Reality show II.

Nevzdávam to a s novými silami pokračujem dopredu. Začínam si veriť a pôda pod nohami sa stáva oveľa pevnejšou. Počujem nejaké hlasy. Najprv je to len nezreteľné mumlanie, ale postupne rozoznávam jednotlivé slová, útržky viet a napokon celé vety.

„Pozri, teraz sa zase usmieva,“ hovorí jeden hlas.

„Tak teda nemám volať záchranku alebo čo?“ pýta sa druhý.

„Počkaj, skúsim ho ešte raz prebrať,“ povie znova ten prvý a tie slová ako keby mi popálili líce. Vzápätí mi druhú stranu tváre rozohnilo mlčanie. Ozval sa len zvuk nápadne pripomínajúci facku.

„Au,“ vravím si sám pre seba, ale tie hlasy zrejme patria niekomu, kto vie čítať myšlienky.

„Počul si to?! Hurá, konečne reaguje,“ ozval sa ten aktívnejší a ja sa zmätene rozhliadam okolo seba.

„To kde som, v nejakej reality show?“ pýtam sa sám seba, ale tí skrytí kreténi ma znova počuli.

„Tak tomu ver kámo,“ hovorí so smiechom jeden z hlasov a mne sa zdá akísi povedomý. „Práve si sa vrátil do reality, ale show si pripravil ty nám,“ melie od veci hlas bez tváre a moje telo sa dostáva znovu do zovretia, ale tentoraz jeho vrchná časť. Zároveň moje horiace líca napadne čosi vlhké.

„Kurva drát, to sa snáď nikdy neskončí! Pustite ma, kokoti!“ zahreším si od srdca a nevedno prečo sa to zdalo neviditeľným hlasom s citeľným zápasníckym zovretím náramne smiešne.

„Otvor oči,“ hučí mi do ucha známy hlas a dokonca sa mi zazdalo, že som zacítil pach z neexistujúcich úst a víriaci vzduch.

„Smrdí ti z huby ako krave z riti, ty idiot. Prečo sa neuká...“ nedokončím plánovanú otázku, pretože mozog práve vyhodnotil jeho posledné dve slová. „Mám otvoriť oči?“ pýtam sa skôr sám seba, ale odpovedá ten hlas, ktorý sa nevie prestať rehotať.

„Jasnačka, len otvor oči,“ počujem a popri tom sa mi tuším trhá tvár v oblasti orgánov zraku. Prichádza nová variácia pixelovej vojny. Teraz sa však odohráva priamo pred mojimi očami, ak nie priamo v hlave. Som totálne zmätený. Do obrazu krásnej modrej oblohy preniká iný. Je to nejaký šeredný ksicht, ktorý som už niekde videl, ale neviem si ho zaradiť.

Vtedy sa tá škeriaca príšera ozve hrubým hlasom: „Ja som tvoj boh Višnu a teraz mi môžeš vylízať moju kravskú riť,“ na čo sa ozve hurónsky smiech, ktorý ma takmer presvedčil, že jeho pôvodcom musí byť sám Zeus so všetkými podriadenými.

Obraz sa vyjasňuje a z modrej oblohy sa stal len rýchle miznúci opar. Z môjho vizuálneho záberu zmizol aj ksicht, ale rehot počujem stále. Spájam si v hlave vnemy. Rád by som vyselektoval realitu od snových eskapád, ale moja orientácia je absolútne zmätená. Neviem, kde sa momentálne nachádza moje telo a kde vedomie. Zdá sa, že svojim klasickým zmyslom nemôže príliš veriť. Viem, kde som bol pred chvíľou, ale netuším, ako som sa tam dostal a už vôbec nie, kde som v tejto chvíli. Zo všetkých síl skúšam aktivovať pamäťové okruhy, pohľad zapichnutý do akéhosi tieňa na strope nado mnou, ako keby som sa takto chcel schovať pred neznámym svetom. Moje úsilie pri lovení v hlbokých vodách vlastnej pamäte prináša prvé výsledky v podobe flashbackov. Pri jednom z nich sa objaví aj tvár boha smiechu, ktorá ma pred chvíľou vytrhla z mojej vlastnej reality a vzápätí sa objaví znova aj v mojom zornom poli.

„Tak ako? Poznávaš ma?“ pýta sa ma a mne sa začína konečne rozjasňovať. „Ja som ti hovoril, aby si bol opatrný, že to je kurva šleha...“

„Kde to som?“ chcem poskladať strom skutočnosti z hromady triesok a začínam od koreňov.

„U mňa na byte,“ pomáha mi so skladačkou Zeus a pokračuje, „prišli sme sa trocha spráskať, ale niektorí rozumejú pod trochou asi niečo iné ako ja,“ poznamenal s ironickým úškľabkom.

„Mysleli sme, že máš epileptický záchvat alebo čo, ale Kuras povedal, že to tak nevyzerá,“ pridal sa druhý týpek. Jeho poznámka mi pomohla nájsť stratené dvere k miestnosti s pamäťovým diskom. Ihneď sa mi vybavila aj jeho, ale predovšetkým moja vlastná identita.

Už si spomínam, ako k tomuto celému prišlo. Bol som v hrozných psychických sračkách a toto mal byť spôsob ich riešenia. Potreboval som prepnúť mozog na inú frekvenciu a... a vlastne sa mi to podarilo dokonale. Každopádne mám teraz pocit, ako keby vo mne všetko staré odumrelo a prebral som sa ako iný človek. Všetky tie problémy som snáď nechal trčať v tom bahne snových prežitkov. Bohužiaľ, uviazlo v ňom čosi viac. To som si však v tejto chvíli uvedomiť nedokázal.