Šťastie

Kráčaš pomaly životom. Spolu s rastom sa naťahuje aj tvoj krok a všetko ubieha stále rýchlejšie. Obzeráš sa za seba a možno cítiš čudný smútok prepletený s nostalgiou za „starými dobrými časmi“. Vidíš za sebou tú bezstarostnosť detstva. Je ti ľúto, že si si to vtedy nedokázal uvedomiť tak, ako to dokážeš teraz a poriadne si to užiť. Keby si to vedel vtedy všetko by si spravil inak, ale teraz už je na to neskoro.

Roky plynú a ty ľutuješ nevyužité príležitosti, ktoré sa ti núkali a ty si ich zo strachu či pohodlnosti nechal zapadnúť prachom zabudnutia. Teraz ich vyhrabávaš zo svojho osobného spomienkového archívu a snívaš o tom, aké by to bolo, keby...

Aby si uľavil svojmu egu a sebavedomiu nachádzaš tisíce dôvodov prečo to išlo tým smerom, ktorý ťa dostal až sem. Vždy sa našlo plno ľudí a okolností, ktoré ti zabránili v rozlete do skvelej budúcnosti. To by bolo skvelé, keby... A zase je tu to keby. Kašleš radšej na to a začneš rozmýšľať nad budúcnosťou.

Plný odhodlania si plánuješ, čo ešte musíš zdolať na svojej ceste za šťastím. Ešte musíš dokončiť školu a potom to príde. Potom si nájdeš nejakú super prácu za super prachy. Kúpiš si byt alebo ešte lepšie dom aj so záhradou. Samozrejme nejaké namakané fáro, ale keďže si vcelku skromný postačí ti zatiaľ aj taká stredná trieda. Všetko pekne postupne.

V tvojich predstavách nemôže chýbať ani neskutočne krásna žena plná obdivu k tebe, s ktorou si budeš vo všetkom rozumieť. Úplne si ju zhmotňuješ vo svojich predstavách až sa ti na tvári objaví blažený úsmev. Lenže najprv musíš dokončiť tú zkurvenú školu, ktorá ťa vôbec nebaví, ale čo sa dá robiť, keď je to taký lukratívny odbor. Šťastie musí ešte chvíľu počkať.

Školu skončíš a nájdeš si svoju prvú skutočnú prácu. Nie je to síce to, čo si si predstavoval, ale nejako treba začať. Získaš nejaké skúsenosti a potom ti už nebude nič stáť v ceste v ďalšom postupe. A ak by to nešlo dosť rýchlo nájdeš si niečo lepšie. Môžeš sa tu na nich vysrať, keď nedokážu oceniť tvoje schopnosti.

Pracuješ už niekoľko rokov, ale stále nezarábaš dosť na splnenie svojich snov. Byt v nedohľadne o dome ani nehovoriac. Auto si si kúpil ojazdené. Nie je to nič extra, ale už máš v pláne kúpiť niečo lepšie. Ešte zopár mesiacov a túto starú herku predáš a zoberieš na lízing niečo normálnejšie. Už sa na to tešíš a v predstavách sleduješ sekvencie z filmu o svojom osobnom šťastí v novom aute.

To auto si si nakoniec kúpil. Teraz potrebuješ ešte novú telku a konečne môžeš začať byť šťastný...

Teraz už si vlastníkom brutálneho LCD-čka cez pol steny, lenže tvoj starý comp už akosi prestáva stíhať. Musíš si bezpodmienečne zaobstarať niečo lepšie. To sa ti časom podarí, ale medzitým splatené auto už prestáva vyhovovať tvojim predstavám a tak začínaš uvažovať nad väčším a výkonnejším. Aj to sa ti nakoniec splní, ale rozhodneš sa konečne poriešiť to vlastné bývanie. Zoberieš si hypotéku so splátkami na tridsať rokov. Už len toto splatíš, zabookuješ si miesto na cintoríne a môžeš začať vychutnávať svoje celoživotné šťastie... a možno by si mohol skúsiť šťastie v ďalšom živote...

Naozaj neviem či to je kresťanskou vierou sľubujúcou skutočné šťastie až na „onom“ svete, ktorá drieme v našom podvedomí alebo našou orientáciou na materializmus, ktorý nám sľubuje šťastie za určitý obnos aj to len do chvíle, kým nepríde na trh nový „superultrašpeciál“ výrobok, bez ktorého sa nemôžeme zaobísť. Pozeráme sa do budúcnosti a podmieňujeme svoju spokojnosť stále novými a novými vecami a skutočnosťami. Odkladáme svoje šťastie „na zajtra“, prípadne sa neustále obzeráme za seba a celkom zabúdame, že žijeme práve teraz. Buďme vďačný za to, čo máme. Užívajme si svoj život tu a v tomto momente, pretože každá jedna chvíľa je jedinečná a už nikdy sa nebude opakovať.

Pozerajme sa do budúcnosti s nádejou a vierou, ale vnímajme krásu súčasného okamžiku. Viem, že život prináša najrôznejšie komplikácie, ale na každú vec sa dá pozerať z rôznych pohľadov. Prečo si teda vyberať ten negatívny?

Sám som si prežil pred nedávnom rozporuplné obdobie plné negatívnych emócií a stavov a stále som si nevedel vysvetliť, prečo mi život (osud, Boh, vesmír?) pripravil také trápenie. Už to však chápem. Začal som svoje šťastie podmieňovať inou osobou a zároveň som nechal vo svojej hlave víriť negatívne myšlienky napriek jednoznačne pozitívnej situácii („Čo by bolo, keby...?“, „Čo ak to nedopadne dobre?“, „Čo ak...?“). Sám som to pokazil svojim zmýšľaním a môj sluha aj pán Vesmír mi moje „želania“ splnil. Trvalo mi to, ale už to viem. Nikto nemôže byť trvale šťastný vďaka inému človeku a naopak, nikto sa nemôže cítiť šťastný s niekym, kto sa tak sám necíti. Môžete si v blbých chvíľach vzájomne pomôcť prekonať to, ale nesmie sa z toho stať závislosť. Len ten, kto je šťastný sám so sebou môže šťastie aj rozdávať a len ten, kto má rád sám seba (v tom najlepšom zmysle týchto slov) môže lásku a radosť posielať von do sveta.

...a ja som teraz tak šťastný:-)