Ďalší ročník Artfilmfestu za nami. Už osemnásty. S mnohými pravidelnými účastníkmi som skonštatoval, že bol, ako to povedať, nejaký divný. Je super, že minuloročná rekordná návštevnosť bola tento rok ešte prekonaná. Aj výber súťažných filmov bol podľa odborníkov veľmi kvalitný. Videl som síce iba jeden (Libanon), ak nerátam nesúťažné projekcie v rámci práce. Každopádne, ten jediný mnou zhliadnutý bol naozaj výborný a nie náhodou vyhral Berlinale a teraz aj Modrého anjela za réžiu.
Artfilm bol pre mňa divný predovšetkým z čisto sebeckých dôvodov. Mal som totiž asi štvornásobne viac práce ako uplynulé ročníky. A úplne najviac prvý festivalový víkend práve v čase, keď toto kúpeľné mestečko poctila návštevou moja osobná superstar. Ako keby nestačila nepriaznivá predpoveď počasia. Ale nebesá sa napokon nad nami zľutovali a aspoň v sobotu zase raz spravili z meteorológov neschopných babrákov. A tak sme si mohli v krátkych chvíľach voľna užívať dokonca slnko.
Vtedy veveričky veselo poskakovali po parku i po promenáde. Ajhľa ľaľa, tuhľa jedna obzvlášť krásna hneď vedľa mňa a zdá sa, že sa ma už vôbec nebojí, dokonca sa popod fúziky tuším spokojne usmieva a okoloidúci len závistlivo na nás pozerajú. Ej bisťu, veru romantičnô to bolo. Dokonca aj v Marakane, luxusnej športovo-turistickej ubytovni, ak to porovnávame s nocľahom v deravom stane, to bolo perfektné a samozrejme trošku pikantné. Teda možno aj trochu viac, vďaka za to. Ani v najmenšom neľutujem tie neskoré zaspávania a skoré vstávania. Dali sme prednosť tejto alternatíve pred veľkorysou ponukou kolegu, ktorý sa ponúkol, že môžeme spať kľudne v penzióne spolu s ním. Vraj mu to vôbec nebude vadiť. Milé, ale predsa len, to sme mu predsa nemohli spraviť. A tak sme ho iba poctili krátkou návštevou a on nás zase na oplátku fermentovanou malinou domácej proveniencie, takže som si na Marakanu viedol okrem veveritky aj menšiu opičku.
Ach jaj, boli to tri príjemné dni a noci, hoci som ani Müllerov koncert v Trenčíne nemohol pod krídlami anjela absolvovať kvôli práci. Mimochodom, to bolo asi jediné skutočne vydarené sprievodné podujatie Artfilmu, súdiac podľa nadšených reakcií kráľovnej čiernych zvrškov a mojej existencie, keď som ju prišiel vyzdvihnúť. Vtedy som zatúžil byť Bártom a Müllerom v jednej osobe a očariť ju vlastnou interpretáciou jej obľúbenej skladby. Z toho však nič nebolo a tak som ju radšej išiel omámiť alkoholom.
S odchodom dámy môjho srdca aj ostatných orgánov z Teplíc sa z festivalu vytratila aj uvoľnenosť, krása a spokojnosť. A ja som to tam už len prežíval. Organizujúca nemenovaná agentúra tento rok nahradila mnoho ľudí z presscentra, pod ktoré som viac menej spadal aj ja, svojimi vlastnými. A ten overený kolektív tak po stránke pracovnej, ako aj mimopracovnej zostal taký, ako to najlepšie povedať, suchý. Preto aj tie sprievodné akcie boli pre mňa o ničom. Takže som si vždy večer vo festivalovej kaviarni, kde sa každý deň konal nejaký koncert dal jedno, maximálne dve pivá a išiel radšej na izbu čumieť futbal, keďže žiadny pornokanál nebol k dispozícii. Jednoducho som sa nemal s kým baviť. Dokonca ani ďalší ľudia, ktorí vo festivalovej crew zostali sa tam akosi neobjavovali a bolo to cítiť. Po minulé roky sa tieto žúry zvykli pretiahnuť do ranných hodín. Tentoraz to bolo fakt divné a suché. O nejakej jednej po polnoci už sa tam prakticky nič nedialo. Len sa tam tak poflakovalo zopár zábavychtivých zúfalcov, medzi ktorých som asi celkom dobre zapadol.
Nemenovaná agentúra sa očividne snaží z Artfilmu spraviť filmový festival na vyššej úrovni, čo sa jej možno aj darí, ale akosi sa odtiaľ rok od roku vytráca tá uvoľnená príjemná atmosféra. Nezažil som tie nespútané divoké žúry z prvých ročníkov, o ktorých mi tak zanietene každoročne rozpráva kolega Jaro, ktorý na Art chodí nepretržite osemnásť rokov. Aj tak však cítim, ako sa to mení aj posledné roky. Ja som ich absolvoval tuším šesť v rade, takže tiež už si hádam môžem dovoliť hodnotiť. Toto bol s najväčšou pravdepodobnosťou môj posledný a jediný, na ktorom som mal už v polovici chuť odísť domov. Ale aj tak mu prajem, aby ďalej fungoval, pretože si to určite zaslúži. Už to zrejme nebude festival, ktorý budú považovať za svoj všetci Tepličania aj ľudia, ktorí na ňom spolupracujú a budú sa tam promenádovať všetky tie slovenské kvázicelebrity, ale to je možno len prirodzený vývoj.
Asi najlepšie to vyjadrila jedna teta, ktorá sa pri mne zastavila, keď som osamotený pofajčieval bokom počas záverečnej slávnostnej recepcie. „Kedysi sme sem normálne chodili - a boli to iné zábavy - a teraz nás ani na terasu tí vyholení esbéeskári nechceli pustiť. Nech sa tam tí papaláši aj zadrhnú! Čo si myslia, že serú lepšie hovná ako my!?“
