Midi lidi_koncert

Po dlhšej kultúrnej odmlke (ak nerátame Práskareň, ktorá bola pre mňa skutočne predovšetkým práskareň, než kultúrny podnik:) som sa nechal dnes zlanáriť na Pohoda_live koncert. Ak náhodou netušíte o čo sa jedná, tak ja vám to veľkodušne objasním. V rámci relácie Pohoda_FM na stanici Rádio_FM (ako inak) sa už nejaký čas raz do mesiaca koná živý koncert v Štúdiu 5 Slovenského Rozhlasu. Doteraz som všetky počúval len sprostredkovane cez aparát uja Marconiho, aj keď už viac krát som si to chcel ísť pozrieť aj osobne. Samému sa mi však nikdy nechcelo pohnúť zadkom, preto som teraz rád prijal výzvu kamaráta Kennyho, inak riadneho výtržníka:).

Práca sa mi síce nečakane pretiahla, ale stačilo sprchu nahradiť dezodorantom, večeru bagetou a krásnu šťabajznu po mojom boku kamarátom „basketbalového“ vzrastu a mohli sme vyraziť do pyramídy postavenej na hlavu. Dnes sa mala predstaviť premiérovo neslovenská kapela a to hneď z ďalekého Brna (to je na Novom Zélande, ak by ste nevedeli) – Midi lidi. Kto počúva FM_ko je veľmi pravdepodobné, že sa s ich produkciou už v éteri stretol. Mne sa ich produkcia zdala zaujímavo uletená a bol som zvedavý na ich live-act.

Popravde, žiadnu veľkú kalbu som v tomto priestore neočakával, pretože zo skorších rozhlasových prenosov som vedel, že sa tam viac menej len posedáva a len výnimočne nájde niekto z divákov odvahu na uvoľnenie emócií v podobe tanca alebo niečoho, čo by tanec mohlo pripomínať. Preto som bol nútený, hoci nerád, schladiť vzduch v Kennyho emočnom balóne, aby sklamane nepadol k zemi.

Samotný priebeh zodpovedal očakávaniam a žiada sa mi dodať, že veľká škoda. Neviem, ako by som to výstižne popísal a neutápal sa pri tom v nejakých kvázi odborných expresívach. Najvýstižnejšie sa mi javí, že to bolo také hravé. Chvíľami mi títo dvaja typani s babenkou pripomínali Psapp. Dosť často sa totiž v ich produkcii vyskytujú také infantilné zvuky a motívy, ako jednoduchá štvortónová melódia detských kláves. Tento dojem bol určite podporený aj veľkoplošnou projekciou s čistou pastelovou grafikou. Netuším, či si to dokáže podľa tohto opisu niekto aspoň trošku predstaviť, ale kresliť vám to tu nebudem.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že hudba Midi lidí je jednoduchá, ale v tom najlepšom zmysle. Očividne sa neberú príliš vážne a ja mám veľmi rád rôzne úlety. Nápaditá kombinácia x samplov, priamočiarych aj polámaných beatov, spomínaných infantilných línií, tvrdých seqencerových zvukov, „zastretých“ vokálov a miestami až ambientných plôch. A všetko je to také funny. Pokiaľ budete mať možnosť ich niekde počuť a vidieť, vrelo odporúčam.

Pokiaľ sa nemýlim (a to ja nezvyknem:)), tak vystúpia aj za necelé dva týždne na Wilsonicu a tuším aj na Pohode. Ja som sa okamžite po návrate domov nechal inšpirovať a hneď som si na prvý spomenutý fest kúpil lístok. Predtým som sa ešte síce pokúšal zapôsobiť svojim neodolateľným šarmom na svoju „bejvalku“ kvôli získaniu free entry, keďže cica má teraz véľmi tesné styky s hlavným šéfom Wilsonicu, ale som si nakoniec povedal, že sa to oplatí podporiť. Tak sa tam snáď s niektorými z vás stretnem.

Človek a auto (kto tu komu velí?)

Minulý týždeň som robil nezávisle od seba dva enviromentálne orientované prednáškové bloky. Keďže sa mi zdali veľmi inšpiratívne a už dlho sa chystám napísať niečo aj na túto tému, celkom mi to prišlo vhod. Pravdepodobne sa ekológii z rôznych pohľadov budem venovať častejšie aj na tomto blogu. Dúfam, že tých svojich zopár čitateľov týmto nevydesím a aspoň občas si prečítajú niečo aj z tejto oblasti. Takže časť prvá...

Prednáška číslo jedna bola zameraná na dopravu v mestách, resp. spôsob, akým sa naše (ľudské) mestá rozvíjajú. Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety, ktorú vyslovil prednášajúci Dr. Knopflacher z Viedenskej Technickej Univerzity: „Už nestaviame mestá pre ľudí, ale pre autá“. Stačí si uvedomiť, aké priority sú pri budovaní dôležité. Vidíte snáď niekde vo svojom okolí, že by sa uvažovalo o zriadení nového parku, prípadne zveľadení a rozšírení už existujúceho? Ak dovolíte, úbohé stromčeky v kvetináčoch do toho rátať nebudeme. Naopak, počet parkovacích miest, budovanie nových a rozširovanie existujúcich je na pretrase neustále. Vôbec si neuvedomujeme, že čím viacej ciest a parkovísk v mestách postavíme (a nielen v nich), tým viac áut po nich bude jazdiť. Nejde tu len o splodiny z výfukových plynov. Tá podstata je v zaberaní priestoru autami a samotnými dopravnými stavbami na úkor ľudí a zelene. Možno namietnete, že predsa autá slúžia ľuďom, ale je to skutočne tak? Nevyplýva z napísaného pravý opak?

Nie je nič výnimočné, že človek sedí sám v aute aby sa odviezol do práce. Dr. Knopflacher na ilustráciu absurdnosti ľudského myslenia použil zopár príkladov, ktoré vzišli zo študentských experimentov. Vo všeobecnosti boli založené na princípe zaberania nadmerného priestoru jednotlivcom používajúcim auto. Bohužiaľ, fotky k dispozícii nemám, ale predstavte si situáciu, kedy jedna osoba na sebe nosí zavesený rám s približnými rozmermi auta v pôdoryse (povedzme 1,5 x 3m). Všetci okoloidúci na neho budú pozerať ako na debila, ktorý ich obťažuje a obmedzuje ich možnosti voľného pohybu. Na druhej strane považujú za samozrejmé, ak takáto osoba bude sedieť v aute, ktoré okrem toho znečisťuje ovzdušie, spôsobuje hluk a zaberá podobnú plochu povedzme deväť hodín počas pracovnej doby majiteľa niekde v centre mesta a zvyšok pred domom. A toto si ešte vynásobte (napr. x100) pri osadenstve väčšej firmy.

Pri tejto prednáške samozrejme nešlo len o prázdne filozofovanie a experimenty. Ďalej boli predstavené konkrétne prepočty, ktoré dokazovali na konkrétnych prípadových štúdiách, že čím viac parkovacích miest bolo v centre mesta k dispozícii, tým viac áut sa tam snažilo dostať. Následne sa vytvárali väčšie a väčšie zápchy na príjazdových komunikáciách, čo zase viedlo k tlakom na ich rozširovanie. Po „vyriešení“ problému zvýšením kapacity ciest (napr. pridaním ďalšieho jazdného pruhu) sa situácia na krátku dobu zlepší. To sa dá však rátať na dni, pretože zvýšenie priepustnosti automaticky priláka znova viac vodičov s ich vozidlami.

Jeden konkrétny príklad bol čínsky Peking, kde až doteraz dopravnú situáciu riešia neustálym zvyšovaním kapacity cestnej infraštruktúry pre osobnú dopravu. Toho priamym dôsledkom sú každodenné niekoľkohodinové zápchy a jedno z najznečistenejších miest na svete s takmer nedýchateľným vzduchom. Prajem športovcom príjemný pobyt.

Riešenie je v podstate jednoduché. Podporiť v maximálnej miere verejnú hromadnú dopravu. Konkrétne riešenia by samozrejme záviseli od konkrétneho mesta, ale zásady by boli rovnaké. V prvom rade preferovať priestor pre hromadnú dopravu nie na úkor zelene, ale individuálnej dopravy (vyhradené pruhy pre autobusy, električkové trate, ak to je možné tak metro najlepšie plynule nadväzujúce na prímestskú železničnú dopravu, ako je to napr. v Barcelone). Tým získava hromadná doprava prioritu pri jazde mestom, nie je závislá na dopravnej situácii (zápchy) a teda by mala byť podstatne rýchlejšia ako jazda osobným autom. Samozrejme musia byť adekvátne intervaly medzi spojmi a určitý komfort, inak to budú ľudia ignorovať. V nadväznosti na to by sa mali skôr obmedzovať parkovacie miesta priamo v centre a budovať viac na periférii, ak vôbec. Parkovanie by malo byť bez výnimky spoplatnené adekvátne k zaberanému priestoru v centrách miest.

Nie som natoľko naivný, aby som si myslel, že ľudia sa vzdajú svojho pohodlia len tak. Treba si však uvedomiť, že mestá si staviame pre seba a nie pre autá. Úprimne, nech už ste akokoľvek pohodlní alebo len zvyknutí presúvať sa autom, cítite sa lepšie na asfaltovom parkovisku alebo v zelenom lese či parku? Prechádzate sa radšej po nábreží lemovanom stromami alebo popri preťaženej diaľnici? Ak si niekto z vás z cynizmu alebo z presvedčenia odpovie v prospech ťažkého industiálu asi vás ťažko presvedčím. Potom ste zrejme ideálom konzumnej spoločnosti a nebude vám vadiť ani to platenie. Čo by ste však povedali na to, že budete platiť aj za vzduch, ktorý dýchate. Zvykli sme si, že nám príroda poskytuje zadarmo určité veci nevyhnutné pre život a my si to chrapúnsky bez vďačnosti berieme a ešte jej za to napľujeme do tváre. Možno som sa trošku rozohnil, ale fakt už ma štve táto parazitná spoločnosť, ktorá sa stala otrokom svojich potrieb. Uvedomme si, že aj to auto má byť len prostriedok, nie samotný cieľ na prezentáciu svojho postavenia a masírovanie ega. Ono má slúžiť nám, nie my jemu.

Práskareň a ešte niečo

Ďalší slnečný víkend sa pobral tvoriť históriu, pre niekoho významnú a pre iného už dnes zabudnutú. V mojej osobnej sa tieto dni určite nebudú vynímať v samostatnej kapitole, ale záznam si bezpochyby zaslúžia. Už len piatková Práskareň v Mycafé, ako uletená oslava narodenín (alebo vyliahnutín?) Holuba, Jimmyho a ktovie koho ešte. Úprimne, žiadne prelomové zážitky či už kultúrneho alebo iného charakteru, ktoré by pohli mojim životom sa neudiali, ale bavil som sa dobre.

Nezúčastnil som sa na predchádzajúcej toľko ospevovanej Retard party, ťažko mi je teda porovnávať, ale čo sa týka prevlekov našli sa aj teraz slušné kusy. Suverénne najlepší kus bola vysoká elegantná dáma s červeným topom, sofistikovaným vystupovaním a s postavou modelky. Všetci tí roboši v montérkach, strážci zákona aj gangstas sa mohli len oblizovať. Pre túto tajomnú femme fatale sme boli len socky z nižšej spoločnosti. Možno, keby som si dal na svojom looku viac záležať... ale moja totálna improvizácia doslova na poslednú chvíľu, z ktorej vzišla kombinácia strážcu poriadku a gaya, veľmi nezabodovala. Snáď nabudúce.

Čo sa týka hudobnej produkcie, line-up bol dlhý ako Schindlerov zoznam a ani neviem, či si zahrali nakoniec všetci. Najprominentnejší hosť, Biba_FM, však áno a bolo to dokonca v čase, keď som bol schopný ešte solídne vnímať. Bol to taký fajn, typicky FM-ácky „všehochuť“ setík prerušený vystúpením Hulka s jeho paródiou na The Prodigy. Aj keď sa obávam, že to bolo myslené vážne, ja som sa na tom bizarnom týpkovi svojim spôsobom bavil a Biba očividne tiež. Tak trošku za blbcov sme tam boli všetci, takže to na túto party celkom sedelo. Inak sa k vystúpeniam veľmi vyjadrovať nemienim, pretože som im jednoducho nevenoval dostatočnú pozornosť pri dozeraní na poriadok a strážení baru. Určite by som si však nenechal ujsť vystúpenie Global Optimistic, keby nejaké bolo. Dúfam, že nabudúce už ani Biba nezostane sklamaná. Nemá to byť nejaké podrypovanie, lebo dobre viem, aká je situácia, iba vyjadrenie nádeje a snáď malé podpichnutie.

Asi najrozporuplnejšie pocity z akcie prežívajú pod krídlami Holuba. Je pravda, že nemalé prekročenie budgetu z vyzbieraného vlezného bola predovšetkým jeho chyba, ak som to správne pochopil, ale to ešte neznamená, že niektorí z návštevníkov museli zneužiť situáciu a chlastať najdrahšie drinky. Čo k tomu dodať? Na chybách sa človek učí.

Sobotná rekonvalescencia nebola tvrdá, práve naopak. Zvládol som ju s prehľadom aj vďaka relatívne skorému odchodu z Práskarne a objaveniu absolútne kúzelných miest v blízkosti rieky Moravy. Až sa mi nechce veriť, že také rozmanité zákutia sa môžu nachádzať na rovinatom Záhorí a ešte k tomu v blízkosti môjho rodiska a ja som o nich doteraz nevedel. To je len dôkaz, že stále je čo objavovať, aj keď si myslíme, že už nás nič neprekvapí. Bol by z toho hádam aj parádny piknik, keby sme si zobrali nejaký proviant. Takto sme sa museli uspokojiť s lenivým frisbee a oduševneným pocitom.

Večerný bowling spomeniem len veľmi okrajovo z prostého dôvodu: dostal som totálne na frak a moje ego bolo ušliapané do prachu. A to by o tejto záležitosti stačilo. Do žiadnych análov sa to zapisovať nebude a basta! A ak sa to niekomu nepáči, nech si to pekne krásne vyryje do vlastného análu.

btw, ak by mal niekto záujem pozrieť si aj nejaké photos odporúčam Aranin:) blog a tam je link (ja nechcem porušovať jej autorské práva:))

Sunset a holá pravda (romantika prvého večera) II.

Café del Mar sa nachádza na kamenistom úseku pobrežia. Prichádzame práve včas, aby sme si ešte stihli uchytiť dobrý flek na skalách, ktoré sú pri prílive pod vodou. Medzi stovkami predovšetkým britských party-turistov sa naša plánovaná činnosť utápa vo všednosti. Alkohol a hulenie je tu nižším štandardom, ten vyšší si netrúfam posúdiť a hlavne to mám v paži.

Sledovať sunset v Café del Mar, resp. v jeho okolí patrí k takým obligátnym akciám na Ibize, ako je návšteva Eiffelovky v Paríži. Nech som aj najväčší odporca stereotypov na svete, toto skutočne stojí za to. Ak sa „zalezenie“ oranžového kotúča podarí je to naozaj pôsobivé divadlo aj napriek asi najgýčovejšiemu motívu, aký si viem predstaviť. Pre suchozemca je samotné viditeľné klesanie za horizont tvorený morskou hladinou úchvatné. K tomu atmosferický housík s perfektne vygradovanou štruktúrou napasovanou na momentálnu situáciu. DJ hrajúci na terase cafetérie reaguje svojim setom napríklad na prípadné oblaky zasahujúce do slnečného disku. Keď si k tomu ešte dáte fajného „janíka“ s láskou zvrtnutého a prekladáte to sangriovo-borovičkovým sendvičom možno aj slzu dojatia pustíte.

Sedíme tu, vstrebávame vizuálne, akustické, aromatické aj chuťové vnemy. Asi päť metrov od nás predvádza odredovaný párik prepracované ohňové performance. To mi vnukne myšlienku, ktorá ma vráti do reality.

„Nerád ruším idylku, ale ešte kým sme schopní vnímať, mohli by ste mi niečo konečne objasniť,“ pokúšam sa nenásilne dostať viac do obrazu. „Kde robia tí týpci zo Slovenska fireshow? Tu to vyzerá ako ideálne miesto na takéto haluze. Kopec píplov namäkko, ideálna atmoška a vôbec...“ vťahujem ostatných do svojich myšlienkových pochodov.

„To je práve to, čo nechápem. Ja som ich sem síce zavolala s tým, že budú súčasťou programu na lodi, ale nejde mi do hlavy, prečo sa vôbec nepokúšajú, ak tu ešte sú, zarobiť nejaké keše napríklad aj tu,“ rozhovorila sa Kris a pokračovala ďalej, „Je fakt, že loď namiesto piatich dní do týždňa robíme len raz, ale zrovna preto by mali niečo poriešiť...“ vypadlo z nej a spolu s Lú sme okamžite zbystrili pozornosť.

„Akože raz do týždňa?“ vyletelo z nás synchrónne.

„Nó, to je tá najväčšia haluz, ale zďaleka nie jediná. Nechceli sme vám pred cestou nič hovoriť, aby ste nemali zbytočne párky, keď už ste mali letenky aj lístky na trajekt kúpené,“ šokovala nás s kľudom anglického lorda Kristína.

„Fúúú, ale upozorniť ste nás predsa len mohli,“ zareagovala sklesnuto Lucia, „nevláčila by som so sebou toľko cédečiek.“ Lucia je fotografka a jej úlohou malo byť dokumentovanie plavby a následného programu. Fotky by potom napaľovala a predávala zúčastneným.

„Lenže Brady s Lindou nás stále ubezpečujú, že to sa ešte len rozbehne. Je pravda, že sezóna sa začína v podstate až teraz, tak sme proste nechceli robiť paniku,“ zdôvodnila Kris informačnú blokádu.

„Uvidíme, ako sa to teda vyvinie. Ja by som išiel aj tak, aj keď je pravda, že by som sa asi až tak netrhal s potlačou toľkých tričiek,“ vravím na to, „ale hovoríš, že toto nie je ani zďaleka jediný zádrhel. Tak už nám to môžete vysypať na hlavu všetko. Nechcem zomrieť v nevedomosti.“

„To sa týka hlavne nás... dúfam. Nás sem kamoška Lin s čokoládovým zajačikom dostali s tým, že máme robiť kvázi manažment a teraz po nás chcú, aby sme napríklad predávali lístky, vyrábali bagety a robíme vlastne úplne všetko,“ pokračuje opálená cica za občasných Goranových doplňujúcich poznámok.

Pomaly sa dostávame do obrazu, o čo tu vlastne beží. Doteraz sme mali len veľmi hmlisté predstavy o fungovaní tohto biznisu alebo skôr zámerne skreslené. Informácie od Bradyho nás smerovali k získaniu dôvery. Všetci do jedného sme to chápali tak, že naša crew má byť akousi autonómnou jednotkou zastrešenou jednou renomovanou spoločnosťou dlhodobo sa zaoberajúcou organizovaním parties na výletných lodiach na celých Baleárskych ostrovoch. Tá nezávislosť by aj sedela, ale to zastrešenie už menej. Obaja naši „šéfovia“ pre nich síce pracovali minulú sezónu a možno boli fakt dobrí. Ibaže nedostali voľnú ruku pri zostavení vlastnej crew, ale celkom jednoducho ukradli know-how a išli rozbehnúť vlastný kšeft. Neviem, či bol zámer poskladať posádku takmer výhradne zo Slovákov, ale každopádne to bolo pre nich výhodné. My by sme totiž v tej dobe nemohli oficiálne pracovať na území Španielska bez pracovného povolenia ani pod zaregistrovanou spoločnosťou, čiže nehrozilo, že sa budeme hlasno ozývať. Najblbšie však bolo, že zahmlievanie pokračovalo aj na mieste takmer po celú dobu nášho pobytu. Asi by nám to v konečnom dôsledku až tak nevadilo, keby to celé fungovalo a my by sme si prišli na svoje. Ibaže robiť jednu loď za týždeň namiesto piatich je poriadny rozdiel. Ja som napríklad pri predaji tričiek rátal s jedným, maximálne dvomi pri jednej plavbe, čo sa aj ukázalo ako realistické. Ľudia sa proste chodili na loď baviť a nie robiť nákupy, teda aspoň handier nie.

Dnes večer sa nás však tieto problémy netýkajú, nevŕtame do toho viacej a necháme ich padnúť za horizont spolu so Slnkom. Osobne nemám najmenší dôvod sa sťažovať. Spravím si minimálne perfektnú dovolenku a pokúsim sa aj niečo zarobiť. Dnes si všetci zarábame na poriadnu opicu.

Ako sa Davidko do rodičovského domu vlámal

„Cŕŕŕŕn cŕŕŕŕn,“ kričí na mňa telefón a na displeji sa ukazuje Father. Po zdvihnutí sa ma pýta, či prídem cez víkend do eMeSJé. „Ja idem na tri týždne do Poľska a mama je až do pondelka v Prahe,“ oznamuje mi polovičný zdroj mojej genetickej výbavy a pokračuje, „mohol by si tu byť, aby si dal aspoň nažrať psovi a slépkám“. Hmm, nemám žiadny program a slnečný záhorácky countryside mi po prekvasenom minulom víkende príde takisto vhod. No problem.

Piatok večer. Von sa mi už dnes nechce. Otváram si jednu „hrušku“ z bohatých zásob po fotríkových narodkách, iba tak pre pohodičku, haluzím si pri compe a ako background mi beží nejaký nudný hokej, v ktorom ide o veľa a o nič. Okolo polnoci už aj mierne „líznutý“ si ubalím cigu a idem si von zapáliť. Rodičovský dom je dosť veľký a chladný a podvedomie ma prinúti zobrať si aj bundu. (Zmienka o veľkosti domu nie je podstatná, ale chcem, aby ste závideli – pozn. autora)

Vonku je však príjemne teplo a bunda sa mi teraz zdá úplne zbytočná. Kochám sa krásnou hviezdnou oblohou, akú v presvetlenej Bratislave človek nemá šancu pozorovať. Nabažený hviezdičiek, mesiačiku a tabakového dymu spokojne mierim ku dverám a hups! Kdeže to mám kľúče? Pekne v bezpečí rodičovského domu.

Zvažujem možnosti, ako sa dostať dovnútra. Napadajú ma minimálne tri spôsoby, ako by sa to dalo zrealizovať... za normálnych okolností. Štandardne totiž býva otvorená vetračka na záchode v prízemí kadiaľ by som sa vďaka výbornému metabolizmu snáď dokázal prešmyknúť. Skončil by som síce dosť možné s hlavou v hajzlovej mise, ale stále lepšie ako sa objímať so psom v jeho búde.

Ďalšou možnosťou by bolo dostať sa do pivnice a tam nacvičeným spôsobom z detstva vystrčiť kľúč z dverí vedúcich priamo do domu na nejakú podložku, pretiahnuť ho k sebe a jednoducho si odomknúť. Potom by tu boli štandardne aj iné spôsoby závislé od momentálnej situácie s otvorenými oknami a podobne. Lenže prd baraní, keď sú obaja rodičia v zahraničí. Neviem, či vôbec niekedy predtým nastala podobná situácia, že aj jeden aj druhý boli nezávisle od seba v rovnakom čase mimo Slovenska. Ak aj áno, určite je to prvý raz, čo som ja prišiel obhospodarovať „statok“ a rozplývať sa nad nočnou oblohou.

Každopádne, dnu sa dostať musím určite, keďže všetko vrátane mobilu a kľúčov od bratislavského bytu mám inside. Chvíľu do mňa ešte dobiedzala myšlienka vykašľať sa teraz na to, ísť do baru, poriadne sa ožrať a aspoň mi bude viac menej jedno kde zalomím. Predsa len, dobíjať sa do opusteného domu po polnoci by mohlo zburcovať nejakých susedov a riešiť ešte policajtov, prípadne rozvášnených aktívnych spoluobčanov s vidlami netúžim. Nakoniec som sa však rozhodol toto riziko podstúpiť.

Chodím hore dolu, obhliadam terén a musím skonštatovať, že dom je proti nevítaným návštevníkom v čase neprítomnosti rodičov zabezpečený výborne. S mojou blbosťou sa nerátalo. Už sa mi také teplúčko nezdá a vďačím svojmu podvedomiu, že ma primälo zobrať si tú bundu. Teraz už len zvažujem, ktoré okno mám rozbiť, aby som spôsobil čo najmenšie škody. Veľmi sa mi do toho nechce už iba preto, že si neviem veľmi predstaviť, kde by som na dedine zohnal cez víkend sklenára. A keby aj hej, ako by som mu dopravil to okno a nenechal pritom otvorený barák. Okrem toho by táto akciu celkom isto vyvolala nechcenú reakciu susedov. Ale iná možnosť nie je. V tom som si však spomenul, že som videl kľúč vo dverách zadného vchodu, ktoré majú síce hrubú, ale sklenenú výplň. Bližšia obhliadka pri ostrom svetle zapaľovača mi vliala do žíl novú nádej. Nebudem tu konkrétne popisovať moje totálne rozoberanie dverí a dávať tak návod prípadným zlodejom (aj keď tí by sa s tým určite vôbec nesrali), ale nakoniec som po nejakej hodine a pol úspešne vybral výplň a odomkol. Našťastie aspoň k náradiu v garáži som sa dostal bez problémov.

Takže nakoniec som spôsobil škody minimálne a aj tie som na druhý deň buď opravil alebo aspoň zamaskoval. Ani vidly v chrbte som si nenašiel, ani zásah ozbrojených zložiek nevyvolal (čomu sa aj dosť čudujem, lebo rachot som chvíľami robil poriadny; tí susedia to asi nakoniec majú dosť v péčku), čiže to dopadlo celkom fajn. Čo je však na tom pre mňa asi najzvláštnejšie je fakt, že som sa celý ten čas na vzniknutej situácii dobre bavil. Ale úprimne, dvakrát by tento „vtip“ smiešny asi nebol.

Ponaučenie pre vás (alebo aspoň výzva): skúste sa dostať do svojho alebo rodičovského domu bez kľúčov, s pozatváranými oknami a tak vôbec. A nemusí to byť ani za tmy. Len tak, aby ste si to trochu nacvičili...

Májová facka

Je tu máj, jeden z najkrajších mesiacov v roku. Nezačal sa pre mňa síce najšťastnejšie, keďže som si zase raz rozflákal nôžku pri baskete a dorazil som ju pri nočnom frisbee, ale tak to občas chodí. Dal som si teda povinnú pauzičku od pohybových aktivít. Prišlo to vo chvíli, keď sa aj pracovné vyťaženie rapídne znížilo kvôli sviatkom uprostred týždňa, takže až taká tragédia to nie je. Radšej by som síce voľné slnečné májové dni využil napríklad na nejaký parádny výlet do prírody alebo pohyb vonku všeobecne, ale rekonvalescencia, ktorú som si sám naordinoval diktovala minimálnu záťaž. Aspoň budem písať, hovorím si.

Lenže strata rytmu spôsobila aj zaseknutie sa aj v tejto oblasti. Každú chvíľu začínam niečo nové vyťukávať do klávesnice, ale chýba mi tá ľahkosť umožňujúca plynulé vyjadrenie myšlienok. Skúšam teda pokračovať v rozpísaných veciach, ale nie som ani trochu spokojný s tým, čo zo seba dokážem dostať. Všetko je hrozne silené a nemám z toho dobrý pocit. Možno by to bolo z pohľadu ďalšej osoby nepostrehnuteľné, ale pre mňa je dôležitý vlastný feeling.

Hovorím si, že veď nič ma netlačí, nemám žiadne deadliny, čiže nie je najmenší dôvod robiť si z toho ťažkú hlavu. Ibaže psychika robí svoje. Trčím sám celý predĺžený víkend na byte, vonku krásne počasie a ja som schopný dokrívať maximálne do obchodu. Neschopný prebudiť kreativitu len zabíjam čas a dúfam, že ma prepadne nejaká spásonosná myšlienka, ale poznám sa už príliš dobre. Potrebujem na to nejaký popud. Moja hlava potrebuje poriadne prevetrať, chytiť sa hoci aj bezvýznamného zážitku alebo aspoň rozvíriť usadené myšlienky a dojmy z minulosti, ktorých je viac než dosť, iba sa teraz zdajú také vzdialené a neuchopiteľné.

Bolo mi snáď súdené tieto dni prežiť v tomto ubíjajúcom rozpoložení, aby som sa nenechal uspokojiť s dosiahnutým stavom domnelej permanentnej pohody. Frčal som si bezdržiačky na bicykli opojený slobodou, nastavoval tvár slnku a prúdiacemu vzduchu a labužnícky pri tom privieral viečka. A zrazu som nabehol kolesom na kameň, ktorý prozreteľnosť nechala pohodený presne v rozmedzí tých pár centimetrov vymedzených trajektórii môjho bicykla. Nabil som si trocha držku, aby som sa mohol prebrať zo zasnenia.

Noha už je vcelku v pohode, teraz už zostáva len znovu vyskočiť a šliapnuť do pedálov, nech sa zase posuniem o kus ďalej. Aj tak sa však nepoučím a pustím občas riadidlá na oslavu slobody. Nezanevriem predsa na pocity, ktoré mi to prináša kvôli jednej malej nehode...

Reality show II.

Nevzdávam to a s novými silami pokračujem dopredu. Začínam si veriť a pôda pod nohami sa stáva oveľa pevnejšou. Počujem nejaké hlasy. Najprv je to len nezreteľné mumlanie, ale postupne rozoznávam jednotlivé slová, útržky viet a napokon celé vety.

„Pozri, teraz sa zase usmieva,“ hovorí jeden hlas.

„Tak teda nemám volať záchranku alebo čo?“ pýta sa druhý.

„Počkaj, skúsim ho ešte raz prebrať,“ povie znova ten prvý a tie slová ako keby mi popálili líce. Vzápätí mi druhú stranu tváre rozohnilo mlčanie. Ozval sa len zvuk nápadne pripomínajúci facku.

„Au,“ vravím si sám pre seba, ale tie hlasy zrejme patria niekomu, kto vie čítať myšlienky.

„Počul si to?! Hurá, konečne reaguje,“ ozval sa ten aktívnejší a ja sa zmätene rozhliadam okolo seba.

„To kde som, v nejakej reality show?“ pýtam sa sám seba, ale tí skrytí kreténi ma znova počuli.

„Tak tomu ver kámo,“ hovorí so smiechom jeden z hlasov a mne sa zdá akísi povedomý. „Práve si sa vrátil do reality, ale show si pripravil ty nám,“ melie od veci hlas bez tváre a moje telo sa dostáva znovu do zovretia, ale tentoraz jeho vrchná časť. Zároveň moje horiace líca napadne čosi vlhké.

„Kurva drát, to sa snáď nikdy neskončí! Pustite ma, kokoti!“ zahreším si od srdca a nevedno prečo sa to zdalo neviditeľným hlasom s citeľným zápasníckym zovretím náramne smiešne.

„Otvor oči,“ hučí mi do ucha známy hlas a dokonca sa mi zazdalo, že som zacítil pach z neexistujúcich úst a víriaci vzduch.

„Smrdí ti z huby ako krave z riti, ty idiot. Prečo sa neuká...“ nedokončím plánovanú otázku, pretože mozog práve vyhodnotil jeho posledné dve slová. „Mám otvoriť oči?“ pýtam sa skôr sám seba, ale odpovedá ten hlas, ktorý sa nevie prestať rehotať.

„Jasnačka, len otvor oči,“ počujem a popri tom sa mi tuším trhá tvár v oblasti orgánov zraku. Prichádza nová variácia pixelovej vojny. Teraz sa však odohráva priamo pred mojimi očami, ak nie priamo v hlave. Som totálne zmätený. Do obrazu krásnej modrej oblohy preniká iný. Je to nejaký šeredný ksicht, ktorý som už niekde videl, ale neviem si ho zaradiť.

Vtedy sa tá škeriaca príšera ozve hrubým hlasom: „Ja som tvoj boh Višnu a teraz mi môžeš vylízať moju kravskú riť,“ na čo sa ozve hurónsky smiech, ktorý ma takmer presvedčil, že jeho pôvodcom musí byť sám Zeus so všetkými podriadenými.

Obraz sa vyjasňuje a z modrej oblohy sa stal len rýchle miznúci opar. Z môjho vizuálneho záberu zmizol aj ksicht, ale rehot počujem stále. Spájam si v hlave vnemy. Rád by som vyselektoval realitu od snových eskapád, ale moja orientácia je absolútne zmätená. Neviem, kde sa momentálne nachádza moje telo a kde vedomie. Zdá sa, že svojim klasickým zmyslom nemôže príliš veriť. Viem, kde som bol pred chvíľou, ale netuším, ako som sa tam dostal a už vôbec nie, kde som v tejto chvíli. Zo všetkých síl skúšam aktivovať pamäťové okruhy, pohľad zapichnutý do akéhosi tieňa na strope nado mnou, ako keby som sa takto chcel schovať pred neznámym svetom. Moje úsilie pri lovení v hlbokých vodách vlastnej pamäte prináša prvé výsledky v podobe flashbackov. Pri jednom z nich sa objaví aj tvár boha smiechu, ktorá ma pred chvíľou vytrhla z mojej vlastnej reality a vzápätí sa objaví znova aj v mojom zornom poli.

„Tak ako? Poznávaš ma?“ pýta sa ma a mne sa začína konečne rozjasňovať. „Ja som ti hovoril, aby si bol opatrný, že to je kurva šleha...“

„Kde to som?“ chcem poskladať strom skutočnosti z hromady triesok a začínam od koreňov.

„U mňa na byte,“ pomáha mi so skladačkou Zeus a pokračuje, „prišli sme sa trocha spráskať, ale niektorí rozumejú pod trochou asi niečo iné ako ja,“ poznamenal s ironickým úškľabkom.

„Mysleli sme, že máš epileptický záchvat alebo čo, ale Kuras povedal, že to tak nevyzerá,“ pridal sa druhý týpek. Jeho poznámka mi pomohla nájsť stratené dvere k miestnosti s pamäťovým diskom. Ihneď sa mi vybavila aj jeho, ale predovšetkým moja vlastná identita.

Už si spomínam, ako k tomuto celému prišlo. Bol som v hrozných psychických sračkách a toto mal byť spôsob ich riešenia. Potreboval som prepnúť mozog na inú frekvenciu a... a vlastne sa mi to podarilo dokonale. Každopádne mám teraz pocit, ako keby vo mne všetko staré odumrelo a prebral som sa ako iný človek. Všetky tie problémy som snáď nechal trčať v tom bahne snových prežitkov. Bohužiaľ, uviazlo v ňom čosi viac. To som si však v tejto chvíli uvedomiť nedokázal.