Teším sa...

Taký krásny slnečný deň a aj napriek tomu, že ho trávim viac menej pracovne napĺňa ma až po končeky vlasov energiou. Som vlastne veľmi rád, že pracujem aj dnes. Mám z toho určite lepší pocit, ako keby som kvasil doma a márne sa pokúšal niekoho vytiahnuť von, aj keď v konečnom dôsledku rád by som.

Užívam si, že mám čo robiť a baví ma to. Užívam si slnko pri jazde autom a budem si užívať aj kvapky dažďa na skle keď na to príde. Teším sa zvnútra duše a začínam si na to zvykať. Zvyk je vraj železná košeľa, ale rád sa obrním radosťou.

Kráčam ulicami, bambulky na ušiach, zlaté brnenie na sebe. Do vyčistených zvukovodov mi plynie hudba, ktorú mám rád. Vôbec mi nevadí prejavovať pocity z hudby a myšlienok pokyvkávaním hlavy, hlbokým úsmevom a mimovoľnými pohybmi tela. Nemám prečo skrývať, že mi je dobre. Myšlienky a želania sa kĺžu na zvukových vlnách a preskakujú z beatu na beat, ale tak plynule a radostne, doslova tancujú. A tieto nezmerateľné energetické entity vysielajú impulzy fyzickej schránke, ktorá sa len vďaka obrannému socializačnému systému môjho Ja nepustí do tanca. Lietajú zo mňa iskry a tajne dúfam, že zapálim všetko okolo.

„...keď budeš dobrý kúpim ti lízatko."
hovorí mi čosi, ale ja lízatka fakt nemusím...

Teraz už viem celkom presne čo chcem, ale kupovať si to nebudem. Ono sa to objaví v správnej

chvíli a nemám v sebe ani promile pochybnosti o tom, že sa to uskutoční. Iba že by som to sám odmietol, ale to sa nestane. Teším sa na to s takou istotou ako na perfektný letný trip s priateľmi. Akurát nepoznám nejaký presný termín, ale načo ho potrebujem? Takto to môže kľudne prísť ešte skorej, ako by som mohol dúfať. Som ready a šťastie praje pripraveným.

Už teraz z celého srdca ďakujem.

Barcelona_mediterranean spirit 2

Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Posledné mesiace som sa nezastavil. Diplomovka, štátnice a to všetko popri práci a ešte tesne pred odletom sem potlačiť sto tričiek, ktoré som hodlal na lodi predávať, čo mi odporučil aj Brady. A teraz tu sedím v Barcelone, popíjam ľahké pivo a trávim paellu s morskými potvorami. Zdá sa, že moja filozofia otvorenosti funguje perfektne. Neexistuje náhoda. To, čo ňou nazývame má vždy nejaký konkrétny účel a je len otázkou nášho postoja či ho dokážeme odhaliť a zobrať si z neho to pravé. Všetky tie akože náhodné situácie k sebe sami priťahujeme vlastnými myšlienkami, aj keď sa nám to možno nezdá. Veril som, že napíšem dobrú diplomovku a spravím bez problémov štátnice a tak sa aj stalo. Veril som, že v dohľadnej dobe príde niečo, čo posunie môj život na ďalšiu úroveň a váľam si šunky v prútenom kresle niekde pri Plaça de Catalunya a zajtra o tomto čase budem už na jednom z Baleárskych ostrovov domorodcami zvanom Eivissa.

Obaja sedíme ticho a zrejme máme podobné myšlienky. Usmejeme sa na seba a zmeska pocitov sa nám odráža v očiach. Uvoľnenosť kombinovaná s očakávaním a do toho sa niekde z hĺbky podvedomia snažia predrať aj obavy, ale tie zatláčame do horúceho piesku dosiaľ nevidenej pláže. Je mi fajn a už sa teším na zajtra.

„Zajtra máme check-in o jednej. Doobeda by sme si mohli ísť pozrieť aspoň Sagrada Familia,“ nadhadzujem, pretože sa vo mne predsa len prebudili túžby priemerného turistu, „asi by ma dosť sralo, že som bol v Barcelone a ani som nevidel najznámejšiu Gaudího stavbu.“

„Bezpochyby. Aj tak musíme nejako využiť čas. Ale teraz by sme mohli ísť na hostel, zobrať jednu fľašu a trochu si ešte spríjemniť barcelonskú noc,“ navrhuje pre zmenu Lú a mne sa tento nápad pozdáva.

Prechádzame sa bez zhonu po preľudnej La Ramble. Každú chvíľu nás osloví nejaký týpek, ktorému nerozumieme ani pol slova a tak odpovedáme iba úsmevmi. Míňame živé sochy, žonglérov, rôzne premakané fireshows a určite aj kopec zlodejíčkov a pouličných „biznismenov“ a vstrebávame vibrácie stredomorskej letnej noci. Vychlontali sme už asi polovicu borovičky a ňou spôsobená malátnosť nám ešte pridáva na príjemnosti pocitov. Práve keď sme si zadeľovali ďalšie kolo k nám pristúpili „dos muchachos“ a niečo brebentili po španielsky alebo katalánsky. Všetko chápeme na neverbálnej báze a tak im podávam borku. Podľa výrazu ich tvárí po napití odhadujem, že si práve spôsobili popáleniny tretieho stupňa, čo nám prišlo náramne zábavné. No nie je to sangria. Možno nám to chceli vrátiť tým, že nás rozprášia na krupicu hašom, pretože vzápätí na nás vytasili „chilana“. Lucia však okamžite odmietla a ja som sa nechcel zmasakrovať bez nej. Tak sme sa len pekne poďakovali a tým sme pre nich prestali byť zaujímaví a odišli do stratena.

Vitamín B sme dobumbali sediac na múriku pobrežného móla až hlboko po polnoci. Teraz som naozaj rád, že som sa nespráskal. Rozmontovaní sme aj bez toho viac než dosť. Ideme radšej spať. Naša chôdza je asi najviac podobná pohybu po palube lode na rozbúrenom mori, ale my sme ostrieľaní morskí vlci a zvládame to stále s úsmevom. Chvíľu nám síce trvá nájsť našu kajutu, pretože sa nám zdá povedomých nejako veľa budov, ale aj to napokon úspešne zvládame. Slovenská bodka za prvým španielskym večerom.

......

Šťastie

Kráčaš pomaly životom. Spolu s rastom sa naťahuje aj tvoj krok a všetko ubieha stále rýchlejšie. Obzeráš sa za seba a možno cítiš čudný smútok prepletený s nostalgiou za „starými dobrými časmi“. Vidíš za sebou tú bezstarostnosť detstva. Je ti ľúto, že si si to vtedy nedokázal uvedomiť tak, ako to dokážeš teraz a poriadne si to užiť. Keby si to vedel vtedy všetko by si spravil inak, ale teraz už je na to neskoro.

Roky plynú a ty ľutuješ nevyužité príležitosti, ktoré sa ti núkali a ty si ich zo strachu či pohodlnosti nechal zapadnúť prachom zabudnutia. Teraz ich vyhrabávaš zo svojho osobného spomienkového archívu a snívaš o tom, aké by to bolo, keby...

Aby si uľavil svojmu egu a sebavedomiu nachádzaš tisíce dôvodov prečo to išlo tým smerom, ktorý ťa dostal až sem. Vždy sa našlo plno ľudí a okolností, ktoré ti zabránili v rozlete do skvelej budúcnosti. To by bolo skvelé, keby... A zase je tu to keby. Kašleš radšej na to a začneš rozmýšľať nad budúcnosťou.

Plný odhodlania si plánuješ, čo ešte musíš zdolať na svojej ceste za šťastím. Ešte musíš dokončiť školu a potom to príde. Potom si nájdeš nejakú super prácu za super prachy. Kúpiš si byt alebo ešte lepšie dom aj so záhradou. Samozrejme nejaké namakané fáro, ale keďže si vcelku skromný postačí ti zatiaľ aj taká stredná trieda. Všetko pekne postupne.

V tvojich predstavách nemôže chýbať ani neskutočne krásna žena plná obdivu k tebe, s ktorou si budeš vo všetkom rozumieť. Úplne si ju zhmotňuješ vo svojich predstavách až sa ti na tvári objaví blažený úsmev. Lenže najprv musíš dokončiť tú zkurvenú školu, ktorá ťa vôbec nebaví, ale čo sa dá robiť, keď je to taký lukratívny odbor. Šťastie musí ešte chvíľu počkať.

Školu skončíš a nájdeš si svoju prvú skutočnú prácu. Nie je to síce to, čo si si predstavoval, ale nejako treba začať. Získaš nejaké skúsenosti a potom ti už nebude nič stáť v ceste v ďalšom postupe. A ak by to nešlo dosť rýchlo nájdeš si niečo lepšie. Môžeš sa tu na nich vysrať, keď nedokážu oceniť tvoje schopnosti.

Pracuješ už niekoľko rokov, ale stále nezarábaš dosť na splnenie svojich snov. Byt v nedohľadne o dome ani nehovoriac. Auto si si kúpil ojazdené. Nie je to nič extra, ale už máš v pláne kúpiť niečo lepšie. Ešte zopár mesiacov a túto starú herku predáš a zoberieš na lízing niečo normálnejšie. Už sa na to tešíš a v predstavách sleduješ sekvencie z filmu o svojom osobnom šťastí v novom aute.

To auto si si nakoniec kúpil. Teraz potrebuješ ešte novú telku a konečne môžeš začať byť šťastný...

Teraz už si vlastníkom brutálneho LCD-čka cez pol steny, lenže tvoj starý comp už akosi prestáva stíhať. Musíš si bezpodmienečne zaobstarať niečo lepšie. To sa ti časom podarí, ale medzitým splatené auto už prestáva vyhovovať tvojim predstavám a tak začínaš uvažovať nad väčším a výkonnejším. Aj to sa ti nakoniec splní, ale rozhodneš sa konečne poriešiť to vlastné bývanie. Zoberieš si hypotéku so splátkami na tridsať rokov. Už len toto splatíš, zabookuješ si miesto na cintoríne a môžeš začať vychutnávať svoje celoživotné šťastie... a možno by si mohol skúsiť šťastie v ďalšom živote...

Naozaj neviem či to je kresťanskou vierou sľubujúcou skutočné šťastie až na „onom“ svete, ktorá drieme v našom podvedomí alebo našou orientáciou na materializmus, ktorý nám sľubuje šťastie za určitý obnos aj to len do chvíle, kým nepríde na trh nový „superultrašpeciál“ výrobok, bez ktorého sa nemôžeme zaobísť. Pozeráme sa do budúcnosti a podmieňujeme svoju spokojnosť stále novými a novými vecami a skutočnosťami. Odkladáme svoje šťastie „na zajtra“, prípadne sa neustále obzeráme za seba a celkom zabúdame, že žijeme práve teraz. Buďme vďačný za to, čo máme. Užívajme si svoj život tu a v tomto momente, pretože každá jedna chvíľa je jedinečná a už nikdy sa nebude opakovať.

Pozerajme sa do budúcnosti s nádejou a vierou, ale vnímajme krásu súčasného okamžiku. Viem, že život prináša najrôznejšie komplikácie, ale na každú vec sa dá pozerať z rôznych pohľadov. Prečo si teda vyberať ten negatívny?

Sám som si prežil pred nedávnom rozporuplné obdobie plné negatívnych emócií a stavov a stále som si nevedel vysvetliť, prečo mi život (osud, Boh, vesmír?) pripravil také trápenie. Už to však chápem. Začal som svoje šťastie podmieňovať inou osobou a zároveň som nechal vo svojej hlave víriť negatívne myšlienky napriek jednoznačne pozitívnej situácii („Čo by bolo, keby...?“, „Čo ak to nedopadne dobre?“, „Čo ak...?“). Sám som to pokazil svojim zmýšľaním a môj sluha aj pán Vesmír mi moje „želania“ splnil. Trvalo mi to, ale už to viem. Nikto nemôže byť trvale šťastný vďaka inému človeku a naopak, nikto sa nemôže cítiť šťastný s niekym, kto sa tak sám necíti. Môžete si v blbých chvíľach vzájomne pomôcť prekonať to, ale nesmie sa z toho stať závislosť. Len ten, kto je šťastný sám so sebou môže šťastie aj rozdávať a len ten, kto má rád sám seba (v tom najlepšom zmysle týchto slov) môže lásku a radosť posielať von do sveta.

...a ja som teraz tak šťastný:-)

Barcelona_mediterranean spirit

Vystupujeme z lietadla v Barcelone. Obaja, ja aj Lucia, máme veľa batožiny. Podstatnú časť tej mojej tvoria čerstvo potlačené tričká, ktoré by mali byť čiastočným zdrojom príjmov na Ibize, kam smerujeme. Avšak Luckin megakufor museli v lietadle určite umiestniť niekde do stredu, pretože keby ho posunuli na ktorúkoľvek stranu naisto by malo po celý let nepredstaviteľné problémy s udržaním rovnováhy. Podobné, aké mám teraz ja na pevnej zemi snažiac sa dostať sa s ním do metra smerujúceho do centra mesta.

„Luci, najprv poďme zohnať nejaký hostel a zložiť si tam veci,“ navrhujem dobre že nie s plačom, len aby som sa utvrdil v už predtým dohodnutom scenári. Oči slzičky ešte dokázali udržať, ale telo rumázgalo každým svojim pórom v takmer štyridsaťstupňovej horúčave, s napráskaným ruksakom na chrbte a ťahajúc za sebou plne naložený nákladný náves s kamarátkynými vecami.

„Jasnačka, že najprv ubytko. Ja sa bezpodmienečne musím osprchovať,“ potvrdzuje v klimatizovanom vlaku, v ktorom mi pre zmenu začína byť časom až zima v prepotenom oblečení.

Obaja sme v Barcelone prvý krát a vlastne aj v celom slnečnom Španielsku. Napriek peripetiám s batožinou a aklimatizáciou na horúce a vlhké stredomorské podnebie si všetko užívame. Do absolútneho centra katalánskej metropoly – trieda La Rambla – sme trafili bez najmenšieho problému. Už pred cestou som sa pokúšal zabookovať ubytko, ale keďže nie som užívateľom kreditky nemohol som zaplatiť zálohovú platbu, ale aspoň mám prehľad o cenách a takisto viem, že hostely sú tu na každom kroku. Hneď sa nám podarilo vychytiť aj turistické infocentrum, kde sme vyfasovali mapu a zopár tipov v angličtine. Ak sa hovorí o Francúzoch, že nehovoria po anglicky, tak na Španielov to platí dvojnásobne, ale aspoň som sa mohol cítiť s mojou úbohou jazykovou schopnosťou ako king.

Naše obavy o voľné miesta na prespanie sa ukázali hneď v prvom hosteli ako neopodstatnené. Rozhodli sme sa však skúsiť šťastie ešte ďalej kvôli lepšej cene. Únava, hlad a prepotené telá však po niekoľkých sto metroch prinútili šetrnosť kapitulovať. Nemusela sa však cítiť úplne ponížená, pretože zopár eur sme predsa len ušetrili.

Po osviežujúcom retuningu našich tiel a v Luckynom prípade aj tváre vyrážame do ulíc. Ja som si s ksichtom nerobil nič, pretože som prirodzene krásny. Smerujeme k prístavu, aby sme si overili miesto odkiaľ nám zajtra odchádza trajekt na Ibizu. Každých desať metrov sa nanovo zamilovávam. Na Slovensku sú síce tie najkrajšie ženy rôznych typov, ale hispánky sú pre mňa to pravé orechové, čo som až doteraz vôbec netušil.

Na klasickú mestskú turistiku sa môžeme akurát tak vyprdnúť. Ani jeden nemáme chuť naháňať sa za kultúrnymi pamiatkami a nachodiť pri tom ďalšie kilometre. Barcelona je mesto bohémov a séria tried La Ramblas je ich zhromaždisko. Na každom kroku sú najrozličnejší pouličný umelci a my nasávame atmosféru tohto miesta. Je už večer a život mesta odkrýva svoju skutočnú tvár.

Prechádzame sa priľahlými uličkami. Som totálne pohltený uvoľnenou atmosférou katalánskej metropoly a to sme tu len pár hodín. Zrazu začujem veľmi známu hudbu. Odkiaľ to prichádza? Aha, to sa moje tráviace ústrojenstvo dožaduje tiež ochutnávky tunajšej atmosféry.

„Lú, viem že máme na izbe kopec konzervovaných dobrôt z domoviny, ale nedáme si niekde normálnu večeru? Samozrejme pozývam,“ chcem vyhovieť svojmu žalúdku.

„Ja už na to myslím dobrú hodinu, len som čakala kedy ma konečne pozveš,“ odpovedá mi so smiechom.

„Som ja ale sedlák. Dáma tu zmiera hladom a ja ozembuch ju tu vláčim ulicami,“ sypem si popol na hlavu. Nájdeme si príjemnú terasu na malom námestíčku a zložíme svoje zadnice do prútených kresiel. Obaja si objednáme paellu a španielske pivo, ktorého ešte neskôr počas leta vypijeme celé hektolitre. Pripíjame si na parádne leto.

Až teraz v kľude si poriadne uvedomujem a spracúvam tú zmenu v živote, na ktorú som sa podujal. Mal som tesne pred štátnicami a začínal som zvažovať možnosti, čo budem robiť ďalej, keď mi moja ex-ex-priateľka Kris, toho času zarezávajúca v Norwichi v UK poslala mail, či by som nechcel ísť na leto pracovať na slnečnú Ibizu. Spoluorganizovať parties na lodi. Paráda! Slnko, ideálna práca a kamoši. Obratom som poslal nadšenú reakciu aj s požadovaným c.v.-čkom. Všetko to mal pod palcom Brady s Kristíninou dobrou kamarátkou Lindou. Tiež som ich trochu poznal. On bol čistokrvný Anglán s nadmierou pigmentu. V Amerike by spadal do kategórie afroameričan. Linda zasa Slovenka žijúca s ním v nejakej diere pri Manchesteri. Obaja túto prácu robili predchádzajúce leto a podľa všetkého dosť dobre, pretože tentoraz si mohli vytvoriť vlastnú crew a celé to riadiť. Tak som to aspoň chápal.

Mojou úlohou, ktorú mi Brady v maili načrtol mala byť viac menej graficko-dizajnérska časť, čiže vymýšľať nejaké vychytávky vo „výzdobe“, spracovávať propagačné materiály, bannery a podobne. Popri tom pomoc pri zapájaní ozvučenia a osvetlenia. No proste všetko oblasti, ktoré ma bavia a ešte k tomu na Ibize. No nebrali by ste to? Keby som túto príležitosť nevyužil vyčítal by som si to do konca života.

.....

2008: Snežná odysea

Včera v noci som sa vrátil z niekoľkodňovej pracovnej tour po Slovensku (aj preto dlhšiu dobu žiadny príspevok). Okrem spoznania ďalších miest, ktoré som prvý krát navštívil, mierneho prechladnutia a únavy som zase o kúsok skúsenejší vodič. Píšem o tom hlavne preto, že som dnes v správach videl hromadnú haváriu na českej diaľnici D1 spôsobenú prudkým snežením.

Išli sme z kolegom z Humenného a podľa dohody najprv šoféroval on, keďže pochádza z východu a lepšie to tam pozná. Mňa čakal dlhší úsek od Popradu až do Blavy. Už na začiatku cesty počasie totálne blblo. Prudké slnko sa behom minúty zmenilo na prudké sneženie, ktoré rovnako rýchlo prestalo. Po striedačke sme sa ešte chvíľu bavili, ale po pár minútach môj spolujazdec zalomil. Keďže náš firemný van nemá autorádio a Slnko sa tiež už porúčalo ožarovať západnejšie časti planéty celá moja pozornosť sa sústreďovala na riadenie. Iba občasné nehanebné myšlienky narúšali zdanlivú jednotvárnosť cesty.

Zopár kilometrov pred „voňavým“ Ružomberkom sa zrazu Perimbabke vymkla jej práca spod kontroly. Zrejme chcela na rozlúčku s fakticky neexistujúcou zimou vyprášiť na balkóne svoju zabudnutú zatuchnutú perinu a tá sa jej pri prvom pohybe roztrhla. Žiadne prvé poletujúce vločky signalizujúce sneženie. Spustila sa rovno arktická búrka (musím trochu dramatizovať, že áno). Najprv som si na tom skutočne ulietal, pretože dlhú dobu sa snehové chumáče samovražedne strmhlavo vrhali priamo proti čelnému sklu, ale prúd vzduchu ich spoľahlivo nútil opisovať siluetu auta. Stierače som vôbec nemusel zapínať. Všetky tie drobné snehové kamikaze si to pred čelným sklom rozmysleli a rozhodli sa ešte aspoň chvíľu nemeniť skupenstvo.

Kryštalické vodné krásavice tancujú divoký biely kankán a ja mám z toho naozaj takmer dokonalý umelecký zážitok. Cítim extatické vzrušenie, ale k orgazmu predsa len niečo chýba. Bolo to absolútne úžasné a hypnotické, až som sa chvíľami musel nútiť nečumieť do hustého víru vločiek namiesto na cestu. Každé divadlo však začne byť po čase nudné, ak sa opakuje dookola tá istá scéna, len kulisy sa nebadateľne obmieňajú. Predovšetkým to už prestávala byť sranda, keďže tieto tanečnice začali hromadne odmietať velvet suicide na ceste. Za mestom ruží a celulózového zápachu už zostávala na ceste len súvislá biela pokrývka. To už sa zobudil aj kolega majúci po prvom očnom kontakte so zasneženou krajinou osvetlenou reflektormi zrejme pocit, že som ho odviezol do neba. Po mojej šťavnatej poznámke nehodnej anjela som ho zo sladkého omylu vyviedol.

Ako každý vodič preklína situáciu, keď sa pripojí na koniec kolóny, tak som sa ja modlil nech na nejakú natrafím, pretože moja orientácia spočívala len v hrubom odhadovaní umiestnenia cesty. V protismere občas nejaké autá prechádzali, čo mi tiež pomáhalo, ale v mojom smere ani jedno. Bolo to zvláštne, pretože táto trasa je jednou z najvyťaženejších na Slovensku a na ceste bol len nedotknutý sneh, takže minimálne pár minút tadiaľ nikto nešiel. To už som šiel maximálne štyridsiatkou – päťdesiatkou s očami prilepenými na čelné sklo. Naším šťastím bolo, že sme boli dosť naložený a tak bola aj menšia pravdepodobnosť dostať šmyk. Po mnohých minútach maximálne únavného šoférovania najmä po psychickej stránke, som si všimol v spätnom zrkadle parádnu kolónu. Fajn, tak som po nej túžil, až som sa jej dočkal, len radšej by som bol v tejto chvíli posledný „bobek“ prilepený na chvoste ako veľký vodca snežnej karavány. Chvíľu sme aj naberali podozrenie, že všetky tie doteraz absentujúce autá čakali niekde v úkryte, kým sa nejaký debil odhodlá raziť cestu a ja som vyhral konkurz.

V jednu chvíľu som totálne stratil orientáciu, keď sme sa dostali na rovinatý úsek bez akýchkoľvek záchytných bodov. Dokonca ani vyjazdené „koľajnice“ v protismere som nevidel. To by si všetky naše televízie zgustli, keby som celú kolónu áut naviedol rovno do Váhu. No ale nestalo sa a zo mňa je teraz ostrieľaný snežný vodca. Nebudem to preťahovať, všetkým je asi jasné, že sme to v zdraví prežili. Keď si však na to teraz spomeniem pri sledovaní tej reťazovej havárie v Čechách som nesmierne rád, že som bol prvý, ktorý prešiel a nie prvý, ktorý nabúral. Radšej spôsobiť kolónu ako deštrukciu.

J. M. W. Turner, Snow Storm: Steamboat off a Harbour's Mouth. 1842. Oil on Canvas. Tate Gallery, London.

Tata žerú, sviňa zdravá...

Mám sedemnásť rokov a totálne mi lezie na nervy všetko, čo zastávajú fotrovci. Bývam v tomto zapadákove, kde sa nič nedeje a okrem toho musím jak debil robiť v záhrade a také tie primitívnosti typické pre dedinský život. Foter má stále mániu v chovaní králikov a tých priblblých slepíc. Jediné šťastie je, že mu mama zatrhla svine; no to už by ma fakt jeblo, keby že mám kŕmiť tie nechutné, smradľavé zvery a to už nehovorím o čistení ich sračiek. Lenže milostivý papá potrebuje k životu prasačie šunky, uši a všetky tie tlačenky a huspeniny a samozrejme výhradne domáce. K tomu bol potrebný nejaký kompromis a ten spočíval v tom, že každú jeseň naši kúpia polku svine a tá sa potom spracuje.

Asi je jedno ucho málo a tak tento rok foter zatúžil po celej prasnici, pričom zrejme dostal aj vražedné chúťky a potrebu rituálneho pripravenia nič netušiaceho zvieraťa o život s poetickým názvom zabíjačka. V podstate by som to mal v paži, keby som nebol vybraný ako ten pravý na prepravu zakúpeného brava z vedľajšej dediny. Teda ja mám byť len pomocná sila, ale už len to totálne degraduje moju dôstojnosť sedemnásťročného „junečka“ opovrhujúceho všetkým aspoň trochu napáchnutým tradičnosťou. Práve ja, zakladajúci si na rúcaní dedinských stereotypov, sa mám zaoberať takouto svinskou robotou, pche!

Vrcholne znechutený a urazený pomáham pripájať požičaný prívesný vozík za nášho Favorita a neodpustím si dehonestujúce poznámky na všetkých a na všetko v dostrele. Najvďačnejším terčom je doposiaľ nevidený nevinný zdroj tučného mäsa a samozrejme fotrík, ale to už tak trochu patrí k nášmu folklóru štekať na seba. Upodozrievam ho, že si zámerne vybral mňa, len aby ma nasral, čo sa mu aj dokonale podarilo. Na oplátku mu znepríjemňujem ako sa len dá jeho radosť z nadobudnutia obetného zvera.

Cestou tam zaťato mlčím a na občasné otázky len podráždene odvrkávam. „Kurva drát, nech už som doma aj s tou idiotskou sviňou. Seriem na takýto stupídny život. A nech mi už dá foter pokoj...“ behali mi v hlave myšlienky plné pozitivizmu. Môj výraz tváre musel naokolo vyžarovať absolútne opovrhnutie, len nech všetci vidia, čo si o tomto všetkom myslím.

Postoj som nezmenil ani pri nakladaní vypaseného brava uväzneného v drevenej klietke na prívesný vozík, ale adrenalín sa už stabilizoval. Už len ho odviezť, vyložiť a snáď mám pokoj. Pri prejazde obcou sa preventívne kryjem, len aby som nebol videný a akokoľvek spájaný s touto sedlačinou. Mohlo by to vážne narušiť môj cool imidž.

Sme tak na polceste, okolo nás samé čerstvo pokosené polia. Nejdeme pochopiteľne rýchlo, aj keď ja by som najradšej trhal asfalt. Rozheganý Favorit je rozkmitávaný ešte rozheganejším vozíkom. Ja čumím doblba na neurčitý bod na prednom skle, keď zrazu auto zvláštne poskočilo. Periférne vidím fotríkove vypleštené oči sekundu leštiace spätné zrkadlo a vzápätí otáčajúcu sa hlavu. Môj pohľad sleduje ten jeho. To už prudko brzdíme, čím sme dali pretekárskemu vozíku s tristokilovou posádkou jedinečnú šancu na elegantný predbiehací manéver cez pole. Ten však skončil vzápätí, ale nutno uznať, že nemenej elegantne. Zotrvačnosťou hnaný povoz sa ojami zapichol do mäkkej pôdy a spolu s prasaťom predviedol ukážkový premet. Myšlienky zmrzli do jediného krištáľovo čistého slovíčka „Kurva!“.

Moja teenegerská dôstojnosť je v troskách ako tá drevená klietka brániaca svini v úteku. Tá zrazu na prekvapenie vstáva ako Fénix z popola a a zdá sa, že je dokonca v slušnej kondícii. Napriek očividnému šoku sa šikovne vyhne otcovmu rugbyovému zákroku, ktorý takto paradoxne zaimitoval lovený živočíšny druh rypákom pátrajúci po pochúťkach skrytých pod povrchom. Ja som sa pasivitou snažil zachrániť svoj imidž. Akože behať po poli a naháňať prasa odmietam. Okrem toho nemám vzťah k zvieratám päťkrát ťažším ako ja.

S tou kondičkou chodiacej slaniny to nebolo až tak valné, pretože po pár metroch sa jej útek zastavil. Lenže každý otcov pokus o priblíženie znamená ďalší posun opačným smerom. Po ceste prechádzajú občasne autá a netuším prečo všetky brzdia na minimálnu rýchlosť, asi je tam zrovna rozbitá cesta. Ja sa môžem aj prepadnúť od hanby.

Foter prepadá panike a kričí na mňa, aby som sa bezpodmienečne zapojil do lovu. „Čo som ja nejaký cowboy do riti?“ reagujem podráždene, ale je mi viac menej jasné, že sa aspoň minimálnej aktivite nevyhnem. Po ceste sa blíži bicykel a na ňom Fijú Fiť – prototyp družstevníka s neodmysliteľnými montérkami a tabakovo-alkoholovo-hnojovým odérom, ale v tejto chvíli naňho pozerám takmer zaľúbene. Okamžite zacítil šancu predviesť svoje „pigboyské“ umenie a nie len ja som mu nesmierne vďačný. Otec mu automaticky a bez odporu odovzdáva vodcovstvo pri tejto akcii a toto inak tintítko razom vyrástlo do div že nie rozmerov lapaného brava. To už sa pripájam aj ja, hoci sa stále tvárim ako náhodný okoloidúci.

Prasa ešte pár krát dokázalo prekonať uzatvárajúci sa skorokruh. Tá potvora akosi vycítila najslabší článok a tvrdohlavo sa vrhá mojim smerom. Pri štvrtom pokuse som už poriadne vytočený. Neviem či viac na sviňu, na stresujúceho a nadávajúceho fotríka alebo na totálnu degradáciu svojej osobnosti práve prechádzajúcim linkovým autobusom a jeho patričným spomalením. A tak jej pri už klasickej kľučke popri mne uštedrujem podarený kop niekde do krku. Bolo to zákerné, ale ja to mám úplne na háku. Fijú Fiť sa na ňu okamžite vrhá a používa na ňu nejaké hmaty a chvaty družstevníckeho bojového umenia. Nasadil mu tuším modifikovaného „Nelsona“ až som chvíľu začínal mať dojem, že prasa chce prackou trikrát buchnúť o zem ako vzdávajúci sa zápasník. Úf! Konečne.

Vynervovaný tata ma ešte zdrbáva za predvedený kop, ale keď sa ma zastane náš poľnohospodársky poloboh hneď stíchne. Aj tak už je prasa určite poriadne dobité po tom akrobatickom výkone. Nejako sme ho poviazali spolu s torzom klietky, prevrátili vozík, ktorý našťastie vyzerá byť v poriadku a zapriahli ho znovu za auto. Tentoraz sme zapli aj poistné lanko, ktoré sme predtým odignorovali a predovšetkým psychicky vyčerpaní sa pomaličky trepeme domov.

Môj imidž je rozmetaný na prach a ten jeden uštedrený futbalovo-karatistický zákrok nedokázal vypudiť zlosť nalomeného sebaobrazu. Moje ego volá po tvrdšom treste.

„Ja tú sviňu snáď zabijem!“

Yo yo, fatha´s 60

Po dlhšej pauzičke tu máme nový príspevok, keďže je konečne o čom. Cez víkend sme absolvovali „ťažký“ žúr spojený s vernisážou fotríkovej výstavy obrazov pri príležitosti jeho šesťdesiatin. Cool party to bola hlavne pre vekom pokročilých, čo je celkom pochopiteľné. Ja sa zaradeniu do tejto kategórie zubami-nechtami bránim, ale tentoraz som sa vyhol aspoň znechuteniu zo samotnej povinnosti zúčastniť sa. Bolo to vcelku fajn už aj preto, že nebol čas unudiť sa do bezvedomia.

Obed v užšom kruhu rodiny a blízkych taťuldových priateľov mal síce všetky predpoklady na totálnu zívačku, ale aspoň postarší pár niekde z juhu svojim nanajvýš frivolným príchodom pod vplyvom omamných tekutín oživil viaznucu diskusiu. Nebol to síce liek na typický fotríkov stres, ale aspoň ja som sa nevhodne mohol baviť na ich slalome. Najväčšia komédia s najebanými ľuďmi nastáva vtedy, keď sa silou-mocou snažia vyzerať, že majú všetko pod kontrolou.

Po presune do kulturáku pánska časť podareného dua okamžite zalomila v kúte a aj keby sa mu niekto vysral na hlavu asi sa nepreberie. Dáma sa pre zmenu vybrala na obhliadku krás našej prenádhernej obce. Ona si to však zrejme vôbec neuvedomovala, pretože za nejaký čas po jej márnom hľadaní ju priviedol nejaký pán na miesto určenia a ja som na nej videl, že nemá paru kde sa vlastne nachádza.

Samotná vernisáž sa mala začať o 17-tej, ale z dôvodu prebiehajúcich gratulácií sa všetko začalo s takmer hodinovým oneskorením. Akože respect father, taký rad aký vytvorili gratulanti nezažil ani bratislavský Prior za socíku, keď dostali banány zároveň so špičkovými voňavkami Impulse. Celá čata poskokov z rodiny mala čo robiť, aby stíhala odnášať kvantá fliaš, kytíc a darčekových košov do backstagu.

Ďalšia časť behačiek nastala po skončení oficiálnej časti a otvorení občerstvovacej miestnosti. Keď sa odhadom dvesto ľudí vrhne na švédske stoly, ktorým dominovala typická švédska tlačenka, tak má desať pinglov čo robiť, aby stíhali dopĺňať jedlo a pitie a popri tom umývať poháre. Myslím, že sme to zvládli na jednotku. Iba ma trošku štvalo, že mi zožrali všetky syrové rolády, ale zato tú spomínanú tlačenku som si mohol napchať aj do... chladničky doma v Blave. Aspoň že to potešilo niektorých flatmateov.

O hudobnú zložku celej akcie sa starali dve fidlikantské kapely (sorry, ale neviem ako sa takýmto zoskupeniam odborne hovorí). Jedna bola oficiálna a tá druhá sa na hranie ponúkla dobrovoľne. Najprv sa striedali, ale časom do toho praštili a dali normálny folklórny battle, yo! To už niektorí z odvážnejších krepčili medzi vystavenými obrazmi. Škoda, že som nevidel v podobnej úlohe aj oslávenca, ktorý vraj trhal parkety (alebo to boli tesilky?).

Väčšina návštevníkov si naozaj pochvaľovala, ale my priamo zainteresovaní sme toho mali pred polnocou už plné zuby, resp. nohy. Ešteže nie sú títo ľudia zvyknutí na parties do rána bieleho, to už by som asi normálne skolaboval. Veď som ani v X-ku potom nezvládal viac ako jedno pivko, mimochodom jediný alkohol za celý deň okrem aperitívu pred obedom.

Bolo to celé fajn, aj keď zďaleka nie môj štýl zábavy. Keď už pre nič iné oplatilo sa to aspoň kvôli tým zásobám, ktoré som dovliekol v nedeľu do Blavy:)

Môj styk s Emmou

Ahoj milý denníček. Asi to ešte nevieš, ale dnes nás navštívila Emma. Hneď schladím tvoje zahrievajúce sa stránky, pretože to nie je žiadna superkosť, s ktorou som prežil horúce chvíľky, ale teta víchrica. Ja som si jej ani veľmi nevšimol až do chvíle, keď som sa vybral na Záhorí do eMeSJé. V správach cez deň som vyčítal, že najpravdepodobnejšie sa môžeme stretnúť práve v mojom rodnom kraji. Vraj už obcovala s nejakými strechami a stromami, ktoré následne mali styk s trolejovým vedením na železniciach. Vraj však žiadne katastrofy nehrozia a tak som sa vybral pred siedmou na vlak.

Na hlavnej stanici som pre istotu ešte čekol, či vlak mojim smerom normálne ide a keďže nič nenasvedčovalo, že by čo i len meškal kúpil som lístok a vyrazil. No problem. Až po Devínsku. Tam nám teta sprievodkyňa akoby nič oznámila, že v Zohore sú strhnuté troleje a budeme musieť čakať. Pohoda, začal som písať slohovú prácu na základe jediného príspevku od Noty v mojej miniankete z predchádzajúceho príspevku a batéria v noutbúku je ešte slušne nabitá, takže ma to nijak nerozhádzalo. Stáva sa a nemám aj tak žiadny iný záväzný program okrem písania.

Trošičku mi prekážalo neustále sťažovanie sa a nadávanie jednej tety spolucestujúcej na adresu železníc, ale aj ona asi nakoniec zaspala. Boli sme jediná vlaková súprava v stanici, z čoho som vydedukoval, že Emma úradovala len pred nedávnom.

Spokojne som si písal, ale po asi hodine a pol už batéria v NB taká hustá nebola a moje sedacie svaly toho mali tiež už dosť. A vtedy som sa z odpočutého rozhovoru dozvedel, že všetky predchádzajúce vlaky sú odstavené v Zohore a trať nefunguje už od poobedia. Zostal som síce kľudný, ale to ešte neznamená, že som chápal konanie ŽSR. Takže oni vedia, že nás odstavia, ale nedajú žiadne upozornenie pre cestujúcich na tabuľu odchodov a dokonca ani v hlásení v rozhlase. Rozumiem tomu, že nemôžu ovplyvniť prírodu (našťastie), ale tento prapodivný prístup k cestujúcim mi do hlavy nejde. Ako keby im išlo len o to predať čo najviac lístkov a ono to už nejako dopadne. A hlavne, ak už niekoľko hodín vlaky nepremávajú, prečo na inkriminovaný úsek nenasadili napríklad motorové rušne alebo náhradnú autobusovú dopravu. To by bolo asi drahé...

Nakoniec som sa, milý môj denníček, zdekoval na MHD a išiel naspäť. V podstate môžem byť spokojný, že nás odstavili ešte v rámci Blavy a mal som túto možnosť. Po ceste som sa ešte zastavil znovu na Hlavnej stanici pre peniažky za nevyužitý lístok a schválne ešte raz hľadal nejaké upozornenie ohľadom vlakov idúcich smerom na Záhorí. Okrem tristominútových meškaní vlakov idúcich z opačného smeru nič nenasvedčovalo, že by sa človek nedostal na miesto určenia. Práve mal odchádzať ďalší osobák na túto trať a samozrejme bez najmenšieho omeškania. Takže všetko v najlepšom poriadku...

To ja len tak, milý denníček, že dlho som ti nič nenapísal a keď sa mi pri vystupovaní z električky urval remeň na bagu od noutbúku a ten mi jebol na schody som si povedal, že ak to v zdraví prežil a sním aj ty, určite nežne pohladím jeho klávesy a tebe sa trošku vyžalujem. A nie, že to dáš niekomu prečítať!