Reality show I.

Upozornenie: tento text môže obsahovať vulgarizmy, preto prosím všetkých, ktorým by to mohlo narušiť zdravý vývoj a tak podobne, aby okamžite prestali čítať a počkali až na druhú časť, v ktorej sa tieto pikantné výrazové prostriedky budú konečne nachádzať. Tu si na svoje neprídete, naruším vás až nabudúce. Takže Jimmy, vyser sa hneď na to...

Bežím ako o dušu. Ani poriadne neviem pred čím. Teraz sa tým však nemienim zaoberať, bude na to dosť času neskôr. Najprv sa musím bezpodmienečne dostať do bezpečia.

Do riti, ale kde to vlastne som? Ako mám nájsť útočisko, keď nemám poňatia o mojom umiestnení v časopriestore. Aj tak musím bežať, nie je čas na rozmýšľanie. Všetky svoje sily sústreďujem do zaberajúcich svalov, ale tie sú už totálne preťažené. Krv ich nestačí zásobovať kyslíkom a zdajú sa neúnosne ťažké. Nohy ledva odlepujem od zeme a na každý ďalší krok musím vynakladať neskutočné množstvo energie, ktoré sa priamo úmerne zvyšuje s narastajúcim úsilím. Cítim sa stuhnutý ako maratónec na dvadsiatom piatom kilometri, kedy už má za sebou väčšiu časť trate, ale cieľ je stále v nedohľadne. Bojujem sám so sebou, so svojim telom i upadajúcou psychikou. Olovené tenisky sa teraz ešte lepia na rozpálený asfalt a začínajú sa dokonca prepadať stále hlbšie pod povrch. Mám chuť rezignovať, prestať bojovať a len tak sa zvaliť do trávy. Žiadna tráva tu však nie je a čo je ešte zvláštnejšie nie je tu ani žiaden asfalt. Bežím po neidentifikovateľnom teréne v záhadne sa meniacom prostredí. Až teraz mi dochádza, že po každom upriamení pozornosti na svoje okolie sa toto nelogicky zmení. Zvláštne, že mi to doteraz nedošlo. Asi to je spôsobené tým, že mi je vždy aspoň čiastočne známe, ale aj tak...

Lúka s nádherným dubom, kde som pred mnohými mesiacmi strávil zopár príjemných chvíľ tvorí náprotivnú stranu ulice v Petržalke tvorenú jedným súvislým nevábne šedivým blokom panelových králikární. Celý bizarný background vyúsťuje do temno-krásneho lesa stúpajúceho až niekde do stratosféry. Je to zároveň pôsobivé, strašidelné a pudovo lákavé. Hneď by som tam vybehol, keby... Počkať! Veď teraz si nohy ani necítim, aké sú ľahké. Ešte pred chvíľou som bol až po kolená zapichnutý v teréne. A vlastne tu ešte pred chvíľou nebola ani tráva a zrazu celá lúka. Pozriem sa pod seba a zostanem v šoku. Teda asi by som mal zostať, ale nijako zvlášť ten pohľad so mnou neotrasie. Iba nevidím svoje nohy. To by vcelku vysvetľovalo, prečo sú také ľahké. Najväčšia haluz je, že svojimi neviditeľnými končtinami úplne vedome pohybujem. Chcem si ich skúsiť ohmatať, ibaže nemám čím. Takže sa zo mňa stal Trupík, ako v tých predpubertálnych čiernych vtipoch. Z tejto úvahy ma vytrhne podrobnejšie preskúmanie stavu mojej telesnej schránky, ktorú hneď vyhodnocujem ako neexistujúcu alebo aspoň vizuálne neidentifikovateľnú. Už mi ani nepríde divné, že teraz moje vedomie krúži okolo domnelého miesta „pobytu“ svojej materiálnej schránky. Je asi dosť divné nazývať niečo neviditeľné matériou, ale čo už. Na prehodnotenie pojmu Ja som nepotreboval prakticky žiadny čas. Uvedomujem si sám seba, teda som.

Svoje telo už neriešim a pozerám sa pravdepodobným smerom, odkiaľ som prišiel. V diaľke vidím meniace sa kulisy, ktorými som zrejme prechádzal. Ani jeden pixel tohto obrazu nie je stabilný, mení farby a tým aj celkový obraz. Už sa nečudujem, že som nedokázal určiť svoju polohu.

Moju pozornosť upútal jediný bod, ktorý zostáva stabilný. Na potvrdenie tézy, že už myšlienka je činom sa daný bod rýchlo mení na stále väčší zhluk dostávajúci jasné kontúry. Môj pohľad prudko zoomuje bez straty ostrosti. To zoomovanie je celkom výstižné, pretože napriek pôvodnej myšlienke priblížiť sa k objektu mám skôr pocit, že sa obraz približuje ku mne. V zlomku sekundy (alebo to bolo storočie?) rozoznávam svoje telo. Jedna noha je až nad koleno zaborená v zemi, druhá sa už už dostáva na povrch a v tvári mi vidno napätie a strach. Fascinovane si zo všetkých strán obzerám túto hyperrealistickú sochu samého seba. Moja zvedavosť ma núti k pohľadu do očí tohto človeka bez pohybu, ale s o to presvedčivejším výrazom odzrkadľujúcim všetky poryvy osobnosti. Stačila celá história vesmíru zhustená do nanosekundy, v ktorej som nazrel do okien tohto opusteného príbytku duše. Znovu pociťujem to fyzické trápenie a nepríjemnú úzkosť, ktorú som pred miliónmi rokov tak záhadne opustil. Zase som uväznený v brnení, ktoré ma tlačí. Zase musím prežívať tú námahu fyzického bytia a pokúšať sa konečne vyslobodiť zoslabnutú nohu zo zovretia a potom tú druhú a urobiť tak pohyb nazývaný krokom. A potom ďalší a ďalší až sa snáď napokon dostanem niekam, kde som ešte nebol a kde sa budem cítiť bezpečne a šťastný. Na miesto, kde nebudem prenasledovaný neznámom, ktoré mi neviem prečo naháňa strach.

...