Gergaz retrospection II.

Presťahoval som sa do Bratislavy, postupne sa dostal do kruhov elektronického undergroundu, spoznal kopec ľudí, z ktorých sa postupne stávali producenti, DJ-i, prevádzkovatelia webportálov a podobne. Každý druhý návštevník legendárneho Uclubu mal sen stať sa DJ-om. Mnohí to skúšali a rýchlo skončili a ďalší sa postupne vypracovali a dnes už sú „starí psi“ na scéne. Ja som mal tento sen už čiastočne splnený a vzápätí rozprášený. A tak som začal uvažovať nad splnením iného sna, ktorý som vždy považoval za čisto nemožný a vyslovoval som ho len ako neuskutočniteľne utopistický nápad. Možno to poznáte. Rozprávate sa s kamošmi a rozvíjate idei do dokonalosti, v hlave sa vám ukazuje trojrozmerný model s plným technickým vybavením a neuveriteľnými dizajnérskymi vychytávkami, ale ste si istí, že toto nemáte šancu previesť do reálu. Toto celé prebiehalo súbežne s mojim obratom v nazeraní na svet. Postupne som sa prestával pozerať na všetko štýlom „škoda, že sa toto nikdy nestane“ alebo „na to nemám“. Naopak, získal som dostatočné sebavedomie a hlavne začal hľadať spôsoby, ako sa veci uskutočniť dajú. Dostal som sa na vtedy vychytenú školu, v práci som sa z obyčajného roboša dostal na najvyšší post, ktorý som tam reálne mohol dosiahnuť. Cítil som sa dostatočne silný na uskutočnenie akéhokoľvek sna a moje ego túžilo po vyšších métach. Nevidel som prekážky, len výzvy. Viem, že to znie ako z nejakej americkej príručky „Ako sa stať úspešným“, ale fakt som si veril. Okrem pozitivizmu som sa držal ďalšej zásady: nekecaj a konaj! Preto od rozhodnutia, že „idem do toho“ až k výpovedi z práce a začiatku konkrétneho riešenia neubehlo viac ako zopár týždňov.

Teraz už viem svoje o vrhaní sa po hlave do neznámych vôd a určite môžem povedať, že ani náhodou neľutujem, iba by som to robil od začiatku celkom inak. Po bitke je však každý generál.

Pochopiteľne, moje prapôvodné predstavy o hudobnom klube boli dovedené do dokonalosti, ale natoľko naivný som naozaj nebol, aby som ich nezredukoval do reálnejšej podoby. Hlavná bola otázka umiestnenia. Žil som už zopár rokov v hlavnom meste a aj preto mi bolo jasné, že tam to nepôjde. Ceny prenájmov k čomu som mohol hneď zarátať aj „výpalné“ (čo si budeme nahovárať) a v neposlednom rade žiadny vhodný priestor k dispozícii. Na druhej strane bol Moravský Ján, kde som poznal celkom konkrétne miesto, ktoré sme aj využívali predtým (Mattelko), vo vlastníctve obce. Okrem toho bola a stále je v mojej rodnej vieske veľmi silná komunita alternatívne orientovaných týpkov.

Spracoval som seriózne projekt s niekoľkými variantmi riešenia (pokiaľ si dobre pamätám, tak boli tri), podal si oficiálnu žiadosť a napriek určitej nevôli som dostal priestor na prezentáciu projektu pred obecným zastupiteľstvom. Okrem vtedajšieho pána starostu mi to napokon schválili jednohlasne, jeden poslanec sa zdržal (moja mama). Bohužiaľ, bol som zaviazaný spraviť variant, ktorý bol len ťažkým kompromisom. V konečnom dôsledku asi práve tento variant dodal klubu originalitu, akísi genius loci, ale časom sa okrem iného ukázali aj problémy s hlukom, pre ktoré som sa tomuto riešeniu chcel vyhnúť.

Prachy som zháňal, kde sa len dalo. Po žiadosti o pôžičku od Ďureca, môjho solventného brata:) prišlo k zásadnému zvratu. Prejavil totiž záujem o aktívnu spoluprácu, čo ma nesmierne potešilo. Chcel som totiž v klube ponúknuť (nie len) hudobnú rôznorodosť a ak som poznal niekoho, kto sa orientuje na rockovej alternatívnej scéne, tak to bol určite „my brada“. Pustili sme sa do toho. Určite tu nebudem dopodrobna opisovať priebeh prác na interiéri, ale namakali sme sa poriadne. Na tomto mieste musím vyzdvihnúť všetkých tých ľudí, ktorí nám ochotne pomáhali bez nároku na odmenu. S dovolením nebudem menovať, aby som náhodou niekoho nezabudol spomenúť, ale k niektorým sa ešte určite dostanem.