Wilsonic reflection II.

Sobota. Vstávam už okolo jednej, pol druhej. Zdá sa mi to veľmi skoro na to, čo všetko mám za sebou a moje telo má tiež problémy s ladnosťou pohybov. Sám seba prekvapím jednou vecou, ale už som zabudol akou, čo ma vôbec neprekvapuje. Xyllvinka naša má zrovna narodky a tak sa tá festivalová sobotná medzifáza odohráva v duchu sektu s ovocím, čo bolo asi nielen na moje stavy ideálnym riešením. Len škoda, že sme ani nestihli pohár dopiť a už sme upaľovali do sadu na frisbee. Človeku sa síce vtedy príliš športovať nechce, ale zasa viem, že pohyb mi len prospeje. Potom už len ľahká večera, zopár radlerov, telefonátov a krokov a Wilsonic part 2 môže začať. Midi Lidi, o ktorých som písal pred nedávnom sme nechali odohrať bez našej priamej prítomnosti a dorazili sme až na poľskú Noviku. Pekné to bolo, ale na môj vkus a momentálne rozpoloženie príliš melancholické a zasnené. Preto som dal prednosť medzistageovej komunikácii a potom rusákom EU + Galun. Ich technika je takmer totožná s Beardymanom, lenže rýchlosťou sa príliš rovnať nemohli. Zato rýchlosť s akou podnikal kamarát Pjotr nálety na bar, pričom ja som sa dostal do úlohy kopilota, bola nadzvuková. Taká kombinácia z núdze – hruška/pivo – sa zrazu stala celonočným štandardom. Radšej by som sa pochválil tým, že som nevypil ani kvapku alkoholu, ale keď ja som taký pravdovravný. Proste som sa ožral, ale celý večer som sa správal sporiadane ako dáma na úrovni a kto by tvrdil opak je obyčajná papľuha klamárska.

Aby toho betboxu nebolo dosť, hneď po týchto Rusoch vyskočil na pódium pre zmenu Bulhar. A to vám poviem bol to fukot. Tentoraz bez použitia ďalších mašiniek, iba s mikrofónom. Skutočne respect za tú zhruba polhodinu master Skiller. Kua, to chce ďalšie kolo... alebo radšej rovno dve a šupito na Little Dragon. Po minuloročnom vystúpení úžasných Koop sa nám tentoraz predstavila charizmatická speváčka Yukimi Nagano v tejto novej švédskej zostave. Tu sme mali malú hudobnú nezhodu s Galganom. Ja som mal z toho vystúpenia dojem, že celé je to založené na výbornom hlase Yukimi. Naopak Galgan tvrdil, že v Koop bola oveľa výraznejšia. Tak som nad tým chvíľu rozmýšľal a prišiel som na to, že sme asi mali pravdu obaja. Terajší projekt je totiž podľa mňa podstatne hudobne nevýraznejší ako bol Koop a celé to zachraňovala práve speváčka. Pre lepšie pochopenie, domnievam sa, že v Koop sa vokálna a inštrumentálna zložka ako keby hecovali, kdežto v Little Dragon bola hudba len podmazom pre spev. To je samozrejme prehnané, vôbec to nebolo zlé, proste minuloroční Koop boli o triedu lepší.

Čas zrazu bežal podozrivo rýchlo, aspoň z dnešného pohľadu. Ani neviem ako, zrazu stáli na pódiu Bonobo. On je to v skutočnosti, ak sa nemýlim, predovšetkým jeden človek menom Simon Green, ktorý však dorazil s osemčlennou kapelou. Bolo to perfektné možno aj preto, že to znelo menej elektronicky (prekvapivé pri ôsmich hudobníkoch, že?). Každopádne, hudba takto získala nový rozmer a ani mi nevadilo, že súčasná hitovka Nightlite, ktorú naspievala spolu s Bonobo Bajka nemala taký drive a pôsobila omnoho zasnenejšie. To som však pôsobil aj ja, ak môžem takto poeticky nazvať moje stavy „medzi nebom a zemou“.

Môj osobný prefer-list sa pekne krásne rozpúšťal v alkoholových výparoch. Na Flying Lotus a DJ Kentara si ešte spomínam, ale či som ešte videl aj Various Production prípadne niečo ďalšie neviem. Znie to trochu blbo, akože „kultúrne vyžitie na úrovni“, ale jedno viem určite: bavil som sa až do rána excelentne. Postretal som kopec známych, ktorých som nevidel aj celé roky, ani chvíľu som sa necítil out a všetko som si užíval. A že som sa pri tom sepálil? Nie je to prvý ani posledný krát a pokiaľ by to vždy dopadlo takto, že som nepocítil ani náznak nevoľnosti alebo poopičných stavov, iba poriadnu únavu, aká paráda by to bola?! A hlavne nechlastám každý týždeň, tak ma nechajte. Neviem, prečo do mňa stále vŕtate? Mám to všetko pod kontrolou a kedykoľvek môžem bez zaváhania prestať. Už len poslednú hrušku a tri pivá... Dajte tú sieť zo mňa dole, k:k:tííí!!!

Wilsonic reflection I.

Pokračujem tam, kde som naposledy skončil aspoň čo sa chronológie týka. Dnes mi až tak nezadrbáva, to ale považujem skôr za nedostatok. Sedím na tom úžasnom ministerstve, riadim celý rezort a riťolezi si končatiny lámu, len aby sa mi zavďačili. Strhávam sa z mikrospánkov, ktoré ma lámu so zvyšujúcou sa frekvenciou a okamžite podávam demisiu; radšej idem zhodnotiť posledný víkend. A veruže je čo.

Celý sa pochopiteľne niesol v znamení Wilsonicu a ten by mal reflektovať budúcnosť. Dúfam, že to nebude platiť doslova, pretože pre môj život by to značilo protialkoholické liečenie, zdecimované telo, ale aj trvale extatické pocity. To by bola úplná tragédia cítiť sa stále skvele a byť pri tom rozbitý na sračky, ak sa nemýlim.

Naša suita čítajúca päť kusov (dvaja krásni, dvaja vtipní a ja) dorazila k divadlu Aréna okolo deviatej, takže bolo jasné, že projekt Dublicate z Litvy už nevychytám. Po zistení, že ten nevábny rad pred bránou je skutočne určený aj nám som začal pochybovať, či stihnem vôbec niečo. Ja sa nezvyknem veľmi predbiehať a asi by som sa tým ani nemal chváliť, ale tentoraz sa nám akosi záhadne podarilo dostať niekde do prvej štvrtiny. V podstate som to len tak na drzovku skúsil a keďže ani po pripojení sa ostatných nikto neprotestoval, boli sme vnútri za chvíľu. To už na Club stage blbol Batcha de Mental, tuzemský one-man projekt, ktorý je najlepšie charakterizovaný vlastným menom. Uletená kombinácia všetkého možného od dubstepu po industrial, od ľudoviek cez Team až po slovenskú hymnu. No čo viac o tom? Proste bača z psychiatrie.

Bol to čas potrebný na vstrebanie a privyknutie si na prostredie, keďže aj tento rok prišlo k zmene festivalového areálu. Tu by som sa trochu pristavil a vyjadril rešpekt organizátorom najmä po tom, ako som si dnes prečítal článok a rozhovor s Tiborom Holodom. Dodávateľ veľkokapacitných stanov z Nemecka totiž dodal tieto o deň neskôr ako mal a všetko sa stihlo absolútne na poslednú chvíľu. Preto aj boli vymenené „stejdže“ Wilsonic.live (WL) a Wilsonic.club (WC:). Každopádne, zabezpečili týmto festival aj pred nepriaznivým počasím a aj ich umiestnenie na plochu parkoviska poskytlo komfortnejšie prostredie ako mokrá tráva a blatko na nožičkách do výšky kolien.

Úvodná hodinka ubehla a ja som sa potreboval trochu nabudiť, keďže som mal za sebou aj pred sebou ťažkú noc a pracovný deň. Na uvoľnenie stuhnutého svalstva mám zaručený recept a keď mi doktor Galgan naordinoval medicínku (a pilulky to nie sú), ktorú som zapil pivom, už bolo lepšie. To sa však už na vystúpenie pripravovali moji tajní favoriti Christian Prommer´s Drum Lesson a nesklamali, práve naopak. Zmes džezu, samby a vôbec latino prvkov, chytľavej rytmiky a v neposlednom rade sálajúcej radosti z hrania ma totálne strhli a v podstate nepustili až do rána bieleho. Všetko mi v podstate tak pekne nadväzovalo a ja som nemusel nič moc riešiť. Perfektnou pomôckou bol mobil.guide, čiže program a ostatné podstatné info priamo v telefóne. Sám mám teraz trochu pocit, ako keby som písal sériu oslavných článkov na organizáciu Wilsonicu, ale faktom zostáva, že netreba stále len kritizovať.

Vnímanie reality sa stávalo s plynúcim časom mierne mlhavejšie alebo skôr uvoľnenejšie, dievčatá už tak krásne ešte krajšie a dokonca aj sám som sa cítil nejaký čačanejší:). Moje rogalo si to plachtilo po areále nainfikované rytmom. Deadbeat, Beardyman, Nôze, Skream, cesta domov, dream. Šlo to rýchlo:). Nechce sa mi tu popisovať jednotlivé vystúpenia, len tak v skratke. Beardymanov rýchly beatbox so samplerom som poznal už z videí na Youtube, ale naživo je to fakt sila. Je jasné, že sa to nedá robiť dve hodiny v kuse, ale aj tá polhodina bola strhujúca. Po ňom maskoti festivalu, ktorí s ním vlastne vyrástli, francúzsky Nôze mali byť vyvrcholením piatkovej noci na WL. Oproti minulým ročníkom tomu niečo chýbalo, možno moment prekvapenia alebo práve naopak? Ľudia sa chytali hlavne na staré tracky. Sami pôsobili bez šťavy možno aj kvôli neúčasti Dani Siciliano, ktorá mala ich vystúpenie doplniť. DJ Skream znamenal rituálne vítanie nového dňa s chytľavkami, ktoré na niektorých ešte dodnes zanechali následky. Ako Nota napísala: tu tu tu tu tu tuuuuu tuuuuu tuuuuu tuuuuu, no veď určite viete o čo ide:).

Jéj, a ešte by som rád spomenul jediného interpreta, ktorého som videl v Aréne dlhšie ako päť minút. Boli to dvaja Rusi Mujuice, tak trochu pózeri oscilujúci medzi zvukom á la Radiohead, Aphex Twin a určite mnohými ďalšími, ale na tom prvom sme sa zhodli aj s Jimmym, takže na tom niečo bude.

Piatková noc sa pre nás definitívne končila hoci nejaké dídžejské sety ešte pokračovali. Ja osobne som mal za sebou takmer 48 hodín bez spánku, ale keďže všetci dobre vedia, aký som drsňák a ja som nikoho nechcel sklamať, bol som dokonca ochotný odšliapať nejaký kilometer do centra na električku namiesto taxíka a ešte sa prípadne pobiť s vodičom električky kvôli hnusnému richmenu. Chlapík síce aj pribehol, ale keď zbadal môj napnutý biceps a veľké zuby radšej stiahol chvost a odviezol nás kam treba. Mám na to aj svedkov, tak láskavo nepochybujte;-).

kokos, nee!?!

Vodafak?! Hééj, dnes nám začína Wilsonic, vlastne on už aj pomaly začal a moje dojmy sú také divotvorné. Rozjebaný som tak doslova, že toto silné pejoratívum ani do úvodzoviek nemôžem zamknúť aby deti nestrašilo. Hodina a pol spánku-nespánku po všakovakých gymnastických, vzpieračských a hereckých výkonoch pripravila ideálne podmienky pre tie podivuhodné stavy mojej mysle. Pri nich sa moja fyzická existencia obmedzuje na minimum činností a v mentálnej rovine sa prejavuje môj mozog ako zvláštny stratég. Obvody zabezpečujúce racionálne a logické uvažovanie sú postavené do prvej línie v boji proti únave a je takmer isté, že tieto jednotky budú nemilosrdne zmasakrované. Hlavne keď aj zmorené telo žobroní o trochu úcty a oddychu až sa trasie. A ja si to elegantne šiniem autom na jedno také ministerstvo a milá pani, ktorá sa ma snaží navigovať nemôže tušiť a tobôž chápať tie sekundové výpadky mojej koncentrácie spôsobujúce krúženie okolo ministerstva, ako taký dravec, ibaže v mojom prípade ide o iného vtáka. Každý vták však raz musí pristáť.

A potom v takom tom príjemnom rozpoložení, kedy zo záhadných príčin dokážem vtipkovať aj s tetami z ministerstiev na najnemožnejšie témy (asi to bude tým zničeným ráciom) sa musím niekoľko krát vrátiť do auta pre ďalšiu vec, ktorú som zabudol, pretože som jednoducho out a prácu robím v automatickom móde. A tak vravím tetuške, že „kto nemá v hlave ten má v nohách“ a dnes predstavujem exemplárny prípad tejto sedliackej pravdy. Všetko však beriem s takým nadhľadom, aký mi racionalita nikdy nepovolí. Som dáky rozkokošený a ani tlačovka s pánom premiérom mojim milovaným ma nedokáže strhnúť k zemi. Užívam si svoje stavy, v ktorých to nudné ustupuje bujnejúcej kreativite. Tak dlho sa trápim s inšpiráciou a tak strašne chcem byť uvoľnený a tvorivý a nič no a zrazu vybublávajú na povrch nápady a celé vetné konštrukcie jedna za druhou v takomto zvláštnom rozpoložení.

Úplne cítim, ako mi únava rysuje temné kruhy okolo očí dehydrujúcim kružidlom a žiadne toaletné bitvy nad umývadlom nedokážu dlhodobo zvrátiť tento stav. Tá potvora sa snaží ešte aj nenápadne zatiahnuť rolety, iba chrabrá zodpovednosť sa dokáže s ňou preťahovať o kontrolu nad mojimi viečkami. Vypatlaný som ako regenerujúca pleťová maska sedemdesiatročnej primadony, ale je to také fajn. Hmmm, dal by som si teraz aj ja na ksicht niečo osviežujúce a nechal sa celý kultivovať. Pustite na mňa stádo divých žien a poďme sa kochať prirodzenou krásou koní. Ale hlava ma bolí ako ďas. Hlavne pri močení.

Tik-tak, tik-tak... za hodinu začína prvá zaujímavá vychytávka, tak je načase zaštopkať si ponožky, vytiahnuť z ochranného obalu najlepšie šušťáky a vyraziť k Dunaju...

„Vodafak madafaka?!!“

„Tejkitízi mejt, enem mi trošilinku yebe. Toš mám taký dojem, že dneskaj bude prča, muhuhahaa....“

W:lson:c: reflecting future... a nie len hudobne

Leto sa nezadržateľne blíži, aj keď podľa počasia by sa dalo povedať, že už nás stihlo prepadnúť od chrbta. Už sa pomaličky stáva tradíciou, že festivalovú sezónu otvára bratislavský Wilsonic. Ten sa začne už tento piatok a potrvá až do skorého nedeľného rána. Povedal som si, že tentoraz si aspoň trošku checknem line-up a interpretov, ktorých buď nepoznám vôbec alebo iba veľmi okrajovo. No kde inde, ako na oficiálnej stránke festivalu? Pôvodne som ani nemal v úmysle niečo k tomu písať, ale jedna vec ma k tomu nakopla. Uvedomil som si totiž, že stránka Wilsonicu absolútne spĺňa moje predstavy o webovej prezentácii festivalu.

V prvom rade je veľmi dobre graficky spracovaná čo sa týka estetickej úrovne, rovnako aj prehľadnosti. Nie som žiaden odborník, ale toto je podľa môjho skromného názoru laika s určitou úrovňou grafického cítenia perfektné spracovanie. Ako som písal: príjemný a pritom výrazný dizajn a maximálne intuitívna orientácia. Zaujalo ma to už pri kupovaní vstupenky. Aj keď na prvý pokus o registráciu a následnú autorizáciu mi „to“ zlyhalo, ale ako sa po konzultácii s kamarátkou – insiderkou ukázalo, zlyhal som ja nesprávnym zadaním mailovej adresy. Po re-registrácii už bolo otázkou maximálne desiatich minút a ticket výhradne na moje meno som si mohol priamo zo stránky pomocou systému Print@Home rovno vytlačiť. Hoci je toto zatiaľ na Slovensku jedinečný spôsob predaja lístkov na festival (v zmysle hesla reflecting future) určite to nie je hlavná príčina môjho dobrého dojmu zo stránky.

Ten som získal najmä po zamýšľanom browsovaní a vyhľadávaní informácií a ukážok interpretov. Po kliknutí na okno line-upu sa totiž ukázalo nejaké ďalšie „googlenie“ ako úplne bezpredmetné. Je prehľadne časovo aj podľa stageov spracovaný (čo samozrejme až taký problém nie je), ale predovšetkým interaktívny. Po kliknutí na ktoréhokoľvek interpreta sa otvorí okno so základnými informáciami relevantnými k Wilsonicu, linky na ich myspace, last.fm profil aj domovskú stránku, ak nejaká je. Okrem toho je pri mnohých k dispozícii hneď pod profilom „youtubácke“ video. Ak som to správne pochopil, vždy sa jedná o záznam živého vystúpenia, takže si potenciálny návštevník môže vytvoriť reálnu predstavu, ako bude vyzerať vystúpenie na fesťáku, čo oceňujem viac, ako očakávania skresľujúce štúdiové nahrávky a videá. Mne to pomohlo utvoriť si určité preferencie, čo chcem určite vidieť a počuť.

Chcel som pôvodne nejaké odporúčania dať aj sem, ale keďže Galgan práve niečo také zavesil u seba a náš vkus, zdá sa, sa vo väčšine zhoduje, odporúčam pozrieť k nemu. Ja len tak sucho vypichnem moje najočakávanejšie vychytávky bez linkovania a pokecov. Tie si pozrite na ospevovanej stránke Wilsonicu:).

Takže čo si určite nenechám ujsť:

Dublicate/LIT, Christian Prommer´s Drum Lesson/D, Beardyman/UK, Nôze/F, Deadbeat/CAN, Laurine Frost vs. Coldfish/HUN (piatok);

Midi Lidi/CZ, Novika/PL, Little Dragon/SWE, Bonobo/UK, Various Production/UK, DJ Kentaro/JPN (sobota).

Ako to už chodí, mnohé z vecí sa kryjú, ale areál Wilsonicu predsa len nie je letisko v Trenčíne, takže sa to určite bude dať zvládnuť. Ja som každopádne duša otvorená a preto som ochotný prijať rôzne spontánne alternatívy spojené s Wilsonicom. Máme sa na čo tešiť a každý ďalší bonus bude len k dobru:)

let´s Enjoy that...