšírení už existujúceho? Ak dovolíte, úbohé stromčeky v kvetináčoch do toho rátať nebudeme. Naopak, počet parkovacích miest, budovanie nových a rozširovanie existujúcich je na pretrase neustále. Vôbec si neuvedomujeme, že čím viacej ciest a parkovísk v mestách postavíme (a nielen v nich), tým viac áut po nich bude jazdiť. Nejde tu len o splodiny z výfukových plynov. Tá podstata je v zaberaní priestoru autami a samotnými dopravnými stavbami na úkor ľudí a zelene. Možno namietnete, že predsa autá slúžia ľuďom, ale je to skutočne tak? Nevyplýva z napísaného pravý opak?

Nie je nič výnimočné, že človek sedí sám v aute aby sa odviezol do práce. Dr. Knopflacher na ilustráciu absurdnosti ľudského myslenia použil zopár príkladov, ktoré vzišli zo študentských experimentov. Vo všeobecnosti boli založené na princípe zaberania nadmerného priestoru jednotlivcom používajúcim auto. Bohužiaľ, fotky k dispozícii nemám, ale predstavte si situáciu, kedy jedna osoba na sebe nosí zavesený rám s približnými rozmermi auta v pôdoryse (povedzme 1,5 x 3m). Všetci okoloidúci na neho budú pozerať ako na debila, ktorý ich obťažuje a obmedzuje ich možnosti voľného pohybu. Na druhej strane považujú za samozrejmé, ak takáto osoba bude sedieť v aute, ktoré okrem toho znečisťuje ovzdušie, spôsobuje hluk a zaberá podobnú plochu povedzme deväť hodín počas pracovnej doby majiteľa niekde v centre mesta a zvyšok pred domom. A toto si ešte vynásobte (napr. x100) pri osadenstve väčšej firmy.

Pri tejto prednáške samozrejme nešlo len o prázdne filozofovanie a experimenty. Ďalej boli predstavené konkrétne prepočty, ktoré dokazovali na konkrétnych prípadových štúdiách, že čím viac parkovacích miest bolo v centre mesta k dispozícii, tým viac áut sa tam snažilo dostať. Následne sa vytvárali väčšie a väčšie zápchy na príjazdových komunikáciách, čo zase viedlo k tlakom na ich rozširovanie. Po „vyriešení“ problému zvýšením kapacity ciest (napr. pridaním ďalšieho jazdného pruhu) sa situácia na krátku dobu zlepší. To sa dá však rátať na dni, pretože zvýšenie priepustnosti automaticky priláka znova viac vodičov s ich vozidlami.

Jeden konkrétny príklad bol čínsky Peking, kde až doteraz dopravnú situáciu riešia neustálym zvyšovaním kapacity cestnej infraštruktúry pre osobnú dopravu. Toho priamym dôsledkom sú každodenné niekoľkohodinové zápchy a jedno z najznečistenejších miest na svete s takmer nedýchateľným vzduchom. Prajem športovcom príjemný pobyt.

Riešenie je v podstate jednoduché. Podporiť v maximálnej miere verejnú hromadnú dopravu. Konkrétne riešenia by samozrejme záviseli od konkrétneho mesta, ale zásady by boli rovnaké. V prvom rade preferovať priestor pre hromadnú dopravu nie na úkor zelene, ale individuálnej dopravy (vyhradené pruhy pre autobusy, električkové trate, ak to je možné tak metro najlepšie plynule nadväzujúce na prímestskú železničnú dopravu, ako je to napr. v Barcelone). Tým získava hromadná doprava prioritu pri jazde mestom, nie je závislá na dopravnej situácii (zápchy) a teda by mala byť podstatne rýchlejšia ako jazda osobným autom. Samozrejme musia byť adekvátne intervaly medzi spojmi a určitý komfort, inak to budú ľudia ignorovať. V nadväznosti na to by sa mali skôr obmedzovať parkovacie miesta priamo v centre a budovať viac na periférii, ak vôbec. Parkovanie by malo byť bez výnimky spoplatnené adekvátne k zaberanému priestoru v centrách miest.

Nie som natoľko naivný, aby som si myslel, že ľudia sa vzdajú svojho pohodlia len tak. Treba si však uvedomiť, že mestá si staviame pre seba a nie pre autá. Úprimne, nech už ste akokoľvek pohodlní alebo len zvyknutí presúvať sa autom, cítite sa lepšie na asfaltovom parkovisku alebo v zelenom lese či parku? Prechádzate sa radšej po nábreží lemovanom stromami alebo popri preťaženej diaľnici? Ak si niekto z vás z cynizmu alebo z presvedčenia odpovie v prospech ťažkého industiálu asi vás ťažko presvedčím. Potom ste zrejme ideálom konzumnej spoločnosti a nebude vám vadiť ani to platenie. Čo by ste však povedali na to, že budete platiť aj za vzduch, ktorý dýchate. Zvykli sme si, že nám príroda poskytuje zadarmo určité veci nevyhnutné pre život a my si to chrapúnsky bez vďačnosti berieme a ešte jej za to napľujeme do tváre. Možno som sa trošku rozohnil, ale fakt už ma štve táto parazitná spoločnosť, ktorá sa stala otrokom svojich potrieb. Uvedomme si, že aj to auto má byť len prostriedok, nie samotný cieľ na prezentáciu svojho postavenia a masírovanie ega. Ono má slúžiť nám, nie my jemu.

Práskareň a ešte niečo

Ďalší slnečný víkend sa pobral tvoriť históriu, pre niekoho významnú a pre iného už dnes zabudnutú. V mojej osobnej sa tieto dni určite nebudú vynímať v samostatnej kapitole, ale záznam si bezpochyby zaslúžia. Už len piatková Práskareň v Mycafé, ako uletená oslava narodenín (alebo vyliahnutín?) Holuba, Jimmyho a ktovie koho ešte. Úprimne, žiadne prelomové zážitky či už kultúrneho alebo iného charakteru, ktoré by pohli mojim životom sa neudiali, ale bavil som sa dobre.

Nezúčastnil som sa na predchádzajúcej toľko ospevovanej Retard party, ťažko mi je teda porovnávať, ale čo sa týka prevlekov našli sa aj teraz slušné kusy. Suverénne najlepší kus bola vysoká elegantná dáma s červeným topom, sofistikovaným vystupovaním a s postavou modelky. Všetci tí roboši v montérkach, strážci zákona aj gangstas sa mohli len oblizovať. Pre túto tajomnú femme fatale sme boli len socky z nižšej spoločnosti. Možno, keby som si dal na svojom looku viac záležať... ale moja totálna improvizácia doslova na poslednú chvíľu, z ktorej vzišla kombinácia strážcu poriadku a gaya, veľmi nezabodovala. Snáď nabudúce.

Čo sa týka hudobnej produkcie, line-up bol dlhý ako Schindlerov zoznam a ani neviem, či si zahrali nakoniec všetci. Najprominentnejší hosť, Biba_FM, však áno a bolo to dokonca v čase, keď som bol schopný ešte solídne vnímať. Bol to taký fajn, typicky FM-ácky „všehochuť“ setík prerušený vystúpením Hulka s jeho paródiou na The Prodigy. Aj keď sa obávam, že to bolo myslené vážne, ja som sa na tom bizarnom týpkovi svojim spôsobom bavil a Biba očividne tiež. Tak trošku za blbcov sme tam boli všetci, takže to na túto party celkom sedelo. Inak sa k vystúpeniam veľmi vyjadrovať nemienim, pretože som im jednoducho nevenoval dostatočnú pozornosť pri dozeraní na poriadok a strážení baru. Určite by som si však nenechal ujsť vystúpenie Global Optimistic, keby nejaké bolo. Dúfam, že nabudúce už ani Biba nezostane sklamaná. Nemá to byť nejaké podrypovanie, lebo dobre viem, aká je situácia, iba vyjadrenie nádeje a snáď malé podpichnutie.

Asi najrozporuplnejšie pocity z akcie prežívajú pod krídlami Holuba. Je pravda, že nemalé prekročenie budgetu z vyzbieraného vlezného bola predovšetkým jeho chyba, ak som to správne pochopil, ale to ešte neznamená, že niektorí z návštevníkov museli zneužiť situáciu a chlastať najdrahšie drinky. Čo k tomu dodať? Na chybách sa človek učí.

Sobotná rekonvalescencia nebola tvrdá, práve naopak. Zvládol som ju s prehľadom aj vďaka relatívne skorému odchodu z Práskarne a objaveniu absolútne kúzelných miest v blízkosti rieky Moravy. Až sa mi nechce veriť, že také rozmanité zákutia sa môžu nachádzať na rovinatom Záhorí a ešte k tomu v blízkosti môjho rodiska a ja som o nich doteraz nevedel. To je len dôkaz, že stále je čo objavovať, aj keď si myslíme, že už nás nič neprekvapí. Bol by z toho hádam aj parádny piknik, keby sme si zobrali nejaký proviant. Takto sme sa museli uspokojiť s lenivým frisbee a oduševneným pocitom.

Večerný bowling spomeniem len veľmi okrajovo z prostého dôvodu: dostal som totálne na frak a moje ego bolo ušliapané do prachu. A to by o tejto záležitosti stačilo. Do žiadnych análov sa to zapisovať nebude a basta! A ak sa to niekomu nepáči, nech si to pekne krásne vyryje do vlastného análu.

btw, ak by mal niekto záujem pozrieť si aj nejaké photos odporúčam Aranin:) blog a tam je link (ja nechcem porušovať jej autorské práva:))

Sunset a holá pravda (romantika prvého večera) II.

Café del Mar sa nachádza na kamenistom úseku pobrežia. Prichádzame práve včas, aby sme si ešte stihli uchytiť dobrý flek na skalách, ktoré sú pri prílive pod vodou. Medzi stovkami predovšetkým britských party-turistov sa naša plánovaná činnosť utápa vo všednosti. Alkohol a hulenie je tu nižším štandardom, ten vyšší si netrúfam posúdiť a hlavne to mám v paži.

Sledovať sunset v Café del Mar, resp. v jeho okolí patrí k takým obligátnym akciám na Ibize, ako je návšteva Eiffelovky v Paríži. Nech som aj najväčší odporca stereotypov na svete, toto skutočne stojí za to. Ak sa „zalezenie“ oranžového kotúča podarí je to naozaj pôsobivé divadlo aj napriek asi najgýčovejšiemu motívu, aký si viem predstaviť. Pre suchozemca je samotné viditeľné klesanie za horizont tvorený morskou hladinou úchvatné. K tomu atmosferický housík s perfektne vygradovanou štruktúrou napasovanou na momentálnu situáciu. DJ hrajúci na terase cafetérie reaguje svojim setom napríklad na prípadné oblaky zasahujúce do slnečného disku. Keď si k tomu ešte dáte fajného „janíka“ s láskou zvrtnutého a prekladáte to sangriovo-borovičkovým sendvičom možno aj slzu dojatia pustíte.

Sedíme tu, vstrebávame vizuálne, akustické, aromatické aj chuťové vnemy. Asi päť metrov od nás predvádza odredovaný párik prepracované ohňové performance. To mi vnukne myšlienku, ktorá ma vráti do reality.

„Nerád ruším idylku, ale ešte kým sme schopní vnímať, mohli by ste mi niečo konečne objasniť,“ pokúšam sa nenásilne dostať viac do obrazu. „Kde robia tí týpci zo Slovenska fireshow? Tu to vyzerá ako ideálne miesto na takéto haluze. Kopec píplov namäkko, ideálna atmoška a vôbec...“ vťahujem ostatných do svojich myšlienkových pochodov.

„To je práve to, čo nechápem. Ja som ich sem síce zavolala s tým, že budú súčasťou programu na lodi, ale nejde mi do hlavy, prečo sa vôbec nepokúšajú, ak tu ešte sú, zarobiť nejaké keše napríklad aj tu,“ rozhovorila sa Kris a pokračovala ďalej, „Je fakt, že loď namiesto piatich dní do týždňa robíme len raz, ale zrovna preto by mali niečo poriešiť...“ vypadlo z nej a spolu s Lú sme okamžite zbystrili pozornosť.

„Akože raz do týždňa?“ vyletelo z nás synchrónne.

„Nó, to je tá najväčšia haluz, ale zďaleka nie jediná. Nechceli sme vám pred cestou nič hovoriť, aby ste nemali zbytočne párky, keď už ste mali letenky aj lístky na trajekt kúpené,“ šokovala nás s kľudom anglického lorda Kristína.

„Fúúú, ale upozorniť ste nás predsa len mohli,“ zareagovala sklesnuto Lucia, „nevláčila by som so sebou toľko cédečiek.“ Lucia je fotografka a jej úlohou malo byť dokumentovanie plavby a následného programu. Fotky by potom napaľovala a predávala zúčastneným.

„Lenže Brady s Lindou nás stále ubezpečujú, že to sa ešte len rozbehne. Je pravda, že sezóna sa začína v podstate až teraz, tak sme proste nechceli robiť paniku,“ zdôvodnila Kris informačnú blokádu.

„Uvidíme, ako sa to teda vyvinie. Ja by som išiel aj tak, aj keď je pravda, že by som sa asi až tak netrhal s potlačou toľkých tričiek,“ vravím na to, „ale hovoríš, že toto nie je ani zďaleka jediný zádrhel. Tak už nám to môžete vysypať na hlavu všetko. Nechcem zomrieť v nevedomosti.“

„To sa týka hlavne nás... dúfam. Nás sem kamoška Lin s čokoládovým zajačikom dostali s tým, že máme robiť kvázi manažment a teraz po nás chcú, aby sme napríklad predávali lístky, vyrábali bagety a robíme vlastne úplne všetko,“ pokračuje opálená cica za občasných Goranových doplňujúcich poznámok.

Pomaly sa dostávame do obrazu, o čo tu vlastne beží. Doteraz sme mali len veľmi hmlisté predstavy o fungovaní tohto biznisu alebo skôr zámerne skreslené. Informácie od Bradyho nás smerovali k získaniu dôvery. Všetci do jedného sme to chápali tak, že naša crew má byť akousi autonómnou jednotkou zastrešenou jednou renomovanou spoločnosťou dlhodobo sa zaoberajúcou organizovaním parties na výletných lodiach na celých Baleárskych ostrovoch. Tá nezávislosť by aj sedela, ale to zastrešenie už menej. Obaja naši „šéfovia“ pre nich síce pracovali minulú sezónu a možno boli fakt dobrí. Ibaže nedostali voľnú ruku pri zostavení vlastnej crew, ale celkom jednoducho ukradli know-how a išli rozbehnúť vlastný kšeft. Neviem, či bol zámer poskladať posádku takmer výhradne zo Slovákov, ale každopádne to bolo pre nich výhodné. My by sme totiž v tej dobe nemohli oficiálne pracovať na území Španielska bez pracovného povolenia ani pod zaregistrovanou spoločnosťou, čiže nehrozilo, že sa budeme hlasno ozývať. Najblbšie však bolo, že zahmlievanie pokračovalo aj na mieste takmer po celú dobu nášho pobytu. Asi by nám to v konečnom dôsledku až tak nevadilo, keby to celé fungovalo a my by sme si prišli na svoje. Ibaže robiť jednu loď za týždeň namiesto piatich je poriadny rozdiel. Ja som napríklad pri predaji tričiek rátal s jedným, maximálne dvomi pri jednej plavbe, čo sa aj ukázalo ako realistické. Ľudia sa proste chodili na loď baviť a nie robiť nákupy, teda aspoň handier nie.

Dnes večer sa nás však tieto problémy netýkajú, nevŕtame do toho viacej a necháme ich padnúť za horizont spolu so Slnkom. Osobne nemám najmenší dôvod sa sťažovať. Spravím si minimálne perfektnú dovolenku a pokúsim sa aj niečo zarobiť. Dnes si všetci zarábame na poriadnu opicu.

Ako sa Davidko do rodičovského domu vlámal

„Cŕŕŕŕn cŕŕŕŕn,“ kričí na mňa telefón a na displeji sa ukazuje Father. Po zdvihnutí sa ma pýta, či prídem cez víkend do eMeSJé. „Ja idem na tri týždne do Poľska a mama je až do pondelka v Prahe,“ oznamuje mi polovičný zdroj mojej genetickej výbavy a pokračuje, „mohol by si tu byť, aby si dal aspoň nažrať psovi a slépkám“. Hmm, nemám žiadny program a slnečný záhorácky countryside mi po prekvasenom minulom víkende príde takisto vhod. No problem.

Piatok večer. Von sa mi už dnes nechce. Otváram si jednu „hrušku“ z bohatých zásob po fotríkových narodkách, iba tak pre pohodičku, haluzím si pri compe a ako background mi beží nejaký nudný hokej, v ktorom ide o veľa a o nič. Okolo polnoci už aj mierne „líznutý“ si ubalím cigu a idem si von zapáliť. Rodičovský dom je dosť veľký a chladný a podvedomie ma prinúti zobrať si aj bundu. (Zmienka o veľkosti domu nie je podstatná, ale chcem, aby ste závideli – pozn. autora)

Vonku je však príjemne teplo a bunda sa mi teraz zdá úplne zbytočná. Kochám sa krásnou hviezdnou oblohou, akú v presvetlenej Bratislave človek nemá šancu pozorovať. Nabažený hviezdičiek, mesiačiku a tabakového dymu spokojne mierim ku dverám a hups! Kdeže to mám kľúče? Pekne v bezpečí rodičovského domu.

Zvažujem možnosti, ako sa dostať dovnútra. Napadajú ma minimálne tri spôsoby, ako by sa to dalo zrealizovať... za normálnych okolností. Štandardne totiž býva otvorená vetračka na záchode v prízemí kadiaľ by som sa vďaka výbornému metabolizmu snáď dokázal prešmyknúť. Skončil by som síce dosť možné s hlavou v hajzlovej mise, ale stále lepšie ako sa objímať so psom v jeho búde.

Ďalšou možnosťou by bolo dostať sa do pivnice a tam nacvičeným spôsobom z detstva vystrčiť kľúč z dverí vedúcich priamo do domu na nejakú podložku, pretiahnuť ho k sebe a jednoducho si odomknúť. Potom by tu boli štandardne aj iné spôsoby závislé od momentálnej situácie s otvorenými oknami a podobne. Lenže prd baraní, keď sú obaja rodičia v zahraničí. Neviem, či vôbec niekedy predtým nastala podobná situácia, že aj jeden aj druhý boli nezávisle od seba v rovnakom čase mimo Slovenska. Ak aj áno, určite je to prvý raz, čo som ja prišiel obhospodarovať „statok“ a rozplývať sa nad nočnou oblohou.

Každopádne, dnu sa dostať musím určite, keďže všetko vrátane mobilu a kľúčov od bratislavského bytu mám inside. Chvíľu do mňa ešte dobiedzala myšlienka vykašľať sa teraz na to, ísť do baru, poriadne sa ožrať a aspoň mi bude viac menej jedno kde zalomím. Predsa len, dobíjať sa do opusteného domu po polnoci by mohlo zburcovať nejakých susedov a riešiť ešte policajtov, prípadne rozvášnených aktívnych spoluobčanov s vidlami netúžim. Nakoniec som sa však rozhodol toto riziko podstúpiť.

Chodím hore dolu, obhliadam terén a musím skonštatovať, že dom je proti nevítaným návštevníkom v čase neprítomnosti rodičov zabezpečený výborne. S mojou blbosťou sa nerátalo. Už sa mi také teplúčko nezdá a vďačím svojmu podvedomiu, že ma primälo zobrať si tú bundu. Teraz už len zvažujem, ktoré okno mám rozbiť, aby som spôsobil čo najmenšie škody. Veľmi sa mi do toho nechce už iba preto, že si neviem veľmi predstaviť, kde by som na dedine zohnal cez víkend sklenára. A keby aj hej, ako by som mu dopravil to okno a nenechal pritom otvorený barák. Okrem toho by táto akciu celkom isto vyvolala nechcenú reakciu susedov. Ale iná možnosť nie je. V tom som si však spomenul, že som videl kľúč vo dverách zadného vchodu, ktoré majú síce hrubú, ale sklenenú výplň. Bližšia obhliadka pri ostrom svetle zapaľovača mi vliala do žíl novú nádej. Nebudem tu konkrétne popisovať moje totálne rozoberanie dverí a dávať tak návod prípadným zlodejom (aj keď tí by sa s tým určite vôbec nesrali), ale nakoniec som po nejakej hodine a pol úspešne vybral výplň a odomkol. Našťastie aspoň k náradiu v garáži som sa dostal bez problémov.

Takže nakoniec som spôsobil škody minimálne a aj tie som na druhý deň buď opravil alebo aspoň zamaskoval. Ani vidly v chrbte som si nenašiel, ani zásah ozbrojených zložiek nevyvolal (čomu sa aj dosť čudujem, lebo rachot som chvíľami robil poriadny; tí susedia to asi nakoniec majú dosť v péčku), čiže to dopadlo celkom fajn. Čo je však na tom pre mňa asi najzvláštnejšie je fakt, že som sa celý ten čas na vzniknutej situácii dobre bavil. Ale úprimne, dvakrát by tento „vtip“ smiešny asi nebol.

Ponaučenie pre vás (alebo aspoň výzva): skúste sa dostať do svojho alebo rodičovského domu bez kľúčov, s pozatváranými oknami a tak vôbec. A nemusí to byť ani za tmy. Len tak, aby ste si to trochu nacvičili...