Summer trip_Amsterdam a návrat

Po prenajatí bicyklov sme sa cítili ako praví Holanďania. V prvom momente som mal pocit, že sa idem voziť na koze, ale veľmi rýchlo som si zvykol. Švihli sme si to na blind smerom od centra, checkli jediný veterný mlyn široko ďaleko a nakoniec sme zakotvili v parku, v ktorom sa práve konal nejaký detský festival. Všetko pôsobilo veľmi príjemne.

Najazdili sme určite ťažké kilometre a tentoraz nás nohy až tak neboleli, zato prdel som cítil ako po nechcenej návšteve divokej gay party. Už si vážne nespomínam, kde všade sme tento deň jazdili, proste sme sa premávali sem a tam mestom, občas sme bicykle odstavili do všadeprítomných stojanov a šli si napríklad lebediť na drevené mólo kúsok od historického trojsťažníka, jednej z mnohých turistických atrakcií mesta. Na tú chvíľu sme sa stali tiež jednou z takýchto atrakcií. K lodi totiž každú chvíľu priplávalo nejaké plavidlo s čumílkami na palube a okrem korábu sme ich očividne zaujali aj my. Možno sme mali zahrať aj nejakú scénku, ale na to nám už nezostávali sily. Škoda, snáď by nám aj hodili nejaké „ojro“ alebo polozhnitú rybu.

Večer sme bicykle odstavili na dlhšiu dobu a ladným krokom jazdca na koni, ktorý práve absolvoval týždennú nonstop cestu na divoký Západ, sme sa vybrali znovu do centra. Na námestí Dam sme si pozreli akrobaticko-humoristické vystúpenie jedného týpka, hodili mu do klobúka nejaké to „ojro“ a polozhnitú rybu a čakali na zotmenie, aby sme šli pozrieť slávny Red Light District. Netušili sme síce, kde sa presne nachádza a hanbili sa opýtať, ale ako všetko doteraz, aj toto sa vyriešilo tak nejak samo. Zistili sme, že to je vlastne niekoľko ulíc, po ktorých sme sa pohybovali cez deň bez toho, aby sme tušili, že v noci celkom menia svoju tvár. Cicky najrôznejších proporcií a typov pózovali doslova vo výkladoch a lákali rýchlej lásky chtivých pánov. Nie som žiadny puritán, ale fakt mi to pripadalo dosť silné kafe a pre ženy ponižujúce. Na druhej strane je pravda, že aspoň na tomto mieste nebola ani jedna z nich nedobrovoľne.

Posledný deň nášho týždňového tripu sa niesol v znamení totálnej vyčerpanosti. Rozlúčili sme sa s našou kajutou, loďou i jej majiteľmi, naložili ruksaky a odviezli sa na bicykloch do blízkosti Centraal Station, kde sme naše povozy vrátili do požičovne. Malé extempore v úschovni batožín, kde sa ani náhodou nedalo zaplatiť cash a mohli sme vyraziť na posledný obed a míňanie posledných prachov za suveníry a darčeky. Keď sa nám konečne podarilo uspokojiť všetky naše materiálne túžby boli sme už natoľko vyšťavení, že sme vládali odšliapať už len na vyhliadkovú terasu Nemo, kde sme mulatovali až do chvíle nášho odchodu.

Doprava na amsterdamské letisko Schiphol je naozaj premakaná, pretože sú tam nasmerované snáď všetky vlaky, ktoré chodia z centrálnej stanice, takže hocikedy tam prídete, určite vám maximálne do pätnástich minút nejaký vlak pôjde a za ďalších pätnásť dvadsať minút ste na letisku. Tentokrát sme išli s takým predstihom, že sme museli ešte hodnú chvíľu museli čakať aspoň na check-in. S pocitom, že máme všetko úspešne za sebou a nič nás už nemôže prekvapiť sme odpráskli posledného Janka a vystáli radu. Všetko v najlepšom poriadku až na to, že anjelik na check-ine nám oznámil, že SkyEurope zmenil prepravné podmienky a za batožinu si musíme zaplatiť 40 eur. Žiadne dohadovanie nepomohlo a Davidko musel nakoniec predsa len použiť svoju Visa kartu, ktorej sa celý týždeň tak úspešne vyhýbal. Mimochodom, po návrate som zažiadal o refundáciu tejto platby, keďže podmienky zmenili až po našom zabookovaní leteniek a aj mi ju podľa zaslaného mailu uznali, ale peniažky poslať sa až tak neponáhľajú.

Už len nočný prílet do Viedne, nekonečné čakanie na batožinu a netrpezlivo čakajúci my brotha Djurec, ktorý nás zničených odviezol rakúskymi poliami domov.

Bol to poriadne náročný trip, plný parádnych aj bizarných zážitkov a ja som sa z toho dostával dobré tri dni. A to už otváralo náruč ďalšie letisko, tentoraz trenčianske a neodmysliteľná Pohoda. Určite som chcel niečo napísať aj o nej, veď naozaj by bolo o čom, ale predsa len už je to trochu neaktuálne. Možno sa neskôr pokúsim o akúsi festivalovú analýzu. Najbližšie môžete očakávať niečo o mojom Sicílskom výlete, ktorý mám ešte v hlave celkom čerstvo.

Summer trip_Amsterdam (sobota)

Sobota ráno. Vstávame zavčasu, aby sme ešte stihli vybaviť ubytko bez nosenia báglov. Infocentrum sme videli po ceste neďaleko hotela. Milý pánko sa nás spýtal na požiadavky a dal nám dve možnosti. Jednou bol hotel, ktorý bol podľa mapy dosť ďaleko od centra a pôsobil na mňa tak priveľmi „hotelovsky“. Proste normálna veľká moderná budova, ktorá ma proste nelákala. Druhá možnosť, ubytovanie na lodi, relatívne blízko miesta, kde sme prespali túto noc a samozrejme lacnejšie. Ujo nám aj ukázal fotky, ale až dodatočne som si uvedomil, že na nich nebola žiadna izba, iba bar, reštika a tak. Upozornil nás, že sprcha je spoločná, ale to nás až tak netrápilo. On sa síce tváril veľmi rozpačito, keď sme mu oznámili, že tou treťou osobou, ktorá s nami momentálne nie je, je dievča, ale osobne som to prikladal tej sprche, ničomu inému. V klídku a spokojní, ako rýchlo sme všetko vybavili sme sa vrátili na hotel a až keď nás prišli vyzvať na opustenie izby sme si uvedomili, že stále žijeme v londýnskom čase, zatiaľčo v Amsterdame je už o hodinu viac. Hups!

Presun k lodi, kde už nás očakávali a menší šok z rozmerov našej kajuty. Okrem zážitkov zo samotného Amsterdamu nás teda čakali aj dve noci na námornícky spôsob. No kde také niečo môže človek zažiť? Pohyb v kajute musel byť organizovaný, čiže ak sa chcel niekto presunúť von, ďalší dvaja museli sedieť. Vetranie bolo zabezpečené veľmi dômyselne novodurovou rúrkou priemeru asi 4 cm, takže nám v tom prievane vlasy neposlušne viali. Nakoniec som však musel skonštatovať, že to vôbec nebolo také hrozné, ako to sprvu pôsobilo. Mimo toho sme tam nemienili tráviť okrem spánku a páchania hygieny žiaden čas, takže fajn.

Vybrali sme sa teda konečne do mesta a div, že sme sa nevznášali bez ruksakov. Mapu sme si samozrejme zase nekúpili, vystačili sme si so schematickou mapkou z infocentra. Orientácia v spleti kanálov sa zdala na prvý pohľad celkom jednoduchá, ale takmer vždy, keď sme sa vydali akože na istotu nejakým smerom, nakoniec sme sa ocitli niekde celkom inde. Snáď to bolo aj pravidelným zužitkovávaním plodov Galganovej investície v jednom z coffeeshopov. Ale v Amsterdame naozaj netreba nič príliš riešiť. Je to skutočne úžasné slobodné mesto, v ktorom sa ľudia vzájomne rešpektujú. Hrozne dobre na mňa pôsobilo a normálne sme si museli zvykať na vlastnú slobodu. Už zopár miest som navštívil, ale zodpovedne môžem prehlásiť, že Amsterdam zatiaľ jednoznačne vedie.

Myslím, že všetci sme boli unesení všadeprítomnými bicyklami a hlavne podmienkami, ktoré sú cyklistom vytvorené. Kamkoľvek sa môžete dostať týmto dopravným prostriedkom, pretože tam, kde je cesta pre autá, tam je určite aj cyklistický chodník. Naopak, nie všade sa dostanete autom. Mal som perfektný pocit zo skupiniek perfektne nahodených dievčat šinúcich si to mestom na rozheganých bicykloch nápadne sa podobajúcich na tie, ktorými tecinky a strýci na dzedzine vozá z humna koprivu a nikto okrem nás sa nad tým nepozastavoval. Toto v kombinácii so sieťou kanálov takisto slúžiacich ako dopravné tepny a rozložením automobilovej dopravy na veľké územie (nehovoriac o prirodzenej ohľaduplnosti vodičov) pôsobilo tak, že človek autá prakticky ani nevníma.

Chodili sme mestom hore-dolu a v podstate iba náhodne sme nachádzali najrôznejšie zaujímavosti, ktorých je v Amse neskutočne veľa. Takto sme sa vynorili pri slávnom Rijks Museu, Van Gogh Gallery, rôznych palácoch aj „obyčajných“ budovách, ktoré sme nevedeli identifikovať a v takej Bratislave by určite boli hlavnými turistickými atrakciami.

Syndrómom východoeurópskych turistov s ruksakmi plnými konzerv privezených z domova nikto z nás netrpí, preto sme nemali problém sadnúť do reštiky a normálne sa najesť alebo zájsť na pivo. A na čo sa budeme hrať, pochopiteľne, navštíviť Amsterdam a nezakotviť aspoň na chvíľu v coffeeshope? Možno niekto, ale ja by som mal pocit, ako keby som bol japonský turista v Prahe a nenavštívil Karlov most a nenafotil orloj. Trochu blbé bolo, že sme si chceli fakt iba sadnúť a dať si drink, lebo travky sme mali viac než dosť. Ako sa hovorí, niesli sme drevo do lesa. Nakoniec sme sa v jednom spýtali, či im to nebude vadiť, ak si dáme len drinky. Boli sme totiž už poriadne zdunení. Vybrali sme taký ten s klasickým lookom s veľkým Bobom Marleym na stene. Skončilo to študentskou objednávkou troch čajov. Priznám sa, že mne to tam príliš nerezalo, lebo presne na takéto typy coffeeshopov nás upozornil aj Will, že sú zbytočne predražené a vážne som aj mal pocit, že majitelia (nejaký Indovia či Pakistánci) to berú čisto ako biznis. Možno to bol obyčajný stihomam, ale keď som tam tak sedel a pozoroval ich správanie, naozaj som sa tam necítil dobre. Galgan s Notou očividne ten pocit nemali, ale oni boli otočení smerom von. Keď som sa po čase snažil objednať ďalšie drinky (a nemali to už byť čajíky) obsluhujúci týpek sa úpenlivo vyhýbal pohľadu našim smerom a dokonca nereagoval ani keď prišiel odniesť prázdne poháre. To už som začal jednoznačne presadzovať náš odchod. Proste si neviem predstaviť, ako by sa k nám správali, keby sme si tam ešte zmotli vlastného špeka. Hmm, nie všetko čo sa bliští zlato jest.

Už si veľmi nepamätám, čo sme ešte robili, ale ani sa tomu nedivím:). Viem len, že na loď sme prišli tak unavení, že ani neviem, ako som v tej kobke zachrňal.

Na nedeľu sme sa dohodli, že si prenajmeme bicykle, aby sme sa mohli pozrieť aj trocha ďalej od centra. Ako som spomínal, je to ideálny dopravný prostriedok do Amsterdamu a hlavne sme chodenia mali už plné zuby a hlavne nohy.

Summer trip_Amsterdam (bláznivý deň nekončí)

Po dlhom predlhom čase dávam pokračovanie z nášho letného tripu. Nuž, leto písaniu príliš nepraje, o to viac nových zážitkov prináša. Chcel som aspoň túto sériu ukončiť v "normálnom" termíne, ale jednoducho som nestihol. Zajedno som dal trip číslo 2 na Sicíliu, za druhé sa mi v živote objavili nové príjemné záľuby (aké výstižné) a za tretie aj keď mám čas, jednoducho sa mi písať nechce/lo. Ale už na sebe začínam cítiť, že tá chuť sa mi s končiacim letom vracia, takže sa snáď pomaly rozbehnem. A veru, že je o čom...

Po psychickom vypätí, následnom euforickom uvoľnení a samozrejme aj po skorom vstávaní a behaní po Londýne na nás v lietadle padli flegmaticko-ležérne stavy. Keď sme, hoci takmer zázrakom, zvládli doterajšie udalosti, nemôže nás už nič prekvapiť. Avšak tento bláznivý deň nám mal pripraviť ešte ďalšie prekvapenia, ktoré sa reťazovou reakciou nabaľovali jedna na druhú. Tým, že sme sa dostali na let iba o dve hodiny neskorší sme síce stratili dosť času potrebného na hľadanie ubytovania v Amsterdame, ale ešte to nebolo neriešiteľné. Ibaže tie dve hodiny znamenali aj čas, počas ktorého sa stihla nad Londýnom zatiahnuť obloha viac ako obvykle a silný dážď znemožnil na zhruba hodinu všetky odlety z Heathrow. Ďalšie zdržanie spôsobila následná doslova zápcha lietadiel čakajúcich v rade na uvoľnenie vzletovej dráhy. Bolo to síce pôsobivé, ale dlhé. Každopádne, v tej chvíli sme to nijak zvlášť neriešili a boli sme radi, že vôbec sedíme v tom lietadle a bez vybrakovaných peňaženiek a bankových kont.

Meškanie, časový posun, klasické letiskové vybavovačky a samotný presun z letiska spôsobili, že do mesta na Centraal Station sme sa dostali až niekedy okolo jedenástej večer. Will nám dal nejaké praktické rady, ako rýchlo nájsť ubytovanie, lenže to bolo závislé od včasného nájdenia infocentra, kde by nám ho na počkanie vybavili, kúpili by sme si tam mapu a išli na istotu. Prvé, na ktoré sme narazili bolo pochopiteľne zatvorené, aj keď vnútri ešte nejaký týpek upratoval. Nezostávalo nám nič iné, ako prechádzať mestom a pýtať sa v hoteloch, na ktoré narazíme.

Osobne som mal predstavu, že to bude podobné, ako v Barcelone, kde stačilo prejsť hlavnú tepnu La Rambla, prípadne okolité uličky a chodiť z hotela do hotela. Tam boli totiž sústredené a čím sa človek viac vzďaľoval, tým ich bolo menej. Ale Amsterdam nie je Barcelona, hoci tá je počtom obyvateľov omnoho väčšia. Amsterdam má totiž obrovské centrum popretkávané sieťou kanálov, kde samozrejme sú dominantnejšie ulice a námestia, ale hotely sú v ňom roztrúsené rovnomernejšie.

Unavení z celého dňa sme sa vláčili s napráskanými ruksakmi plnými ulicami piatkovej amsterdamskej noci. Prvotné nadšenie plné nádejí vystriedala takmer frustrácia. Prechodili sme krížom-krážom neskutočné množstvo ulíc a uličiek a nenarazili v podstate ani na jeden hotel, ak nerátame tie evidentne drahé. Keď už sa nám na nejaký neskôr podarilo naraziť, tak boli plní. Ak sme sa aj niekoho spýtali, poradil nám buď notoricky známe hostely, ako je Flying Pig, ktoré boli aj vďaka práve prebiehajúcemu festivalu beznádejne full, poslali nás niekam, kde sme bez mapy jednoducho netrafili alebo nám proste poradiť nevedeli. Ja som sa v podstate už zmieril s faktom, že prvú noc v Amse strávime niekde v parku, aj ten by sme však museli najprv nájsť. Dopredu nás hnala už len zotrvačnosť a nás drsných chlapov vedomie, že máme so sebou nežnú kvetinku Silviu;-).

Vyzerá to tak, že prozreteľnosť čakala až do momentu, kedy sa aj posledný z nás naozaj zmieri s nežičlivým osudom a už druhý raz v ten bláznivý deň nás napokon vytiahla z naozaj blbej situácie. Jednoducho sme si povedali, že už to nejako vydržíme do rána niekde v coffeeshope (to sme netušili, že tie sa povinne zatvárajú o jednej). To už sme sa naozaj len tak vliekli poloprázdnymi ulicami, privezený absinth nás tiež už nedokázal vzpružiť. Boli sme už v takom stave, že keď na nás niekto zavolal, či hľadáme hotel, ani sme sa v prvom momente nezastavili. Impulz do mozgu prešiel až po zopakovaní otázky. Ďalšia žena, ktorá nás vytrhla zo zúfalstva a ja spätne musím prehodnotiť svoje predstavy o anjeloch. Ak ste aj vy (hlavne chlapi) mali v podvedomí zafixovaného anjela ako nejaké nežné krásne žieňa alebo aspoň malého lietajúceho pankhartíka s pozlátenými kučierkami, tak na to zabudnite. Môže to byť aj drsne pôsobiaca anglická lady alebo poriadne vyžitá tridsiatnička s vyhulenými očami.

Vybavila zopár telefonátov, dala nám vybrať z dvoch možností a sama nás zaviedla na miesto. Popri tom nám spravila aj turistického sprievodcu, takže už viem, prečo sa všetky domy v Amsterdame nakláňajú dopredu a na priečelí im trčia drevené alebo kovové ramená s hákom. Ale nechcem, aby ste boli aj vy takí múdri, preto si to nechám pre seba. Každopádne vidina akéhokoľvek ubytovania za prijateľnú cenu, ktoré bude aspoň o kúsok lepšie ako lavička v parku nás znovu prebrala, aj keď na dízu by som už nešiel.

Ubytovanie na tú chvíľu priam luxusné bolo situované v časti mesta, ktorú sme z neznámych príčin pri hľadaní ignorovali. Ako sme mohli vidieť, priamo na tej ulici bolo hneď niekoľko hotelov. Izbu mali voľnú bohužiaľ len na tú noc, resp. museli by sme ju „šérovať“ z ďalšími ľuďmi. V prípade núdze by sme to boli ochotní podstúpiť, ale to nás v tej chvíli pramálo trápilo. Ešte jedného loka absinthu, márny pokus zohnať nejaký makak na oslavu šťastného zakončenia dlhého a zážitkami preplneného dňa v zavretých coffeeshopoch a už len vytúžený spánok. Takéto dni na mňa - chronického nespavca!

Summer trip_Busy London & One Missed Flight

Piatkové skoré ráno. Vypratávame štyri noci okupovanú obývačku. Spike nás išiel odprevadiť až na Megabus do centra. Možno sa chcel presvedčiť, že naozaj opustíme mesto. Každopádne, staral sa o nás, ako keby sme mu za to platili:-). V autobuse do Londýna sme si chytili výborné miesta rovno pri toalete, takže po vystúpení na londýnskej Victorii som mal pocit, že nemôže existovať čerstvejší vzduch. Will už nás čakal napriek pre neho určite skorej hodine, ale podľa toho, ako to na nás vybalil, nebolo to na ňom poznať. Reku, keď už sme v tom Londýne, treba checknúť aspoň tie najzákladnejšie tourist points. Samozrejme najrýchlejšia možná preprava po tomto večne preplnenom a uponáhľanom meste je metrom. Takže celodenné lístky (ktoré nám zasa zaplatil Will), úschovňa batožín a trojhodinová superexpresná prehliadka mesta môže začať. Už si ani nepamätám, čo sme všetko stihli, resp. neviem ako sa všetko volalo. Všetko proste také klasiky ako Tower Bridge, Underground, Parlament, Underground, London Eye, Underground, nejaká katedrála a Tate Gallery z diaľky a zase Underground... Ako aj Silvia písala, podstatnú časť tohto sightseeingu sme strávili v metre, ale keby nás pravý Londýnčan Will nezobral do parády, nevideli by sme nakoniec nič. Pravdepodobne by sme skončili niekde v pube pri Victoria Station. Tam sme v konečnom dôsledku aj skončili, keďže sme akože mali ešte hodinu čas pred odchodom na letisko.

Už vtedy sme boli poriadne rozbití, ale my sme ťažkí pohodári, takže si pekne oddýchneme cestou na Heathrow a potom kým doletíme do Amsu, času máme habadej. Náš svetácky sprievodca má v pube dokonca polovičný discount, tak prečo to nevyužiť. Ležérne do seba tlačíme zdravú anglickú kuchyňu, v ktorej sa prakticky nič nevysmáža okrem cibule, hranolkov, krídelok, párkov a všetkého ostatného. Nalievame sa pivom a s kľudom angličanov si len tak debatíme, kým príde čas na odchod. Máme slušnú časovú rezervu, tak prečo nie.

Trocha adrenalínu pri nastupovaní do metra, ktoré sme stíhali len tak tak a hrdinský Dávidko vlastným svalnatým ramenom odtláča zatvárajúce sa dvere, dvestokilový ruksak na nástupišti tridsaťkilový „svalouš“ v súprave. Odnieslo to len biele tričko, ktoré som mal práve na sebe, aj to nie trvalými následkami. Trochu vzruchu nikdy nezaškodí.

Ďalšia takmer hodina strávená cestovaním, ale môžeme byť radi, že letíme z Heathrow, na ktoré chodí metro. V súprave nám pomaly začínajú klipkať očká, predsa len to bol náročný deň plný rýchlych presunov a to ešte ani zďaleka nekončí. Práve naopak, tá najväčšia sranda mala ešte len začať.

Vo vlaku nás Will aka Jablkonosic lillabit haluzil poznámkou o piatom terminále, z ktorého letíme. Vraj tam tesne po otvorení panoval dokonalý chaos a batožiny sa strácali jedna radosť. Ibaže toto sa našim problémom stať nemalo...

Prichádzame na letisko tak akurát, aspoň si to ešte pár krásnych minút môžeme myslieť. Och, tá krásna nevedomosť. Čumíme na tabuľu ako tetka Marina na černocha a nechápeme, prečo tam nesvieti náš let o 16.50. Je tam nejaký o 17.50 a ja si ešte naivne hovorím, že aký sme my truhlíci takto sa o hodinu seknúť. No bodaj by. V podstate to bolo presne tak, ibaže seknutie prišlo nanešťastie z druhej strany a poriadne nám podlomilo kolená. Na náš skutočný let o 15.50 je už check-in dávno ukončený a gate zavretý. Bolo presne 15.26, keď sme to zistili. Možno poznáte tie stavy, keď ešte veríte, že sa s tým predsa musí dať niečo urobiť, veď lietadlo ešte neodletelo, keď váš mozog odmieta uveriť jednoznačnému faktu dokazujúcemu vašu kolektívnu blbosť a považuje ju skôr za halušku či nedorozumenie. Telo už nastavené na mulatovanie v odletovej hale a lietadle unavené z celého dňa a zrazu vás situácia núti neodkladne riešiť niečo, čo malo byť obyčajnou formalitou a vlastnou nepozornosťou sa z toho stal poriadny problém.

Pani pri infopulte nám oznámila, že na ďalší let (ten o 17.50) ešte sú voľné letenky, lenže je potrebné doplatiť 150 britských zlaťákov... na osobu! Will jej oznamuje, že ideme ešte pozrieť nejaké last minutes. Nejaké by sa aj našli, ale najlacnejšie v cene okolo 120 ₤, ku ktorým by sa určite prirátali ešte rôzne poplatky nehovoriac už o tom, že do Holandska by sme prileteli niekedy v sobotu v noci a nemáme ešte zabezpečené ubytko. Po krátkom váhaní sa rozhodujeme pre najbližší let. Tentoraz sa dostávame k prísne pôsobiacej anglickej lady. Samozrejme ani jeden nemáme prakticky žiadne libry, takže aj toto nám je ochotný cez kartu zatiahnuť Svätý Jablkonosic a my mu potom prachy vrátime.

Aby problémom nebol koniec zisťujeme, že žiadnu z tradičných kariet neakceptujú, jedine skurvený American Express. Nakoniec sa však ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Will má totiž denný limit na výber z bankomatu tri kilečká, takže sa z toho stáva pomaly neriešiteľný problém, keďže tým pádom nemôžme zaplatiť ani cash. Všetko to rieši Will, my robíme len zdecimované krovie, ktorého zúfalstvo sa stupňuje s každou ďalšou informáciou. Naše skormútené ksichtíky a Willov šarm pravdepodobne rozdrtili tvrdé srdce prísnej tety na prach. Minútku nás nechala fritovať vo frustračnom oleji a následne zahlásila „máte to...“ (nie síce po slovensky, ale to sme jej boli ochotní odpustiť:)). Ani jeden z nás nechápal, čo že to vlastne máme. Žeby sa nám vysmievala? Hovno makové! Prísna lady sa ukázala ako prezlečený anjel milosrdenstva. Jednoducho nám nejakým spôsobom prebookovala letenky bez poplatku a letiskovou halou sa ozval ohromný rachot, keď nám všetkým padli sánky a balvany zo sŕdc. Silvia ju chcela hneď zahádzať čokoládou a ja bozkami, špata-nešpata, len som nechcel riskovať zabásnutie kvôli sexuálnemu obťažovaniu. Dokonca nám hneď prijala aj batožiny, takže sme už nemuseli absolvovať ani oficiálny check-in. Úplná paráda!

Špeciálna vďaka patrí samozrejme Willovi za to, ako sa o nás postaral. Neviem neviem, ako by sme to všetko bez neho zvládli.

THANKS MATE:)

Letiskovú kontrolu už sme museli zvládnuť sami. Nebolo mi síce najpríjemnejšie, keď som sa tam musel vyzuť po celodennom chodení, ale keď po tom tak strašne túžili, prečo by som im nedoprial. Po krátkom čakaní môžeme nastúpiť do lietadla...

Summer trip_Bristol

Celé sa to začalo oveľa skorej, ako bola naša svätá trojica vynesená do nebies nad bratislavským letiskom. Výlet do Amsterdamu sme plánovali už niekedy pred dvomi rokmi. Teraz sa k tomu pridala ešte časť ostrovná, čiže návšteva Bristolu a Londýna. Letenky včas booknuté, logistika v hrubých kontúrach načrtnutá, ubytko zabezpečené len na pobyt v Bristole.

Oficiálny koniec Arfilmu nedeľa 6. júla, odlet do UK nasledujúci pondelok. Takmer dva týždne v Trenčianskych Tepliciach naplnili ruksak viac či menej špinavými vecami, ktoré som pred odletom stihol v podstate len prehodiť z ruksaku do práčky, prevetrať na vešiaku a rovno zase naládovať naspäť do bagu. Tesne pred odchodom redukcia tekutých zásob pre neistotu pri odhade hmotnosti, ktorá sa ukázala ako prehnaná. Na letisku zasa redukcia obsahu Galganových vreciek, v ktorých sa za záhadných okolností objavila zakázaná látka. Mám pochopiteľne na mysli plastickú trhavinu. To v kombinácii s jeho výzorom á la Mustaffa Ibn Rasheed nahnalo príliš veľké boby do intímnych kusov našej garderóby a preto bol so slzami v očiach nakŕmený odpadový kôš.

Prílet do nočného Bristolu s čakajúcim Spikeom, prvé „anglické“ pivo, ktoré mi pipina za barom napriek môjmu naliehaniu musela načapovať po okraj, aby som si mohol cestou k stolu ovlažiť aj ruky, krátke čakanie na taxi a cesta obchvatom na druhý koniec mesta. Keďže nie som úplne UK-virgin, tak ma na rozdiel od Silvie natoľko nefascinovali britské špecifiká obytných priestorov. Zvykať na stiesnenejšie priestory som si však musel, aj keď z nášho bratislavského bytu sme všetci asi dobre vytrénovaní.

Prvý skutočný deň tohto tripu začal, pre niekoho prekvapivo, mojim skorým „buntošením“. Pri zmene prostredia sa menia aj moje návyky vstávaním počnúc a pravidelnou stolicou nekončiac. Dal som si preto individuálnu prechádzku po okolí a nebyť toho, že som si pamätal presnú adresu, asi by som medzi tými semi detached-houses s absolútne rovnakými fasádami normálne zablúdil. Holt, Angláni si potrpia na originalitu, čo sa bývania týka.

Po kráľovských raňajkách sme si to švihli pešo do centra. Yo yo, to sme ešte boli tak nechutne čerství. Ani neviem, čo sme všetko tento prvý deň pobehali okrem shopov. Nie som ani náhodou zástanca nakupovania na dovolenkách, no ale nekup to, když je to takový levný... Boli sme hneď na začiatku upozornení, že Bristol sa naozaj oplatí na nákup handier. A keď už sme sa akože obetovali na shopping so Silviou, tak som ani ja neodolal a kúpil som si hneď dvoje gaťure za cenu o polovicu nižšiu, ako by som kúpil jedny na Slovensku. Zároveň som jedinú zástupkyňu menej chlpatého pohlavia medzi nami zneužil na pomoc pri nákupoch v ženskom oddelení. Predsa len ešte stále chytám červeň do líc pri nákupe dámskeho prádla, pokiaľ sa pri mne nejaká zástupkyňa nežného pohlavia nenachádza.

Samozrejme, že sme celý deň nestrávili v obchodoch. Bolo to predovšetkým také motkanie sa hore-dole po meste bez konkrétneho cieľa. V pamäti mi utkvela návšteva skutočne krásnej a vnútorne netradične riešenej katedrály v blízkosti University of Bristol, centrálny park s torzom nejakého starobylého kostola alebo čo to bolo a tabuľky upozorňujúce na zákaz kŕmenia holubov pod hrozbou pokuty 2500,- ₤ (preto sme Holuba nemohli zobrať so sebou, lebo by chudáčisko musel trpieť hladom).

Na ďalší deň sme plánovali prípadný trip do Stratfordu a na Stonehenge, lenže vyzerá to tak, že dostať sa tam dá len individuálne alebo kurevsky drahými výletnými busmi. Alternatívu nám zariadilo počasie, ktoré sa konečne prestalo pretvarovať a mraky si nehanebne vyprázdňovali mechúr od skorého rána, aby si náhodou tí vnútrozemci nemysleli, že sú na nejakej stredomorskej dovolenke. Čertove obrázky môžu na chvíľu zachrániť situáciu, ale ako napísala Nota, po čase nám už začínalo poriadne zadrbkávať a nutne sme museli vypadnúť von aj za cenu zmoknutia.

A tak sme po ďalšej Spikeho kuchynskej realizácii vyrazili šuchtať sa ulicami Bristolu, chronicky trpiacimi mokrými snami. Nebudem sa tu zvlášť rozpisovať o návšteve pubu so živou hudbou. Klub Timbuk2 s drumandbassovou produkciou vyzeral síce zaujímavo undergroundovo, ale predsa len to v stredu večer nebola bohvieaká žurka. Zopár ľudí, z nich podstatná časť slušne „sjetá“ a extrémne prehulený zvuk ma nenadchli, ale na druhej strane nie som prieberčivá cica, takže som sa aj slušne vypotil na jednom z parketov. To však malo automaticky za následok otázky zo strany nedostatočne nakopnutých týpkov ohľadne nepovolených podporných prostriedkov. Unlucky mate, znela najdlhšia odpoveď. Btw, mali tam celkom lacné (na klubové pomery v UK) a chutné jamajské pivo. Ešte sme si tam dali so Spikeom partičku billiardu a vypadli drichmať.

Posledný deň v Bristole bol asi najakčnejší, ale pri porovnaní s nasledujúcimi dňami bol akčný asi ako rozprávka Princ Bajaja. Jednoducho sme statočne vzdorovali dažďu, dokonca sme si hádzali frisbee na „veternej hôrke“ pri nejakom observatóriu (pre neznalých, tam sa človek chodí pozerať na hviezdy, nie obsierať steny). Hlavne bol odtiaľ perfektný výhľad na historický závesný most (The Clifton Suspension Bridge) nad riekou Avon. Naozaj úžasné miesto. Pokiaľ sa nemýlim, Nota a Galgan majú na blogu aj nejaké fotky alebo ich tam teraz zavesia:-). V ten istý deň sme ešte obehli celý prístav, mimochodom jeden z najvýznamnejších v histórii britského impéria. Veď nás aj poriadne boleli nohy, kým sme ho celý obišli. Najvyšší čas na návrat, tentoraz by bus. Nákup potravín na večeru a nasledujúci cestovný deň.

Čaká nás London a následne Amsterdam...

Artfilm 08 (3. časť)

Tu by sa mala po poriadku nachádzať tretia časť článku o mojej účasti na Artfilme. Aby som stále nepísal len o druhých asi by sa hodilo spomenúť aj niečo z vlastných prežitkov. Okrem čundráckeho čistenia zubov, pasívnej účasti na zvrhlej (pre mňa určite) peep-show, chlastania piva a najrôznejších destilátov som, prosím pekne, aj pracoval. Ibaže to nikoho nezaujíma a mne sa o tom príliš písať nechce, takže len tak pre poriadok, robil som všetky tlačovky súvisiace s Artfilmom. Niektoré z nich boli aj celkom zaujímavé, ale o tých si môžete prečítať v akomkoľvek periodiku prinášajúcom z festivalu reporty. Za zmienku z môjho pohľadu stojí skôr crew z press centra. Všetko fungovalo perfektne, dokonca na záverečnej TK novinári oficiálne pochválili profesionálnu úroveň a to poteší vždy. Pre mňa bolo veľmi podstatné to, že po prvotných stresoch zavládla medzi nami dôvera a už sa len upresňovali detaily. Takže asi toľko k práci, aj keď...

Nemám zvláštnu potrebu, asi na rozdiel od predchádzajúcich období, rozoberať verejne svoje najintímnejšie súkromie. Preto sa táto časť „artfilmáckej“ trilógie skončí veľmi rýchlo. Prezradím len toľko, že sa mi v konečnom dôsledku oplatilo strpieť nepohodlie prísteľky opísané v predchádzajúcej časti a že aj moja hormonálna hladina zažila a stále zažíva búrku (môj ksicht by o tom vedel rozprávať). Na rozdiel od kolegu som však nepociťoval ani najmenšiu potrebu čo i len poloverejne prezentovať svoje samčie schopnosti. Predovšetkým sa pojašené hormóny zbláznili nie pre nutkavú potrebu odovzdávania genetickej informácie prejavujúcu sa odkrvením mozgu, ikeď prírodu neoklamem. Zakončím to konštatovaním, že všetko sa vyvinulo viac než dobre a ešte lepšie to pokračuje.

Snáď sa časom aj k tomu dostanem, ak zrazu pocítim potrebu, ale teraz si musím splniť „povinnosť“ a zmazať resty v písaní. Zážitkov a námetov je skutočne viac než dosť. Nanešťastie sa letné aktivity kryjú s letnou pisateľskou krízou. Na nedostatok času sa naozaj vyhovoriť nemôžem, ten by sa našiel vždy. Faktom je, že si radšej nájdem akúkoľvek, hoci aj absolútne nezmyselnú činnosť. Snáď to teraz už definitívne prelomím a všetko zo seba vysúkam. Už len samotný trip so Silviou a Galganom do UK a Amsterdamu je určite viac než na jeden článok, čo dokazuje aj ich blogerská produkcia. Vzápätí nasledovala Pohoda plná hudobných i nehudobných zážitkov. Neskôr návšteva môjho zlatinka, ktorá mi celkom naplnila dni aj noci a nepripustila ani náznak nudy. Tento týždeň ma zasa čaká maľovanie detských obrázkov na steny jaslí, o ktoré ma požiadala kamarátka Kika a myslím, že aj toto by stálo za príspevok. A v neposlednom rade ma čaká summer trip № 2 na Sicíliu, kde by som si mal takto za týždeň už vyhrievať prdelku. Je toho teda vážne dosť a to ani nespomínam tie viac menej všedné zážitky. Snáď to všetko do Vianoc stihnem...