Uuuuaa! Tak dnes som to uz asi poriadne prehnal. Zase som nespal dlhsie ako tri hodiny a az prilis neskoro som si uvedomil, ze aj to vcasne vstavanie bolo zufalo neskore. A este ked som zistil, ake je vonku pocasie, pomaly sa mi cez konecnik az do zaludka zacala sirit taka mensia panika. Som vo svojej podstate flegmatik, takze stres ma nastastie nepohltil, ale uplne jedno mi vsetko nebolo, ked som vedel, ze po zladovatelej ceste to urcite osemdesiatkou svihat nebudem a bolo by veru treba aj viac. To ma este cakalo dvadsatminutove zoskrabavanie chrumkaveho snehu z okien a svetiel auta a neskorsie zistenie, ze akcia, ktoru som mal pripravit v uz aj tak slusnom casovom tlaku nezacina o pol desiatej, ale o ubohu hodinku skor. Co dodat, crta sa mi den - blbec, ale zatial vykryvam.
V takychto dnoch zakonite prichadzaju este dalsie drobnosti, ktore na pohode velmi nepridaju. Stale sa mi nieco dosieralo na technike, ale aspon som len nesedel na zadku a nezaspaval za monotonneho brbotania speakrov. Lamalo ma teda poriadne, ale vzdy ma strhlo pri kazdej zmene v intonacii hlasu. Ani slinka blazenosti si nestihla najst cesticku von.
Aspon zakalene oko sa tu dokaze potesit pohladom na zopar peknych usporiadateliek, ale estetika tu hned aj konci. Pohlad do zrkadla na toalete ma tiez nenaplna nadsenim a extatickymi pocitmi, na to som si vsak uz zvykol.
Mozno si nahodny citatel hovori, aky ma zmysel tento text? Celkom jednoznacny: nezachrapat priamo uprostred seminara ako sa to stalo jednemu mojmu byvalemu kolegovi. Ja mam nastastie oproti nemu posunuty prah zodpovednosti. Snad len tak na pobavenie v kratkosti rozpoviem. Typek robil jednu z tych nezazivnych celodennych konferencii v najlepsom bratislavskom hoteli, ktory je zaroven nasim najlepsim klientom. Lamalo ho podobne ako mna dnes az na to, ze on napokon podlahol. Vtip je ale v tom, ze klient si ho nastastie s pobavenim zoparkrat odfotil pri odchode na coffee break. No a prave pocas prestavky, ked vsetci ucastnici zadelovali kavicku a sweeties sa mily kolega zobudil a mierne dezorientovany zacal balit techniku (ozvucenie a tak) na co vstupil organizator... Nastastie to zobral s humorom a este nam do firmy poslal peknu fotodokumentaciu.
Akcia za chvilu konci a s nou aj tento clanocek. Porusil som aj svoj zavazok pisat s diakritikou, jednoducho nemam chut si nieco dnes este komplikovat. Desat hodin v stave pracovnej polohibernacie uplne stacilo a pisanie mi to pomohlo v zdravi prezit.
utorok 27. novembra 2007
NEXT LIFE VISUAL
V sobotu som konečne prekonal svoju niekoľkotýždňovú kultúrnu abstinenciu. Mr. Galganescu ma už s týždňovým predstihom upozorňoval na akciu NEXT LIFE VISUAL v bratislavskom A4_zero space, čo je vlastne bývalý legendárny V-klub (pre mňa je to naozaj len legenda, keďže fakt ešte tak starý nie som).
Bola to pre mňa v podstate len taká alternatíva k nejakej žúrke. Už som chronicky potreboval prevetrať hlavu, pretože alternácia prostredníctvom klávesnice je síce na určitú dobu fajn, ale môj chrbát, keby mohol, nakopal by ma do zadku (nie som zase ani najmladší:).
Prišli sme tak fajne, že práve skončila projekcia Abstraktná filmová avantgarda a hlavná časť programu ešte nezačala. No čo budeme riešiť? Ciga, za kilečko sme si dali pacnúť na končatiny jednodňovú tetovačku, ktorá nás oprávňovala ku vstupu a ešte sme sa mohli cítiť drsne a šup na pivečko. Tým sme samozrejme prešvihli Hudbu snú, ale čo oko nevidí to srdce nebolí a ja som sa v živote dokázal vyrovnať aj s väčšími stratami.
Prišli sme tak akurát, aby sme vychytali projekt Anymade. Nooo, bolo to celkom v pohode, ale aby som bol celkom úprimný mne tam chýbala väčšia previazanosť vizuálnej stránky s hudbou. Teda ono to tam bolo, ale na inej úrovni než by sadlo mne. Mal som z toho skôr dojem, že je to taká snaha o umeleckú inováciu tým, že vizuálny efekt just! nepríde vtedy, keď by ho človek logicky očakával v súvislosti s hudbou. Snáď som v tomto príliš konvenčný alebo dokonca umelecký ignorant, ale mne to proste kazilo dojem. Na druhej strane oceňujem nápad s trojprojekciou, pri ktorej jednotlivé obrazy (do určitej miery) "sledovali" jednotlivé hudobné línie. Časom sa však stávali monotónnymi natoľko, až som pocítil nutkavú potrebu oživiť to ďalším pivom.
Nasledovala VJ Věra Lukášová, ale celkom úprimne ma to totálne nezaujalo. Galgan a Nota si to poslušne odsedeli, tak snáď oni nejaké postrehy poskytnú. Ja som bol v tej chvíli strašný rebel a s červenými očami a fľašou v ruke som sa motal okolo.
Bola to pre mňa v podstate len taká alternatíva k nejakej žúrke. Už som chronicky potreboval prevetrať hlavu, pretože alternácia prostredníctvom klávesnice je síce na určitú dobu fajn, ale môj chrbát, keby mohol, nakopal by ma do zadku (nie som zase ani najmladší:).
Prišli sme tak fajne, že práve skončila projekcia Abstraktná filmová avantgarda a hlavná časť programu ešte nezačala. No čo budeme riešiť? Ciga, za kilečko sme si dali pacnúť na končatiny jednodňovú tetovačku, ktorá nás oprávňovala ku vstupu a ešte sme sa mohli cítiť drsne a šup na pivečko. Tým sme samozrejme prešvihli Hudbu snú, ale čo oko nevidí to srdce nebolí a ja som sa v živote dokázal vyrovnať aj s väčšími stratami.
Prišli sme tak akurát, aby sme vychytali projekt Anymade. Nooo, bolo to celkom v pohode, ale aby som bol celkom úprimný mne tam chýbala väčšia previazanosť vizuálnej stránky s hudbou. Teda ono to tam bolo, ale na inej úrovni než by sadlo mne. Mal som z toho skôr dojem, že je to taká snaha o umeleckú inováciu tým, že vizuálny efekt just! nepríde vtedy, keď by ho človek logicky očakával v súvislosti s hudbou. Snáď som v tomto príliš konvenčný alebo dokonca umelecký ignorant, ale mne to proste kazilo dojem. Na druhej strane oceňujem nápad s trojprojekciou, pri ktorej jednotlivé obrazy (do určitej miery) "sledovali" jednotlivé hudobné línie. Časom sa však stávali monotónnymi natoľko, až som pocítil nutkavú potrebu oživiť to ďalším pivom.
Nasledovala VJ Věra Lukášová, ale celkom úprimne ma to totálne nezaujalo. Galgan a Nota si to poslušne odsedeli, tak snáď oni nejaké postrehy poskytnú. Ja som bol v tej chvíli strašný rebel a s červenými očami a fľašou v ruke som sa motal okolo.
Potom to však prišlo! Až mi nestačili praskať ďalšie žilky. Projekt OPUKA (D. Urbanec_vizuál a R. Herold_hudba) z českého Zlína do bodky splnil moje predstavy o kvalitnom VJ-ingu. Naozaj to nechcem opisovať, snáď len spomeniem sekvenciu s fotkami ruky v najrôznejších prostrediach, ktoré sa prelínali v rytme hudby a celé dokopy to dávalo absolútny zmysel. Veľmi ťažko sa to dá popísať slovami, moje schopnosti na to nestačia. Skúste si predstaviť scratching s autami a ľuďmi na ceste... no paráda. Celé to bolo také, no asi najlepší je výraz, ktorý som nežne zašepkal môjmu susedovi do uška počas performance_Hypnotizing! V tomto prípade platí jednoznačne staré známe lepšie raz vidieť (a počuť) ako stokrát čítať a tak odporúčam checknúť aspoň link na ich stránku.
Celé toto teátro pokračovalo aj nasledujúci deň, ale keďže ja som hrozne pracovitý a v nedeľu obzvlášť, musel som si to nechať ujsť. Toľko môj kultúrny reštart a nabudúce snáď aj niečo šťavnatejšie a pohybovejšie príde, ale dobre bolo aj takto.
Celé toto teátro pokračovalo aj nasledujúci deň, ale keďže ja som hrozne pracovitý a v nedeľu obzvlášť, musel som si to nechať ujsť. Toľko môj kultúrny reštart a nabudúce snáď aj niečo šťavnatejšie a pohybovejšie príde, ale dobre bolo aj takto.
sobota 24. novembra 2007
Generačný dialóg
"Už by si mal konečne začať niečo robiť. Stále sa len flákaš a vymýšľaš somariny, ale aby si spravil niečo poriadne, to ťa ani nenapadne. Ak si kurva myslíš, že zo mňa zase vytiahneš nejaké peniaze, to si radšej rovno zober poriadne kladivo a vytlč si to z hlavy. Preber sa už! Máš dvadsaťosem rokov a čo si dosiahol?"
"Ehm, len tak mimochodom mám už dvadsaťdeväť... pekných pár mesiacov. A to, že nerobím to, čo si si ty predstavoval ešte neznamená, že sa flákam. Mám proste iné záujmy ako sa len naháňať za prachami, zbuchnúť prvú buchtu, ktorá sa mi pripletie do cesty, kúpiť si blbé auto, zobrať hypotéku, aby som nasledujúcich tridsať rokov nemohol pohnúť zadkom a raz za rok stupídnu dovolenku v Chorvátsku, ak mi teda zostanú nejaké bubáky. To ma jednoducho absolútne neláka. Nikdy nehovor nikdy, ale momentálne mám úplne iné prioroty."
"Tak to by ma zaujímalo aké sú tie tvoje priority?! Ožierať sa a bohviečo ešte?"
"Tvoj problém je hlavne v tom, že potrebuješ mať všetko nalinajkované. Ak si donútený improvizovať okamžite prepadáš panike a hneď začneš hľadať chyby na všetkom a na všetkých okolo. Je jednoduchšie zhodiť niekoho iného, poukázať na jeho nedostatky, ako dokázať vlastnú schopnosť zvládnuť neočakávanú situáciu."
"Čo tu trepeš hovadiny? Nevieš o živote vôbec nič a chceš ma poučovať? Čo si ty v živote dosiahol, že tu chceš rozdávať rozumy? Ja som sa musel starať o rodinu, teda aj o teba, ak si to neuvedomuješ. Kto ťa živil? Kto ti kupoval oblečenie, posraný bicikel a vôbec všetko?"
"Checheche (akože smiech)... Vidíš, práve o tom som hovoril. Prvé čo si urobil bolo, že si ma začal zhadzovať. Pozri, ja ti vôbec neberiem tvoje zásluhy ani to, že si sa o nás staral, aj keď je otázka, či je prejav rodičovskej lásky formou peňazí tým najlepším, čo si nám mohol poskytnúť. Ale to rozoberať nechcem. Chápeš, že presne tomuto sa ja chcem vyhnúť? Nechcem splodiť deti len preto, že sa to odomňa očakáva a potom im vyčítať, že nespĺňajú moje predstavy o živote. Ak to tak budem časom cítiť a bude s kým, tak potom prosím. Ale teraz k tomu nemám najmenší dôvod."
"Ibaže chlapče, toto si budeš hovoriť donekonečna, až si zrazu uvedomíš, že už je neskoro. Niekedy treba robiť aj veci, ktoré ti nie sú celkom po chuti. Pohodlnosťou nikdy nič nedosiahneš. Len problémy a ich prekonávanie ťa dokážu niekam posunúť."
"To máš určite pravdu, ale prečo by som si tie problémy mal sám vytvárať? Takisto chcem niečo dosiahnuť a možno je to v konečnom dôsledku to isté alebo veľmi podobné tvojim cieľom. Ja som si však zvolil inú cestu, ako sa k tomu dopracovať. Systém, ktorý mi ty vnucuješ je založený na egu a zarábaní peňazí, ktoré by ho mali uspokojiť. Lenže peniaze by mali byť prostriedkom a nie samotným cieľom. V tom je zásadný rozdiel."
"Chceš mi tým snáď povedať, že ja robím všetko pre peniaze? To nemôžeš myslieť vážne... Tak mi vysvetli, keď si taký hrozne nezávislý, prečo za mnou stále chodíš a pítaš tie nepotrebné prachy? Tak teda choď do obchodu bez nich a môžeš im to skúsiť vysvetliť, že ich predsa nepotrebujú, hehehe..."
"Stále vyťahuješ to, že som si od teba párkrát chcel požičať - a to zdôrazňujem - na veci, ktoré mi mali pomôcť realizovať určité predstavy. Aj to vždy buď neúspešne alebo som si musel vypočuť tvoje ubíjajúce kázania. Skôr by si mi požičal na auto, ktoré nijak zvlášť nepotrebujem, ako na niečo pre mňa síce zmysluplné, čo ale tebe nič nehovorí a ani nechceš počúvať dôvody, prečo to ja potrebujem."
"Tak choď do hociktorej banky a uvidíš, že ani im sa to nebude zdať zmysluplné."
"To máš pravdu, ale ich prvotným a jediným cieľom je zase len zarábať prašule a nezaujíma ich uspokojovanie iných potrieb. Ale teraz vlastne vôbec nechápem prečo sa o tomto bavíme. Ja od teba nič nepítam. To si len ty hneď s tým vyrukoval zrejme preto, aby si od začiatku mal argumenty proti mne a pritom na to nemáš žiadny dôvod. Ja som ťa prišiel len navštíviť a pokúsiť sa urovnať nejaké veci. Aby som nezabudol... chcel som ti vrátiť peniaze, ktoré si mi minule požičal..."
"Ehm, len tak mimochodom mám už dvadsaťdeväť... pekných pár mesiacov. A to, že nerobím to, čo si si ty predstavoval ešte neznamená, že sa flákam. Mám proste iné záujmy ako sa len naháňať za prachami, zbuchnúť prvú buchtu, ktorá sa mi pripletie do cesty, kúpiť si blbé auto, zobrať hypotéku, aby som nasledujúcich tridsať rokov nemohol pohnúť zadkom a raz za rok stupídnu dovolenku v Chorvátsku, ak mi teda zostanú nejaké bubáky. To ma jednoducho absolútne neláka. Nikdy nehovor nikdy, ale momentálne mám úplne iné prioroty."
"Tak to by ma zaujímalo aké sú tie tvoje priority?! Ožierať sa a bohviečo ešte?"
"Tvoj problém je hlavne v tom, že potrebuješ mať všetko nalinajkované. Ak si donútený improvizovať okamžite prepadáš panike a hneď začneš hľadať chyby na všetkom a na všetkých okolo. Je jednoduchšie zhodiť niekoho iného, poukázať na jeho nedostatky, ako dokázať vlastnú schopnosť zvládnuť neočakávanú situáciu."
"Čo tu trepeš hovadiny? Nevieš o živote vôbec nič a chceš ma poučovať? Čo si ty v živote dosiahol, že tu chceš rozdávať rozumy? Ja som sa musel starať o rodinu, teda aj o teba, ak si to neuvedomuješ. Kto ťa živil? Kto ti kupoval oblečenie, posraný bicikel a vôbec všetko?"
"Checheche (akože smiech)... Vidíš, práve o tom som hovoril. Prvé čo si urobil bolo, že si ma začal zhadzovať. Pozri, ja ti vôbec neberiem tvoje zásluhy ani to, že si sa o nás staral, aj keď je otázka, či je prejav rodičovskej lásky formou peňazí tým najlepším, čo si nám mohol poskytnúť. Ale to rozoberať nechcem. Chápeš, že presne tomuto sa ja chcem vyhnúť? Nechcem splodiť deti len preto, že sa to odomňa očakáva a potom im vyčítať, že nespĺňajú moje predstavy o živote. Ak to tak budem časom cítiť a bude s kým, tak potom prosím. Ale teraz k tomu nemám najmenší dôvod."
"Ibaže chlapče, toto si budeš hovoriť donekonečna, až si zrazu uvedomíš, že už je neskoro. Niekedy treba robiť aj veci, ktoré ti nie sú celkom po chuti. Pohodlnosťou nikdy nič nedosiahneš. Len problémy a ich prekonávanie ťa dokážu niekam posunúť."
"To máš určite pravdu, ale prečo by som si tie problémy mal sám vytvárať? Takisto chcem niečo dosiahnuť a možno je to v konečnom dôsledku to isté alebo veľmi podobné tvojim cieľom. Ja som si však zvolil inú cestu, ako sa k tomu dopracovať. Systém, ktorý mi ty vnucuješ je založený na egu a zarábaní peňazí, ktoré by ho mali uspokojiť. Lenže peniaze by mali byť prostriedkom a nie samotným cieľom. V tom je zásadný rozdiel."
"Chceš mi tým snáď povedať, že ja robím všetko pre peniaze? To nemôžeš myslieť vážne... Tak mi vysvetli, keď si taký hrozne nezávislý, prečo za mnou stále chodíš a pítaš tie nepotrebné prachy? Tak teda choď do obchodu bez nich a môžeš im to skúsiť vysvetliť, že ich predsa nepotrebujú, hehehe..."
"Stále vyťahuješ to, že som si od teba párkrát chcel požičať - a to zdôrazňujem - na veci, ktoré mi mali pomôcť realizovať určité predstavy. Aj to vždy buď neúspešne alebo som si musel vypočuť tvoje ubíjajúce kázania. Skôr by si mi požičal na auto, ktoré nijak zvlášť nepotrebujem, ako na niečo pre mňa síce zmysluplné, čo ale tebe nič nehovorí a ani nechceš počúvať dôvody, prečo to ja potrebujem."
"Tak choď do hociktorej banky a uvidíš, že ani im sa to nebude zdať zmysluplné."
"To máš pravdu, ale ich prvotným a jediným cieľom je zase len zarábať prašule a nezaujíma ich uspokojovanie iných potrieb. Ale teraz vlastne vôbec nechápem prečo sa o tomto bavíme. Ja od teba nič nepítam. To si len ty hneď s tým vyrukoval zrejme preto, aby si od začiatku mal argumenty proti mne a pritom na to nemáš žiadny dôvod. Ja som ťa prišiel len navštíviť a pokúsiť sa urovnať nejaké veci. Aby som nezabudol... chcel som ti vrátiť peniaze, ktoré si mi minule požičal..."
nedeľa 18. novembra 2007
Pekelne hody
Prezivam si momentalne jedno zo svojich temnejsich obdobi. Zavoj nevedomosti sa volne vznasal nad mojou hlavou a celkom uspesne som sa mu dokazal vyhybat. Ked uz hrozilo, ze na mna zlahka dosadne pozbieral som vsetky sily a odfukol ho zase do vysky. Stale vsak zostaval v dohlade a bolo mi jasne, ze raz pride chvila, ked sa s tym budem musiet vysporiadat radikalnejsie. A ta chvila sa nebezpecne priblizila a v rozhodujucom momente som rezignoval a nechal ho na seba padnut.
Vedomie sa mi zamlzilo a na urcity cas stracam orientaciu. Zufalo metam rucickami, nozickami, zatvaram oci v beznadejnej snahe vsugerovat si, ze to je len zly sen. Dufam, ze ked ich otvorim bude to vsetko prec. Dezorientovane pobehujem hore-dolu a stupam do vsetkeho co sa mi pripletie do cesty. Sklanam sa k zemi, aby som sa zachytil jedineho pevneho bodu, ktory citim. Nadvihavam vsetky predmety, ktore sa tu nachadzaju a zistujem, ze sa pod nimi objavuju vsetky nedoriesene otazky a problemy mojho zivota. Vyskakuju na mna z primitivnych plytkych hrobov, utocia a prudko sa zahryzavaju do mojho vedomia. Nahlodavaju moje ego a ono krici v zufalej snahe prehlusit kvilenie tychto zombie.
Pomooooc! Zachrante ma niekto! Prosim o milost, plazim sa v prachu a srackach, ale cim viac sa metam, tym brutalnejsi je ich utok. Toto nemozem v zdravi prezit. Konecne upadam do v tej chvili oslobodzujuceho nevedomia...
Otvaram oci, zlahka precitam a rozmyslam co sa vlastne stalo a kde to som. Prezeram si svoje JA ako jedlo neznameho zlozenia a nevabneho vzhladu na tanieri. Zacnem sa rozhliadat a zistujem, ze s precitajucim vedomim sa zacinaju zjavovat aj demoni, ako ked za plneho slnecneho ziarenia premietate projekciu a postupne sa miestnost zatemnuje az do uplnej tmy. Ocividne by radi pokracovali v hostine. Zrychluje sa mi dych a mam pocit, ze mi od uzkosti vynechava srdce.
A zrazu zablesk! Co to bolo? V zlomku sekundy obsahujucom nekonecno bolo vsetko take jasne a ja som pochopil. Pocit uvolnenia a smiech. Ano, vsetko je to len ukrutne realisticka projekcia, do ktorej som sa prilis vzil. Nechavam ju vsak bezat a dalej sledujem - teraz uz nezucastnene - pekelne hody. Nic ma neboli, citim sa fantasticky. Pozorujem tych strasiakov z podvedomia ako lacne trhaju kusy tej nekulinarskej speciality. Zeru priamo zo zeme, mliaskaju a kusy hnusu im lietaju od nechutnych tlam. Pozeram na to ako na tretotriedny horor a je mi to skor smiesne, ako by mi to nahanalo strach.
Prestava ma to bavit a tak zo seba strhavam ten cierny zavoj a zakryvam nim to divadlo. Viem, ze to bude mat este mnoho pokracovani, ako spravny "krvak", ale snad uz budem lepsie pripraveny. Potravy pre tie prisery je este stale dost. Pozieraci ega sa maju urcite na co tesit, ale ja uz v tom hrat nebudem...
Vedomie sa mi zamlzilo a na urcity cas stracam orientaciu. Zufalo metam rucickami, nozickami, zatvaram oci v beznadejnej snahe vsugerovat si, ze to je len zly sen. Dufam, ze ked ich otvorim bude to vsetko prec. Dezorientovane pobehujem hore-dolu a stupam do vsetkeho co sa mi pripletie do cesty. Sklanam sa k zemi, aby som sa zachytil jedineho pevneho bodu, ktory citim. Nadvihavam vsetky predmety, ktore sa tu nachadzaju a zistujem, ze sa pod nimi objavuju vsetky nedoriesene otazky a problemy mojho zivota. Vyskakuju na mna z primitivnych plytkych hrobov, utocia a prudko sa zahryzavaju do mojho vedomia. Nahlodavaju moje ego a ono krici v zufalej snahe prehlusit kvilenie tychto zombie.
Pomooooc! Zachrante ma niekto! Prosim o milost, plazim sa v prachu a srackach, ale cim viac sa metam, tym brutalnejsi je ich utok. Toto nemozem v zdravi prezit. Konecne upadam do v tej chvili oslobodzujuceho nevedomia...
Otvaram oci, zlahka precitam a rozmyslam co sa vlastne stalo a kde to som. Prezeram si svoje JA ako jedlo neznameho zlozenia a nevabneho vzhladu na tanieri. Zacnem sa rozhliadat a zistujem, ze s precitajucim vedomim sa zacinaju zjavovat aj demoni, ako ked za plneho slnecneho ziarenia premietate projekciu a postupne sa miestnost zatemnuje az do uplnej tmy. Ocividne by radi pokracovali v hostine. Zrychluje sa mi dych a mam pocit, ze mi od uzkosti vynechava srdce.
A zrazu zablesk! Co to bolo? V zlomku sekundy obsahujucom nekonecno bolo vsetko take jasne a ja som pochopil. Pocit uvolnenia a smiech. Ano, vsetko je to len ukrutne realisticka projekcia, do ktorej som sa prilis vzil. Nechavam ju vsak bezat a dalej sledujem - teraz uz nezucastnene - pekelne hody. Nic ma neboli, citim sa fantasticky. Pozorujem tych strasiakov z podvedomia ako lacne trhaju kusy tej nekulinarskej speciality. Zeru priamo zo zeme, mliaskaju a kusy hnusu im lietaju od nechutnych tlam. Pozeram na to ako na tretotriedny horor a je mi to skor smiesne, ako by mi to nahanalo strach.
Prestava ma to bavit a tak zo seba strhavam ten cierny zavoj a zakryvam nim to divadlo. Viem, ze to bude mat este mnoho pokracovani, ako spravny "krvak", ale snad uz budem lepsie pripraveny. Potravy pre tie prisery je este stale dost. Pozieraci ega sa maju urcite na co tesit, ale ja uz v tom hrat nebudem...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)