Celebrating Birda IV. _photos

S láskavým dovolením Noty, Katky a Kataríny-ríny pridávam ešte nejaké fotečky so sobotnej chaty...
















Katarína, Raky a Dolnozeský gulász:)
















Pózeri...
















Lenka, Will and me...

















Magdička aka Paris Hilton, Pjotr and dead fox...
















Kto ide z kola von?
















Mexicano fox hunter Will
















Predýchavačka
















Raky a Katka
















Me, Pjotr and my brada Djurec

Celebrating Birda III.

Zobúdzam sa v sobotu zavčasu podozrivo svieži. Ostatní ma odmietajú nasledovať a ešte nechutne dlho sa oddávajú spánku v prekúrených komnatách a tak si zadeľujem prechádzku januárovým ránom. Po návrate už fakt nemám čo robiť a zákerne volám Ďurecovi, aby mi dal kľúče od auta, čím som spustil reťazovú reakciu vstávania.

Kávička, ľahké raňajočky a doplnenie zásob vrátane dreva do krbu a tesne poobede doplnenie osadenstva chaty do plného stavu príjazdom Magdy a Peťa. Hodinová prechádzka na zregenerovanie vypatlaných mozgov. Návrh na využitie času hraním kolkov v neďalekej dedine stroskotal na neochote kohokoľvek udržať si triezvu hlavu. Nevadilo, aj keď to malo za následok mierne zakaprenie a u niektorých jedincov (nebudem sa menovať) zvýšený príjem alkoholu. Chvíľami som už nadobúdal dojem, že ten kaprisko to snáď celé pohltí, ale ja som statočne odolával.

Čas beží a ja dúfam, že sa čoskoro niekto dovalí. Zopár ľudí ešte má prísť a verím, že prinesú so sebou energiu, ktorá strhne aj ostatných. Ani neviem, kedy a kto prišiel prvý, ale s odstupom času mám pocit, že sa v priebehu veľmi krátkej chvíle dovalilo toľko ľudí, že ani nebola šanca na ďalší rybolov. Nemá veľký zmysel skúšať popisovať konkrétne situácie. Jednak si toho až toľko podrobne nepamätám, resp. sa jednalo o tú situačnú komiku, v ktorej padali hlášky z rôznych strán a mali svoje čaro hlavne v danom okamihu a každý pokus o ich dodatočný opis by bol len slabým odvarom. Pohyboval som sa dnu a von, zastavoval sa pri skupinkách a jednotlivcoch a každý moment ma napĺňal radosťou.

Malá, teraz už krbom značne prekúrená chatka, nebola schopná absorbovať to množstvo ľudí. Z očakávaného počtu do pätnásť kusov bolo vo vrcholných okamihoch prítomných určite vyše tridsať píplov. Nedokážem posúdiť, ako sa kto bavil, ale podľa reakcií myslím, že snáď nikto neľutoval svoju prítomnosť aj napriek absolvovanej vzdialenosti. Celé to vyšlo tak skvele, že aj zásoby tekutého aj tuhého charakteru, ktoré sa pôvodne javili ako neskonzumovateľné padli skoro kompletne za obeť hedonizmu prítomných.

Okolo štvrtej ráno sa stav zredukoval na nejakú dvacku. Vtedy v sebe Lenka objavila umelecko-kulinárske vlohy a začala pripravovať rad radom obložené chlebíky, ktoré mali aj nespornú vizuálnu hodnotu. Tak sa na to namotala, že akosi nepostrehla pripravovaný hromadný odchod zostávajúcich nerezidentov. Musím sa priznať, že som ju v tom dosť podporoval, pretože som sa na celom tom divadle tak šupoval, že veľa nechýbalo a pustil som do gatí. Nakoniec nás ale zanechali slastným dozvukom aj Will s pani bufetárkou a po chvíli sme už všetci spokojne bumbali.

Nedeľa už mala byť len taká športovo-relaxačná, ale na basket som našiel odhodlanie a silu len ja, čím som sa elegantne a zároveň zákerne vyhol upratovaniu. Potom už len rozlúčka a odchod z eMeSJé, len ja som sa rozhodol ešte zostať. Večerná bodka za týmto super víkendom v podobe práskacieho tripu s Willom bola takisto perfektná.

Úprimne ešte raz ďakujem všetkým, ktorí mi umožnili prežiť takýto úžasný víkend, ktorý rátam už od štvrtkového rána. Fantastic!

Celebrating Birda II.

Trochu z donútenia a trochu cielene som nechal dozrieť dojmy z uplynulého víkendu a teraz prišiel čas zaznamenať ich. Ak som o štvrtku napísal, že by to vydalo na tri články, tak nasledujúce tri dni by museli byť na menšiu knihu. Ale nebojte sa, zhustím to.

Narýchlo naplánovaná chata v eMeSJé, rodisku takých velikánov ako som napríklad ja, bola pôvodne zamýšľaná skôr ako útek detí „veľkomesta“ do pokľudného countrysidu, než narodeninová žúrovačka. Nie som si celkom istý, ako to napokon vnímala napr. spoluoslávenkyňa Katarína s Rakym ako pôvodní autori tejto idei, ale snáď sa ešte budeme kamarátiť;-).

Po našlapanom superštvrtku som bol poriadne nabudený a pripravený na každú „špatnosť“. Aj telo si bez problémov poradilo s pokusmi o degradáciu na opicu. Prichádzam ako predsunutá hliadka do eMeSJé a s pomocou Willa otvárame prvýkrát pandorinu chatku (take it easy Katka:). Zakúriť, pustiť vodu a zbežný pohľad stačil na presvedčenie, že niekto tu bude musieť aj poupratovať. Zmätene na seba s Willom pozeráme, že kto by to asi mohol byť. Pri intenzívnom zadymenom rozoberaní daného problému na druhej strane priľahlého jazera nás vyrušilo ohlásenie blízkeho príchodu zbytku chatárov. Cool, sa to nejak spraví...

Návrh na strávenie piatkového večera v dzedzine bol prijatý. Po decentnej večeri a zaplatení celej útraty fotríkom sme mohli ísť ušetrené prašule rozfofrovať do baru. Konečne som sa zbavil auta a roly abstinenta. Pre bratislavskú časť našej posádky to bol viac menej taký zoznamovací event. V podstate si už ani nepamätám veľa konkrétností okrem potupnej prehry v billiarde s Katkou, ale čo som mal robiť, keď je taká dobrá.

Opojné nektáry tiekli prúdom, aby som sa vyjadril tak poeticky a pľúca tiež dostali, čo žiadali. Osobne som sa bavil zase výborne a dúfam, že aj všetci ostatní. Niektorí napríklad považovali za najlepšiu zábavu vymieňanie si tém na mobiloch, čo je nesporne ideál parádnej žurky. Neviem kedy sme na jemný nátlak posledného z partie ochotného robiť šoféra a teda neopájať sa destilátmi zvolili presun späť, ale to znamená iba toľko, že čas nehral významnú úlohu. Pokiaľ mi zdecimovaná pamäť slúži, dali sme ešte po jednom shote do každej nohy na dobrú noc a hajají...

Katka moja zlatá mi ešte k mojemu kráľovskému lože starostlivo prisunula elektrický ohrievač aby mi bolo pekne teplúčko. Nepotrpím si príliš na prehriate spálne, čo v tomto prípade ani nehrozilo, ale že ďakujem. Ako si tak pochrapkávam v oldskoolovom spacáku a snažím sa prehlušiť divé zvery v okolí, niekto ma nad ránom zobudí trasením celého tela. To pani zima sa pokúša o milostný akt. Schovávam sa pred ňou celý do kvetinového vzoru svojej prikrývky možno v nádeji, že si vsugerujem pocit leta. Po čase sa jej už neviem ubrániť a ona ma kruto znásilňuje. V prosebnom geste vzťahujem ruky k bôžikovi tepla v podobe olejového radiátora a hups! Bôžik sa dostal do kómy. Katuška mi ho síce starostlivo pritiahla k posteli, ale bohužiaľ za cenu vytiahnutia napájania zo siete. No čo, aspoň sme piatok zakončili vtipne a ja dokonca po dlhšom čase aj takmer sexuálnym aktom. Bola to síce šereda, ale môžem si vyberať?

pokračovanie nabudúce...

Thanks

Celebrating w-end je definitívne za mnou. Únava mi napokon priškripla krk, ale šancu som jej dal až dnes nadránom. Zase sa mi raz osvedčila spontaneita pri organizovaní. Nič príliš neriešiť a nechať voľný priebeh udalostiam, iba vytýčiť základnú líniu, okolo ktorej by sa malo všetko odohrávať, ale dať zároveň priestor aj nečakaným príležitostiam.

Ďakujem všetkým, s ktorými som mohol stráviť tieto perfektné dni. Katke a Ďurecovi za poskytnutie priestoru, logistické zabezpečenie a potrebnú dávku aktivity a plánovania vo chvíľach, keď som sa ja až príliš oddával spontánnosti:). Katarínke, Rakymu, Peťovi a Magde za to, že vôbec prišli a nevyčítali mi hostiteľskú nedokonalosť a tiež za upratovanie chaty v čase, keď ja som sa egoisticky oddával športu.

Nemôžem zabudnúť na Willa a jeho pomoc pri skultúrnení chatky na začiatku, perfektnú sériu darov z cudziny a v neposlednom rade za takmer trvalú prítomnosť. Bufetárke Lenke okrem iného za totálne šupovačky na záver sobotnej noci. Mojim super spolubývajúcim Note a Galganovi za holú skutočnosť, že sú a prišli aj napriek pracovnej záťaži a vzdialenosti.

Ďalej už nebudem menovať. Všetci, ktorí sa hoci aj na chvíľu zastavili či už na chate alebo v piatok v „X-ku“ mi urobili veľkú radosť. Nerobím si ilúzie, že sa ukázali kvôli mne (chceli sa hlavne ožrať;-)), ale mám z toho naozaj skvelý pocit.

Nemôžem pochopiteľne vynechať nejaký ten report z takého namakaného víkendu, ale teraz už nestíham. Nebude to však trvať veľmi dlho a bude to tu.

Once again, Thank You Guys:)

Celebrating Birda alebo Taký fasa deň

Ta tuto ani neviem, čo by som napísal na úvod. Keď človek nevie, tak môže napríklad rozoberať to ako nevie a hneď má elegantný pár viet, že áno...

Tak som vám mal presne včera narodky (nenápadné upozornenie pre tých ktorí zabudli či dokonca nevedeli; vecné a peňažné dary prijímam bez výhrad) a v konečnom dôsledku musím skonštatovať, že to stálo za to. Správny grafoman by mal materiál tak na tri články, ale keďže ja ním nie som, tak to zhustím do jedného.

Začalo sa to hneď zrána na letisku príchodom Willa aka Jablkonosiča z London City. My polobratislavskí sedláci nepoznáme moderné stylingové trendy z veľkého sveta a tak sa nám občas stávajú divné situácie. Napríklad také, že namiesto vrelého zvítania čakáte a čakáte a už vám začína liezť na nervy ten čudný zarastený homeless ponevierajúci sa okolo. Aby ste sa ho zbavili a tiež preto, že máte dobré srdce mu dáte zopár drobných so slovami „tu máš dobrý muži... na polívku a tak...“ a vtedy zistíte, že to je váš dlhoročný priateľ s najlepším londýnskym outfitom za veľké lowe.

Omáčku si nechám na knedle a teleportujem nás cez obedík a kávičku rovno domov. My nenažranci sme dostali po obede chuť ešte na špeka, čo malo neblahý vplyv na našu socializáciu, ale naopak výborný na kreativitu. Dopadlo to tak, že Will s Galganom sa hrali ako deti s klávesami čím ma vytesnili zo svojej society, čo som zase ja rád využil na dopísanie článku o tom, aký som skvelý. Po ukojení našich potrieb sme si to strihli do Radosti – nášho obligátneho meetpointu pri Willových návštevách – a začali preventívnu liečbu bylinným likérom. Príjemný bublavý minimal, face to face chlapský rozhovor (o futbale, ženách a tak, veď to poznáte), pomaly nastupujúci stav príjemnej opitosti a bratislavský dorast ako kulisa. Fajné.

Lenka a v závislosti na tom ani Will sa nenechali zlákať na ďalší z radu sľubných koncertov v Subclube a radšej si šli asi šetriť sily na w-end. Zato sa k našej bytovej krú pridal Jimmy – najmenej známa hviezda slovenského šoubiznisu z kapely The Global Optimistics. Tentoraz, ja poučený aj z koncertu Mňágy, sme sa snažili prísť včas a to tak, že sme si museli ešte hodnú dobu počkať. No ako si už v klube skrátiš dlhú chvíľu? Áno, išiel som na záchod.

Tu prichádza vhodný čas na ironizujúcu kritiku. Há, konečne. Už začiatok koncertu sa javil veľmi rozpačito. Dve po sebe idúce takmer akustické balady trocha schladili nažhaveného oslávenca. Potom to už začalo dostávať grády beatovou zložkou, ale ten zvláštny zvuk... Je to snáď zámer? Ešteže je to len predkapela Timo Blues (Fin). Nie? Že to už sú Dope Aviators (Fin/Sk)? Neistý zostávam až do konca performance, kedy sú ohlásení Dopes hneď po krátkom sete DJ Hlavolama. Fajn. Pokračujem v obliehaní baru a celkom ma teší, že zo Subclubu sa tuším stáva nefajčiarsky podnik a dokonca to ľudia bez väčších problémov rešpektujú. Až na Jimmyho, ale on je star;-).

Bavím sa výborne aj napriek slabšiemu hudobnému začiatku. Nastupujú headlineri večera a neistota ohľadne ich identity sa objasňuje – na pódium vstúpili presne tí istí hudobníci. Niektoré tracky sa mi zdali dosť podarené a v štúdiovej forme určite fajn. Naživo to však bolo naozaj hrozné. Predovšetkým zvuk bol miestami až k zúfaniu zlý. Ujo zvukár bol buď zarytý metalista alebo má pre zvukárov typickú chorobu z povolania v pokročilom štádiu. Ale spev inak asi celkom dobrého gitaristu sa už nedal pridať na vrub zlého ozvučenia. Hudobné rozpaky teda zostali až do úplného záveru.

Našťastie tento trip nestál a nepadal na javiskovej produkcii. Malé extempore s Fretkou (to je dievča - dorostenka) naozaj stálo za to. Rehotali sme sa jak hovadá. Taká situačná komika, ktorú je nemožné adekvátne zreprodukovať. Koniec dobrý, všetko dobré. Perfektný úvodný deň oslavného trojboja. Ani zmeškaný nočák a následná prechádzka mi nevadili. Dokonca tentokrát ani Jimmy neprežíval tríznivé alkoholové opojenie v objatí so záchodovou misou, so respect:).

Najvyšší čas vystreliť do eMeSJé pripraviť pokračovanie.

Yo, a ďakujem všetkým:)

positive vibes

Vonku je zasa tá pochmúrna inverzná oblačnosť. Dnes si však už uvedomujem, že to vonkoncom neznamená, že by slnko prestalo svietiť. Cítim jeho svit aj cez mlhavý opar sediaci na železobetóne mesta.

Nechávam sa unášať náhodným výberom music playera. Energickí a originálni Sayag Jazz Machine sa striedajú s Lamb, Boards of Canada a ďalšími chuťovkami. Strášne dobré... na tejto hudbe sa dá totálne fičať a ani o tom nevedieť. Okamžite ma to vťahuje a ja sa snažím chytiť písaním rytmus. Aby som bol úprimný beaty veľmi nestíham, ale môžem v kľude boardovať po tiahnucich sa miernych svahoch.

Pozerám sa dopredu a chcem tam vidieť niečo pekné. Mám zatiaľ iba neostrý obraz vo svojej vizualizácii budúcnosti. Nepotrebujem si dávať nejaké veľkolepé a ďalekosiahle ciele už pre svoju podstatu. Nechcem mať pevne vytýčenú cestu, mám rád zmenu a objavovanie nových príležitostí. Prelaďujem teda kanál selfvízie na program next time future.

Hexstatic!

Obraz je omnoho lepší, stále však rozostrený. Ešte pár dní bude trvať kým sa mi ho podarí vyladiť do požadovanej kvality. Vstrebávam pozitívne vibrácie a snažím sa odrážať do stratena tie negatívne. Film bežiaci v reálnom čase na tomto programe nemá byť žiadna tragická dráma, pretože scenáristom a režisérom som len ja sám a mám chuť na veselohru. Osoby a obsadenie nechám na priebežný vývoj. Hlavný hrdina je jasný a pokiaľ nepredám práva na vysielanie nejakej nadnárodnej korporácii, tak to tak aj zostane. Scenár a réžiu časom kľudne prenechám životu samému, ale nerád by som vo svojom vlastnom filme hral len epizódnu rolu.

Väčšina ľudí si ani neuvedomuje, že sú len figúrkami ovládanými systémom. Pohybujú sa v rozmedzí vymedzených mantinelov a sami seba presviedčajú, že to je život, ktorý chceli. Dá sa to pochopiť, pretože to je veľmi jednoduchý spôsob života. A hlavne je až neuveriteľne ťažké nedať sa tým vcucnúť. Dôležité je uvedomovať si vlastné postavenie. V podstate máš len dve možnosti. Buď tie mantinely od seba čo možno najviac vzdiališ alebo budeš žiť mimo nich. Ktorá možnosť je lepšia? Otázka, ktorou sa už ani nezaoberám. Nechcem byť totálny outsider (to myslím v dobrom zmysle tohto slova). Ten systém ponúka mnoho levelov, ktoré sú mi pochuti a ja sa sústreďujem práve na tie. Nechcem vnímať svet ako súbor vecí „hentam“, ktoré sa mi nepáčia a to dobré je iba únik od špinavej reality. Sústreďujem sa na pozitívnu stránku vecí. Nič na svete nie je čisto čierne alebo biele. Je to ako s tým Slnkom, ktoré svieti stále, aj keď ho nevidíme. Ak je tu noc, niekde na druhej stane je naša drahá Dharma Gaia prežiarená krásnym dňom...

Som Bohom vo vlastnom vesmíre. Sledujem planétu Život, kúpem sa v slnečných lúčoch a pritom sledujem odvrátenú stranu svojho bytia. Viem, že existuje a bude tu navždy. Je naivné popierať temnejšiu stranu. Netreba sa v nej však príliš motať, pretože v tme sa človek ľahko stratí a vtedy hľadá každé svetlo imitujúce Slnko. Stratený v temnote je priťahovaný umelou žiarou ako nočný motýľ... a takisto sa môže veľmi ľahko spáliť. Preto je dobré zahrať sa občas na Boha, získať potrebný odstup a nadhľad nad svojim životom a konaním. Nie je to až také ťažké, ale človek si to musí najprv uvedomiť. Ak už sa zapletie do toho čierneho závoja, veľmi ľahko začne prepadať panike (popisoval som to vo svojom prvom článku). Treba sa len pustiť vecí, ktoré s úzkosťou kŕčovito držíme. Nechceme sa odpútať, pretože nás opantáva strach zo straty niečoho hmatateľného. Niečoho, čo predstavuje pevnú pôdu pod nohami.

„Takto mám aspoň niečo... keby som sa toho vzdal nemal by som už vôbec nič...“ „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“ A ja hovorím: „FUCK OFF!!!“

...and Caribou is finished...

Radio Waving III. - "klenot rádioéteru"

Je tu posledná časť mojej rádiotrilógie napísanej pre Galgana. Keďže ma táto téma zaujíma už dlhodobejšie nevylučujem, že sa jej v budúcnosti ešte budem venovať. Táto séria však končí, ale ako sa hovorí koniec dobrý, všetko dobré. Chcem sa týmto aj poďakovať Galganovi, pretože bez jeho "otravovania" by som sa k tomu asi nedokopal. So, last but not least...

V predchádzajúcich častiach som sa venoval náznakovo histórii, porovnaniu slovenských a českých rádií a trošku si poplakal nad stratou Ragtimu. Následne som vychválené slovenské súkromné rozhlasové stanice skritizoval ako nepočúvateľné. Keďže každá rozprávka musí mať dobrý koniec ani ja tentokrát tradície rúcať nebudem.

Zámerne som sa v predchádzajúcich častiach nevenoval verejnoprávnemu rozhlasu. Ten má predsa len inú funkciu vyplývajúcu zo zákona. Každý z piatich okruhov je zameraný na určitú skupinu poslucháčov. Veľmi dlhú dobu fungoval SRo na princípe zotrvačnosti a tomu zodpovedala aj dlhodobo klesajúca počúvanosť. Hneď na začiatku 90-tych rokov bolo do portfólia zaradené Rock FM Rádio. Vtedy viac menej suplovalo formát zodpovedajúci profilu súkromnej rozhlasovej stanice. Zvláštne je, že až donedávna (pred niekoľkými rokmi) to nikomu zvlášť neprekážalo. Citeľné tlaky na zrušenie štvrtého okruhu SRo nastali paradoxne až potom, ako sa začalo profilovať do súčasnej podoby, kedy podľa môjho názoru konečne začalo plniť svoju funkciu. Až do nedávnej minulosti totiž verejnoprávny rozhlas prakticky absolútne ignoroval mladú (nie len vekom) generáciu, ktorá hľadala alternatívu k súkromným staniciam, ktoré som rozoberal v predchádzajúcej časti. V súčasnosti však môžem bez okolkov skonštatovať, že sa to zmenilo.

Určite nie je náhoda, že v súčasnom Rádiu_FM (predtým Rock FM) začali po zániku pracovať mnohí ľudia z Ragtimu. Momentálne je FM-ko jednoznačným lídrom v objavovaní nových trendov, a to nielen hudobných, v slovenskom audiomediálnom prostredí. Ako prvé u nás začalo podcastovať (možnosť dodatočne si stiahnuť z webu obľúbenú reláciu). Podobne aj spustenie Webcast_FM (live vysielanie v reálnom čase na webe – Signal_FM a Leporelo_FM) je u nás ojedinelé medzi klasickými rádiami. Takto by som mohol pokračovať ďalej: LiveStream_FM, LiveCam zo štúdia, možnosť zaslaním spätnej SMS dozvedieť sa, čo práve hrá...

Rádio_FM jednoducho vsadilo na progresivitu vo všetkých smeroch. Nielen že sleduje nové trendy, ono ich - minimálne na Slovensku - utvára. Dramaturgia sa utvárala postuupne. V dennom vysielaní boli rotované mainstreamovejšie tracky, vo večernom už len alternatíva. Pred pár rokmi som mal debatu na túto tému so spolužiakom, ktorý tento model FM_ku vyčítal, ale ja som to obhajoval s tým, že všetko potrebuje svoj čas a súčasnosť mi dáva za pravdu. Dnes vôbec nie je problém počuť na obed napr. Pendulum, PJ Harvey alebo Björk, teda interpretov, ktorých na iných staniciach len ťažko budete počuť aj v noci.

Ešte jeden element považujem za prelomový. Takmer každý významnejší koncert, hudobná akcia alebo akékoľvek kultúrne podujatie nekomerčného charakteru na Slovensku je podporované štvrtým okruhom SRo. A z pohľadu slovenských interpretov je podpora ešte výraznejšia. Trúfam si povedať, že bez podpory Rádia_FM by sa kapely typu Lavagance, Diego, Foolcut (po novom Foolk) alebo celá hip-hopová scéna presadili len veľmi ťažko alebo vôbec. Dokonca aj úplne neznáme kapelky dostávajú možnosť sa prezentovať, o čom by mohli rozprávať aj chalani z The Global Optimistics (ex Velvet Suicide).

Čo napísať na záver? Napriek tomu, že z môjho pohľadu súkromné rozhlasové stanice kvalitatívne skôr upadajú celková situácia je v podstate veľmi dobrá. Dieru vzniknutú po ukončení vysielania Ragtimu viac ako dobre zaplnilo Rádio_FM. Okrem toho, že toto má celoplošné pokrytie (aj keď mu boli niektoré frekvencie bohužiaľ odňaté) má jednu obrovskú výhodu, že vysiela v rámci verejnoprávneho Slovenského rozhlasu. Týmto odpadajú tlaky zo strany investorov na kumuláciu zisku. Zostáva len dúfať, že aj návrhy na rušenie tohto okruhu SRo už sú definitívne pasé, aj keď na Slovensku človek nikdy nevie.

Tabula rasa

Dni, ktoré ubiehajú jeden za druhým a ja viem, že niečo má prísť. Som plný až po okraj a hľadám spôsob, ako to zo seba usmerniť správnym smerom. A teraz už poznám Tajomstvo. Aby som bol presnejší poznal som ho už aj predtým, ibaže som ho zabudol aplikovať do svojho života. Začal som sa strácať v negatívnych emóciách a aj keď som sa neutopil, podľahol som ich prúdu a nechal sa unášať na zlej vlne. Vedel som, že sa z neho musím vymaniť. Podvedome som si však vsugeroval, že už mi dochádzajú sily.

Rozhodol som sa to zmeniť aktívne. Moje zdravie bolo a je odrazom zmýšľania a pocitov. A ja chcem mať zo seba dobrý feeling. Nebolo to posledné mesiace tak napriek tomu, že som sa snažil bojovať. A možno práve v tom bola tá chyba. Priveľmi som sa sústredil na boj namiesto uvoľnenia nahromadeného napätia a získania rovnováhy.

Pred pár dňami som sa odhodlal konať. Chcem niečo ucelenejšie napísať a chcem sa dať aj fyzicky do pohody. V písaní som sa ale akosi zasekol, či skôr pretlak myšlienok zahltil komunikačné kanály medzi mojim mozgom a počítačom. Chýbala mi ľahkosť a účinný systém (fúúú, ako to slovo nemám rád:).

Včera som si šiel zahrať basket, dnes som absolvoval jógu a snažím sa každé ráno pokecať s Piatimi Tibeťanmi. Telo dostalo slušnú dávku pohybu a reaguje na ňu dosť intenzívne. Cítim sa však skvele po psychickej stránke. Niečo som pre seba urobil a keď v tom budem pokračovať všetko sa dá do normálu. Čo do normálu, budem namakanejší ako za mlada:). No, a potom prišiel message...

Svätý Galgan:) priniesol Tajomstvo, ktoré sme po určitých technických peripetiách spolu odhalili (héj, až sa mi chce dávať všade smajlov, cheché:). Nebudem sa o ňom na tomto mieste rozpisovať, pokúsim sa ho svojimi slovami objasniť a snáď aj odhaliť v niečom možno rozsiahlejšom. Podstata je v tom, že sa mi po tých peripetiách ukázala stratená cesta. To, čo som už mal bolo pohltené temnou hĺbkou môjho Ja. Dopustil som, aby tá čiernejšia časť mojej osobnosti vyplávala na povrch ako olej vo vode. Nastal čas na vyčistenie nádoby od kalov. Občas to treba urobiť a ja som to aj v dôsledku rôznych udalostí dosť zanedbal.

Dostal som dobrý impulz. Dva v jednom. Na jednej strane laser osvietenia prežiaril temnejúce Ja. Röntgen pravdy o sebe. Zároveň v tom bol aj záblesk inšpirácie. New begining...

...tabula rasa...

Radio Waving II. - "lesk a bieda slovenských rádií"

napísané pre galgan.alian.info

Po ukončení vysielania Rádia Ragtime 1. októbra 1999, jeho prevzatí skupinou okolo Fun Rádia a premenovaní na Rádio B1 sa síce žiadna veľká zmena nekonala, ale len na tri mesiace, počas ktorých ešte dostala šancu pôvodná dramaturgia na zvýšenie počúvanosti. Za taký krátky čas to bolo v každom prípade nereálne a tak nás s odchodom tisícročia opustilo aj jediné skutočne progresívne a hudobne nekomerčné rádio a zostala po ňom diera v éteri. Ja osobne som od tej chvíle na dlhú dobu preladil na rakúske FM4.

Čo nám ponúkajú súkromné rozhlasové stanice dnes? Budem sa venovať len niektorým celoplošným alebo nadregionálnym, pretože pri regionálnych či lokálnych sa celkom logicky dá očakávať istá strednoprúdovosť v hudobnej zložke aj moderovaní.

Už nejaký ten piatok valcuje éter Expres, pôvodne koncipovaný ako dopravné rádio. Adekvátne počúvanosti uhryzáva aj z reklamného koláča, čo je pochopiteľne primárny cieľ každého súkromného média. Jeho úspech je veľmi presne vypočítaný podľa marketingových pravidiel. Žiadna progresivita. Ich slogan „hráme iba hity“ hovorí za všetko. Mne sa však v hlave automaticky mení na parafrázu, ktorá je podľa mňa oveľa výstižnejšia - „hráme iba shity“. Dokola rotované prvoplánové šlágre by museli prinútiť k samovražde aj hluchého, ale nie vyše 20% pravidelných poslucháčov.

Stálica medzi slovenskými rádiami Fun Rádio na tom nie je s hudobným výberom a repetetívnou rotáciou oveľa lepšie. Ako plus však považujem aspoň crazy style, ktorým sa prezentuje od svojho vzniku, v súčasnosti postavenom napríklad na moderátoroch Adele Banášovej a Sajfovi. Pre mňa osobne je to však žalostne málo na to, aby som si ho naladil. Predsa len ma v prvom rade zaujíma hudba, až potom nasledujú prípadné ďalšie bonusy.

Keď som prvý krát počul o vzniku rádia Jemné Melódie prvé čo ma napadlo bolo, že to je niečo tak stupídne, že to bude určite úspešné. Zdá sa, že som sa veľmi nemýlil. Kam až dokázali manažéri dostať kultovú frekvenciu 106,6 MHz nebohého Ragtimu... uff. Osobne nikdy nepochopím ako niekto dokáže celý deň počúvať tie leptáky, ale každý máme nejaký vkus. Vôbec neviem, či mám považovať za pozitívum minimum hovoreného slova, ktoré mi pripomína štylizáciou najviac asi spovedníka v kostole. No, zrejme to bude plus.

Poslednou súkromnou rozhlasovou stanicou, ktorej budem venovať zopár riadkov je Rádio Okey (bývalá Koliba). V podstate by som ani nemal veľmi čo napísať, keby sa nesnažili v poslednej dobe prezentovať ako stanica, kde budete počuť každý hit len raz za deň, čo považujem za jednoznačné pozitívum. Tu môj obdiv bohužiaľ aj končí. Mnohonásobnú dennú rotáciu úžasných pesničiek, z ktorých sa musí každý roztopiť nenahrádzajú ničím objavným. Kdeže progresivita, regres je heslo a to je OK. Prečo riskovať s niečím, čo ešte nikto nepočul, keď predsa máme toľko úžasných starých hitov. No comment.

Pekne som zvozil všetko, čo sa dalo. Je mi jasné, že všetky tieto stanice nie sú počúvané len tak náhodou. Verím však, že toto čítajú hlavne alternatívci s progresívnym hudobným zameraním, takže mi nezačnú chodiť výhražné maily od skalných mainstreamových oldskoolerov. Čo ale teda počúvam ja? To je predsa jasné! Dozviete sa v ďalšom pokračovaní.

Mňága a Žďorp

Zobúdzam sa okolo ôsmej, pozerám von oknom a vzdávam pokusy o vstávanie... Zobúdzam sa okolo jedenástej, pozerám von oknom a vzdávam pokusy o prebratie sa do krásneho slnečného dňa. Vstávam. Káva, hygiena, päť tibeťanov. Štvrtý z nich ma definitívne presvedčí, že aj dnešný deň sa oplatí prežiť a ja som mu vďačný. Pretože aj včerajšok ukázal, že nikdy nie je nič stratené, len je nutné byť otvorený možnostiam.

Večer som prekonal svoju otupenosť z pretrvávajúceho sychravého počasia a ničnerobenia a vybehol za kamarátmi do mesta. Vlastne som ich šiel informovať o možnostiach na nasledujúci w-end a len tak mimochodom som si spomenul, že v Subclube je koncert českej legendy Mňága a Žďorp. Pri mojej momentálnej „akčnosti“ to bolo len také konštatovanie, ale našťastie sa toho nečakane chytili Raki s Katarínkou (odpusť tú zdrobneninku srdiečko a aj Raki dosť možné, že je s tvrdým;-)) a išlo sa.

Takéto absolútne spontánne akcie sú vždy najlepšie už len svojou neočakávanosťou. Dorazili sme tam až okolo desiatej, takže koncert už fičal, ale stihli sme toho dosť na to, aby som neľutoval pustené perie. Najprv ma dosť prekvapil naozaj dosť plný klub, ale asi to až také nezvyčajné nie je. Predsa len má Mňága na Slovensku aj po rokoch viac než dosť fans. Určite dosť na naplnenie Účka. A ešte keď som tam stretol svätú trojicu z eMeSJé vrátane Ing. Holuba (ešte raz congrats k úspešným štátniciam ty ftáku:)) boli predpoklady na príjemne strávený večer splnené.

Trochu ma prekvapil relatívne slabý zvuk, čím mám na mysli úroveň decibelov keď stál človek na úrovni baru ako my po príchode, ale vpredu to už bolo ok. Tam som bol inžinierom hneď po hrknutí oslavnej boriny pretlačený. Taká malá sardinkáreň, ale komu by už vadilo, že sa o neho obtierajú spotené rybičky. Nemohol som síce predvádzať žiadne excelentné tanečné kreácie, ale nevadílo (mojim susedom určite nie). Páni „v rokoch“ na pódiu sa tiež, podobne ako auditórium, bavili očividne perfektne, čo potvrdila výborná improvizačná vsuvka s použitím miestnej vzduchotechniky ako originálnych perkusií. Hošani z Valmezu sú stále vo forme.

Čo sa týka playlistu, bol to prierez celou diskografiou od Made in Valmez (1991) až po najnovší album Dutý, ale free (2006). Okrem toho sme si mohli vypočuť v rámci prídavkov aj valašskú adaptáciu nejakej metalovej hitovky asi od Kiss, ale môj prehľad v tomto hudobnom segmente je takmer nulový. Zaujímavé, ale klasická Mňága je predsa len fajnovejšia.

Po koncerte nasledovala ešte afterparty, ale to už bol len taký ležérny dojazd pre zlomok vytrvalcov, medzi ktorých som sa aj ja zaradil, ale už to nemalo potrebné grády, tak sme to spolu so svätou úderkou po nejakej hodinke zabalili. Aj keď to nebola žiadna superžúrka a rozbíjačka, na rozdiel od minulého piatku v rovnakom klube, bol to super večer.

Btw, thanks za odvoz Ondraes...

Radio Waving I. - "na vlnách času"

napísané pre galgan.alian.info

Ak chce niekto hodnotiť slovenskú mediálnu scénu nesmie zabúdať na niekoľko veľmi dôležitých vecí. Je to predovšetkým veľmi malý trh s relatívne nízkou kúpyschopnosťou obyvateľstva. Druhá podstatná vec je historický vývoj, čiže predovšetkým spoločný štát s Čechmi a naša jazyková príbuznosť. Tento bod je relevantný najmä pri tlačových médiách odborného charakteru. Podstata spočíva v tom, že tieto mávajú nízky náklad a Slováci sú schopní čítať bez problémov v češtine (naopak je to bohužiaľ výrazne horšie), takže vydavatelia sa rozhodujú veľmi pragmaticky.

Hlavná téma, ktorej sa má tento článok venovať sú rozhlasové stanice. Ak aj tu použijem paralelu s ČR, tak v tejto oblasti dlhodobo slovenské rádiá ponúkajú neporovnateľne vyššiu kvalitu. Tento názor je samozrejme subjektívny a momentálne ani nemám adekvátny prehľad o českej „scéne“, ale ani si nenárokujem vydávať tento text za čisto odborný. V minulosti (pred tromi rokmi) som sa touto témou zaoberal pri štúdiu dosť intenzívne, najmä pri písaní diplomovky o slovenskom electronic-arte a možnostiach prezentácie tohto umenia. Sem pochopiteľne spadá aj elektronická hudba a teda aj jej hranosť v rozhlasovom éteri.

Hodnotiť kvalitu na základe hrania resp. nehrania elektronickej hudby je síce možné, ale bolo by to priveľmi obmedzené. Do značnej miery nám to však dokáže načrtnúť otvorenosť dramaturgie k novým trendom všeobecne. Vrátim sa k porovnaniu s Českou republikou a podotýkam, že toto je veľmi všeobecné a založené viac na minulosti. Preto ani nebudem rozoberať konkrétne relácie orientované na určitý hudobný štýl a podobne, ktoré bezpochyby boli snáď vo všetkých rádiách nezameraných monotematicky. Tu hneď vyvstáva prvý zásadný rozdiel medzi našimi dvoma krajinami. V Čechách pri počúvaní akejkoľvek rozhlasovej stanice mi mohlo byť naozaj v zásade jedno na akej frekvencii je prijímač naladený a aké jingle sa ozývali. Všetci sa snažili ponúkať všetko, ale bez štipky progresívneho myslenia. Čistý mainstream bez kúska dramaturgickej invencie. Výber hudby „na istotu“. Nie, že by v slovenských rádiách sedeli nejaký osvietenci, ale tu aspoň nehrozilo, že budete počúvať zlaté hity od božského Káju a zlatej Helenky a to nechutne často rotované. Jasné, my tu zase máme svojich prázdnych Elánistov, ale predsa len aj ja musím napriek averzii voči tejto nepochybne legende uznať ich „progresivitu“ v porovnaní so spomenutými českými megastar.

Najvýraznejším momentom odrážajúcim celkový stav bol vznik Rádia Ragtime už v roku 1993. Napriek tomu, že malo len slabý vysielač, ktorý zo začiatku pokrýval len Bratislavu a jej najbližšie okolie je jeho vznik a fungovanie v našom prostredí unikátnym javom. V číslach (počúvanosť, podiel na reklame) bolo síce bezvýznamné, ale svojou celkovou dramaturgiou vrátane tej hudobnej bolo prelomové. Spomínam ho najmä preto, že na fungovanie podobne zameraného média je potrebný aspoň minimálny dopyt a predovšetkým odvaha, trpezlivosť a nadšenie držiteľov licencie. Toto médium vychovalo celú generáciu alternatívne zmýšľajúcich poslucháčov a v neposlednom rade moderátorov a Djs. Aj keď bol Ragtime samostatný fenomén na rozhlasovej scéne, predsa len ho považujem za takú čerešničku na torte pri porovnaní s českými stanicami.

Vždy sa mi to zdalo zvláštne, ale aj úroveň moderátorov na Slovensku bola na oveľa vyššej úrovni. Aspoň z pohľadu človeka nezaťaženého skostnatelým spôsobom prednesu ála Slovenský rozhlas alebo dabing podľa pána Šablatúru. Viem si predstaviť, ako by ma teraz niektorí z mojich prednášajúcich na výške zvozili pod čiernu zem za tento šplech. Neviem si to vysvetliť pri porovnaní úrovne napr. českých a slovenských komikov (a možno je to len taký slovenský komplex menejcennosti), ale v tejto oblasti Slováci jasne vedú. Snáď to bude tým, že v súkromných rádiách zo začiatku pracovali takmer výhradne mladí študenti so skúsenosťami z internátneho rádia TLIS (Ragtime nevynímajúc), čiže s uvoľnenejším prejavom.

No ale dosť už bolo minulosti (aj keď sa jej asi celkom nevyhnem) a porovnávania sa. Aká je súčasnosť na Slovensku? Na to si posvietime v ďalšej časti.

Ranná očista

Hovoril som si, že už si nebudem vylievať srdiečko písaním... a na môj vkus som už neskutočne dlho nič nenapísal. Po spontánnej piatkovej noci vo mne zostalo prázdno. Zdá sa, že som vyvrátil spolu s obsahom žalúdka aj životnú energiu. No, hádam až také tragické to nebude. Viem celkom presne, čo sa so mnou deje. Stratil som nádej na vyriešenie jedného dlhodobého problému. Tak urputne som sa snažil rozlúštiť tento rébus až sa to celé zamotalo do neriešiteľna. Jediný spôsob je nechať to jednoducho plávať a snáď to čas rozmotá. Viem, že som to celé domrvil svojou netrpezlivosťou a jediný človek, ktorý mi s tým mohol pomôcť sa teraz predomnou radšej uzavrel. Chápem to.

Ešteže som si našiel tento spôsob vyplavovania smútkov. Stačí ich vyvrátiť cez prsty. Niekto ich pochová niekde vo svojom podvedomí, ďalší si ich odventiluje na druhých ľuďoch a ja ich napíšem. Ako som už spomenul skúšal som to inak, ale to u mňa akosi nefunguje. Ani to nemusím dopodrobna rozpisovať (našťastie pre prípadných čitateľov) a všetko to zo mňa odchádza. Aj v tomto momente prestávam pociťovať potrebu to ďalej riešiť. Hmmm, fajn...

prvý a hneď taká blbosť...

Kokos neee?! Toto je že úplne nový rok a že úplne prvý v ňom príspevok...
Musím sa priznať, že k písaniu ma teraz nakopol tento kúzelný článoček od Noty.
Všetci zasa chrnia a mne sa ako vždy nechce tak skoro. Aj tak za dve hoďky musím fičať na služobku, lebo náš najväčší a najobľúbenejší vodca sa rozhodol aj so svojou bandou darmožráčov rokovať v tento debilný dátum v Martine. A ja teraz vypĺňam čas do môjho odchodu písaním, lebo porno ma už nebaví. Asi to bude aj tým, že za pár hodín uvidím na vlastné oči, ako ten najväčší k_k_t na Slovensku pojebe všetkých novinárov.
Ejha, tuším ani nič nenapíšem. Stále tu pobehujem, preklikávam a ešte si chcem zacvičiť, tak neviem. Áno, ja začínam cvičiť. To je jedno také malé predsavzatie do nového roku, že nebudem len v kuse knedliť, ale trošku pohnem zadkom a to pravidelne. Ak si snáď niekto začal predstavovať, ako sa naťahujem s kusmi železa, tak to zas né. Ja budem veľký jogín. No... asi budem celkom spokojný, keď sa dokážem bezbolestne predkloniť, ale niekde začať treba. Takže teraz si nachvíľu idem skultúrniť telo a vy neodbiehajte, budem ešte pokračovať...


...som späť a vidíte, ani to tak dlho netrvalo. Je to parádička trošku sa ponaťahovať a prekrviť hlavu. Lenže vám to očividne zbytočne hovorím. Stále vysedávate pri tom počítači. No čo ty tak pozeráš ako žaba z prachu? Teba sa to týka predovšetkým!
Jáj, ako ma to príjemne šteklí v žalúdku, keď teraz cítim nespochybniteľné morálne právo všetkých dojebávať, že sú lemry lemravé. Ja len dúfam, že to budem cítiť ešte aj za týždeň. Myslím tú morálnu nadvládu, nie svalovú horúčku z náhleho, telom neočakávaného pohybu. Kebyže nie, môžete ma kľudne roznosiť na kopytách, nech mám nejakú motiváciu. Ale keďže sa s tým nikomu nepriznám, tak si môžte akurát tak vyprdnúť oko;-)
Končím s týmito trápnosťami mládeži, idem zbaliť kvádro a cupitám pracovať. Sľubujem, že keď bude to porno stáť za to, tak ho tu veľmi farbisto popíšem...