2008: Snežná odysea

Včera v noci som sa vrátil z niekoľkodňovej pracovnej tour po Slovensku (aj preto dlhšiu dobu žiadny príspevok). Okrem spoznania ďalších miest, ktoré som prvý krát navštívil, mierneho prechladnutia a únavy som zase o kúsok skúsenejší vodič. Píšem o tom hlavne preto, že som dnes v správach videl hromadnú haváriu na českej diaľnici D1 spôsobenú prudkým snežením.

Išli sme z kolegom z Humenného a podľa dohody najprv šoféroval on, keďže pochádza z východu a lepšie to tam pozná. Mňa čakal dlhší úsek od Popradu až do Blavy. Už na začiatku cesty počasie totálne blblo. Prudké slnko sa behom minúty zmenilo na prudké sneženie, ktoré rovnako rýchlo prestalo. Po striedačke sme sa ešte chvíľu bavili, ale po pár minútach môj spolujazdec zalomil. Keďže náš firemný van nemá autorádio a Slnko sa tiež už porúčalo ožarovať západnejšie časti planéty celá moja pozornosť sa sústreďovala na riadenie. Iba občasné nehanebné myšlienky narúšali zdanlivú jednotvárnosť cesty.

Zopár kilometrov pred „voňavým“ Ružomberkom sa zrazu Perimbabke vymkla jej práca spod kontroly. Zrejme chcela na rozlúčku s fakticky neexistujúcou zimou vyprášiť na balkóne svoju zabudnutú zatuchnutú perinu a tá sa jej pri prvom pohybe roztrhla. Žiadne prvé poletujúce vločky signalizujúce sneženie. Spustila sa rovno arktická búrka (musím trochu dramatizovať, že áno). Najprv som si na tom skutočne ulietal, pretože dlhú dobu sa snehové chumáče samovražedne strmhlavo vrhali priamo proti čelnému sklu, ale prúd vzduchu ich spoľahlivo nútil opisovať siluetu auta. Stierače som vôbec nemusel zapínať. Všetky tie drobné snehové kamikaze si to pred čelným sklom rozmysleli a rozhodli sa ešte aspoň chvíľu nemeniť skupenstvo.

Kryštalické vodné krásavice tancujú divoký biely kankán a ja mám z toho naozaj takmer dokonalý umelecký zážitok. Cítim extatické vzrušenie, ale k orgazmu predsa len niečo chýba. Bolo to absolútne úžasné a hypnotické, až som sa chvíľami musel nútiť nečumieť do hustého víru vločiek namiesto na cestu. Každé divadlo však začne byť po čase nudné, ak sa opakuje dookola tá istá scéna, len kulisy sa nebadateľne obmieňajú. Predovšetkým to už prestávala byť sranda, keďže tieto tanečnice začali hromadne odmietať velvet suicide na ceste. Za mestom ruží a celulózového zápachu už zostávala na ceste len súvislá biela pokrývka. To už sa zobudil aj kolega majúci po prvom očnom kontakte so zasneženou krajinou osvetlenou reflektormi zrejme pocit, že som ho odviezol do neba. Po mojej šťavnatej poznámke nehodnej anjela som ho zo sladkého omylu vyviedol.

Ako každý vodič preklína situáciu, keď sa pripojí na koniec kolóny, tak som sa ja modlil nech na nejakú natrafím, pretože moja orientácia spočívala len v hrubom odhadovaní umiestnenia cesty. V protismere občas nejaké autá prechádzali, čo mi tiež pomáhalo, ale v mojom smere ani jedno. Bolo to zvláštne, pretože táto trasa je jednou z najvyťaženejších na Slovensku a na ceste bol len nedotknutý sneh, takže minimálne pár minút tadiaľ nikto nešiel. To už som šiel maximálne štyridsiatkou – päťdesiatkou s očami prilepenými na čelné sklo. Naším šťastím bolo, že sme boli dosť naložený a tak bola aj menšia pravdepodobnosť dostať šmyk. Po mnohých minútach maximálne únavného šoférovania najmä po psychickej stránke, som si všimol v spätnom zrkadle parádnu kolónu. Fajn, tak som po nej túžil, až som sa jej dočkal, len radšej by som bol v tejto chvíli posledný „bobek“ prilepený na chvoste ako veľký vodca snežnej karavány. Chvíľu sme aj naberali podozrenie, že všetky tie doteraz absentujúce autá čakali niekde v úkryte, kým sa nejaký debil odhodlá raziť cestu a ja som vyhral konkurz.

V jednu chvíľu som totálne stratil orientáciu, keď sme sa dostali na rovinatý úsek bez akýchkoľvek záchytných bodov. Dokonca ani vyjazdené „koľajnice“ v protismere som nevidel. To by si všetky naše televízie zgustli, keby som celú kolónu áut naviedol rovno do Váhu. No ale nestalo sa a zo mňa je teraz ostrieľaný snežný vodca. Nebudem to preťahovať, všetkým je asi jasné, že sme to v zdraví prežili. Keď si však na to teraz spomeniem pri sledovaní tej reťazovej havárie v Čechách som nesmierne rád, že som bol prvý, ktorý prešiel a nie prvý, ktorý nabúral. Radšej spôsobiť kolónu ako deštrukciu.

J. M. W. Turner, Snow Storm: Steamboat off a Harbour's Mouth. 1842. Oil on Canvas. Tate Gallery, London.