Sunset a holá pravda (romantika prvého večera) II.

Café del Mar sa nachádza na kamenistom úseku pobrežia. Prichádzame práve včas, aby sme si ešte stihli uchytiť dobrý flek na skalách, ktoré sú pri prílive pod vodou. Medzi stovkami predovšetkým britských party-turistov sa naša plánovaná činnosť utápa vo všednosti. Alkohol a hulenie je tu nižším štandardom, ten vyšší si netrúfam posúdiť a hlavne to mám v paži.

Sledovať sunset v Café del Mar, resp. v jeho okolí patrí k takým obligátnym akciám na Ibize, ako je návšteva Eiffelovky v Paríži. Nech som aj najväčší odporca stereotypov na svete, toto skutočne stojí za to. Ak sa „zalezenie“ oranžového kotúča podarí je to naozaj pôsobivé divadlo aj napriek asi najgýčovejšiemu motívu, aký si viem predstaviť. Pre suchozemca je samotné viditeľné klesanie za horizont tvorený morskou hladinou úchvatné. K tomu atmosferický housík s perfektne vygradovanou štruktúrou napasovanou na momentálnu situáciu. DJ hrajúci na terase cafetérie reaguje svojim setom napríklad na prípadné oblaky zasahujúce do slnečného disku. Keď si k tomu ešte dáte fajného „janíka“ s láskou zvrtnutého a prekladáte to sangriovo-borovičkovým sendvičom možno aj slzu dojatia pustíte.

Sedíme tu, vstrebávame vizuálne, akustické, aromatické aj chuťové vnemy. Asi päť metrov od nás predvádza odredovaný párik prepracované ohňové performance. To mi vnukne myšlienku, ktorá ma vráti do reality.

„Nerád ruším idylku, ale ešte kým sme schopní vnímať, mohli by ste mi niečo konečne objasniť,“ pokúšam sa nenásilne dostať viac do obrazu. „Kde robia tí týpci zo Slovenska fireshow? Tu to vyzerá ako ideálne miesto na takéto haluze. Kopec píplov namäkko, ideálna atmoška a vôbec...“ vťahujem ostatných do svojich myšlienkových pochodov.

„To je práve to, čo nechápem. Ja som ich sem síce zavolala s tým, že budú súčasťou programu na lodi, ale nejde mi do hlavy, prečo sa vôbec nepokúšajú, ak tu ešte sú, zarobiť nejaké keše napríklad aj tu,“ rozhovorila sa Kris a pokračovala ďalej, „Je fakt, že loď namiesto piatich dní do týždňa robíme len raz, ale zrovna preto by mali niečo poriešiť...“ vypadlo z nej a spolu s Lú sme okamžite zbystrili pozornosť.

„Akože raz do týždňa?“ vyletelo z nás synchrónne.

„Nó, to je tá najväčšia haluz, ale zďaleka nie jediná. Nechceli sme vám pred cestou nič hovoriť, aby ste nemali zbytočne párky, keď už ste mali letenky aj lístky na trajekt kúpené,“ šokovala nás s kľudom anglického lorda Kristína.

„Fúúú, ale upozorniť ste nás predsa len mohli,“ zareagovala sklesnuto Lucia, „nevláčila by som so sebou toľko cédečiek.“ Lucia je fotografka a jej úlohou malo byť dokumentovanie plavby a následného programu. Fotky by potom napaľovala a predávala zúčastneným.

„Lenže Brady s Lindou nás stále ubezpečujú, že to sa ešte len rozbehne. Je pravda, že sezóna sa začína v podstate až teraz, tak sme proste nechceli robiť paniku,“ zdôvodnila Kris informačnú blokádu.

„Uvidíme, ako sa to teda vyvinie. Ja by som išiel aj tak, aj keď je pravda, že by som sa asi až tak netrhal s potlačou toľkých tričiek,“ vravím na to, „ale hovoríš, že toto nie je ani zďaleka jediný zádrhel. Tak už nám to môžete vysypať na hlavu všetko. Nechcem zomrieť v nevedomosti.“

„To sa týka hlavne nás... dúfam. Nás sem kamoška Lin s čokoládovým zajačikom dostali s tým, že máme robiť kvázi manažment a teraz po nás chcú, aby sme napríklad predávali lístky, vyrábali bagety a robíme vlastne úplne všetko,“ pokračuje opálená cica za občasných Goranových doplňujúcich poznámok.

Pomaly sa dostávame do obrazu, o čo tu vlastne beží. Doteraz sme mali len veľmi hmlisté predstavy o fungovaní tohto biznisu alebo skôr zámerne skreslené. Informácie od Bradyho nás smerovali k získaniu dôvery. Všetci do jedného sme to chápali tak, že naša crew má byť akousi autonómnou jednotkou zastrešenou jednou renomovanou spoločnosťou dlhodobo sa zaoberajúcou organizovaním parties na výletných lodiach na celých Baleárskych ostrovoch. Tá nezávislosť by aj sedela, ale to zastrešenie už menej. Obaja naši „šéfovia“ pre nich síce pracovali minulú sezónu a možno boli fakt dobrí. Ibaže nedostali voľnú ruku pri zostavení vlastnej crew, ale celkom jednoducho ukradli know-how a išli rozbehnúť vlastný kšeft. Neviem, či bol zámer poskladať posádku takmer výhradne zo Slovákov, ale každopádne to bolo pre nich výhodné. My by sme totiž v tej dobe nemohli oficiálne pracovať na území Španielska bez pracovného povolenia ani pod zaregistrovanou spoločnosťou, čiže nehrozilo, že sa budeme hlasno ozývať. Najblbšie však bolo, že zahmlievanie pokračovalo aj na mieste takmer po celú dobu nášho pobytu. Asi by nám to v konečnom dôsledku až tak nevadilo, keby to celé fungovalo a my by sme si prišli na svoje. Ibaže robiť jednu loď za týždeň namiesto piatich je poriadny rozdiel. Ja som napríklad pri predaji tričiek rátal s jedným, maximálne dvomi pri jednej plavbe, čo sa aj ukázalo ako realistické. Ľudia sa proste chodili na loď baviť a nie robiť nákupy, teda aspoň handier nie.

Dnes večer sa nás však tieto problémy netýkajú, nevŕtame do toho viacej a necháme ich padnúť za horizont spolu so Slnkom. Osobne nemám najmenší dôvod sa sťažovať. Spravím si minimálne perfektnú dovolenku a pokúsim sa aj niečo zarobiť. Dnes si všetci zarábame na poriadnu opicu.