Celebrating Birda alebo Taký fasa deň

Ta tuto ani neviem, čo by som napísal na úvod. Keď človek nevie, tak môže napríklad rozoberať to ako nevie a hneď má elegantný pár viet, že áno...

Tak som vám mal presne včera narodky (nenápadné upozornenie pre tých ktorí zabudli či dokonca nevedeli; vecné a peňažné dary prijímam bez výhrad) a v konečnom dôsledku musím skonštatovať, že to stálo za to. Správny grafoman by mal materiál tak na tri články, ale keďže ja ním nie som, tak to zhustím do jedného.

Začalo sa to hneď zrána na letisku príchodom Willa aka Jablkonosiča z London City. My polobratislavskí sedláci nepoznáme moderné stylingové trendy z veľkého sveta a tak sa nám občas stávajú divné situácie. Napríklad také, že namiesto vrelého zvítania čakáte a čakáte a už vám začína liezť na nervy ten čudný zarastený homeless ponevierajúci sa okolo. Aby ste sa ho zbavili a tiež preto, že máte dobré srdce mu dáte zopár drobných so slovami „tu máš dobrý muži... na polívku a tak...“ a vtedy zistíte, že to je váš dlhoročný priateľ s najlepším londýnskym outfitom za veľké lowe.

Omáčku si nechám na knedle a teleportujem nás cez obedík a kávičku rovno domov. My nenažranci sme dostali po obede chuť ešte na špeka, čo malo neblahý vplyv na našu socializáciu, ale naopak výborný na kreativitu. Dopadlo to tak, že Will s Galganom sa hrali ako deti s klávesami čím ma vytesnili zo svojej society, čo som zase ja rád využil na dopísanie článku o tom, aký som skvelý. Po ukojení našich potrieb sme si to strihli do Radosti – nášho obligátneho meetpointu pri Willových návštevách – a začali preventívnu liečbu bylinným likérom. Príjemný bublavý minimal, face to face chlapský rozhovor (o futbale, ženách a tak, veď to poznáte), pomaly nastupujúci stav príjemnej opitosti a bratislavský dorast ako kulisa. Fajné.

Lenka a v závislosti na tom ani Will sa nenechali zlákať na ďalší z radu sľubných koncertov v Subclube a radšej si šli asi šetriť sily na w-end. Zato sa k našej bytovej krú pridal Jimmy – najmenej známa hviezda slovenského šoubiznisu z kapely The Global Optimistics. Tentoraz, ja poučený aj z koncertu Mňágy, sme sa snažili prísť včas a to tak, že sme si museli ešte hodnú dobu počkať. No ako si už v klube skrátiš dlhú chvíľu? Áno, išiel som na záchod.

Tu prichádza vhodný čas na ironizujúcu kritiku. Há, konečne. Už začiatok koncertu sa javil veľmi rozpačito. Dve po sebe idúce takmer akustické balady trocha schladili nažhaveného oslávenca. Potom to už začalo dostávať grády beatovou zložkou, ale ten zvláštny zvuk... Je to snáď zámer? Ešteže je to len predkapela Timo Blues (Fin). Nie? Že to už sú Dope Aviators (Fin/Sk)? Neistý zostávam až do konca performance, kedy sú ohlásení Dopes hneď po krátkom sete DJ Hlavolama. Fajn. Pokračujem v obliehaní baru a celkom ma teší, že zo Subclubu sa tuším stáva nefajčiarsky podnik a dokonca to ľudia bez väčších problémov rešpektujú. Až na Jimmyho, ale on je star;-).

Bavím sa výborne aj napriek slabšiemu hudobnému začiatku. Nastupujú headlineri večera a neistota ohľadne ich identity sa objasňuje – na pódium vstúpili presne tí istí hudobníci. Niektoré tracky sa mi zdali dosť podarené a v štúdiovej forme určite fajn. Naživo to však bolo naozaj hrozné. Predovšetkým zvuk bol miestami až k zúfaniu zlý. Ujo zvukár bol buď zarytý metalista alebo má pre zvukárov typickú chorobu z povolania v pokročilom štádiu. Ale spev inak asi celkom dobrého gitaristu sa už nedal pridať na vrub zlého ozvučenia. Hudobné rozpaky teda zostali až do úplného záveru.

Našťastie tento trip nestál a nepadal na javiskovej produkcii. Malé extempore s Fretkou (to je dievča - dorostenka) naozaj stálo za to. Rehotali sme sa jak hovadá. Taká situačná komika, ktorú je nemožné adekvátne zreprodukovať. Koniec dobrý, všetko dobré. Perfektný úvodný deň oslavného trojboja. Ani zmeškaný nočák a následná prechádzka mi nevadili. Dokonca tentokrát ani Jimmy neprežíval tríznivé alkoholové opojenie v objatí so záchodovou misou, so respect:).

Najvyšší čas vystreliť do eMeSJé pripraviť pokračovanie.

Yo, a ďakujem všetkým:)