Pokračujem tam, kde som naposledy skončil aspoň čo sa chronológie týka. Dnes mi až tak nezadrbáva, to ale považujem skôr za nedostatok. Sedím na tom úžasnom ministerstve, riadim celý rezort a riťolezi si končatiny lámu, len aby sa mi zavďačili. Strhávam sa z mikrospánkov, ktoré ma lámu so zvyšujúcou sa frekvenciou a okamžite podávam demisiu; radšej idem zhodnotiť posledný víkend. A veruže je čo.
Celý sa pochopiteľne niesol v znamení Wilsonicu a ten by mal reflektovať budúcnosť. Dúfam, že to nebude platiť doslova, pretože pre môj život by to značilo protialkoholické liečenie, zdecimované telo, ale aj trvale extatické pocity. To by bola úplná tragédia cítiť sa stále skvele a byť pri tom rozbitý na sračky, ak sa nemýlim.
Naša suita čítajúca päť kusov (dvaja krásni, dvaja vtipní a ja) dorazila k divadlu Aréna okolo deviatej, takže bolo jasné, že projekt Dublicate z Litvy už nevychytám. Po zistení, že ten nevábny rad pred bránou je skutočne určený aj nám som začal pochybovať, či stihnem vôbec niečo. Ja sa nezvyknem veľmi predbiehať a asi by som sa tým ani nemal chváliť, ale tentoraz sa nám akosi záhadne podarilo dostať niekde do prvej štvrtiny. V podstate som to len tak na drzovku skúsil a keďže ani po pripojení sa ostatných nikto neprotestoval, boli sme vnútri za chvíľu. To už na Club stage blbol Batcha de Mental, tuzemský one-man projekt, ktorý je najlepšie charakterizovaný vlastným menom. Uletená kombinácia všetkého možného od dubstepu po industrial, od ľudoviek cez Team až po slovenskú hymnu. No čo viac o tom? Proste bača z psychiatrie.
Bol to čas potrebný na vstrebanie a privyknutie si na prostredie, keďže aj tento rok prišlo k zmene festivalového areálu. Tu by som sa trochu pristavil a vyjadril rešpekt organizátorom najmä po tom, ako som si dnes prečítal článok a rozhovor s Tiborom Holodom. Dodávateľ veľkokapacitných stanov z Nemecka totiž dodal tieto o deň neskôr ako mal a všetko sa stihlo absolútne na poslednú chvíľu. Preto aj boli vymenené „stejdže“ Wilsonic.live (WL) a Wilsonic.club (WC:). Každopádne, zabezpečili týmto festival aj pred nepriaznivým počasím a aj ich umiestnenie na plochu parkoviska poskytlo komfortnejšie prostredie ako mokrá tráva a blatko na nožičkách do výšky kolien.
Úvodná hodinka ubehla a ja som sa potreboval trochu nabudiť, keďže som mal za sebou aj pred sebou ťažkú noc a pracovný deň. Na uvoľnenie stuhnutého svalstva mám zaručený recept a keď mi doktor Galgan naordinoval medicínku (a pilulky to nie sú), ktorú som zapil pivom, už bolo lepšie. To sa však už na vystúpenie pripravovali moji tajní favoriti Christian Prommer´s Drum Lesson a nesklamali, práve naopak. Zmes džezu, samby a vôbec latino prvkov, chytľavej rytmiky a v neposlednom rade sálajúcej radosti z hrania ma totálne strhli a v podstate nepustili až do rána bieleho. Všetko mi v podstate tak pekne nadväzovalo a ja som nemusel nič moc riešiť. Perfektnou pomôckou bol mobil.guide, čiže program a ostatné podstatné info priamo v telefóne. Sám mám teraz trochu pocit, ako keby som písal sériu oslavných článkov na organizáciu Wilsonicu, ale faktom zostáva, že netreba stále len kritizovať.
Vnímanie reality sa stávalo s plynúcim časom mierne mlhavejšie alebo skôr uvoľnenejšie, dievčatá už tak krásne ešte krajšie a dokonca aj sám som sa cítil nejaký čačanejší:). Moje rogalo si to plachtilo po areále nainfikované rytmom. Deadbeat, Beardyman, Nôze, Skream, cesta domov, dream. Šlo to rýchlo:). Nechce sa mi tu popisovať jednotlivé vystúpenia, len tak v skratke. Beardymanov rýchly beatbox so samplerom som poznal už z videí na Youtube, ale naživo je to fakt sila. Je jasné, že sa to nedá robiť dve hodiny v kuse, ale aj tá polhodina bola strhujúca. Po ňom maskoti festivalu, ktorí s ním vlastne vyrástli, francúzsky Nôze mali byť vyvrcholením piatkovej noci na WL. Oproti minulým ročníkom tomu niečo chýbalo, možno moment prekvapenia alebo práve naopak? Ľudia sa chytali hlavne na staré tracky. Sami pôsobili bez šťavy možno aj kvôli neúčasti Dani Siciliano, ktorá mala ich vystúpenie doplniť. DJ Skream znamenal rituálne vítanie nového dňa s chytľavkami, ktoré na niektorých ešte dodnes zanechali následky. Ako Nota napísala: tu tu tu tu tu tuuuuu tuuuuu tuuuuu tuuuuu, no veď určite viete o čo ide:).
Jéj, a ešte by som rád spomenul jediného interpreta, ktorého som videl v Aréne dlhšie ako päť minút. Boli to dvaja Rusi Mujuice, tak trochu pózeri oscilujúci medzi zvukom á la Radiohead, Aphex Twin a určite mnohými ďalšími, ale na tom prvom sme sa zhodli aj s Jimmym, takže na tom niečo bude.
Piatková noc sa pre nás definitívne končila hoci nejaké dídžejské sety ešte pokračovali. Ja osobne som mal za sebou takmer 48 hodín bez spánku, ale keďže všetci dobre vedia, aký som drsňák a ja som nikoho nechcel sklamať, bol som dokonca ochotný odšliapať nejaký kilometer do centra na električku namiesto taxíka a ešte sa prípadne pobiť s vodičom električky kvôli hnusnému richmenu. Chlapík síce aj pribehol, ale keď zbadal môj napnutý biceps a veľké zuby radšej stiahol chvost a odviezol nás kam treba. Mám na to aj svedkov, tak láskavo nepochybujte;-).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára