Pevná pôda pod nohami

Vystupujeme z trajektu medzi poslednými, pretože naše veci boli zahádzané na spodku úložného priestoru. Pokračuje komédia, v ktorej hrám ja hlavnú rolu ako nosič nadrozmerného nákladu. Na chrbte zasa preplnený ruksak a v rukách Luckin vypasený kufor. Scéna sa odohráva na úzkych a strmých železných schodíkoch vedúcich von na čerstvý ostrovný vzduch. Ja nie som schopný sa s ruksakom otočiť ani inak zmeniť polohu a tak musím zápasiť s tou obludou cúvajúc smerom dolu. Samozrejme, že sa mi batoh zachytil o nejakú vyčnievajúcu blbosť. Lucka idúca za mnou s našimi príručnými taškami, do ktorých sme kvôli váhe naládovali tie najťažšie veci sa mi snaží pomôcť a to tak, že prelieza ten obrovský kufor. Ten sa, ako inak, začne zvážať dolu priamo na mňa, čím sa moja pozícia stáva skutočne komickou pre všetkých nad nami. Zavesený na ruksaku, nohy podrážané čiernou kravou, v ktorej Lú pašuje svoje osobné veci a teraz na nej ešte predvádza bizarné ródeo. Asi by som si aj cvrkol od smiechu, keby som nebol tak bytostne zaangažovaný. Napokon si s tým poradím vyslobodením úbohého tela z objatia zachytenej bagáže, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani legendami opradený Houdini. Veď to aj bolo odmenené standing ovations prítomného publika. Po konečnom vyslobodení a ťažkom pôrode, pri ktorom plávajúca železná lady vyprdla na ostrovný svet dve indivíduá zo stredozeme som aj na chvíľu zauvažoval, či sa tým nezačnem živiť. Hneď som aj Lucii navrhol spoluprácu ako asistentke.

„To si ale musíš nechať narásť také tie fúziská natočené a kúpiť pásikavý trikot. Vieš, ako bývali niekedy v dvadsiatych rokoch plavky,“ začala rozvíjať moju myšlienku a hneď sa nám vrátila perfektná nálada.

Slnko stále svieti, ale večer už klope na dvere a nás čaká ešte posledný úsek cesty busom do Sant Antoni naprieč ostrovom z východnej strany na západnú. S domorodcami sa dalo najlepšie dohovoriť heslovite, čiže štýlom „bus, Sant Antoni“, načo sme boli poslaní asi kilometer naprieč mestom. To je zase radosti. Našťastie dostavník išiel takmer hneď po našom príchode na zastávku. To už si môžme vydýchnuť a skutočne nasávať prvé dojmy z ostrova.

Cesta medzi týmito dvoma mestami môže mať tak maximálne tridsať kilákov a zhruba v jej strede prechádza okolo najznámejších klubov na Ibize Amnesia a Privilege. Ak si niekto pod pojmom klub v tomto prípade predstavuje niečo také, ako môžeme poznať z našich končín, tak je asi tak ďaleko ako Madonna od morskej panny. Sú to obrovské komplexy s vlastným ohradeným pozemkom a samotné priestory pre návštevníkov mávajú kapacitu pre desať – pätnásť tisíc ľudí. A možno to je len skreslený pohľad dedinčana, ktorý v živote nevidel väčšiu stavbu, ako je susedovie stodola.

V žalúdku cítim chvenie spôsobené zmesou očakávania a radosti z holého faktu, že som tu. Vnútrozemie ostrova pôsobí veľmi vyprahnuto. Z pohľadu z diaľky síce človek vidí kopu stromov, ale nikde nerastie tráva, všade je len červenkastá kamenitá pôda, z ktorej morský vietor bez prestávky dvíha drobný prach. Preto aj tie stromy pôsobia šedivo a na autách je stabilne matná vrstva. Má to však svoje čaro, aj keď ten popis nepôsobí príliš vábne.

„Uááá! Normálne mám trému,“ vykríkne Lucia impulzívne, „už nech sme tam.“

„Pozri, pred nami je nejaké mesto,“ hovorím ja, pretože sme práve začali klesať z mierneho pahorka a pred nami sa otvoril výhľad na tunajšie pomery veľké mesto, za ktorým sa rozprestieralo už len more. „Ty kokšo, to vyzerá parádne,“ nechal som sa uniesť nádherným panoramatickým výhľadom.

„To je nenormálne. Ako fotka by to bol totálny gýč, ale naživo je to úžasné,“ rozplývala sa so mnou Lú narážajúc na práve zapadajúce Slnko visiace nad mestom.

Teraz sme už obaja ako na ihlách. Cieľ cesty máme doslova na dohľad. Očami sa snažíme zachytiť každú maličkosť, otáčame hlavy raz na jednu, raz na druhú stranu a vzájomne sa upozorňujeme na konkrétnosti, ktoré nás zaujali.

Prvá zastávka v meste v nás automaticky zapína pohotovostný režim. Ruky mimovoľne siahajú na rukoväte kufrov a popruhy batohov a už chýba len aby zaznel harmonikový motív Ennia Morriconeho z filmu Vtedy na západe a strih detailných záberov na naše prižmúrené sústredené oči a spotené ruky žmoliace „zbrane“. Autobus prechádza pomaly cez nábrežnú promenádu, potom ďalej okolo osobného prístavu a zastavuje. Skôr, ako sa stihneme niekoho spýtať, či je to konečná, zbadáme vonku pri autobuse poskakovať našich natešených kamarátov.

......