Ako sa Davidko do rodičovského domu vlámal

„Cŕŕŕŕn cŕŕŕŕn,“ kričí na mňa telefón a na displeji sa ukazuje Father. Po zdvihnutí sa ma pýta, či prídem cez víkend do eMeSJé. „Ja idem na tri týždne do Poľska a mama je až do pondelka v Prahe,“ oznamuje mi polovičný zdroj mojej genetickej výbavy a pokračuje, „mohol by si tu byť, aby si dal aspoň nažrať psovi a slépkám“. Hmm, nemám žiadny program a slnečný záhorácky countryside mi po prekvasenom minulom víkende príde takisto vhod. No problem.

Piatok večer. Von sa mi už dnes nechce. Otváram si jednu „hrušku“ z bohatých zásob po fotríkových narodkách, iba tak pre pohodičku, haluzím si pri compe a ako background mi beží nejaký nudný hokej, v ktorom ide o veľa a o nič. Okolo polnoci už aj mierne „líznutý“ si ubalím cigu a idem si von zapáliť. Rodičovský dom je dosť veľký a chladný a podvedomie ma prinúti zobrať si aj bundu. (Zmienka o veľkosti domu nie je podstatná, ale chcem, aby ste závideli – pozn. autora)

Vonku je však príjemne teplo a bunda sa mi teraz zdá úplne zbytočná. Kochám sa krásnou hviezdnou oblohou, akú v presvetlenej Bratislave človek nemá šancu pozorovať. Nabažený hviezdičiek, mesiačiku a tabakového dymu spokojne mierim ku dverám a hups! Kdeže to mám kľúče? Pekne v bezpečí rodičovského domu.

Zvažujem možnosti, ako sa dostať dovnútra. Napadajú ma minimálne tri spôsoby, ako by sa to dalo zrealizovať... za normálnych okolností. Štandardne totiž býva otvorená vetračka na záchode v prízemí kadiaľ by som sa vďaka výbornému metabolizmu snáď dokázal prešmyknúť. Skončil by som síce dosť možné s hlavou v hajzlovej mise, ale stále lepšie ako sa objímať so psom v jeho búde.

Ďalšou možnosťou by bolo dostať sa do pivnice a tam nacvičeným spôsobom z detstva vystrčiť kľúč z dverí vedúcich priamo do domu na nejakú podložku, pretiahnuť ho k sebe a jednoducho si odomknúť. Potom by tu boli štandardne aj iné spôsoby závislé od momentálnej situácie s otvorenými oknami a podobne. Lenže prd baraní, keď sú obaja rodičia v zahraničí. Neviem, či vôbec niekedy predtým nastala podobná situácia, že aj jeden aj druhý boli nezávisle od seba v rovnakom čase mimo Slovenska. Ak aj áno, určite je to prvý raz, čo som ja prišiel obhospodarovať „statok“ a rozplývať sa nad nočnou oblohou.

Každopádne, dnu sa dostať musím určite, keďže všetko vrátane mobilu a kľúčov od bratislavského bytu mám inside. Chvíľu do mňa ešte dobiedzala myšlienka vykašľať sa teraz na to, ísť do baru, poriadne sa ožrať a aspoň mi bude viac menej jedno kde zalomím. Predsa len, dobíjať sa do opusteného domu po polnoci by mohlo zburcovať nejakých susedov a riešiť ešte policajtov, prípadne rozvášnených aktívnych spoluobčanov s vidlami netúžim. Nakoniec som sa však rozhodol toto riziko podstúpiť.

Chodím hore dolu, obhliadam terén a musím skonštatovať, že dom je proti nevítaným návštevníkom v čase neprítomnosti rodičov zabezpečený výborne. S mojou blbosťou sa nerátalo. Už sa mi také teplúčko nezdá a vďačím svojmu podvedomiu, že ma primälo zobrať si tú bundu. Teraz už len zvažujem, ktoré okno mám rozbiť, aby som spôsobil čo najmenšie škody. Veľmi sa mi do toho nechce už iba preto, že si neviem veľmi predstaviť, kde by som na dedine zohnal cez víkend sklenára. A keby aj hej, ako by som mu dopravil to okno a nenechal pritom otvorený barák. Okrem toho by táto akciu celkom isto vyvolala nechcenú reakciu susedov. Ale iná možnosť nie je. V tom som si však spomenul, že som videl kľúč vo dverách zadného vchodu, ktoré majú síce hrubú, ale sklenenú výplň. Bližšia obhliadka pri ostrom svetle zapaľovača mi vliala do žíl novú nádej. Nebudem tu konkrétne popisovať moje totálne rozoberanie dverí a dávať tak návod prípadným zlodejom (aj keď tí by sa s tým určite vôbec nesrali), ale nakoniec som po nejakej hodine a pol úspešne vybral výplň a odomkol. Našťastie aspoň k náradiu v garáži som sa dostal bez problémov.

Takže nakoniec som spôsobil škody minimálne a aj tie som na druhý deň buď opravil alebo aspoň zamaskoval. Ani vidly v chrbte som si nenašiel, ani zásah ozbrojených zložiek nevyvolal (čomu sa aj dosť čudujem, lebo rachot som chvíľami robil poriadny; tí susedia to asi nakoniec majú dosť v péčku), čiže to dopadlo celkom fajn. Čo je však na tom pre mňa asi najzvláštnejšie je fakt, že som sa celý ten čas na vzniknutej situácii dobre bavil. Ale úprimne, dvakrát by tento „vtip“ smiešny asi nebol.

Ponaučenie pre vás (alebo aspoň výzva): skúste sa dostať do svojho alebo rodičovského domu bez kľúčov, s pozatváranými oknami a tak vôbec. A nemusí to byť ani za tmy. Len tak, aby ste si to trochu nacvičili...