Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Posledné mesiace som sa nezastavil. Diplomovka, štátnice a to všetko popri práci a ešte tesne pred odletom sem potlačiť sto tričiek, ktoré som hodlal na lodi predávať, čo mi odporučil aj Brady. A teraz tu sedím v Barcelone, popíjam ľahké pivo a trávim paellu s morskými potvorami. Zdá sa, že moja filozofia otvorenosti funguje perfektne. Neexistuje náhoda. To, čo ňou nazývame má vždy nejaký konkrétny účel a je len otázkou nášho postoja či ho dokážeme odhaliť a zobrať si z neho to pravé. Všetky tie akože náhodné situácie k sebe sami priťahujeme vlastnými myšlienkami, aj keď sa nám to možno nezdá. Veril som, že napíšem dobrú diplomovku a spravím bez problémov štátnice a tak sa aj stalo. Veril som, že v dohľadnej dobe príde niečo, čo posunie môj život na ďalšiu úroveň a váľam si šunky v prútenom kresle niekde pri Plaça de Catalunya a zajtra o tomto čase budem už na jednom z Baleárskych ostrovov domorodcami zvanom Eivissa.
Obaja sedíme ticho a zrejme máme podobné myšlienky. Usmejeme sa na seba a zmeska pocitov sa nám odráža v očiach. Uvoľnenosť kombinovaná s očakávaním a do toho sa niekde z hĺbky podvedomia snažia predrať aj obavy, ale tie zatláčame do horúceho piesku dosiaľ nevidenej pláže. Je mi fajn a už sa teším na zajtra.
„Zajtra máme check-in o jednej. Doobeda by sme si mohli ísť pozrieť aspoň Sagrada Familia,“ nadhadzujem, pretože sa vo mne predsa len prebudili túžby priemerného turistu, „asi by ma dosť sralo, že som bol v Barcelone a ani som nevidel najznámejšiu Gaudího stavbu.“
„Bezpochyby. Aj tak musíme nejako využiť čas. Ale teraz by sme mohli ísť na hostel, zobrať jednu fľašu a trochu si ešte spríjemniť barcelonskú noc,“ navrhuje pre zmenu Lú a mne sa tento nápad pozdáva.
Prechádzame sa bez zhonu po preľudnej La Ramble. Každú chvíľu nás osloví nejaký týpek, ktorému nerozumieme ani pol slova a tak odpovedáme iba úsmevmi. Míňame živé sochy, žonglérov, rôzne premakané fireshows a určite aj kopec zlodejíčkov a pouličných „biznismenov“ a vstrebávame vibrácie stredomorskej letnej noci. Vychlontali sme už asi polovicu borovičky a ňou spôsobená malátnosť nám ešte pridáva na príjemnosti pocitov. Práve keď sme si zadeľovali ďalšie kolo k nám pristúpili „dos muchachos“ a niečo brebentili po španielsky alebo katalánsky. Všetko chápeme na neverbálnej báze a tak im podávam borku. Podľa výrazu ich tvárí po napití odhadujem, že si práve spôsobili popáleniny tretieho stupňa, čo nám prišlo náramne zábavné. No nie je to sangria. Možno nám to chceli vrátiť tým, že nás rozprášia na krupicu hašom, pretože vzápätí na nás vytasili „chilana“. Lucia však okamžite odmietla a ja som sa nechcel zmasakrovať bez nej. Tak sme sa len pekne poďakovali a tým sme pre nich prestali byť zaujímaví a odišli do stratena.
Vitamín B sme dobumbali sediac na múriku pobrežného móla až hlboko po polnoci. Teraz som naozaj rád, že som sa nespráskal. Rozmontovaní sme aj bez toho viac než dosť. Ideme radšej spať. Naša chôdza je asi najviac podobná pohybu po palube lode na rozbúrenom mori, ale my sme ostrieľaní morskí vlci a zvládame to stále s úsmevom. Chvíľu nám síce trvá nájsť našu kajutu, pretože sa nám zdá povedomých nejako veľa budov, ale aj to napokon úspešne zvládame. Slovenská bodka za prvým španielskym večerom.
......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára