Keď zrazu nevieš, kam majú smerovať tvoje ďalšie kroky a preto si povieš, že si v podstate spokojný s tým, čo máš. A možno to tak naozaj je. Máš čo potrebuješ, za ničím sa nemusíš hnať. Taká plavba po zrkadlovo kľudnej hladine. Už to nie je surfovanie na niekedy až brutálnych vlnách pumpujúce do organizmu tony adrenalínu. Vravíš si, že niečo také ty už nemáš potrebu skúšať. Nosíš v sebe kvantá nespracovaných zážitkov a ktovie, možno je tu čas na utriedenie si myšlienok. Azda sa aj vžiješ do role analytika a filozofa ako kedysi vo svojich pubertálnych a tesne postpubescentných rokoch. Uzavrieš sa do seba pod zámienkou spracovania podnetov. Už ti to neprináša nič nové, ale nejako si uviazol v tých nekonečných hĺbkach vlastnej mozgovne. Rochníš sa v tom želé vzniknutého stereotypu a už nenachádzaš silu hýbať sa v tých lepkavých sračkách. Preto niekde v hĺbke duše rezignuješ a uveríš tomu, že ťa zachráni jedine to, že klesneš celkom na dno, od ktorého sa budeš môcť odraziť. Klesáš teda dolu v spomalenom páde, ktorý je natoľko nenápadný, že ťa ani náhodou nevystraší. Naopak, cítiš akési úchylné uspokojenie.
A potom sa niečo stane, čo naruší ten tvoj stereotyp. Napríklad ti nejaký dobrák ujebe auto. A ty sa v tej svojej ultraspokojnosti zmôžeš akurát tak na precvičenie slovnej zásoby prudko expresívnych výrazových prostriedkov. Možno to len prejdeš so stoickým pokojom pretože vieš, že ti rozčuľovanie nepomôže. V duchu vyslovíš malú prosbu smerom k Bohu alebo niečomu podobnému, nech tomu hajzlovy aspoň rozjebe hlavu kapota kufra, na ktorej sa ti práve odfajčili piesty, takže sa svojvoľne zatvára. S perverzným úškľabkom si živo premietaš tú scénu, v ktorej ten satanáš zúfalo prosí o odpustenie a prvú pomoc s roztrieštenou lebkou v kufri auta.
Potom ťa zo zasnenia vytrhne hlas tvojho kolegu, s ktorým sa práve vraciaš zo služobnej cesty. Nemáš veľkú chuť baviť sa, ale zase nechceš byť nezdvorilý. Týpek sa ti napríklad rozhodne pustiť cez svoj musicphone nejakú vlastnú tvorbu. Ty nemáš ilúzie o nadchádzajúcom umeleckom zážitku, keďže chalanisko sa s obľubou na akciách prezentuje svojim vkusom. Povedzme, že obľubuje také tie, hmm, ako to slušne nazvať(?), nezávadné pesničky. No veď vieš, to sú tie songy bez nápadu, ale zato nesmierne od srdca a precítené, ktoré však ty bulo nevedomý nedokážeš pri svojej obmedzenosti oceniť a ešte sa ti začnú vyhadzovať nepekné vyrážky. Predstav si, že si ten tvoj kolega v poslednej dobe úplne najviac ulietava napríklad na Celine Dion. Možno budeš teraz namietať, že tá je predsa už dávno mŕtva, ale uvedom si láskavo, že jej pjekné pjesničky sú totálne nadčasové! Okrem toho som mal už pred rokmi silné podozrenie, že to je buď android alebo zombie, ale to len tak na okraj.
Takže, on ti púšťa nejakú trojakordovú acapella vybrnkávačku, ktorá je síce zahraná remeselne dobre, ale teba už pomaly začína páliť pokožka. Po celú dobu rozmýšľaš, čo mu máš po skončení preboha na to povedať, ale rozhodneš sa pre milosrdnú lož v podobe nejakých drbnutých obkecávačiek typu „to si vážne sám zložil?“ Vzápätí sa však dozvieš, že to je vlastne nejaký megahit, ale ty si pohotový a zakontruješ „hneď sa mi ten motív zdal nejaký známy, ale to tvoje poňatie je osobité...“ Tvoja kontra je však vzápätí rozmetaná vysvetlením, že jemu vlastne išlo o pravý opak, čiže o dokonalú kópiu. Rozhodneš sa teda, že sa už nebudeš na nič hrať a spýtaš sa, aký má takáto „tvorba“ zmysel, ak nerátame získanie drilu. Vysvetlenie je jednoduché, ale pre tvoj sedliacky rozum stále nedosiahnuteľné. On len robí podklady pre spev. Pre koho, to už sa aj bojíš spýtať, aby si sa náhodou nedozvedel viac. To sa však aj tak stane a tvoj kolega v zjavnej snahe ohúriť ťa pridáva informáciu, že robil už hudbu dokonca aj pre Natáliu Neviemakú, zrejme svadbovú megahviezdu. Fakt, že ti to meno ani náhodou nič nehovorí je jasným dôkazom, že ide o skutočne vychytenú speváčku.
Už len pasívne prijímaš ďalšie úžasné hudobné správy, ktoré sprevádzaš len citoslovcami, aby bola zachovaná aspoň ilúzia dialógu. Znovu premýšľaš, aký to má všetko zmysel a len tak mimochodom na to prídeš. Nič prevratné. Stačí, že človek robí, čo ho baví. A ty nemáš najmenšiu chuť rúcať niekomu sny, hoci netušíš, aké sú. Hlavne aby si vedel, aké sú tie tvoje...
