Vonku je zasa tá pochmúrna inverzná oblačnosť. Dnes si však už uvedomujem, že to vonkoncom neznamená, že by slnko prestalo svietiť. Cítim jeho svit aj cez mlhavý opar sediaci na železobetóne mesta.
Nechávam sa unášať náhodným výberom music playera. Energickí a originálni Sayag Jazz Machine sa striedajú s Lamb, Boards of Canada a ďalšími chuťovkami. Strášne dobré... na tejto hudbe sa dá totálne fičať a ani o tom nevedieť. Okamžite ma to vťahuje a ja sa snažím chytiť písaním rytmus. Aby som bol úprimný beaty veľmi nestíham, ale môžem v kľude boardovať po tiahnucich sa miernych svahoch.
Pozerám sa dopredu a chcem tam vidieť niečo pekné. Mám zatiaľ iba neostrý obraz vo svojej vizualizácii budúcnosti. Nepotrebujem si dávať nejaké veľkolepé a ďalekosiahle ciele už pre svoju podstatu. Nechcem mať pevne vytýčenú cestu, mám rád zmenu a objavovanie nových príležitostí. Prelaďujem teda kanál selfvízie na program next time future.
Obraz j
e omnoho lepší, stále však rozostrený. Ešte pár dní bude trvať kým sa mi ho podarí vyladiť do požadovanej kvality. Vstrebávam pozitívne vibrácie a snažím sa odrážať do stratena tie negatívne. Film bežiaci v reálnom čase na tomto programe nemá byť žiadna tragická dráma, pretože scenáristom a režisérom som len ja sám a mám chuť na veselohru. Osoby a obsadenie nechám na priebežný vývoj. Hlavný hrdina je jasný a pokiaľ nepredám práva na vysielanie nejakej nadnárodnej korporácii, tak to tak aj zostane. Scenár a réžiu časom kľudne prenechám životu samému, ale nerád by som vo svojom vlastnom filme hral len epizódnu rolu.
Väčšina ľudí si ani neuvedomuje, že sú len figúrkami ovládanými systémom. Pohybujú sa v rozmedzí vymedzených mantinelov a sami seba presviedčajú, že to je život, ktorý chceli. Dá sa to pochopiť, pretože to je veľmi jednoduchý spôsob života. A hlavne je až neuveriteľne ťažké nedať sa tým vcucnúť. Dôležité je uvedomovať si vlastné postavenie. V podstate máš len dve možnosti. Buď tie mantinely od seba čo možno najviac vzdiališ alebo budeš žiť mimo nich. Ktorá možnosť je lepšia? Otázka, ktorou sa už ani nezaoberám. Nechcem byť totálny outsider (to myslím v dobrom zmysle tohto slova). Ten systém ponúka mnoho levelov, ktoré sú mi pochuti a ja sa sústreďujem práve na tie. Nechcem vnímať svet ako súbor vecí „hentam“, ktoré sa mi nepáčia a to dobré je iba únik od špinavej reality. Sústreďujem sa na pozitívnu stránku vecí. Nič na svete nie je čisto čierne alebo biele. Je to ako s tým Slnkom, ktoré svieti stále, aj keď ho nevidíme. Ak je tu noc, niekde na druhej stane je naša drahá Dharma Gaia prežiarená krásnym dňom...
Som Bohom vo vlastnom vesmíre. Sledujem planétu Život, kúpem sa v slnečných lúčoch a pritom sledujem odvrátenú stranu svojho bytia. Viem, že existuje a bude tu navždy. Je naivné popierať temnejšiu stranu. Netreba sa v nej však príliš motať, pretože v tme sa človek ľahko stratí a vtedy hľadá každé svetlo imitujúce Slnko. Stratený v temnote je priťahovaný umelou žiarou ako nočný motýľ... a takisto sa môže veľmi ľahko spáliť. Preto je dobré zahrať sa občas na Boha, získať potrebný odstup a nadhľad nad svojim životom a konaním. Nie je to až také ťažké, ale človek si to musí najprv uvedomiť. Ak už sa zapletie do toho čierneho závoja, veľmi ľahko začne prepadať panike (popisoval som to vo svojom prvom článku). Treba sa len pustiť vecí, ktoré s úzkosťou kŕčovito držíme. Nechceme sa odpútať, pretože nás opantáva strach zo straty niečoho hmatateľného. Niečoho, čo predstavuje pevnú pôdu pod nohami.
„Takto mám aspoň niečo... keby som sa toho vzdal nemal by som už vôbec nič...“ „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“ A ja hovorím: „FUCK OFF!!!“
...and Caribou is finished...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára