Májová facka

Je tu máj, jeden z najkrajších mesiacov v roku. Nezačal sa pre mňa síce najšťastnejšie, keďže som si zase raz rozflákal nôžku pri baskete a dorazil som ju pri nočnom frisbee, ale tak to občas chodí. Dal som si teda povinnú pauzičku od pohybových aktivít. Prišlo to vo chvíli, keď sa aj pracovné vyťaženie rapídne znížilo kvôli sviatkom uprostred týždňa, takže až taká tragédia to nie je. Radšej by som síce voľné slnečné májové dni využil napríklad na nejaký parádny výlet do prírody alebo pohyb vonku všeobecne, ale rekonvalescencia, ktorú som si sám naordinoval diktovala minimálnu záťaž. Aspoň budem písať, hovorím si.

Lenže strata rytmu spôsobila aj zaseknutie sa aj v tejto oblasti. Každú chvíľu začínam niečo nové vyťukávať do klávesnice, ale chýba mi tá ľahkosť umožňujúca plynulé vyjadrenie myšlienok. Skúšam teda pokračovať v rozpísaných veciach, ale nie som ani trochu spokojný s tým, čo zo seba dokážem dostať. Všetko je hrozne silené a nemám z toho dobrý pocit. Možno by to bolo z pohľadu ďalšej osoby nepostrehnuteľné, ale pre mňa je dôležitý vlastný feeling.

Hovorím si, že veď nič ma netlačí, nemám žiadne deadliny, čiže nie je najmenší dôvod robiť si z toho ťažkú hlavu. Ibaže psychika robí svoje. Trčím sám celý predĺžený víkend na byte, vonku krásne počasie a ja som schopný dokrívať maximálne do obchodu. Neschopný prebudiť kreativitu len zabíjam čas a dúfam, že ma prepadne nejaká spásonosná myšlienka, ale poznám sa už príliš dobre. Potrebujem na to nejaký popud. Moja hlava potrebuje poriadne prevetrať, chytiť sa hoci aj bezvýznamného zážitku alebo aspoň rozvíriť usadené myšlienky a dojmy z minulosti, ktorých je viac než dosť, iba sa teraz zdajú také vzdialené a neuchopiteľné.

Bolo mi snáď súdené tieto dni prežiť v tomto ubíjajúcom rozpoložení, aby som sa nenechal uspokojiť s dosiahnutým stavom domnelej permanentnej pohody. Frčal som si bezdržiačky na bicykli opojený slobodou, nastavoval tvár slnku a prúdiacemu vzduchu a labužnícky pri tom privieral viečka. A zrazu som nabehol kolesom na kameň, ktorý prozreteľnosť nechala pohodený presne v rozmedzí tých pár centimetrov vymedzených trajektórii môjho bicykla. Nabil som si trocha držku, aby som sa mohol prebrať zo zasnenia.

Noha už je vcelku v pohode, teraz už zostáva len znovu vyskočiť a šliapnuť do pedálov, nech sa zase posuniem o kus ďalej. Aj tak sa však nepoučím a pustím občas riadidlá na oslavu slobody. Nezanevriem predsa na pocity, ktoré mi to prináša kvôli jednej malej nehode...