pražský víkend

Cítim niečo ako morálnu povinnosť napísať pár viet o krátkom výlete do Prahy, z ktorej som sa včera vrátil. Víkendová bleskovka, aké boli pred pár rokmi dosť časté, ale s pribúdajúcimi zárezmi odrátavajúcimi počet mojich zím na tomto svete sú stále raritnejšie. Dôvodov, prečo to tak je by sa našlo hneď niekoľko, ale načo sa tým zaoberať?
Rozptýlenie do života môže priniesť hocijaká drobnosť, ale už som dosť starý na to aby som vedel, že tie, ktoré prežijem s priateľmi sú tie najcennejšie. Ach, aký som ja zrazu patetický. Kdeže je môj cynizmus, sarkazmus a irónia?
Nechce sa mi pracne rozpisovať konkrétnosti a som presvedčený, že by sa to nikomu ani nechcelo čítať. Vo všeobecnosti bolo fajn, ba až výborne. Najmä ak zoberiem do úvahy fakt, že som sa dokonca aj poriadne vytancoval, s čím som pôvodne nerátal. A vôbec, celé to bolo s nádychom kultúry, pričom do tohto pojmu zaraďujem aj kultúru stolovania. Inak povedané, žranica predstavovala nezanedbateľnú súčasť nášho tripu. Pri tejto príležitosti si dovolím odporučiť maličkú hospůdku, reštauráciu a kaviareň Sudička na Nitranskej ulici (myslím, že to je na Vinohradoch). Presne takéto podniky v takej Bratislave chýbajú. Príjemný priestor, žiadna snobáreň, usmievavá a ochotná obsluha, výborné originálne jedlá (a káva) a v neposlednom rade normálne ceny.
Kultúru v tom klasickejšom, umeleckom ponímaní zastupovala návšteva Galerie hlavního města Praha na „Staromáku“, v ktorej mal výstavu s názvom Ty nejsi Ty, Ty jsi já Josef Bolf. Ak v niekom tento názov evokuje náznak schízy asi ani nebude ďaleko od pravdy. Temné obrazy často s urbánnymi a industriálnymi motívmi, veľa portrétov, v ktorých akoby zdôrazňoval temnú stránku každého zobrazeného. Tváre pôsobili ako dobité a skrvavené. V tom bude asi aj pointa toho názvu. Autor podľa mňa zobrazil v tých tvárach skôr svoj vnútorný svet ako skutočnú podobu. Dosť ťažoba, ale umenie je prejavom najvnútornejších pocitov autora a tak trochu samoterapiou a ventiláciou. Viem o čom hovorím a ani sa nemusím považovať za umelca (akože sa považujem:-).
Okrem tejto temnoty sme ešte čekli expozíciu v 66 Galery, ktorej súčasťou je aj Botas Concept Store, čiže akísi redizajn a oživenie známej retroznačky športovej obuvi. Zároveň sa v nej nachádza expozícia originálnych obalov na cd-čka od mladých českých aj slovenských umelcov. Podrobnosti tu.
Sobotný večer a návšteva Akropolisu vo mne popravde nevzbudzovali očakávania bujarej pretancovanej noci, keďže funky a disco sú mi napriek veku značne vzdialené a druhý floor so svojim ragga a dancehallom (hoci program sľuboval breakbeat a dnb) tiež nie je celkom šálka mojej kávy. Zato Peťo, odchovanec novozámockej funky scény, si sťažovať nemohol. Mal som však neopísateľnú potrebu sa vyblázniť a tak som sa jednoducho naladil na recesistickú frekvenciu a predviedol zopár diskokreácií, čím som sa stal nekorunovaným kráľom pražského diska. Teda iba vo svojej fantázii, ale to je jedno.
Čo ma však úplne dostalo, bolo vystúpenie Francúzov (zrejme Al-Amdiez & Yukimura, ale to len typujem). Totálne našlapaný sound plný arabských motívov a skutočne perfektný MC, ktorý dával vo francúzštine aj arabčine. Že to bolo fakt dobré potvrdil aj Peťo, ktorý kvôli tomu bol ochotný opustiť „svoje“ funky.
A to je asi tak všetko, čo by som... Už snáď len poďakovanie Peťovi, že sa konečne ozval išiel so mnou na dlho plánovaný pražský trip. Aďulke, že nás prichýlila a príkladne sa o nás postarala. Katke, ktorá s nami strávila čas napriek chorobe a dávala dobré typy. Kataríne a Rakymu, ktorí síce nenašli energiu a čas sa s nami stretnúť, ale dali nám alternatívu na nocľah, ak by sme mali skončiť pod mostom. Takisto díky Martinovi, že s nadhľadom vykrýval partičku bláznivých Slovákov.
Veronike, ktorej som sa v tomto texte zámerne vyhýbal, pretože ona je nie kapitola, ale kniha sama osebe, ďakujem za nádej, silu a vôbec:-)

tebe

Po tomto víkende som zostal nanajvýš zmätený. Pred tým stretnutím som ani nebol zvlášť nervózny, ale to bola zrejme ešte zotrvačnosť mojej apatie. Keď som ťa totiž zrazu uvidel tesne pred sebou, tak... A potom neskôr, keď si mi poslala tú sms-ku...
Stále nerozumiem, prečo si mi to napísala. Trvalo mi hrozne dlho, kým som sa preniesol cez minulosť a úprimne povedané, neviem, či sa mi to vôbec podarilo. Po tomto víkende som si istý, že nie. Nikdy si nevedela na rovinu povedať, o čo ide a ja som ti ani nepoložil žiadnu konkrétnu otázku. Asi som sa už naučil, že niektoré veci a niektorí ľudia potrebujú svoj čas.
Začal som písať akúsi retrospektívu, pretože som chcel čosi vysvetliť. Už som toho mal naťukaného dosť a stále sa vynárali nové a nové skutočnosti, ktoré si pýtali svoje miesto. A zrazu som sa zasekol. Načo to, preboha? Nechcem sa znova zaoberať tým, čo bolo. Dokážem celkom slušne opísať a zdôvodniť svoje pocity ublíženosti, frustrácie a kadečoho. Nemá to však žiaden zmysel. Posunul som sa ďalej. Kedysi som sa snažil dopátrať, prečo sa mi to všetko muselo stať, prečo si mi to urobila, prečo mám takú smolu, prečo... Lebo všetko je tak, ako má byť, ako mi včera pripomenul priateľ spoza kanála. Preto tomu nechávam voľný priebeh. Uzatváram obdobie schovávania sa pred svetom vo svojej samote.
Kvôli a vďaka tebe som začal písať. Aj som ti to chcel povedať, ale tiež som to z nejakého dôvodu nedokázal. Znie to ako nejaká hlúposť, ale pre mňa to má ohromnú symboliku. Je symptomatické, že po dlhej odmlke, kedy som zo seba nedokázal nič dostať a nenapísal som takmer nič, som znova začal len pred pár dňami. A hneď nato sa mi ozveš. A ja sa s tebou stretnem napriek obavám. A ty do mňa zaseješ nejaké bujné semeno, ktoré mi teraz napriek odporu klíči tam niekde vnútri. Zatiaľ to tak príjemne šteklí, ale ja sa bojím, že to prerastie a zase to bude bolieť a roztrhá ma to na kusy, ktoré už druhýkrát nedokážem poskladať do aspoň trochu príťažlivej formy, ak vôbec.
Zrejme si mi to napísala „len tak“ neuvedomujúc si, že tvoje „len tak“ môže mať pre mňa katastrofálne deštruktívne účinky obzvlášť po tom, čo som si prežil v posledných mesiacoch. Aj tak som tomu nesmierne rád. Neviem, možno to bol na ďalšie dlhé mesiace a roky náš posledný kontakt a možno posledný vôbec. Život prináša také bizarnosti a zvraty, že stať sa môže hocičo.
Ani teraz sa ťa nič nepýtam, iba píšem, pretože tak to je pre mňa dobré. Všetko je presne tak, ako má byť.

pretrhnúť kruh

Všetko má svoj začiatok, všetko má svoj koniec. Iba ten kruh sa tvári tak uzavretý do seba, hľadajúc snáď počiatok všetkého. Vedomie bez prestávky rotujúce po uzatvorenej trajektórii s konečným poznaním, že sú len dve možnosti: sústrediť sa na svoj obsah alebo spraviť radikálny rez. Rez, ktorým sa preruší to nezmyselné objavovanie poznaného. Nekonečné analyzovanie seba samého z každého uhla.
Niekto mi nedávno povedal, že si kladiem za vinu všetko, hoci som to nie vždy mohol ovplyvniť. Zrejme mal pravdu. A ja sa teraz trestám aj za to, čo som nespôsobil. Nepríčetne sa bičujem samotou, odháňam od seba všetkých, ktorí by mi mohli, hoci nevedomky, pomôcť. Chcem sa vari dostať ešte hlbšie? Stále nenachádzam dno, od ktorého by som sa odrazil. Ach áno, ako dobre to poznám. Zrúti sa mi svet a ja sa utápam v trápení. A potom, zrazu, príde zlom. Vždy to tak bolo. To dobré vo mne sa vzbúrilo a z minúty na minútu som zo seba zhodil ten zapáchajúci, prašivý a ťažký kabát sebatrýzne. Jediným šmahom som zrúcal tie ľadové steny smútku a depresií. Nikdy to nebol proces dlhého vyhrabávania sa. Jednoducho som jedným dobre miereným úderom dal k.o. tej beštii, ktorá ma celé kolá mlátila hlava-nehlava v ringu môjho prašivého života, do ktorého ma strčila niektorá z ďalších nešťastných udalostí, ktorú som nebol schopný zvládnuť. Ako Jean-Claude, ktorý dostáva totálnu nakladačku, že by naňho nikto nestavil ani presraté trenky a v tom poslednom možnom momente zloží protivníka k zemi a davy šalejú a on je king. Alfasamec s ksichtom na kašu. Ale to sa zahojí a v ďalšom tupom filme môže znova zachraňovať dcérku alebo mladšieho brácha pred čistým zlom...
Tentoraz je to však iné. Zdá sa, že podvedome sa spolieham na podobný vývoj. Letargicky čakám na bod zlomu, ale ten nie a nie prísť. Je tu jeden zásadný rozdiel, ktorý vnímam, ale akosi z neho nedokážem vyvodiť zmysluplný záver. Žiadna depka, žiadne trýznenie, iba apatia. Muchy žerte ma. Chcem z toho von, ale opustila ma vôľa. Rozožiera ma pesimistický postoj, že aj tak nič nemá význam. Všetko sa aj tak zase pokašle, či už to spôsobím sám alebo zasiahne ruka osudu, na ktorý som nikdy neveril, ale tuším pomaly veriť začínam. Je to pohodlnejšie. Tak ako je ľahšie búrať a ničiť ako budovať a tvoriť.
Točím sa v kruhu a hlava sa mi z toho motá ako po nespútanej chlastačke. To príjemné z alkoholového opojenia zostalo v bare Minulosť. Všetky ženy boli také pôvabné a príjemné, smiech a tanec na stole. A potom opica bubnujúca do hlavy, namiesto mäkkého jazyka krásnej devy je v ústach pohrebisko s tlejúcimi mŕtvolami pochybností v kyselinovom náleve. Chvíľu mám dojem, že uháňam životom v luxusnom exprese k novým možnostiam, ale potom sa preberiem z omámenia a zistím, že sedím zagrcaný na kolotočiarskom vláčiku, točím sa dokola a ešte sa v tej zblbnutosti bojím vystúpiť.
Po mnohých stroskotaniach sa asi bojím začať niečo nové. Nemám najmenšiu chuť prežívať ďalšie sklamania, preto radšej vegetujem a nechávam plynúť čas. Je to to najhoršie, čo môžem spraviť, ale už si neverím. Nedokážem sa nadchnúť, tešiť sa z maličkostí. Oči sú oknom do duše, hovorí sa. A ja pri pohľade do zrkadla vidím tmavé kruhy a prehlbujúce sa vrásky, žiadnu iskru.
Potrebujem niekoho a pritom nikoho k sebe nepustím. Zúfalé.
Ja som však drak. Mýtické zviera, ktoré vyletí do výšin a všetci obdivne a s bázňou sledujú jeho let. Letí stále vyššie a vyššie smerom k Slnku. Uvedomuje a užíva si tie pohľady a pritom vie, že ho tento let zase raz zničí. Drak je samodeštruktívny typ, ale nemôže si pomôcť, taká je jeho podstata. Čím vyššie sa dostane, tým bližšie je svojej záhube. Zhorí v žiari toho ohnivého kotúča, ktorý znamená život. Letí priamo k nemu obrovskou rýchlosťou snažiac sa predbehnúť chvíľu zatratenia a skazy. Chce pretrhnúť ten kolobeh života a smrti a neprestáva veriť, že raz sa mu to podarí. Raz...
Nateraz je drak zhorený a zabudnutý v hlbinách svojej samoty, ale jeho čas zase príde a bude to skôr, ako by si mohol niekto myslieť. Už vstáva z popola ako ten bájny Fénix, striasa zo seba prach minulosti, bolesti a smútku. Znovu si začína uvedomovať svoju silu a jedinečnosť, už precvičuje svoje nečinnosťou ochabnuté údy. Už cíti v sebe vzrušenie z lietania v oblakoch. Možno by sa mal držať viac pri zemi, ale vie, že to ho nikdy neuspokojí. Možno už cítite pach síry symbolizujúci rozhárajúci sa vnútorný oheň, neskrotnú vášeň načas driemajúcu v apatii.
Zobuď sa drak! Vstaň a opráš svoje krídla! Rozbehni sa proti vetru a roztiahni ich ako majestátne rogalo. Odpútaj sa od zeme. Nevzdávaj to, keď ti rozlet pôjde sprvu ťažko, pretože ten je vždy najťažší...

foto zdroj: www.wcburgess.com/.../brokenCircle.jpg