Summer trip_Busy London & One Missed Flight

Piatkové skoré ráno. Vypratávame štyri noci okupovanú obývačku. Spike nás išiel odprevadiť až na Megabus do centra. Možno sa chcel presvedčiť, že naozaj opustíme mesto. Každopádne, staral sa o nás, ako keby sme mu za to platili:-). V autobuse do Londýna sme si chytili výborné miesta rovno pri toalete, takže po vystúpení na londýnskej Victorii som mal pocit, že nemôže existovať čerstvejší vzduch. Will už nás čakal napriek pre neho určite skorej hodine, ale podľa toho, ako to na nás vybalil, nebolo to na ňom poznať. Reku, keď už sme v tom Londýne, treba checknúť aspoň tie najzákladnejšie tourist points. Samozrejme najrýchlejšia možná preprava po tomto večne preplnenom a uponáhľanom meste je metrom. Takže celodenné lístky (ktoré nám zasa zaplatil Will), úschovňa batožín a trojhodinová superexpresná prehliadka mesta môže začať. Už si ani nepamätám, čo sme všetko stihli, resp. neviem ako sa všetko volalo. Všetko proste také klasiky ako Tower Bridge, Underground, Parlament, Underground, London Eye, Underground, nejaká katedrála a Tate Gallery z diaľky a zase Underground... Ako aj Silvia písala, podstatnú časť tohto sightseeingu sme strávili v metre, ale keby nás pravý Londýnčan Will nezobral do parády, nevideli by sme nakoniec nič. Pravdepodobne by sme skončili niekde v pube pri Victoria Station. Tam sme v konečnom dôsledku aj skončili, keďže sme akože mali ešte hodinu čas pred odchodom na letisko.

Už vtedy sme boli poriadne rozbití, ale my sme ťažkí pohodári, takže si pekne oddýchneme cestou na Heathrow a potom kým doletíme do Amsu, času máme habadej. Náš svetácky sprievodca má v pube dokonca polovičný discount, tak prečo to nevyužiť. Ležérne do seba tlačíme zdravú anglickú kuchyňu, v ktorej sa prakticky nič nevysmáža okrem cibule, hranolkov, krídelok, párkov a všetkého ostatného. Nalievame sa pivom a s kľudom angličanov si len tak debatíme, kým príde čas na odchod. Máme slušnú časovú rezervu, tak prečo nie.

Trocha adrenalínu pri nastupovaní do metra, ktoré sme stíhali len tak tak a hrdinský Dávidko vlastným svalnatým ramenom odtláča zatvárajúce sa dvere, dvestokilový ruksak na nástupišti tridsaťkilový „svalouš“ v súprave. Odnieslo to len biele tričko, ktoré som mal práve na sebe, aj to nie trvalými následkami. Trochu vzruchu nikdy nezaškodí.

Ďalšia takmer hodina strávená cestovaním, ale môžeme byť radi, že letíme z Heathrow, na ktoré chodí metro. V súprave nám pomaly začínajú klipkať očká, predsa len to bol náročný deň plný rýchlych presunov a to ešte ani zďaleka nekončí. Práve naopak, tá najväčšia sranda mala ešte len začať.

Vo vlaku nás Will aka Jablkonosic lillabit haluzil poznámkou o piatom terminále, z ktorého letíme. Vraj tam tesne po otvorení panoval dokonalý chaos a batožiny sa strácali jedna radosť. Ibaže toto sa našim problémom stať nemalo...

Prichádzame na letisko tak akurát, aspoň si to ešte pár krásnych minút môžeme myslieť. Och, tá krásna nevedomosť. Čumíme na tabuľu ako tetka Marina na černocha a nechápeme, prečo tam nesvieti náš let o 16.50. Je tam nejaký o 17.50 a ja si ešte naivne hovorím, že aký sme my truhlíci takto sa o hodinu seknúť. No bodaj by. V podstate to bolo presne tak, ibaže seknutie prišlo nanešťastie z druhej strany a poriadne nám podlomilo kolená. Na náš skutočný let o 15.50 je už check-in dávno ukončený a gate zavretý. Bolo presne 15.26, keď sme to zistili. Možno poznáte tie stavy, keď ešte veríte, že sa s tým predsa musí dať niečo urobiť, veď lietadlo ešte neodletelo, keď váš mozog odmieta uveriť jednoznačnému faktu dokazujúcemu vašu kolektívnu blbosť a považuje ju skôr za halušku či nedorozumenie. Telo už nastavené na mulatovanie v odletovej hale a lietadle unavené z celého dňa a zrazu vás situácia núti neodkladne riešiť niečo, čo malo byť obyčajnou formalitou a vlastnou nepozornosťou sa z toho stal poriadny problém.

Pani pri infopulte nám oznámila, že na ďalší let (ten o 17.50) ešte sú voľné letenky, lenže je potrebné doplatiť 150 britských zlaťákov... na osobu! Will jej oznamuje, že ideme ešte pozrieť nejaké last minutes. Nejaké by sa aj našli, ale najlacnejšie v cene okolo 120 ₤, ku ktorým by sa určite prirátali ešte rôzne poplatky nehovoriac už o tom, že do Holandska by sme prileteli niekedy v sobotu v noci a nemáme ešte zabezpečené ubytko. Po krátkom váhaní sa rozhodujeme pre najbližší let. Tentoraz sa dostávame k prísne pôsobiacej anglickej lady. Samozrejme ani jeden nemáme prakticky žiadne libry, takže aj toto nám je ochotný cez kartu zatiahnuť Svätý Jablkonosic a my mu potom prachy vrátime.

Aby problémom nebol koniec zisťujeme, že žiadnu z tradičných kariet neakceptujú, jedine skurvený American Express. Nakoniec sa však ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Will má totiž denný limit na výber z bankomatu tri kilečká, takže sa z toho stáva pomaly neriešiteľný problém, keďže tým pádom nemôžme zaplatiť ani cash. Všetko to rieši Will, my robíme len zdecimované krovie, ktorého zúfalstvo sa stupňuje s každou ďalšou informáciou. Naše skormútené ksichtíky a Willov šarm pravdepodobne rozdrtili tvrdé srdce prísnej tety na prach. Minútku nás nechala fritovať vo frustračnom oleji a následne zahlásila „máte to...“ (nie síce po slovensky, ale to sme jej boli ochotní odpustiť:)). Ani jeden z nás nechápal, čo že to vlastne máme. Žeby sa nám vysmievala? Hovno makové! Prísna lady sa ukázala ako prezlečený anjel milosrdenstva. Jednoducho nám nejakým spôsobom prebookovala letenky bez poplatku a letiskovou halou sa ozval ohromný rachot, keď nám všetkým padli sánky a balvany zo sŕdc. Silvia ju chcela hneď zahádzať čokoládou a ja bozkami, špata-nešpata, len som nechcel riskovať zabásnutie kvôli sexuálnemu obťažovaniu. Dokonca nám hneď prijala aj batožiny, takže sme už nemuseli absolvovať ani oficiálny check-in. Úplná paráda!

Špeciálna vďaka patrí samozrejme Willovi za to, ako sa o nás postaral. Neviem neviem, ako by sme to všetko bez neho zvládli.

THANKS MATE:)

Letiskovú kontrolu už sme museli zvládnuť sami. Nebolo mi síce najpríjemnejšie, keď som sa tam musel vyzuť po celodennom chodení, ale keď po tom tak strašne túžili, prečo by som im nedoprial. Po krátkom čakaní môžeme nastúpiť do lietadla...