Človek a auto (kto tu komu velí?)

Minulý týždeň som robil nezávisle od seba dva enviromentálne orientované prednáškové bloky. Keďže sa mi zdali veľmi inšpiratívne a už dlho sa chystám napísať niečo aj na túto tému, celkom mi to prišlo vhod. Pravdepodobne sa ekológii z rôznych pohľadov budem venovať častejšie aj na tomto blogu. Dúfam, že tých svojich zopár čitateľov týmto nevydesím a aspoň občas si prečítajú niečo aj z tejto oblasti. Takže časť prvá...

Prednáška číslo jedna bola zameraná na dopravu v mestách, resp. spôsob, akým sa naše (ľudské) mestá rozvíjajú. Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety, ktorú vyslovil prednášajúci Dr. Knopflacher z Viedenskej Technickej Univerzity: „Už nestaviame mestá pre ľudí, ale pre autá“. Stačí si uvedomiť, aké priority sú pri budovaní dôležité. Vidíte snáď niekde vo svojom okolí, že by sa uvažovalo o zriadení nového parku, prípadne zveľadení a rozšírení už existujúceho? Ak dovolíte, úbohé stromčeky v kvetináčoch do toho rátať nebudeme. Naopak, počet parkovacích miest, budovanie nových a rozširovanie existujúcich je na pretrase neustále. Vôbec si neuvedomujeme, že čím viacej ciest a parkovísk v mestách postavíme (a nielen v nich), tým viac áut po nich bude jazdiť. Nejde tu len o splodiny z výfukových plynov. Tá podstata je v zaberaní priestoru autami a samotnými dopravnými stavbami na úkor ľudí a zelene. Možno namietnete, že predsa autá slúžia ľuďom, ale je to skutočne tak? Nevyplýva z napísaného pravý opak?

Nie je nič výnimočné, že človek sedí sám v aute aby sa odviezol do práce. Dr. Knopflacher na ilustráciu absurdnosti ľudského myslenia použil zopár príkladov, ktoré vzišli zo študentských experimentov. Vo všeobecnosti boli založené na princípe zaberania nadmerného priestoru jednotlivcom používajúcim auto. Bohužiaľ, fotky k dispozícii nemám, ale predstavte si situáciu, kedy jedna osoba na sebe nosí zavesený rám s približnými rozmermi auta v pôdoryse (povedzme 1,5 x 3m). Všetci okoloidúci na neho budú pozerať ako na debila, ktorý ich obťažuje a obmedzuje ich možnosti voľného pohybu. Na druhej strane považujú za samozrejmé, ak takáto osoba bude sedieť v aute, ktoré okrem toho znečisťuje ovzdušie, spôsobuje hluk a zaberá podobnú plochu povedzme deväť hodín počas pracovnej doby majiteľa niekde v centre mesta a zvyšok pred domom. A toto si ešte vynásobte (napr. x100) pri osadenstve väčšej firmy.

Pri tejto prednáške samozrejme nešlo len o prázdne filozofovanie a experimenty. Ďalej boli predstavené konkrétne prepočty, ktoré dokazovali na konkrétnych prípadových štúdiách, že čím viac parkovacích miest bolo v centre mesta k dispozícii, tým viac áut sa tam snažilo dostať. Následne sa vytvárali väčšie a väčšie zápchy na príjazdových komunikáciách, čo zase viedlo k tlakom na ich rozširovanie. Po „vyriešení“ problému zvýšením kapacity ciest (napr. pridaním ďalšieho jazdného pruhu) sa situácia na krátku dobu zlepší. To sa dá však rátať na dni, pretože zvýšenie priepustnosti automaticky priláka znova viac vodičov s ich vozidlami.

Jeden konkrétny príklad bol čínsky Peking, kde až doteraz dopravnú situáciu riešia neustálym zvyšovaním kapacity cestnej infraštruktúry pre osobnú dopravu. Toho priamym dôsledkom sú každodenné niekoľkohodinové zápchy a jedno z najznečistenejších miest na svete s takmer nedýchateľným vzduchom. Prajem športovcom príjemný pobyt.

Riešenie je v podstate jednoduché. Podporiť v maximálnej miere verejnú hromadnú dopravu. Konkrétne riešenia by samozrejme záviseli od konkrétneho mesta, ale zásady by boli rovnaké. V prvom rade preferovať priestor pre hromadnú dopravu nie na úkor zelene, ale individuálnej dopravy (vyhradené pruhy pre autobusy, električkové trate, ak to je možné tak metro najlepšie plynule nadväzujúce na prímestskú železničnú dopravu, ako je to napr. v Barcelone). Tým získava hromadná doprava prioritu pri jazde mestom, nie je závislá na dopravnej situácii (zápchy) a teda by mala byť podstatne rýchlejšia ako jazda osobným autom. Samozrejme musia byť adekvátne intervaly medzi spojmi a určitý komfort, inak to budú ľudia ignorovať. V nadväznosti na to by sa mali skôr obmedzovať parkovacie miesta priamo v centre a budovať viac na periférii, ak vôbec. Parkovanie by malo byť bez výnimky spoplatnené adekvátne k zaberanému priestoru v centrách miest.

Nie som natoľko naivný, aby som si myslel, že ľudia sa vzdajú svojho pohodlia len tak. Treba si však uvedomiť, že mestá si staviame pre seba a nie pre autá. Úprimne, nech už ste akokoľvek pohodlní alebo len zvyknutí presúvať sa autom, cítite sa lepšie na asfaltovom parkovisku alebo v zelenom lese či parku? Prechádzate sa radšej po nábreží lemovanom stromami alebo popri preťaženej diaľnici? Ak si niekto z vás z cynizmu alebo z presvedčenia odpovie v prospech ťažkého industiálu asi vás ťažko presvedčím. Potom ste zrejme ideálom konzumnej spoločnosti a nebude vám vadiť ani to platenie. Čo by ste však povedali na to, že budete platiť aj za vzduch, ktorý dýchate. Zvykli sme si, že nám príroda poskytuje zadarmo určité veci nevyhnutné pre život a my si to chrapúnsky bez vďačnosti berieme a ešte jej za to napľujeme do tváre. Možno som sa trošku rozohnil, ale fakt už ma štve táto parazitná spoločnosť, ktorá sa stala otrokom svojich potrieb. Uvedomme si, že aj to auto má byť len prostriedok, nie samotný cieľ na prezentáciu svojho postavenia a masírovanie ega. Ono má slúžiť nám, nie my jemu.