Sunset a holá pravda (romantika prvého večera)

Po dlhšom čase pokračujem Ibizou, tak pre istotu davam na uvod posledny odsek z predchádzajúcej časti

...

Prvá zastávka v meste v nás automaticky zapína pohotovostný režim. Ruky mimovoľne siahajú na rukoväte kufrov a popruhy batohov a už chýba len aby zaznel harmonikový motív Enia Moriconeho z filmu Vtedy na západe a strih detailných záberov na naše prižmúrené sústredené oči a spotené ruky žmoliace „zbrane“. Autobus prechádza pomaly cez nábrežnú promenádu, potom ďalej okolo osobného prístavu a zastavuje. Skôr, ako sa stihneme niekoho spýtať, či je to konečná, zbadáme vonku pri autobuse poskakovať našich natešených kamarátov.

„Hola amigos!“ zdravia nás po vystúpení a všetci sa objímame, chlap-nechlap. Ja s Luciou sa tešíme okrem samotného stretnutia z toho, že máme konečne za sebou cestu, Goran a Kris predovšetkým z toho, že v tom už nie sú sami. Prišla chvíľa, kedy sa máme dozvedieť, aké radosti a problémy nás čakajú. Teraz je dôležitá základná inštruktáž, ktorú dostávame cestou k hotelu, resp. k „apartamentos“.

„Budete bývať s nami v apartmáne. My máme jednu izbu a druhú si môžete zobrať vy. Ale dá sa prespať aj v obývačke, či čo to vlastne je,“ informuje nás Kristína. „Doteraz tam s nami boli aj Saša s Peťom, ale tí sa predvčerom zdekovali preč a vôbec netušíme, či sú ešte na ostrove,“ pokračuje v postupnom odhaľovaní situácie.

„Počkaj počkaj, to je zasa kto Saša a Peťo?“ začínam byť dezorientovaný hneď na začiatku.

„Jáj, ty ich nepoznáš? Oni robia namakanú fireshow,“ vyťahuje ma moja ex z bludiska, ale darí sa jej to len čiastočne.

„Oni sem prišli s vami alebo ste sa stretli až tu? A majú niečo spoločné s tým, čo máme robiť my? A čo sa vlastne deje? Ako je to s robotou? A kedy...“ začal som netrpezlivo strieľať otázky, ktoré driemali vo mne a teraz sa prebrali.

„Kľud, všetko sa dozviete. Teraz si zložte veci a navrhujem, ak sa vám chce, aby sme šli pozrieť sunset ku Café del Mar,“ vložil sa do toho Goran, Kristínin súčasný priateľ, ktorý zvykne zo seba sypať vtipy a slovné hračky v podobnej frekvencii, ako ostatní dýchajú. Dnes však obaja pôsobia dosť indisponovane, aby som sa vyjadril diplomaticky. Lenže to by som nebol ja, aby som sa celkom nediplomaticky na rovinu nespýtal.

„Bájdvej, zlatíčka, vyzeráte obaja dosť na sračky,“ skonštatoval som jemnocitne, „a to nenarážam na vašu krásne opálenú pokožku.“

Tí dvaja sa zastavili, pozreli na seba a obaja vyprskli do rehotu. My nezainteresovaní sme nechápali. „Ja už som tuším vtipný ako Goran a ani neviem, ako to robím,“ dávam poznámku v očakávaní vysvetlenia súvislostí.

Goran mi napriek pretrvávajúcemu smiechu vyhovuje. „My totiž, hehehe, máme už, hahaha, tretí deň srajdu, chuchu, jak hovado, checheche...“

„Sme si uvarili párky vo vode z vodovodu,“ dopĺňa ho Kris, „a tá je nepitná. Mysleli sme, že keď ju prevaríme, tak to bude v pohode,“ dozvedáme sa dôležitú novinku, ktorá nám môže ušetriť nežiadúce prečistenie organizmu.

„To si akože ani kávu nemôžeš uvariť z tej vody?“ nechce sa veriť Lucii.

„Skúsiť to môžeš, ale odporúčam len v prípade, ak potrebuješ nasadiť radikálnu odtučňovačku,“ odpovedá skúsenejší kamarát a pokračuje, „Musíme si kupovať balenú. Ono sa to nezdá, ale len na vode tu minieš dosť prachov. Veď preto sme sa aj podujali na tento experiment, aj keď toto sme nečakali ani náhodou. Možno sme tam mali tie párky hodiť až po zovretí vody, ale ja osobne to už zisťovať určite nebudem.“

Medzitým sme dorazili k nášmu apartment house. V podstate celé toto mesto sa skladá z podobných barákov, hotelov a hotelových komplexov. Domácich tu žije mimo sezóny vraj len okolo tisícpäťsto, ako sme sa neskôr dozvedeli. Ostatní španielsky hovoriaci tu majú len svoj biznis, čiže prenajímajú apartmány, ako je ten náš, prevádzkujú reštaurácie a bary, na každom kroku majú otvorené supermercados alebo iným dômyselným spôsobom ťahajú prachy z turistov. Mimochodom, to supermercado je španielsky výrazový ekvivalent supermarketu a platí presný opak toho, čo som hovoril o miestnych kluboch. Supermarketom tu nazývajú každú dieru, v ktorej predávajú chipsy a vodku.

Jeden taký sme sa rozhodli navštíviť pri ceste na breh mora k svetoznámemu podniku. Treba ešte kúpiť sangriu a nejaké drobnosti. Akokoľvek romanticky to znie – zapadajúce Slnko, ľahké ovocné víno a rovnomerné rozloženie samcov a samíc na stredomorskom ostrove – všetko sú len klamlivé časti zhýralého pozadia. Sunset je iba dobrá zámienka, spárovanie náhoda a sangria brzda k ďalším fľašiam boraxu, ktoré boli prvou položkou vybalenou z batožiny za hlasných ovácií našich už zabývaných kamarátov. Goran sa na revanš postaral o kvalitnú dymovú clonu.

...