Summer trip_Amsterdam (sobota)

Sobota ráno. Vstávame zavčasu, aby sme ešte stihli vybaviť ubytko bez nosenia báglov. Infocentrum sme videli po ceste neďaleko hotela. Milý pánko sa nás spýtal na požiadavky a dal nám dve možnosti. Jednou bol hotel, ktorý bol podľa mapy dosť ďaleko od centra a pôsobil na mňa tak priveľmi „hotelovsky“. Proste normálna veľká moderná budova, ktorá ma proste nelákala. Druhá možnosť, ubytovanie na lodi, relatívne blízko miesta, kde sme prespali túto noc a samozrejme lacnejšie. Ujo nám aj ukázal fotky, ale až dodatočne som si uvedomil, že na nich nebola žiadna izba, iba bar, reštika a tak. Upozornil nás, že sprcha je spoločná, ale to nás až tak netrápilo. On sa síce tváril veľmi rozpačito, keď sme mu oznámili, že tou treťou osobou, ktorá s nami momentálne nie je, je dievča, ale osobne som to prikladal tej sprche, ničomu inému. V klídku a spokojní, ako rýchlo sme všetko vybavili sme sa vrátili na hotel a až keď nás prišli vyzvať na opustenie izby sme si uvedomili, že stále žijeme v londýnskom čase, zatiaľčo v Amsterdame je už o hodinu viac. Hups!

Presun k lodi, kde už nás očakávali a menší šok z rozmerov našej kajuty. Okrem zážitkov zo samotného Amsterdamu nás teda čakali aj dve noci na námornícky spôsob. No kde také niečo môže človek zažiť? Pohyb v kajute musel byť organizovaný, čiže ak sa chcel niekto presunúť von, ďalší dvaja museli sedieť. Vetranie bolo zabezpečené veľmi dômyselne novodurovou rúrkou priemeru asi 4 cm, takže nám v tom prievane vlasy neposlušne viali. Nakoniec som však musel skonštatovať, že to vôbec nebolo také hrozné, ako to sprvu pôsobilo. Mimo toho sme tam nemienili tráviť okrem spánku a páchania hygieny žiaden čas, takže fajn.

Vybrali sme sa teda konečne do mesta a div, že sme sa nevznášali bez ruksakov. Mapu sme si samozrejme zase nekúpili, vystačili sme si so schematickou mapkou z infocentra. Orientácia v spleti kanálov sa zdala na prvý pohľad celkom jednoduchá, ale takmer vždy, keď sme sa vydali akože na istotu nejakým smerom, nakoniec sme sa ocitli niekde celkom inde. Snáď to bolo aj pravidelným zužitkovávaním plodov Galganovej investície v jednom z coffeeshopov. Ale v Amsterdame naozaj netreba nič príliš riešiť. Je to skutočne úžasné slobodné mesto, v ktorom sa ľudia vzájomne rešpektujú. Hrozne dobre na mňa pôsobilo a normálne sme si museli zvykať na vlastnú slobodu. Už zopár miest som navštívil, ale zodpovedne môžem prehlásiť, že Amsterdam zatiaľ jednoznačne vedie.

Myslím, že všetci sme boli unesení všadeprítomnými bicyklami a hlavne podmienkami, ktoré sú cyklistom vytvorené. Kamkoľvek sa môžete dostať týmto dopravným prostriedkom, pretože tam, kde je cesta pre autá, tam je určite aj cyklistický chodník. Naopak, nie všade sa dostanete autom. Mal som perfektný pocit zo skupiniek perfektne nahodených dievčat šinúcich si to mestom na rozheganých bicykloch nápadne sa podobajúcich na tie, ktorými tecinky a strýci na dzedzine vozá z humna koprivu a nikto okrem nás sa nad tým nepozastavoval. Toto v kombinácii so sieťou kanálov takisto slúžiacich ako dopravné tepny a rozložením automobilovej dopravy na veľké územie (nehovoriac o prirodzenej ohľaduplnosti vodičov) pôsobilo tak, že človek autá prakticky ani nevníma.

Chodili sme mestom hore-dolu a v podstate iba náhodne sme nachádzali najrôznejšie zaujímavosti, ktorých je v Amse neskutočne veľa. Takto sme sa vynorili pri slávnom Rijks Museu, Van Gogh Gallery, rôznych palácoch aj „obyčajných“ budovách, ktoré sme nevedeli identifikovať a v takej Bratislave by určite boli hlavnými turistickými atrakciami.

Syndrómom východoeurópskych turistov s ruksakmi plnými konzerv privezených z domova nikto z nás netrpí, preto sme nemali problém sadnúť do reštiky a normálne sa najesť alebo zájsť na pivo. A na čo sa budeme hrať, pochopiteľne, navštíviť Amsterdam a nezakotviť aspoň na chvíľu v coffeeshope? Možno niekto, ale ja by som mal pocit, ako keby som bol japonský turista v Prahe a nenavštívil Karlov most a nenafotil orloj. Trochu blbé bolo, že sme si chceli fakt iba sadnúť a dať si drink, lebo travky sme mali viac než dosť. Ako sa hovorí, niesli sme drevo do lesa. Nakoniec sme sa v jednom spýtali, či im to nebude vadiť, ak si dáme len drinky. Boli sme totiž už poriadne zdunení. Vybrali sme taký ten s klasickým lookom s veľkým Bobom Marleym na stene. Skončilo to študentskou objednávkou troch čajov. Priznám sa, že mne to tam príliš nerezalo, lebo presne na takéto typy coffeeshopov nás upozornil aj Will, že sú zbytočne predražené a vážne som aj mal pocit, že majitelia (nejaký Indovia či Pakistánci) to berú čisto ako biznis. Možno to bol obyčajný stihomam, ale keď som tam tak sedel a pozoroval ich správanie, naozaj som sa tam necítil dobre. Galgan s Notou očividne ten pocit nemali, ale oni boli otočení smerom von. Keď som sa po čase snažil objednať ďalšie drinky (a nemali to už byť čajíky) obsluhujúci týpek sa úpenlivo vyhýbal pohľadu našim smerom a dokonca nereagoval ani keď prišiel odniesť prázdne poháre. To už som začal jednoznačne presadzovať náš odchod. Proste si neviem predstaviť, ako by sa k nám správali, keby sme si tam ešte zmotli vlastného špeka. Hmm, nie všetko čo sa bliští zlato jest.

Už si veľmi nepamätám, čo sme ešte robili, ale ani sa tomu nedivím:). Viem len, že na loď sme prišli tak unavení, že ani neviem, ako som v tej kobke zachrňal.

Na nedeľu sme sa dohodli, že si prenajmeme bicykle, aby sme sa mohli pozrieť aj trocha ďalej od centra. Ako som spomínal, je to ideálny dopravný prostriedok do Amsterdamu a hlavne sme chodenia mali už plné zuby a hlavne nohy.