Gergaz retrospection III.

Ako to už býva, pôvodný časový harmonogram založený na ideálnom postupe prác sa začal rúcať prakticky od začiatku. Ak si totiž nemôžete dovoliť zaplatiť určité produkty a služby profesionálnym firmám, tak sa nutne musíte prispôsobiť možnostiam. Občas to bolo naozaj až frustrujúce, keď sme sa napríklad neboli takmer dva týždne schopní pohnúť poriadne z miesta, ale nakoniec sa všetko podarilo (aj keď veľa krát za cenu ďalších kompromisov). Pre mňa však zostávala prioritou finančného krytia čo najkvalitnejšia zvuková technika.

O behačkách po úradoch, získavaní najneuveriteľnejších povolení a podobne by som asi mohol napísať samostatnú kapitolu. Spomeniem len jednu konkrétnu na vytvorenie si celkového obrazu o byrokratickej mašinérii. Nechcem tvrdiť, že nasledujúca príhoda znamenala aj niečo iné ako len spomenutú byrokraciu, ale mal som vtedy silný dojem, že určitá moja aktivita „správnym“ smerom by mnohé veci značne zjednodušila a urýchlila.

S prípravou interiéru sme už finišovali, robilo sa milión drobností od zabezpečenia zariadenia, techniky, vybavenia „baru“, dramaturgia prvého programu, príprava propagačných materiálov a k tomu ešte všetky tie povolenia. V podstate ide o to, že človek si vybavuje najrôznejšie papiere u najrôznejších úradov a zanesie ich pekne opečiatkované na odbor životného prostredia, ktorý ich v podstate len šupne do jedného fascikla a dá konečnú pečiatku. No a keď som víťazoslávne pár dní pred ohláseným otvorením prišiel na patričný úrad pre vysnený a poriadne vybehaný štempel, tak mi pani úradníčka oznámila, že mi chýba ešte tuším potvrdenie od odboru civilnej ochrany. Moje protesty, že nič také odo mňa pôvodne požadované nebolo nič nepomohli. Insideri z eMeSJé veľmi dobre vedia, čo to obnáša vybavovať niečo v našom krásnom okresnom meste Senica už len z logistického hľadiska. Proste stratený deň v najnevhodnejší čas, keďže úrad (či ako sa to nazýva) civilnej ochrany má tzv. stránkové dni zásadne presne naopak ako ten, z ktorého ma práve poslali de facto do kakáča. V podstate už len toto by stačilo ako pointa tejto story, ale to by sme našim úradníkom krivdili. Keď som totiž prišiel na druhý deň na to CO-čko pozerali tam na mňa ako na Dezidera Lakatoša uchádzajúceho sa o post riaditeľa. Vôbec nechápali, čo od nich potrebujem a vraj daná vec vôbec nie je v ich kompetencii. Našťastie som nestratil duchaprítomnosť a na moje naliehanie mi vystavili potvrdenie, že nepotrebujem ich potvrdenie! Teta na životnom už po tomto rezignovala a tomu opiercingovanému truhlíkovi, ktorý nemá tušenie, ako sa správne zachovať radšej dala ten pitomý štempel, ktorým vládne nad plebejcami.

Bolo to v lete roku 2001. Presný dátum si už nepamätám, ale určite to bolo v auguste, kedy sme prvý krát otvorili dvere Gergaz clubu pre verejnosť. Krátka, ale zato intenzívna história ojedinelého projektu (pre mňa určite) sa mohla začať písať.